Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/7/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku
AN: Všetkým vám ďakujem za nádherné komentáre! Pokračujte v nich! (Pieseň v úvode je z filmu Na vlásku a inšpirovala záverečnú scénu v tejto kapitole. Má nádhernú melódiu.
PN: Tá pieseň je naspievaná v českom aj slovenskom jazyku, ale ako to už býva, preklad vo filme nemôže byť doslovný. Preto som preložila aj pôvodný anglický text.
Anglická verzia: http://www.youtube.com/watch?v=j5iFxpkz40o
Česká verzia: http://www.youtube.com/watch?v=qXAOG6yNFXU
Slovenská verzia: http://www.youtube.com/watch?v=afYi5AGXDjw
Kapitola siedma
VVVVV
Po tie dni celé
Čo som z okna hľadela
Po tie roky celé
Čo som von pozerala
Po ten čas celý
Vôbec som nevedela
Aký som človek slepý
A teraz tu som
Žmurkám na svit hviezd
A teraz tu som
Zrazu mi to dochádza
Keď tu stojím
Och, je to tak jasné
Som tam, kde mám byť
A konečne svetlo vidím
A je to ako keby sa zdvihla hmla
A konečne svetlo vidím
A je to ako keby bola nová obloha
A je to hrejivé a skutočné a žiarivé
A svet sa dajako posunul...
Úplne naraz
Všetko vyzerá inak
Teraz, keď ťa vidím
„I See the Light“ - Tangled
VVVVVV
DRACO
Začul som ju vstať. Ale kým sa mi podarilo striasť zo seba spánok dostatočne na to, aby som otvoril oči a rozhliadol sa, bol som sám.
Vystrelil som na nohy. Kam šla tentoraz? Snažila sa nechať zabiť?
"Prisahám," zamrmlal som, zovrel ruky v päsť. "Ak sa tam vonku znova stratí, ja ju -"
Začul som hlas. Bol vzdialený a tlmený tou hmlou, ale určite to bol ľudský hlas. A bol to hlas, ktorý som poznal. Volal meno, ktoré som poznal.
"Hermiona! Hermiona, kde si?"
Bol to Potter.
Vyštartoval som k závesom z vŕby a odtlačil ich z cesty. Nič okrem tej hustej hmly som nevidel.
Potter znova vykríkol.
"Hermiona?"
A potom -
"Hermiona, si tam?"
To bol Weasley.
Našli nás.
Prerazil som vŕbovými závesmi do toho skľúčeného jačmeňa a uháňal za zvukom tých hlasov. Vedel som, že nastane čas, potom čo sa dostanem z tejto Komnaty, keď sa budem na seba hnevať za to, že som bežal za Potterom a Weasleym, ale práve teraz som sa ani za mak nestaral, kto bol tým, kto našiel dvere. Jediné, čo som vedel, bolo, že chcem preč.
Prerážal som tou vysokou trávou a tou hmlou, uháňal takmer naslepo tam, skadiaľ sa ozýval ten krik. Našťastie tie hlasy nezmĺkli, ale silneli a približovali sa - hoci som nedokázal rozlíšiť, čo hovoria. A potom som začul, ako niekto odpovedá.
"Tu som! Harry! Ron! Ja a Draco sme tu!" Hlas jej prekypoval strašnou úľavou a odrážal sa po tom poli. Bola predo mnou, niekde napravo odo mňa. Zmenil som smer, zamieril k nej, hoci som svoje tempo nespomalil. Tá hmla zhustla. Stále som kráčal.
Ale potom...
"Hermiona, pozor! Nechoď bližšie!" vykríkol Potter skadesi z temnoty.
"Stoj, Hermiona!" prosil Weasley. "Je to pasca!"
A z ničoho nič sa tá hmla rozplynula a ja som utekal lesom. Šmykom som zastavil, zadýchaný.
"Nie," zhíkol som. "Nie, nie, nie..."
