Kapitola prisľúbená lucianne. Dúfam v úspešné zloženie skúšok a ak ich už máš za sebou, tak blahoželám.
Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/9/What_the_Room_Requires
Preklad: Jimmi
Beta-read: Rapidez, Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku
AN: Zopár ďalších kapitol bude krátkych, ale pretože pridávam dosť rýchlo (pokiaľ stále komentujete, tak je to), nebudete musieť medzi jednotlivými dlho čakať. Ďakujem za doterajšie nádherné komentáre - vďaka nim pokračujem!
PP: S tou dĺžkou kapitol príliš autorke neverte. V tejto je použitá pieseň z Disneyho filmu So Dear to My Heart. V pôvodnom znení a so slovami použitými v tejto kapitole ju môžete nájsť: http://www.youtube.com/watch?v=gcvQcPatQdQ V texte je môj pokus o preklad.
V skutočnosti je to stará ľudová pieseň a detská riekanka (zo sedemnásteho storočia), ktorá vám hrá na pozadí (vyhral ženský hlas a stará mama asi Hermione nespievala Disneyho verziu, nie?) Verziu v podaní M. Žbirku, s ktorej nájdením si dala obrovskú námahu ulli, pravdepodobne ešte použijem :D
8. kapitola
VVVV
DEŇ DRUHÝ
DRACO
Druhý "deň", alebo čo to bolo, začal s ružovým svetlom, ktoré sa šírilo po oblohe a osvetľovalo mraky všetkých druhov sýtych, záhadných farieb. Sedel som hneď za hranicou vŕbovej izby, sledoval, ako stúpa slnko, okolo mňa prefukoval chladný vánok.
Ako slnko vystupovalo vyššie, jačmeň menil farbu zo šedej na hnedú a nakoniec na tú úžasnú zlatú, na ktorú som bol zvyknutý. Obloha sa rozjasnila do svetlomodrej a silný vietor roztáčal a odvaľoval tie biele oblaky. Znova sa oteplilo, ale bolo príjemne. Postavil som sa, oprášil si nohavice a vyrazil na pole. To žiarivé slnko prospievalo mojim pleciam a temenu hlavy - pomáhalo jej zbaviť sa tieňov, ktoré do nej vstúpili uprostred noci. Nechal som Grangerovú za sebou. Stále spala.
Rytmicky som sa prekopával jačmeňom, všimol si, že nevyzeral, ako keby ním niekto niekedy kráčal. Strčil som ruky do vreciek, sklonil hlavu a začal znova premýšľať, tak ako som sa pokúšal premýšľať včera, skôr než sa Grangerovej zachcelo začať hádku o prasačích chvostoch.
Čo sa stalo tomu lesu? Keď som tej noci vyšiel von, aby som zistil, čo sa deje, jednoducho zmizol. Frnk. A teraz bol nahradený nekonečným poľom a veľkolepou oblohou - ale čo to malo znamenať? Včera som na to neprišiel a dnes som nedúfal - ale to jediné, čo som vedel, bolo, že dvere boli teraz dokonale ukryté. Predtým sme mali aspoň tú lesnú cestu. Teraz... nič. Mohol som okolo nich prejsť práve v tomto okamihu a nemal som o tom potuchy.
"Too-ra-loo-ra-loo-ral, too-ra-loo-ra-li," mrmlal som si v duchu, v melódii, ktorá mi práve plávala v mysli. Nepamätal som si, kde som ju počul, ale dobre ladila so zvukom ševeliaceho vetra. Dovtedy, kým som nezačul, ako sa za mnou lámu steblá. Zvrtol som sa, aby som uvidel Hermionu hnať sa mojím smerom, ruky rozlietané, tvár napätá zdesením a hnevom. Oči sa mi rozšírili údivom.
"Čo si to urobil?" vykríkla.
Pobúrene som sa na ňu zamračil.
"Čo myslíš tým, že čo som urobil?"
