Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 5

HERMIONA

Bola to jedna z najčernejších a najpokojnejších nocí, ktorú som kedy zažila. Všimla som si, že sa necítim byť hladná alebo špinavá a hoci som si našla nie príliš pohodlné miesto na sedenie medzi hladkými, chladnými koreňmi stromov, nemala som sklony zaspať. Evidentne ani Draco nie. Stále sedel na tom istom mieste, pri hodinách, hľadel rovno dopredu, oči nesústredené. Konečne mu uschli slzy, ale ako som sa na neho dívala, priala som si, aby plakal ďalej. Jeho chladná, bledá tvár bez sĺz ma znepokojovala.

Tiež som nemala chuť opustiť útočisko tejto vŕby. Vôbec nie. Už nikdy. Hlboko v mojom vnútri mi nejaký rozumný hlások vravel, že je to šialené, ale práve v tejto chvíli sa mi to ticho páčilo. Páčilo sa mi, že sa moje okolie nemení tak rýchlo, ako keď listujete stránkami obrázkovej knižky. Bola to úľava, táto monotónnosť, táto jednotvárnosť - a keby jeden maličký pavúčik preliezol po mojej ruke, asi by som prišla o rozum.

Stále som mala problémy spracovať to, čo som videla.

Bolo to ako chladná skala v mojom bruchu, ako slabá nevoľnosť na začiatku choroby. Sledovala som, ako tam sedí - sledovala som to slabé zdvíhanie a klesanie jeho ramien, keď dýchal; sledovala som jeho dlhé mihalnice, keď pomaly zažmurkal. Zahryzla som si do pery. Nič som nepovedala.

Od okamihu, čo som prvý raz stretla Draca Malfoya, mala som jeho povahu pevne zaradenú: bol to sebecký, egoistický, tvrdohlavý, namyslený jedináčik s pocitom nadradenosti spojeným s pocitom krivdy. Po tom, čo ma prvý raz nazval humusáčkou, som ho začala nenávidieť. S každým stretnutím sa moja mienka o ňom scvrkávala, až kým nebol v mojich očiach švábom - zbabelým, povrchným a zbytočným.

Vôbec nikdy ma nenapadlo, že je osamelý.

Vôbec nikdy ma nenapadlo, aké by to bolo, keby som vedela, že sa moja matka trochu bojí môjho otca. Nikdy som neuvažovala, aké by to bolo uctievať svojho otca a predsa byť prenasledovaná pochybnosťami o jeho láske. Nikdy som sa samej seba nespýtala, či by som dokázala žiť v chlade, temnote a kameni, v tieni smrťožrútov, ktorí často pobehujú medzi stenami môjho domu, s Temným pánom, ktorý bol častou témou rozhovorov za jedálenským stolom.

A predsa som sa od jedenástich rokov aspoň raz do týždňa pozerala tej realite do očí. Ale tieto myšlienky si nikdy nenašli cestu do mojej mysle.

Až do dnešného večera.

Objala som sa rukami, oprela som si hlavu bokom o koreň a pozrela sa asi po stý raz na Draca - ale teraz ho môj pohľad neopustil a na pokraji mojich myšlienok sa objavil podivný nápad.

Čo keby som ja bola dieťaťom Luciusa a Narcissy Malfoyových?

Bola by som iná?

Upokojila som sa a znehybnela, a moja myseľ kolembala tú myšlienku ako ostrý, krehký kúsok skla. Pokúsila som sa zaťať zuby. Samozrejme, že by som bola iná. Bola by som silnejšia, lepšia, odvážnejšia....

Spomenula som si na Dracovu tvár, keď vzhliadol k svojmu otcovi. Draco, ktorého ruky a hruď pokrývala krv z rán, ktoré mu spôsobil jeho otec -

A predsa ten výraz v Dracových modrých očiach bol výrazom hanby. Viny. A lásky.

Skrútila som sa na mieste, kde som sedela a nútila svoje myšlienky ubiehať ďalšou, rozumnejšou cestou.

Pán a pani Malfoyovci boli ilúziou, keď som ich videla. Ale možno téma ich rozhovoru nebola celkom vymyslená. Napokon, Komnata najvyššej potreby musela skadesi svoje podklady získať. Čo mysleli tým viteálom? To slovo mi znelo povedome - ako keby som o tom už čítala alebo pred dávnym časom počula, ale nedokázala som zaradiť jeho význam. Ale bola som si istá, že to nebolo nič dobré. Ak to bol predmet sporu medzi Malfoyovcami (a možno predmet, ktorý znamenal nebezpečenstvo) a ak ho spomenuli súčasne s proroctvom, ktoré som predpokladala, že mysleli - potom to malo niečo spoločné s Voldemortom.

 Pomaly som sa zhlboka nadýchla a znova zboku pozrela na Dracov profil, a na to, ako sa to svetlo odráža z temena jeho hlavy.

Akú úlohu mysleli? Čo mal urobiť, že to bolo také dôležité, že by všetkých zabili, keby to neurobil?

To kvôli tomu plakal na tej toalete?

Draco sa pohol. Strhla som sa. Ľahol si nabok, chrbtom ku mne a rukou si podložil zlatú hlavu . Ale podľa jeho dýchania som vedela, že nezaspal.