Môj zrak zachytil pohyb napravo. Zvrtol som sa. Hermiona, vlasy rozlietané, prebehla okolo mňa pomedzi stromy, rovno na malú čistinku -
Kde Potter a Weasley sedeli na zemi, chrbtom k sebe, omotaní čiernym lanom. Na tvári mali modriny a Weasleyho pera krvácala. Hermiona vykríkla.
"Čo sa vám stalo? Ako ste sa sem dostali?"
"Hermiona, niet času na vysvetľovanie," dychčal Potter, keď sa pokúšal nakloniť k nej, jeho zelené oči žiarivé naliehavosťou. "Vypadni odtiaľto. Okamžite. Urob to, Hermiona - vypadni odtiaľto!"
"Nemôžem vás tu nechať!" Vrhla sa k nim, načahovala sa po tých povrazoch...
"Crucio!"
Neviditeľná päsť ju zasiahla do tváre a ona s výkrikom odletela dozadu. Weasley s Potterom sa prestali ovládať - kopali a zvíjali sa vo svojich putách.
Pohol som sa vpred. Nemal som potuchy, čo chcem urobiť alebo čo sa dialo, ale -
Zamračil som sa a pozrel k zemi. Moje chodidlá a nohy fungovali, ale ja som sa nehýbal. Srdce sa mi rozbúchalo. Načiahol som sa po strome, aby som sa pritiahol vpred - nedokázal som sa načiahnuť dostatočne ďaleko. Vôbec som sa nedokázal pohnúť z miesta.
"No tak, no tak," hlas mi silnel. "No tak - nie!"
Hermionine výkriky ustali a zmenili sa na pridusený plač. Upokojil som sa a vzhliadol. Krv mi stuhla v žilách.
K čistinke kráčala nejaká postava. Vysoká, robiaca plynulé, tiché kroky, pochodovala vpred, plášť jej šepkal v pätách. V pravej ruke niesla štíhly prútik. Tú postavu by som spoznal kdekoľvek.
Bol to môj otec.
Hermiona vzhliadla a zbadala, že sa blíži. Snažila sa dostať na nohy. Potter s Weasleym zápasili so svojimi putami a kričali na ňu, aby vstala a utiekla. Hruď sa mi stiahla a ruka mi vyletela k srdcu.
A potom spoza bezlistých stromov prenikol lúč svetla. A tá postava prešla priamo cezeň.
Nebol to môj otec.
Bol som to ja.
Vyviedlo ma to z rovnováhy. Môj zrkadlový obraz bol rovnako vysoký a širokoplecí ako ja, ale môj čierny plášť sa vliekol po zemi za mnou a moja tvár a vlasy vyzerali smrteľne biele. Boli to moje oči, ktoré ma premenili na ľad. Boli čierne.
Tá moja druhá verzia, tá, ktorá sa pohybovala s elegantnosťou hada, zastala tesne na druhej strane Pottera a Weasleyho. Usmial sa. Ten úsmev mu skrivil tvár.
"Zdravím, Grangerová."
Hermiona vykríkla. Ten výkrik do mňa vrazil. Nikdy predtým som taký zvuk nepočul - ani vtedy, keď ju napadli tie hady. Bolo to utrpenie zmiešané so zdesením - a s bezmocnou, strnulou hrôzou, rovno z jej najhlbších hlbín.
Ale bol som to len ja. Bola to kópia, ale bol som to ja. Moje oči boli upriamené na ňu, keď ma zaplnilo zmätenie. Bola bledá ako stena a pozerala sa na mňa, ako keby sa pozerala do tváre Smrti.
Driapala sa dozadu, až kým jej plecia nenarazili do stromu, oči roztvorené. To druhé ja sa nahlas zasmialo, ako keby mu bolo niečo smiešne. Pokrútil hlavou.
"Vieš, ako dlho som na toto čakal?" povedal. "Aby som vás sem dostal všetkých troch, samotných, keď nikto nevie, kam ste zmizli?"