A zrazu som si všimol, že má tvár zmáčanú slzami a jej oči sa zaplňovali ďalšími, ktoré jej vytekali dokonca vtedy, keď kráčala. Prudko zastavila, utrela si rukávom líca, ale obočím jej trhalo a pera sa jej triasla.
"Skrátka som sa zobudila a sedela vo vnútri vŕby a polhodinu plakala kvôli ničomu," bľabotala a poťahovala nosom. "Pripadám si ako deravá vaňa! Nič nie je zle - nič! Ja len... Nedokážem prestať!" Zabehlo jej a znova si utrela prstami líca. Vyvalil som ňu oči.
"A na základe čoho si do hája myslíš, že za to môžem ja?"
"Tá pieseň, čo si včera večer spieval!" vybuchla, znela, ako keby bola dva palce od toho, aby sa úplne zložila. "Bola smutná a... smutná! A vďaka nej mi bolo celú noc smutno, dokonca keď som spala!"
"Povedala si mi, aby som zaspieval hocičo," odsekol som.
"Viem, že som to povedala," prskala Hermiona, keď namáhavo prehltla. "Ale musel si vedieť, že niečo nie je v poriadku. Akú farbu mali tie svetlá?"
Zažmurkal som.
"Aké svetlá?"
"Svetlá, ktoré som videla tesne predtým, než som zaspala - svetlá, ktoré ma pokryli, keď si spieval," prakticky revala.
"Neviem," vytiahol som ruky, dlane otočené nahor. "Modré?"
"Modré? Vidíš, to nemôže byť správne!" pokrútila silno hlavou. "Keď som ja spievala tebe, tie svetlá boli zlaté."
Padla mi sánka.
"Čo - čo si myslíš, že som s tým mal urobiť ja?"
"Použiť svoj mozog," opovržlivo povedala zachrípnutým hlasom, keď predupala okolo mňa.
"Grangerová, toto nie je moja chyba," otočil som sa k nej, ruky v päsť.
"Prečo nedokážeš priznať, keď niečo urobíš zle?"
"Prečo ty musíš večne niekoho obviňovať?" odpovedal som. Pera sa jej chvela a preliali sa ďalšie slzy. Zaťal som čeľusť. Zrazu sa zdalo nefér dohadovať sa s niekým, kto balansuje na hranici hystérie. Jasne bola pod kúzlom - a možno mala pravdu, možno ju tá pieseň prinútila pripadať si úplne hore nohami. Ale nemal som potuchy, ako zlepšiť zlú náladu veľmi náročného dievčaťa, akým bola Hermiona. Taktiež mi bolo jasné, že ju potrebujem zlepšiť, inak ma pripraví o hlavu. Namáhal som si rozum, keď sa zvrtla a pokračovala v odchode. Zamračil som sa, znova strčil ruky do vreciek a nasledoval ju. Čo tieto hlúpe baby chcú? Čokoládu? Sonety? Kvetiny?
"Mala som byť múdrejšia než o niečo požiadať teba," penila Hermiona. "Pretože ty si nikdy nebol -"
Zrazu zastavila a hľadela priamo dole. Srdce sa mi rozbúchalo a zastavil som. Čo bolo v tej tráve? Had? Diera?
Sklonila sa. Obozretne som sledoval, ako si kľakla a potom niečo zdvihla. A keď sa otočila, jej slzami zmáčaná tvár žiarila.
V rukách držala štíhlu stonku narcisu tak žltého, že ma skoro boleli oči. Zdvihla jednu ruku a prstami sa dotkla tých krehkých lupienkov. Potom si pravým rukávom utrela slzy a žiadne ďalšie nevytiekli. Zdvihla svoje žiarivé oči k mojim a chvíľu ma sledovala. Úsmev sa jej zmenšil, ale oči väčšmi rozžiarili. Vietor zachytil jej vlasy a roztancoval ich okolo jej pliec. A potom - počkať, začervenala sa?