A tak som tam sedela v tom tichu, načúvala najnepatrnejšiemu prúdeniu vetra vonku, keď sa túlal pomedzi steblá jačmeňa, až kým sa noc neponorila do nepreniknuteľnej tmy a z celej sily som si priala, aby tú temnotu prerezal záblesk svetla.

VVVV

Hermiona

Otvorila som oči. Zamračila som sa. Nepamätala som si, že by som zaspala či dokonca bola ospalá. Zdvihla som hlavu z koreňa a rozhliadla sa. Srdce sa mi rozbúchalo.

Draco bol preč.

Postavila som sa a prehľadala zákutia vŕbovej miestnosti. Vietor šelestil. A skrz závesy z vetiev som zachytila záblesk zlatej. Prešla som po tej jemnej tráve, odtláčala dlhé listy z cesty –

Prižmúrila som oči a potom silno zažmurkala. Jasné ranné slnko ma zaplavilo, zahrialo a skoro ma oslepilo. Pozdravil ma horúci, smejúci sa vietor, rozfúkal mi vlasy a ja som sa zhlboka nadýchla. Nakoniec som dokázala otvoriť oči a rozhliadla som sa po vlniacich sa zlatých poliach. Nikdy som nebola taká vďačná, že som uvidela ráno.

Vykročila som, rukami som pohládzala vrcholky stoniek, nechala ich prechádzať pomedzi moje prsty. Odpovedali ševelením a šušťaním na vietor, ktorý rušil ich rady. Zdvihla som hlavu a prezerala úseky toho poľa.

Tam.

Draco kráčal, hlava sklonená, košeľa vytiahnutá, ruky vo vreckách. Vietor mu strapatil vlasy, keď sledoval okraj jačmenného poľa, niekoľko metrov od hranice, kde to pole hraničilo s lesom.

Zastala som a trhane vydýchla. Nevidel ma, hoci opodiaľ prešiel okolo mňa. Buď to, alebo ma ignoroval. Sledovala som ho očami, keď sa vliekol celú cestu okolo toho veľkého poľa, ako keby odmeriaval tú diaľku. Trvalo to dlhý čas, pretože to pole bolo rozsiahle, ale jeho kroky boli vyrovnané a pomalé. Ale z nejakého dôvodu nebolo únavné sledovať, ako postupuje - skoro ako keby to vôbec žiaden čas netrvalo.

Potom, keď to celé obišiel, sa posadil dosť ďaleko od vchodu na lesnú cestu, takže som mohla vidieť jedine vrchol jeho hlavy. Stála som tam niekoľko ďalších minút. Ľahol si na chrbát a zmizol mi z očí. Tak som sa posadila tam, kde som bola.

Všade vôkol mňa škripotal a rachotal jačmeň, chránil ma pred vetrom. Načúvala som jeho rytmu, sledovala, ako slnko žiari pomedzi vrcholky stoniek. Zatvorila som oči a vnímala slnko na svojej tvári. Veci, o ktorých som premýšľala počas noci, čakali v mojom podvedomí a ja som ich v sebe prevracala, ako keby som vo svojich rukách znova a znova prevracala hladký kameň. Všetky svaly sa mi uvoľnili. Moja myseľ sa zatúlala...

Otvorila som oči. Trochu som sa zamračila. Zrazu som mala zreteľný dojem, že som tam sedela hodiny a hodiny - buď to, alebo som si tam sadla len pred pár sekundami. Zamračila som sa silnejšie. To bola nová záhada na premýšľanie.

Ľahla som si na chrbát a hľadela na bezoblačnú modrú oblohu. Pre mňa vyzerala ako obloha neskorého augusta - veľmi vysoká, modrá a teplá.

Pohla som sa. Nemohla som nájsť pohodlné miesto pre svoju hlavu. Pokúsila som si založiť ruky za hlavu, ale to spôsobilo len to, že ma do rúk bodala tráva.

Potrebujem vankúš, mrmlala som si. Potom som si uvedomila, čo som si práve pomyslela a rozhliadla som sa. Podľa pravidiel, ktoré som poznala, Komnata najvyššej potreby by mala vytvoriť vankúš, ak som si také niečo pomyslela. Ale žiaden vankúš tam nebol. Zavrčala som v krku a nechala hlavu znova dopadnúť na zem. Zaksichtila som sa. Tá poloha bola viac a viac nepokojná a nepohodlná. Ako takto dokázal Malfoy ležať tak dlho?

Premýšľala som, či aj on potrebuje vankúš -

Na brucho mi dopadol čierny vankúš. Zajačala som, posadila sa a schmatla ho. Prsty som zaborila do jemnej látky a zízala na vyblednutý slizolinský erb priamo v strede. Študovala som ho, prešla po ňom rukou, silno sa mračila.

"Zaujímavé..."

Toto bol kľúč k novým pravidlám tejto miestnosti. Vedela som, že bol. Len som o tom musela viacej premýšľať.

Vstala som. Nemohla som Draca vidieť, ale vedela som, že sa nepohol. Vliekla som sa dopredu, počula, ako sa jačmeň sám od seba vystiera tam, kde som ho utlačila. Nakoniec som zachytila záblesk jeho bielej košele a bledej tváre. Oči mal zatvorené a obe ruky založené za hlavou. Obočie mal zvraštené. Nevyzeral, že mu je pohodlne.

"Na," povedala som.