"Nechaj ju na pokoji, Malfoy!" prikázal Weasley, skrútil sa, aby sa pokúsil kopnúť do tej mojej temnej verzie. Moje čiernooké ja vrazilo Weasleymu facku tak rýchlo, že som to skoro nepostrehol. Ten úder zazvonil skrz les.
"Prestaň!" skúsila Hermiona, slzy už prepukli. "Prestaň, neubližuj mu -"
Moje druhé ja na ňu povytiahlo obočie.
"Ach, nemaj obavy - nebude cítiť vôbec nič." Potom sa prudko otočil, plášť sa mu zošmykol a pritlačil špičku svojho prútika na Weasleyho hruď. Naklonil hlavu k Weasleymu a čiastočne sa usmial.
"Avada Kedavra."
Celé Weasleyho telo obalilo zelené svetlo. A potom sa zvalil, oči prázdne.
Potter zavyl - bolo to, ako keby mu niekto vytrhol rebro. Hermiona vyskočila na nohy len preto, aby padla na kolená a kvílila Weasleyho meno.
Zažmurkal som. Toto nebolo skutočné. Nič z tohto nebolo skutočné! Čo to nechápala?
"Grangerová," povedal som. Potom som sa ozval hlasnejšie. "Grangerová, ne..."
Ale nikto ma nebral na vedomie. Bolo to, ako keby som bol znova neviditeľný.
"Prestaň, prestaň!" prosila hysterická Hermiona.
"Prosím - neubližuj Harrymu - čo chceš? Povedz mi, čo chceš - dám ti čokoľvek, čo chceš -"
"Ale ty si mi to už dala!" zachichotalo sa moje temné ja. "Nechápeš? Zaviedol som ťa do tejto miestnosti a len som si počkal na svoj čas, kým sa sem za tebou nedovalia tí tvoji hlúpi kamoši." Môj čiernooký klon odložil prútik a vytiahol zo záhybov svojho habitu dlhý nôž. Ach, nie - nie, na toto sa nemohla pozerať. Aj keď to nebolo skutočné – ja som sa na to nechcel pozerať -
"Prestaň, ty kretén," zareval som. "Neviem do frasa, čo si zač, ale neopovažuj sa niečo urobiť -"
"Nie!" vykríkla Hermiona. "Nie, nie!"
"Po všetkých tých rokoch, po všetkom tom trápení, čo ste mi vy traja spôsobili," povedalo moje ja v čiernej odeté, keď pravou rukou schmatlo Pottera za vlasy. "Jediné, čo ma ešte trápi, je, či nechať alebo nenechať svoj drahý nôž medzi jeho rebrami alebo sa obťažovať s čistením od jeho špinavej krvi." A potom to strašidlo, ktoré vyzeralo ako ja, vrazilo ostrie Potterovi rovno do srdca.
Hermiona padla na tvár, plakala a nekontrolovane nariekala.
"Hermiona!" zreval som, bojoval som, aby som nadobudol dokonca čo i len zlomok pohybu. "Hermiona - čert aby to vzal!"
Potter sa pridusil na vlastnej krvi a padol nabok, Weasleyho stiahol so sebou. Zrútili sa k zemi. Môj čierny klon nechal nôž tam, kde bol a pomaly sa otočil k Hermione. Jeho oči boli černejšie, než som kedy videl - obsahovali chladnejšiu a zúrivejšiu nenávisť než oči môjho otca. Prikradol sa k nej, sklonil hlavu, prišpendlil ju svojím pohľadom na mieste, kde s plačom ležala,.
Stuhol som, omráčený. Takýto som bol v jej mysli? Vážne verila, že som toto ja?
"Toto je nezmysel!" vykríkol som, stále príliš ďaleko. "Pusti ju - počuješ ma?"
"Toto je dokonalé - vieš to, že?" škodoradostne sa tešilo moje druhé ja, keď stálo nad Hermionou. Jeho hlas zosilnel. Vzhliadol. "Komnata? Potrebujem miesto, kde môžem ukryť tri telá..." uškrnul sa na ňu. "Miesto, kde ich nikto nenájde."