"Ďakujem ti," povedala. Obočie mi vyletelo nahor.
"Ja... ja s tým nemám nič spoločné," pripomenul som.
"Samozrejme," zľahka povedala a odkráčala, zhlboka sa nadychovala tej kvetinovej vône. Zízal som na ňu vyvedený z rovnováhy, neistý, čo sa stalo. Potom som prehltol. Ja som premýšľal o kvetoch...
A ona sa zdala byť z ničoho nič šťastnejšia...
Vzhliadol som k oblohe, potom na ňu nebezpečne prižmúril oči.
"Prekliata Komnata," zamrmlal som, ale znova som začal kráčať.
Netrvalo mi dlho, kým som Hermionu dobehol - kroky som mal dlhšie a ona nekráčala veľmi rýchlo. Spomalil som tempo, aby som za ňou zaostal...
Ale ona potom spomalila ešte väčšmi. Sledoval som ju, snažil sa prísť na to, čo robí...
Obzrela sa na mňa. Venovala mi polovičatý, neistý úsmev. Potom na mňa povytiahla obočie a naklonila hlavu. V duchu som zakopol. Čože - chcela, aby som kráčal vedľa nej?
Čakala.
Znova som prehltol, na tvár nasadil podráždený výraz, vrazil ruky do vreciek a nakráčal vedľa nej. Ale - div divúci - vôbec nič nepovedala. Znova začala kráčať, privoniavala k svojej kvetine a bok po boku sme kráčali dookola a dookola tej vŕby bez toho, aby sme si po zvyšok dňa povedali čo i len ďalšie slovo.
VVVVV
HERMIONA
Bola to mágia. Bol to jediný spôsob, ako som to mohla vysvetliť. A vďakabohu v svete, v ktorom som bola od svojich jedenástich rokov, to bolo dokonale pravdepodobné vysvetlenie.
Pretože keď som sa v to ráno prebudila, bola som vyložene nasiaknutá depresiou. Nedokázala som s tým nič urobiť. Sedela som v tej vŕbe a bojovala so sebou po dobu, ktorá sa zdala byť večnosťou, ale nedokázala som ju striasť, nech som robila čokoľvek. Stále som plakala ako kvapkajúci kohútik.
Ale potom, keď sa predo mnou z ničoho nič objavil ten narcis, ten smútok sa zdvihol a okamžite zmizol, ako keď mrak cúvne, aby odhalil plnú nádheru slnka. A keď som sa nadýchla jeho vône, zastavilo to moje slzy. A keď som sa otočila a zbadala ten vyplašený, prichytený výraz na Dracovej tvári, bolo mi jasné, že to on bol tým, kto ho vyčaroval.
Bolo to presne ako s tým slizolinským vankúšom. Lenže tentoraz on myslel na mňa.
Potom som si pripadala smiešne potešene, skoro som dostala závrat. Ale nie zhovorčivo. Videla som to pole, vŕbu a oblohu, ako keby boli dvakrát také krásne ako predtým - pretože boli. V pozadí svojej mysle som vedela, že ten kvet ma teraz privádza do druhého extrému, ale určite som mu dávala prednosť. Bola som v takej dobrej nálade, že som dokonca pozvala Draca, aby kráčal vedľa mňa. A on to, prekvapivo, urobil.
Kráčali sme celé veky alebo niekoľko minút po tom poli a ja som nič nepovedala. Nemala som nutkanie hádať sa o mrakoch či hovoriť o pravidlách Komnaty alebo o tom, kam sa podel ten les. Dokonca som nezastavila, aby som si dovolila byť nesvoja zo skutočnosti, že Draco očividne uvažoval o kvetine, aby ma rozveselil. Len som sa usmievala a privoniavala si k svojmu narcisu, a vychutnávala si zvuk krokov dvoch ľudí namiesto jedného. Hoci som si musela zaraziť, aby som neposkočila dopredu a nezačala hopsať.