Roztvoril oči a pohľadom ma našiel. Potom sa sústredil na vankúš, ktorý som mu ponúkala. Posadil sa, potom mi venoval ostražitý pohľad.

"Kde si ho našla?"

"Pristál na mne, keď som ležala," odpovedala som.

"Je môj," vyprskol. "Daj mi ho."

"Chcela som," povedala som, keď mi ho vytrhol z rúk. Zastrčil si ho pod hlavu, znova si ľahol a zatvoril oči. Neveriacky som sa na neho pozrela.

"Nie si ani trochu zvedavý, ako to, že pristál na mne a nie na tebe?"

Nič nepovedal. Zahryzla som si do líca a posadila sa niekoľko stôp od neho - ale jačmeň ho chránil. Tupo som hľadela pred seba a pokúšala som sa rozlúsknuť, čo sa stalo.

"V duchu som uvažovala, ako veľmi nepohodlne sa mi leží na tej svrbiacej tráve a rozhodla som sa, že potrebujem vankúš," začala som. "Ale nič sa nestalo - nič, čo by sa malo. Potom som si spomenula, že ty tu ležíš tiež a premýšľala som, či máš ten istý problém. Potom mi pristál na bruchu slizolinský vankúš. Spadol z nikadiaľ - tak ako mal prvý raz, keď som si ho zapriala. Ale bolo jasné, že je určený pre teba - je to tvoj vankúš. Nič sa nestalo, keď som myslela na seba. Fungovalo to len vtedy, keď som myslela na teba."

"Prečo rozprávaš?" ponad šelestiacu tráva sa ku mne doniesol Malfoyov hlas.

Zamračila som sa jeho smerom.

"Napadlo mi, že by ťa to mohlo zaujímať."

"Počúvaj, len pretože som sa ospravedlnil, neznamená to, že sme priatelia, Grangerová," zamrmlal.

Čakala som, že tá poznámka zabolí. Jeho slová vždy boleli. Ale tentoraz sa nič nestalo. Tie slová zazneli vo vzduchu, ja som ich počula a pochopila, ale v mojom srdci bol pokoj. Takže som sa len uškrnula.

"Nelichoť si, Malfoy. Je to len vankúš."

Neodpovedal - ale ani mi nepovedal, aby som šla preč. Takže som pokračovala v uvažovaní nahlas.

"Táto miestnosť sa nechová tak, ako by sa mala," rozhodla som sa. "Minimálne sa nechová tak, ako sme zvyknutí, že pracuje. Zvyčajne sa tu človek prechádza a myslí na niečo, čo on alebo ona naozaj potrebuje a miestnosť to poskytne. Ale existuje rozdiel medzi potrebou a chcením? A prečo prepánakráľa by si myslela, že potrebujeme vydesiť na smrť zakaždým, keď sa pokúsime odísť?" Zastala som. "Teraz keď o tom premýšľam," dumala som. "Mal si asi pravdu. Myslím, že sme ju trochu zmiatli."

"Trochu?" posmieval sa Malfoy. "Sú tu ohyzdovia - a hady také dlhé ako ja. Zatiaľ je tento prekliaty vankúš jediná vec, ktorá bola dodaná správne. Ale ten les a všetky tie hlúpe - počkať."

Zažmurkala som. Zaváhal, potom sa drsne zasmial.

"Čo je?" spýtala som sa.

"Z tohto miesta si zošalela."

Nadvihla som obočie.

"Prečo?"

"Práve si povedala, že som mal pravdu." Odfrkol si. "Alebo vôbec nie si tá skutočná Grangerová. To by dávalo zmysel - mať nezmyselný rozhovor o vankúšoch s muklorodenou je skrátka jedna z tých príšerných vecí, ktorú by na mňa táto miestnosť vrhla."

Len sa ma pokúšal uraziť. Namiesto toho som cítila, ako sa mi po tvári roztiahol pomalý úsmev.

Nenazval ma humusáčkou.

"Čudné veci sa stávajú," podarilo sa mi, keď som potlačila široký úsmev. Potom som sa znova prinútila sústrediť, dovolila svojím slovám zaplaviť moje myšlienky. "Tiež si mi pripomenul, že mágia má pravidlá. Táto miestnosť má stále pravidlá, hoci sme ju trochu vyšokovali. Komnata najvyššej potreby používa kúzlo čítania myšlienok - vytvorí to, čo najviac potrebuješ. A tak má prístup k myšlienkam človeka a je schopná vytvoriť presne to, čo si človek predstaví - či dokonca ešte lepšie. Z toho, čo som videla, myslím, že toto jačmeňové pole je reálne a les je reálny a za tým ležia dvere." Zastala som, premýšľajúc. "Ale myslím, že tá cesta je ilúzia, ako všetko to, čo sme videli, keď sme tú cestu opustili."

"Kvôli čomu si to o tej ceste myslíš?" spýtal sa Draco. Zaváhala som.

"Nuž, predtým, videla som ťa... Búchal si na strom, ako keby to boli dvere, a volal na... ľudí."

"Akých ľudí?" zavrčal. Strhla som, rada, že ma nemôže vidieť.

"Ach, niekoľko bystrohlavčanov," blafovala som. "Premýšľala som, čo robíš, až kým som si neuvedomila, že musíš byť vo vnútri inej ilúzie, ktorú som ja nemohla vidieť."