Cvakol som zubami po vzduchu, vyceril ich. Moje druhé ja štuchlo do Hermiony topánkou.
"Vstávaj, humusáčka. Vstavaj a pozeraj sa mi do očí, kým ťa zabijem."
Hermiona nezdvihla hlavu - ležala tam, triasla sa a vzlykala. Môj dvojník sa zohol, schmatol ju za kučery a potiahol ju do vzpriamenej polohy. Pritlačila si predlaktia k hrudi a jej výraz sa skrútil. Fňukala a triasla sa. Nahol tvár blízko k jej slzami zmáčanej tvári a vrazil svoj prútik do spodku jej čeľuste.
Siahol som do svojho vnútra, zatvoril oči, potom vystrel obe ruky. Zhlboka som sa nadýchol, otvoril oči a skúsil jedinú vec, ktorú som dokázal vymyslieť.
"Finite Incantatem!"
Sila sa zo mňa rozvlnila, roztriasla ten obraz na čistinke. Moje chodidlá zachytili zem. Vykročil som vpred. Bolo to, ako keby som sa prehŕňal blatom, ale hýbal som sa. Vliekol som sa ďalej, získaval na rýchlosti, a kým som to robil, moje dvojča sa rozvlnilo, zatrepotalo a zrazu zmizlo. Telá Pottera a Weasleyho zmizli. Šmykom som zastavil pred Hermionou, práve keď padala vpred.
Zachytil som jej ruky. Hlava jej švihla dohora. Nastalo mlčanie.
Zrazu do mňa mlátila, takmer mi zasiahla tvár.
"Pusti ma!" revala. "Pusti ma, ty netvor!"
"Hermiona, počkaj -" Chytil som ju za paže. "Zadrž, počkaj! To som ja -"
"Zabil si ich, ty si ich zabil," hromžila, bojovala proti môjmu zovretiu. "Pusti ma!"
"Grangerová, prestaň!" vykríkol som. "Pozri sa na mňa!"
Zastala a otvorila svoje svetlohnedé oči. Zažmurkala. Zvraštila obočie, už nedokázala zadržať slzy. Prehľadávala moju tvár. Uvoľnil som zovretie jej rúk a nadvihol obočie.
"To som ja," znova som povedal, tichšie.
Chvíľku na mňa neisto hľadela. Potom v jej očiach zažiarilo náhle poznanie a jej ústa sa otvorili. A potom ma rukami objala okolo pliec a schovala si tvár v mojom krku.
Zapotácal som sa dozadu, pustil ju, ale jej zovretie zosilnelo. Cítil som, ako jej srdce bilo na mojej hrudi a ako zviera moju košeľu.
Nevedel som, kam dať ruky - nakoniec som ich oprel dlaňami o jej chrbát.
"Uvoľni sa, Grangerová," povedal som, keď sa začala znova triasť. "Nestalo sa to, chápeš? Nič z toho."
"Viem. Som v poriadku," zašepkala. "Som v poriadku, som v poriadku, som v poriadku." Zovrela ma ešte tuhšie.
"Nie, nie si," prevrátil som očami. "Nemusíš byť vždy v poriadku."
A zohol som sa a nabral ju do náručia. Pritlačila si čelo silnejšie o môj golier a ja som ju držal v náručí. Chcel som povedať niečo sarkastické o tom, ako potrebuje schudnúť - hoci ju vážne bolo ľahké niesť - ale nedokázal som nájsť niečo vtipné. Obraz krvi stekajúcej z Potterových pier bol stále príliš čerstvý.
Niesol som ju nazad cestou, po ktorej som prišiel, pod mojimi nohami praskalo ihličie borovíc. Stále sa chvela, vôbec nezdvihla hlavu, jej päste boli plné tej uvoľnenej látky mojej košele.
Vôbec som nenašiel cestu. Ale z nejakého dôvodu ten les za mnou jednoducho vybledol, keď šedá hmla prevzala vládu. Teraz som sa pretláčal cez ševeliace stonky jačmeňa a odmietal uhnúť napravo alebo naľavo.
Znova tam bola tá žiara. Vyrazil som k nej, posunul si Hermionu v náručí. Tá vŕba vystúpila z hmly. Zohol som hlavu a použil ľavé plece, aby som sa tým závesom pretlačil. Dopadlo na nás jemné modré svetlo a tie malé zlaté iskierky sa zdvihli, keď sa moje nohy predierali tou trávou.
Sklonil som sa, potom pokľakol, aby som zložil Hermionu do sediacej polohy na zemi vedľa jej obvyklého koreňa. Ale nepustila ma. Stratil som rovnováhu, prevážil sa dozadu a sám sa posadil.
"No tak, Grangerová," zamrmlal som, snažil som sa dostať spod nej. Ale ona sa len chytila silnejšie, jej dýchanie zrazu znelo zúfalo. Zastonal som.
"Fajn, aspoň... fuj, toto je absurdné," zavrčal som, posunul sa dozadu, aby som sa oprel o koreň. Môj chrbát do neho narazil a ona mi padla do náručia, sedela na mne. Napravila si ruky okolo mojich pliec a oprela hlavu bokom o moju kľúčnu kosť. Zaškrípal som zubami.
"Musíš zo mňa zliezť. Grangerová, ja nie som... Počúvaj -" Pokúsil som sa ju odtiahnuť. Jej telo sa silne zatriaslo - a potom som zacítil teplé slzy stekať po mojom krku. Prestal som ju ťahať.
Uvoľnil som svaly. Pomaly, zľahka, som ju pravou rukou objal okolo pása. Zaváhal som. Potom sa zdvihla moja ľavá ruka a oprel som si dlaň o jej pravý bok. Vydýchla dlhým, trasľavým povzdychom, potom pritisla nos o pokožku môjho hrdla. Jej ruky uvoľnili to smrteľné zovretie mojej košele a prsty sa natiahli a znežneli. Uvoľnila sa na mne, dlho, zhlboka sa nadýchla. Bolo to, ako keby sa už uistila, že ju teraz nepustím.
Načúval som jej dýchaniu - unavenému a trhanému. Moje ruky sa jej jemne dotýkali, kým sa moje obočie zvraštilo. Prehltol som. Bola teplá a jemná, a jej vlasy voňali ako orgován (cz: šeřík). Jej dlhé kučery padali na moje plece. Pôsobila jemne, keď mi sedela v náručí - okúzľujúca, ľahká a krehká. Pokúsil som sa pripomenúť si, ako som sa vždy cítil zhnusene, keď som bol v jej blízkosti, ale tá myšlienka sa nedala udržať. Jediné, čo som vedel, bolo, že sa teraz túlila ku mne - že sa rozpadala priamo tu, na mojej hrudi. A z ničoho nič som zistil, že sa ju pokúšam udržať pohromade.
"Všetko je v poriadku," zamrmlal som, sotva dosť nahlas, aby som sa vôbec počul sám. "Vážne je." Nechal som hlavu dopadnúť na ten koreň a hľadel do tých vetví, podivná bolesť putovala mojou hruďou. "Bol to len sen."
Nič na oplátku nepovedala. Pohol som pravým palcom po jej svetri. Vzdychla si a väčšmi sa uvoľnila. A tak som dovolil svojim očiam pomaly sa zavrieť a strávil som zvyšok svojich bdelých chvíľok tým, že som šúchal palcom po spodnej časti jej chrbta.
VVVVVVV
HERMIONA
Ležala som v hmle, v temnote. Hlboký, stály rytmus rezonoval mojou hlavou. A bola som obklopená teplom. Teplom a silou. Pomaly som sa vrátila k povrchu a pozvoľna otvorila oči.
Ruky som mala ovinuté okolo niečieho krku a nos som mala pritlačený na mäkkosť kohosi hrdla. Ten hlboký, stály zvuk bol tlkot srdca a pod svojím nosom som cítila následný pulz. Silná ruka objímala môj pás a ďalšia odpočívala pritlačená na mojej nohe a stehne.