Znova stíchol. Pohla som sa, snažila som sa znova pozbierať svoje myšlienky.

"Hoci si nie som istá o tej vŕbe. To svetlo vo vnútri nevyzerá skutočné. Ale určite jej dávam prednosť pred lesom." Na chvíľu dlhšie som sa zamyslela. "A myslím, že je možné, aby nejaké ilúzie narušili ten priestor, napríklad ak zaspíme." Naklonila som hlavu. "Ale je tu iná vec..." Zmĺkla som, zase na chvíľu dlhšie premýšľala.

"Aká iná vec?" vyzval ma Draco. Nadskočila som. Neuvedomila som si, že počúva.

"No," začala som, nesvoja z tých nápadov, čo sa mi vytvárali v mysli. "Čas je tu zjavne čudný. Ako keby z neho uplynulo veľa - alebo vôbec žiaden. Ako keby sme snívali. Všimla som si, že nemám hlad, ani smäd, hoci to vyzerá, že sme tu boli celý deň a noc." Môj hlas zoslabol a skoro som hovorila len so sebou. "Je možné, že sme len čiastočne pri vedomí? Že toto všetko je sen?"

"Blbosť," odfrkol si Draco. "To takto nemôže fungovať."

"Potom je toto kúzlo nad môj pochop, pretože inak to nemá hlavu ani pätu," podráždene som odvetila.

"Ach, ďalšie neskutočné priznanie," drsne povedal Draco. "Myslím, že si prelud, Grangerová. Keby vietor zafúkal silnejšie, asi by si zmizla."

"Nebuď hlúpy," odsekla som. Pohla som sa. "Nech by som akokoľvek rada zmizla. Ale aby som to urobila, musíme prísť na to, ako sa v prvom rade táto miestnosť poplietla, presne, a čo sa pokúsila pre nás vytvoriť. Potom sa musíme vrátiť do toho lesa a-"

"Nie je žiadne ´my´, Grangerová," vyprskol Draco a rýchlo ma zastavil. "Ja sa do toho lesa nevrátim. Nikdy. Skôr sa tu uhladujem k smrti." Jeho hlas zoslabol, ale nadobudol rozhodnosť. "A nič, čo povieš, ma neprinúti zmeniť názor."

Sedela som tam, keď vietor triasol jačmeňom. Silno som prehltla a stiahla obočie. Pomaly som vstala a oprášila si sukňu a kolená. Pozrela som sa na neho. Hľadel na oblohu, ako keby tam videl niečo iné, jeho oči ostré, ústa tvrdé.

"Nedávam ti to za vinu," zamrmlala som. Bez toho, aby som počkala, či niečo odpovie, otočila som sa a odkráčala preč. Sama som chcela odmerať ten obvod.

VVVVV

HERMIONA

Podobne ako predtým v to "ráno", čas plynul bez toho, aby som to vnímala. A predsa mi to pripadalo ako večnosť. Zahryzla som si do pery, keď som po tretí raz obišla to pole. Bolo to ako sen. Ten najrealistickejší, najživší a najfantastickejší sen, ktorý som kedy mala. Vôňa zeme, vetra a suchej trávy zaplnila moje pľúca, pocit jačmeňa medzi mojimi prstami ma fascinoval a zvuky vetra a mojich vyrovnaných, vrždiacich krokov obklopoval môj sluch.

Slnko pomaly zapadalo, menilo sa na zlaté, potom oranžové, potom červené a nasledoval fialový súmrak. Sledovala som, ako Draco vstal a pomaly sa vliekol späť k tomu osamelému stromu, svoj vankúš si vzal so sebou. Vliekla som sa trochu ďalej, potom som si povzdychla, keď temnota dopadla a vietor bol chladnejší. Otočila som sa a šla za ním.

Keď som oboma rukami roztiahla dlhé vŕbové závesy, zazrela som ho, ako znova sedí pri tých zastavených hodinách. Nepozrel sa na mňa a ani nič nepovedal. Zaváhala som, potom som tiež vošla, sledovala tie malé zlaté svetielka vyletovať z trávy pri mojich chodidlách. Posadila som sa ku koreňu, ktorý som našla predtým a oprela sa chrbtom o ten veľký strom.

Zostala som tak nekonečné množstvo času odmeriavaného mojím dýchaním. Nakoniec si Draco ľahol na trávu pri jeho boku, chrbtom ku mne. Oprela som si hlavu o kôru. Vonku som mohla počuť vietor pohybujúci sa trávou, ale tu dnu bolo veľmi ticho. Sledovala som, ako sa Draco nadychuje a vydychuje. Čoskoro zostalo jeho dýchanie hlboké a vyrovnané a ja som si s prekvapením uvedomila, že tentoraz zaspal. Akosi, po tom, čo mi tá myšlienka došla, sa mi z toho faktu uľavilo. Moje plecia sa uvoľnili, dlho som vydýchla a nechala viečka s trepotaním zavrieť sa.

Malfoy sa strhol a vykríkol. Posadila som sa, oči sa mi rozleteli. Draco sa pretočil na chrbát a hoci mal oči zatvorené, výraz mal napätý, nepokojný a zdvihol ruku. Po tom, ako som ho sledovala, sa to napätie v jeho obočí uvoľnilo a ruka mu klesla na hruď. Ďalšiu minútu som nepohnuto sedela, uisťovala sa, že naozaj spí a potom si znova ľahla.