Zdvihla som hlavu, len o kúsok. Bledá, zlatá hlava bola zaklonená a opierala sa o koreň, oči s dlhými mihalnicami zatvorené.
Draco ma držal v náručí. A obaja sme zaspali.
Na okamih môj srdečný tep v úžase zrýchlil. Potom som si spomenula.
Spomenula som si na čiernookého Draca. Spomenula som si na Harryho, ktorého bodol do srdca. Spomenula som si na Rona, ktorého pohltila zelená žiara...
Spomenula som si na čiernookého Draca rozpadajúceho sa na prach. Spomenula som si na to, že som sa pozerala skutočnému Dracovi do očí a videla, že sa po celý čas pokúšal dostať ku mne, pokúšal sa to všetko zastaviť. Pokúšal sa ma prinútiť pochopiť, že to všetko bol sen.
Teraz som na neho hľadela. Pod očami mal tmavé kruhy. Strhla som sa. Keď som tu takto sedela, nemohlo to byť pre neho pohodlné. Opatrne som stiahla ruky z jeho pliec, skĺzla nazad z jeho lona, zdvihla jeho ruku a posunula ju ponad hlavu. Pohol sa a na sekundu som si myslela, že sa zobudí. Ale keď som mu ruku položila na zem, len krátko zastonal, potom odvrátil hlavu nabok. Na chvíľu moje prsty zotrvali na jeho bledej ruke. Potom som tam len sedela a pozerala na neho - a moja myseľ zostala jasnejšia než kedy bola, odkedy som prišla do tejto Komnaty.
Po celý čas som sa pokúšala prísť na cestu von. Bojovala som s vidinami a nočnými morami, ako keby boli nepriateľmi, problémami, hádankami. Prepracovávala som sa magickou hybnou silou toho lesa a cesty, toho poľa a tej vŕby. Dokonca som bola posadnutá myšlienkou, že sme Komnatu zmiatli a ona robila, čo mohla, aby nás tu udržala.
Komnata najvyššej potreby. Komnata, ktorá mala stovky rokov a vytvorili ju najskvelejšie čarodejnice a čarodejníci. Komnata, ktorá - pre tisícky študentov počas takmer tisícky rokov - poskytovala presne to, čo potrebovali, presne vtedy, keď to potrebovali.
My sme tú miestnosť nezmiatli. Požiadali sme ju o niečo zvláštne. A ona nám to poskytla.
Nepochybovala som, že Draco utekal z tej toalety s jedinou myšlienkou v hlave: "Potrebujem bezpečné miesto, miesto, kam uniknúť." A Komnata mu poskytla jačmenné pole a túto vŕbu - vŕbu, ktorá bola vyčarovaná z nejakej verzie Roklinky alebo Zlatého lesa, pretože mal Draco na ňu príjemné, bezpečné spomienky z Tolkienových rukopisov.
A pokiaľ ide o mňa? Ja som myslela na jedinú, zvláštnu myšlienku, keď som ho naháňala:
"Len potrebujem trochu viacej času."
Potrebovala som viacej času, aby som sa skutočne s Dracom porozprávala. Čas na to, aby som odhalila pravdu o Katie Bellovej a o tom, čo plánoval.
Ale moja požiadavka by sa zmarila, keby sme sa jednoducho dokázali otočiť a otvoriť tie dvere. Keby sme sa len vyrútili von, Komnata by zlyhala. A tak ukryla dvere za tými najdesivejšími myšlienkami v našich mysliach, blokovala náš východ.
Komnata nechcela, aby sme sa pokúšali odísť. Chcela, aby sme zostali. Kvôli tomu, o čo sme ju žiadali.
V okamihu, keď sme vošli, začula som zatikať masívne hodiny a potom zastaviť. A hodiny v tejto vŕbe, veľmi očividne, nefungovali. Čas sa na tomto bezpečnom mieste zastavil.
Komnata mi poskytovala viacej času. Poskytovala mi všetok čas, ktorý som potrebovala.