Zatvorila som oči. Spánok sa naťahoval za okraje môjho vedomia...

Draco sebou hodil. Skoro som vyskočila na nohy. Zovrel rukami trávu a vytrhol ju, potom začal ťažko dýchať. Zaťala som zuby, oprela sa o strom a hľadela vpred.

Dokonalé. Ďalší príklad toho kúzla. Nemohla som odpočívať bez toho, aby on nemal nočné mory.

Klesla som späť, pretrela si tvár a znova sa na neho pozrela. Svaly mal zase napäté, dýchanie nevyrovnané, ruky zaťaté v päsť. Vzdychla som si. Fajn. Potreboval spánok viac než ja. Po asi sekundovom zvažovaní som sa nadýchla a začala spievať, potichu. Pripadala som si pritom hlúpo, ale bola som ochotná to skúsiť. Okrem toho to narušilo to neznesiteľné ticho.

"Over in Killarney,

Many years ago,

My mother sang a song to me

In tones so sweet and low.

Just a simple little ditty,

In her good old Irish way,

But I'd give the world if she could sing

That song to me this day."

Prestala som. Niečo sa zamihotalo okolo Dracovho tela v miestach, kde ležal na tráve. Teplé, zlaté svetlo. Jedna jeho ruka sa uvoľnila, aj plecia, ale čelo mal stále príliš stuhnuté. Prehltla som a pokračovala refrénom - a ako som to urobila, to mihotanie sa zdvihlo a spočinulo na ňom ako svätojánske mušky.

"Too-ra-loo-ra-loo-ral,

Too-ra-loo-ra-li,

Too-ra-loo-ra-loo-ral,

Hush, now don't you cry

Too-ra-loo-ra-loo-ral,

Too-ra-loo-ra-li,

Too-ra-loo-ra-loo-ral,

That's an Irish lullaby."

S každou notou, čo som zaspievala, to mihotanie osvietilo jeho čelo a hruď, a rozsvietilo ho. Dracovo telo sa kúsok po kúsku uvoľňovalo, až kým – až do doby, kým som sa dostala k poslednému veršu, sa jeho tvár nevyhladila a to mihotanie vstúpilo do neho a zmizlo - ale on spal. Naozaj spal. Moje pery sa rozdelili, keď som zmĺkla a len som na neho ohromená zízala.

Neuveriteľné.

Pomaly som si odsadla a dovolila svojím očiam zatvoriť sa. Nútila som sa myslieť na tú uspávanku a zlaté svetlá a nakoniec som sa úspešne uvoľnila a zaspala.

VVVVV

DRACO

Zaspal som. Musel som. Pretože keď som zatvoril oči, bola tma. A keď som ich otvoril, mohol som vidieť slnko presvitajúce cez závesy vŕby. Posadil som sa a prehrabol si rukou vlasy. Pamätal som si ... niečo. Pamätal som si, že som zadriemal, potom ma ťažil akýsi silný desivý pocit. Nebola to nočná mora, pretože som nevidel žiadne obrazy. Ale držala sa ma, ťahala ma k zemi, blokovala moje svaly.

A potom sa do toho vmiešal nejaký zvuk. Spev. Nedokázal som porozumieť slovám, ale len čo ten spev začal, prestúpil mnou hrejivý pocit a ja som sa úplne uvoľnil. Uvidel som na sekundu miernu, zlatú žiaru a potom - potom som si už na nič ďalšie nespomínal.

Zamračil som sa a rozhliadol sa po vŕbovej izbe. Kde bola Grangerová?

Oštep obáv zatiahol moje vnútro. Neopustila ma znova, aby našla dvere, že nie? Zaklial som pod nosom a vstal - svoj vankúš som tam nechal - potom som s postrčením oboma rukami rozdelil závesy z vŕby a vykročil do rána.

Zastal som, oslepený slnečným svitom. Zdvihol som ruku, aby som si chránil oči, potom som si pretrel tvár a s prižmúrenými očami sa vydal cez pole. Obočie mi vyletelo dohora. Ako bolo možné, že táto tráva mohla doslova vyzerať, ako keby bolo stvorená z kolísajúceho sa, ohýbajúceho sa zlata?

Moje oči zachytili iný pohyb. Zvrtol som sa a zbadal Grangerovú kráčať po obvode, v bezpečnej vzdialenosti od lesa. Kráčala so sklonenou hlavou a nevšimla si ma, keď prešla okolo miesta, kde som včera ležal.

Alebo... kdekoľvek to bolo.

Moje zamračenie zosilnelo. Zabíjalo ma priznať si, dokonca len sám sebe, že možno mohla mať pravdu. Mohli sme byť v polosne. Ako inak by som sa necítil ani trochu hladný alebo stuhnutý, alebo špinavý, alebo unavený? Ako dlho sme tu v skutočnosti boli?

Odkopol som tú myšlienku preč rovnako, ako som odkopol jačmeň a vrazil si ruky do vreciek. Nevedel som, kam idem - kam sa dalo ísť? Nie po tej ceste. Už nikdy. Takže som musel kráčať po obvode. A aby som sa vyhol stretnutiu s Grangerovou, musel som kráčať za ňou. S veľkým odstupom, samozrejme.

Robil som tak niekoľko hodín. Alebo desať minút. Alebo oboje. Nakoniec som sa rozhodol, že ak sa neprestanem pokúšať prísť tej prekliatej veci na koreň, privedie ma to do šialenstva. Stále som kopal do toho jačmeňa a vliekol sa za tým dievčaťom, opatrný, aby som medzi nami udržiaval rovnakú vzdialenosť.

Potom Grangerová zastala. Vzhliadol som na ňu a tiež som zastal. Bola asi tak sto metrov predo mnou. Nemal som potuchy, koľkokrát sme už obišli to pole - možno päťkrát?

Grangerová chvíľu hľadela k oblohe, potom sa posadila a zvalila sa na chrbát. Zmizla.

Moja hruď zažila šok. Vedel som, že si len ľahla a zakryl ju jačmeň. Vedel som, že tam je a že sa neprepadla podlahou. Vedel som, že som nebol sám na tomto strašnom mieste...

Rozbehol som sa.

Čo robíš? Stoj, ty blbec! ozval sa pohŕdavý hlas v mojej hlave. Ale stále som ju nevidel. Namáhavo som prehltol, potom spomalil do klusu a prehľadával priestor predo mnou.

Tam. Zbadal som ju. Mala čiernu školskú uniformu, takže som uvidel kúsok čiernej medzi stonkami. Spomalil som, potom zastavil. Zase som si strčil ruky do vreciek a pripadal si ako blázon. Vietor mi rozstrapatil vlasy a zarachotil obilím. Ako keby sa mi vysmieval.

"Zobudil si sa," postrehla Grangerová. Zaťal som zuby a neodpovedal. Čakal som na jej ďalšiu poznámku. Neprišla. Presunul som váhu a ohliadol sa k lesu - bola k nemu otočená tvárou, keď ležala na zemi a nohy mala namierené tým smerom. Prižmúril som na ňu oči.

"Niečo plánuješ."

"Áno. Ale nič drastické," odpovedala. Odfrkol som si a prevrátil očami.

"Správne - kedy si ty urobila niečo, čo nebolo drastické?"

"Nevieš o mne nič," chladne odvetila. Pozrel som jej smerom, hoci som ju stále nevidel.

"Potĺkal som sa po Rokforte dosť dlho na to, aby som vedel, že ty, Weasley a Potter ste večne tí, čo sa dostávajú do malérov tým, že robia hlúpe a nebezpečné veci," protirečil som jej.

"Zachrániť školu a všetkých v nej by som nenazvala čajovým večierkom, Malfoy," odpovedala teraz už tvrdým hlasom. Zažmurkal som. Nevedel som, čo si o tom myslieť. Namiesto toho som prikročil bližšie k nej, aby som mohol vidieť jej tvár.

Oči s dlhými mihalnicami mala zatvorené, tvárila sa uvoľnene, ako keby spala. Ale ústa mala zaťaté. To ma podráždilo. Nadvihol som obočie.

"Čo plánuješ, Grangerová?"

"Teba to nezahŕňa," odpovedala.

"Dobre," založil som si ruky. "Pretože by si mala vedieť, že to, že som ťa zachránil pred hadmi, bol z mojej strany dočasný výpadok zdravého rozumu a už to nezopakujem."

"Fajn," potichu prehovorila. Zízal som na ňu. Neotvorila oči, ale nadvihla obočie.

"Nemáš nič iné na práci?"

"Čože?" zajačal som, potom moje ústa chvíľu pracovali naprázdno, kým to moja myseľ spracúvala. "Ty si ma práve poslala preč?"

"Nie," odpovedala, stále neznesiteľne pokojná. "Navrhujem ti, aby si si našiel na prácu niečo iné ako rušenie môjho sústredenia."

Rozpažil som ruky, aby som zahrnul prázdne pole.

"A čo navrhuješ?" vykríkol som. "Pliesť?"

"Choď si čítať."

Padla mi sánka.

"Čítať?"

"Áno."

Vynadal som jej. V nemčine. Nebol som úplný idiot - vedel som, ako chutí jej päsť. A tiež som vedel, že som sa cítil nekonečne dobre, keď som uvoľnil prúd nadávok, ktorým nerozumela. Potom som nakopol blízky jačmeň, poriadne silno, stočil som sa a rozbehol sa nazad k vŕbe.

Vravel som si, že je skrátka neznesiteľná. Vravel som si, že som nahnevaný na jej drzosť a nevychovanosť. Netešila ma predstava, že sa stále bojím toho lesa a že jednotvárnosť tohto miesta ma privádzala do šialenstva.

Prerazil som závesmi z vŕby, dupol na tú zelenú trávu -

A prudko som zastavil.

Pri nemých stojacích hodinách a pri mojom vankúši bola kôpka štyroch kníh. Zízal som na ne.

"Choď čítať."

Ako to urobila?

Opatrne som sa posúval smerom k tým knihám, potom som sa sklonil, aby som nakukol na ich názvy. Nepoznal som ich.

"Kompletné dielo Sherlocka Holmesa," zamrmlal som. "Čierny krásavec, Pýcha a Predsudok, Áno, Virgínia, Santa Claus existuje." Zdvihol som poslednú a študoval ju. Určite bola menšia než tie zvyšné tri. Boli to muklovské knihy? Ak áno, prečo bola táto o Santa Clausovi?