Vonku vietor zrazu silne, ťažko zafúkal. Ale neznel rovnako. Znel ako čerstvý závan od mora. A niesol so sebou vôňu - vôňu jarného dažďa. Otočila som sa a vstala. Váhajúc som šla k vŕbovým závesom a odtlačila ich nabok.
Čierna hmla, tá čierna otrávená hmla, sa odvaľovala ako koberec. A stále to pokračovalo a pokračovalo -
A les zmizol. Chvíľu som ho videla - tie tmavé, vycivené stromy. A potom sa rozpadli a nasledovali tú hmlu, keď sa odvaľovala preč odo mňa, zanechávala obrovské, nekonečné, vlniace sa pole miernych kopcov.
Vykročila som. A tie zlaté svetlá, ktoré sa vo vŕbe zvyčajne zdvihli od mojich nôh, ma nasledovali. Vírili okolo mňa, množili sa a vírili, a zdvíhali sa dohora k tej čiernej, prázdnej oblohe.
To temné jačmenné pole začalo žiariť, keď tie zlaté svetielka zjasneli a zdvíhali sa vyššie a vyššie. Stuhla som na mieste, kde som bola, uchvátená, omráčená.
Závesy za mnou zašušťali. Obzrela som sa.
Draco cez ne nakukol a stretol sa s mojimi očami. Nič som nepovedala. Tvár mu znežnela, ale tiež zostal ticho. Ale potom sa pozrel nahor, popri mne a uvidel tie svetlá. Pery sa mu oddelili a vyšiel von, aby sa postavil vedľa mňa.
Konce jačmenných stoniek začali žiariť, ako keby na každom pristáli svätojánske mušky. Vietor sa pridal k tomu tancu, víril okolo nás a pohrával sa s našimi vlasmi a rozhýbaval tie malé zlaté svetielka. Tisícky - nie, milióny zlatých svetielok.
Natiahla som krk, sledovala, ako stúpajú. Kútikom oka som zbadala, že Draco robí to isté. Bolo to skoro ako svitanie - až na to, že to bolo teplejšie a jasnejšie než čokoľvek, čo som videla.
A potom tie malé svetielka vybuchli - bilióny kúskov vystrelili každým smerom...
A potom sa nekonečná obloha rozžiarila nespočítateľnými žiarivými, vzdialenými hviezdami.
Všade okolo nás sa donekonečna tiahlo jačmenné pole. Ten diabolský les nebol nikde k videniu. Vietor sa smial, dokonca šťastnejšie než sa smial počas popoludní predtým. Objala som sa rukami. Obzrela som sa na Draca.
Hľadel na tie hviezdy, oči osvetlené ich odrazom. Vyzeral prekvapený, ohromený. Prekrížil si ruky a pokrútil hlavou.
"To ma podržte," zašepkal a to bolo všetko. Takmer som sa usmiala.
Čas. To bolo to, o čo som žiadala. Potrebovala som čas, aby som sa ho spýtala na Katie Bellovú a na to, prečo plakal. Potrebovala som čas, aby sa upokojil a rozumne hovoril. Potrebovala som čas, aby sa mi otvoril, aby mi to ochotne povedal. A teraz som ho mala.
Skôr než som prekročila prah tejto Komnaty, bola by som súhlasila s kýmkoľvek, kto by mi povedal, že je zbytočné pokúšať sa z nejakého dôvodu dovolávať Dracovej ľudskosti či empatie.
To, po pravde, by bolo mrhaním času. Bolo by to nemožné.
Ale Komnata najvyššej potreby, ktorá bola múdrejšia než akýkoľvek rokfortský študent, zjavne nesúhlasila. A keď som tam stála, pozerala na neho, ako žiari v svetle hviezd, začala som si myslieť niečo iné, než som si myslela predtým. Boli sme to len ja a Draco Malfoy, pod úplne novou oblohou, a mali sme všetok čas sveta.
Možno to nakoniec nebolo také nemožné.