Pozrel som na vŕbové závesy, nervózny, že sem vpadne Grangerová a vysmeje sa mi, že sa hrbím nad týmito čudnými rukopismi. Ale jediné, čo som počul, bol šelest jačmeňa a prevaľovanie sa vetra. Posadil som sa a otvoril obal knihy o Santa Clausovi.

"Je mi osm let. Někteří z mých přátel říkají, že žádný Santa Claus neexistuje."

Postavil som sa tak rýchlo, že som skoro stratil rovnováhu. Nedôverčivosť ma zaplavila, moje oči cestovali po tých slovách, až kým som nedočítal celú tú knihu.

VVVVV

HERMIONA

"O čom je všetok tento nezmysel? O ľuďoch, ktorí neveria v Santa Clausa?" spoza mňa sa ozval Dracov mrzutý hlas a potom niečo buchlo na zem vedľa mojej ruky. Otvorila som oči a pozrela sa naľavo, aby som uvidela ležať na zemi kópiu knihy Áno, Virgínia, Santa Claus existuje. Zvraštila som obočie a posadila sa, potom som chytila tú knihu oboma rukami.

Úžasné. Predtým som ležala tak pokojne, ako som dokázala, prosila Komnatu, aby dala Dracovi zopár kníh na čítanie, aby sa rozptýlil. Nemala som potuchy, že mu poskytne niekoľko mojich obľúbených kníh. Pokúsila som sa ju otvoriť. Nemohla som. Zaujímavé. Mohol ju čítať len on.

Pozrela som na Draca, ktorý stál obďaleč pár krokov, ruky prekrížené, čeľusť zaťatá. Jasne očakával odpoveď.

"Ja... no, je to logická otázka, nie?" spýtala som sa. "Otázka, ktorú kladie takmer každé dieťa, až kým nezistí pravdu." Pokrčila som plecami. "Ja neverím v Santa Clausa."

Draco sa na mňa pozeral, ako keby som práve sfialovela.

"Čože?" povedal.

"Neverím v Santa Clausa," zopakovala som. Draco len vypliešťal oči, ako keby som hovorila čínsky.

"Myslím, že túto knihu milujem," napoly som sa usmiala a zdvihla ju. "A myslím, že je to skvelý nápad. Ale nemôžem veriť, že nejaká šťastná nesmrteľná bytosť žije na Severnom póle a poletuje tu na saniach ťahaných sobom, doručuje hračky miliónom deťom tým, že sa prešmykne komínom." Zasmiala som sa. "To je absurdné."

Draco mi venoval pohľad, ktorý bol vyložene škaredý.

"Dúfam, že si uvedomuješ, ako hlúpo znieš."

Zažmurkala som, stratila všetok svoj humor.

"Čože?"

Pokrútil hlavou.

"Muklovia," posmieval sa, potom znova pokrútil hlavou a hľadel blahosklonne ponad pole. "Už som to povedal mnohokrát - tak ako môj otec - keby čarodejníci pretancovali stredom najrušnejšej ulice v Londýne, nikto by si nás dvakrát nevšimol. Aký zmysel má tajiť mágiu?" Sklonil sa ku mne, jeho oči vášnivé. "Muklovia by jej neverili, ani keby ju videli na vlastné oči, pretože sú úplne hlúpi."

V mojom vnútri vzbĺkol hnev.

"Počúvaj," vyprskla som. "Len pretože muklovia neveria na mágiu, neznamená to, že -"

"Santa Claus je skutočný," vyhlásil. "Videl som ho."

Zastavila som sa.

"Ty si čo?"

"Videl som ho," zopakoval. "Vlastne som sa s ním rozprával."

Vyvaľovala som na neho oči.

"Ako prepánakráľa -"

"Bolo mi dvanásť," pokračoval Malfoy. "Bol som doma na vianočné sviatky. Neskoro v noci som bol hore, snažil sa nakuknúť do mojich darčekov skôr, než som mal, ale keď som zišiel do obývacej izby, kde bol stromček, stál tam, ako keby na mňa čakal. Pozeral rovno na mňa."

Zadržala som dych. Dracov pohľad bol zasnívaný a ja som si uvedomila, že spomínal - nebola na ňom ani štipka podvodu.

"Vyzeral presne tak, ako iný čarodejník - vlastne starý čarodejník. Skôr ako... no, viac ako profesor Dumbledore." Draco zaváhal, prehltol, ale nepozrel sa na mňa. "Mal na sebe červenú a zlatú, s okuliarmi a opasok so zvončekmi a vyleštené čižmy. Mal sadze na ramenách. Prinútil ma posadiť sa do otcovho kresla. Dlho sa na mňa pozeral a potom sa so mnou porozprával. Či... skôr ma vyhrešil."

Padla mi sánka.

"Vyhrešil ťa?"

Draco do niečoho kopol nohou.

"Nič to nebolo. Prinútil ma vrátiť darček, ktorý som ukradol Blaisovi." Pokrčil plecami. "Myslel som si, že to vôbec nie je dôležité, ale Claus v tom bol neoblomný. Povedal, že je veľmi odpúšťajúci, ale nebude tolerovať, ak sa kradnú niečie darčeky - a ak to urobím znova, jediné, čo na budúci rok dostanem, bude kýchací prášok." Draco sa uškrnul a na okamžik sa nám spojili pohľady. "Takže... som to nikdy znova neurobil."

Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Pokúsila som sa prinútiť svoj hlas fungovať.

"Chceš povedať.... chceš povedať, že si skutočne hovoril s -"

Malfoy mi venoval ďalšiu z tých nadradených reakcií jeho hlavy, ktorú som tak dôverne poznala, jeho výraz znova stvrdol.

"Raz použi ten svoj muklami otrávený mozog, Grangerová," zavrčal Malfoy. "Dokážem, aby mi z prútika vyskočil had. Dokážem, aby pierko lietalo bez toho, aby som sa ho dotkol. McGonagallová dokáže popoludní pretočiť časovratom a vyzdvihnúť si poštu, ktorú ráno zabudla." Znova pokrútil hlavou a venoval mi pohľad, ktorý mi veľmi pripomenul jeho otca. "Letiace sane a zliezanie komínov sa berie v druhom ročníku."

"Počúvaj, Malfoy." Odhodila som knihu a vstala. "Veci ako lietajúce sane a muži skákajúci do komínov sú pre teba samozrejmosť, a tak je pre teba ľahké v nich veriť. V skutočnosti im ani nemusíš veriť, pretože sú ako... ako..." Prudko som gestikulovala, snažila sa, aby môj mozog pracoval napriek mojej zúrivosti. "Sú ako domáca úloha a dane a smrť - vidíš ich všade, rovno pred sebou. Sú skutočnosť." Pozrela som sa rovno na neho, snažila sa to dostať do jeho hrubej lebky. "Ale muklovia nevidia lietajúce perie a časovraty - musia všetko prijať len na základe čistej viery! Bez žiadneho dôkazu!" Vykročila som k nemu a venovala mu škaredý pohľad. "Ale to neznamená, že sú hlúpi, ak neveria v mágiu. Sú vďaka tomu cynickí... a unavení a možno trochu zatrpknutí. Ale bez kúštiku mágie muklovia preplávali oceány, postavili lietajúce stroje, napísali symfónie a kráčali po Mesiaci." Pokrútila som hlavou, nechala ruky padnúť k bokom. "Ale ty si sa nikdy nepokúsil porozumieť tejto stránke sveta. Len tu odsudzuješ ľudí a myslíš si, že si lepší než oni. Fajn, nie si." Zdvihla som bradu. "Pokús sa jeden deň žiť úplne bez mágie - bez jednoduchého ochranného kúzla alebo plášťa neviditeľnosti, alebo liečivého elixíru. Pre väčšinu čarodejníkov by to bola hrozná predstava. "Stíšila som hlas. "Ale muklovia takto žijú každý deň - a stále majú domy, a rodiny, a prácu a šťastie - a bojujú vo vojnách, s kriminalitou, chorobami a smrťou. Úplne bez mágie." Zhlboka som sa nadýchla. "Muklovia nie sú hlúpi. V skutočnosti sú oveľa odvážnejší než väčšina čarodejníkov, ktorých poznám."

Draco sa na mňa pozrel, ako keby ma nikdy predtým nevidel. Nadýchol sa, potom prerušil očný kontakt a hľadel do lesa.

"Čo plánuješ, Grangerová?"

Prekvapil ma. Dokázal rozlíšiť skrz ten prejav môj strach? Zaškrípala som zubami.

"Zostanem v noci na poli."

Cítila som, ako si ma prezerá, ale otočila som sa a znova posadila tvárou k lesu.

"A čo dúfaš, že získaš týmto malým cvičením?" spýtal sa, v jeho hlase ostrosť.

"Čokoľvek, čo môžem," odpovedala som a prižmúrila na tú temnotu oči. "Chystám sa urobiť niečo, čo si ty nikdy neurobil." Neúprimne som sa usmiala, keď sa mi dostávalo trochu pomsty. "Ale je to niečo, čo urobili všetci skvelí muklovskí bádatelia a vynálezcovia."

Začula som temnotu v jeho hlase.

"Vážne. A čo je to?"

Nadýchla som sa.

"Skúsim to a uvidím, čo sa stane."

Čakala som, že povie niečo hnusné - dosť som ho už provokovala. Ale on ma len chvíľu sledoval, potom sa otočil a odkráčal. Načúvala som jeho krokom, keď odchádzal.

Pokúsila som sa udržať ústa zatvorené a sústrediť sa na aktuálny problém - úprimne, pokúsila - ale potom to zo mňa len vyskočilo a zničilo všetku moju kontrolu.

"Malfoy," zavolala som, napoly sa stočila, aby som ho videla. Zastal a znova sa na mňa zamračil. Dobre, mala som jeho pozornosť - mohla by som tiež dokončiť tú hlúpu otázku.

"Vážne si..." skúsila som, ale nedokázala dokončiť. Nadvihol obočie, povýšenecký ako vždy.

"Áno, Grangerová," povedal. "Santa Claus existuje."

Začervenala som sa a pripadala si ako idiot. Venoval mi ten chladný pohľad ešte o chvíľu dlhšie, než sa otočil späť - ale zazrela som ho takmer sa usmiať?

Znova som sa dívala dopredu, zakrývajúc úškrn. Santa Claus bol skutočný. Tá predstava ma naplnila vrúcnou žiarou. A dajako som sa vďaka tomu cítila trošku odvážnejšie, keď som tam sedela a čakala, kým príde noc.