Nakoniec, keď obloha stmavla a vietor sa utíšil, moja pochabosť vyprchala a ja som znova zostala rozumná. A ospalá. Obzrela som sa na Draca. Hľadel dopredu, na tú úplne prvú ligotajúcu sa večernicu. Spomalila som. Urobil to isté.
"Stmieva sa," povedala som. Pozrel na mňa, ako keby ho zvuk môjho hlasu prekvapil. Potom len prikývol. Otočila som sa a zamierila k vŕbe. Nasledoval ma, držal sa vedľa môjho pravého pleca. A potom sa mi vrátilo viacej zdravého rozumu.
Niečo ho trápilo. Medzi obočím mal vrásku a kráčal so sklonenou hlavou. A celý deň sa ani raz nepokúsil začať hádku. Zahryzla som si do pery, keď som prekročila cez vŕbové závesy a on sa vliekol za mnou. Teraz ma začalo to ticho ťažiť - ale nevedela som, čo s tým urobiť.
Odvliekol sa na svoje miesto ku hodinám, posadil sa, potom si ľahol na svoj slizolinský vankúš a zatvoril oči. Zastala som a sledovala som ho. Toto bolo nové. Normálne tam sedel a mrzuto zízal na tie závesy.
Bol unavený.
Spal vôbec po tom, čo mi včera v noci spieval, aby ma uspal?
Posadila som sa k svojmu koreňu a oprela sa, ale nedokázala som ho prestať sledovať. Pohol sa, potom prevrátil, chvíľu ležal ticho, potom sa znova pretočil. Opatrne som sa nadýchla.
"Chcel by si, aby som ti zaspievala?"
"Áno, nech som ja ten, kto bude ráno plakať do čajíčka, však?"
"Čaj by sa hodil," uvedomila som si. Ale samozrejme sa nezjavil. Znova som sa sústredila na neho. "Sľubujem, že nebudem spievať smutnú pieseň." Pokúsila som sa odľahčiť svoj hlas. "A sľubujem, že skončím, ak uvidím nejaké modré svetlá."
Zhlboka sa nadýchol, potom otvoril oči a hľadel do stropu.
"Fajn," precedil pomedzi zuby. Prehltla som, potom sa rozhliadla a snažila sa niečo vymyslieť.
"Ja čakám," zamrmlal.
"To nie je možné, Malfoy," zamračila som sa na neho. "Daj mi chvíľu."
Jeho zamračenie sa len prehĺbilo. Ale potom mi v hlave vyskočila stará pieseň, ktorú zvykla spievať moja stará mama a vyvolala mi úsmev na tvári.
"Dobre, jednu mám. Pripravený?"
Neodpovedal. Tak som sa zhlboka nadýchla a začala.
"Prapradedko stretol praprababku
Keď bola plachá mladá slečna
A prapradedko získal praprababku
S viac či menej týmito slovami:
‚Levanduľová modrá, senza senzačná
Levanduľová zelená
Keby som bol kráľom, senza senzačným
Potreboval by som kráľovnú...
Bolo mi jasné, že si Draco bude myslieť, že je to hlúpa pieseň. Ale nekomentoval to. A keď som ho kútikom oka sledovala, postrehla som, ako sa mu pomaly zavreli oči s dlhými mihalnicami. Stlmila som hlas, ale stále som spievala.
"Ak sa tvoje senza senzačné srdiečko
Cíti senza senzačne
A ak tvoja odpoveď bude áno
V peknom malom kostolíku
V jeden senza senzačný deň
Vydávať sa budeš v senza senzačných šatách
Levanduľovo modrých, senza senzačných
Levanduľovo zelených
Potom ja budem kráľ, senza senzačný
A ty budeš moja kráľovná! '"
Tak. Malé zlaté svetielka - áno, tentoraz boli zlaté – sa vzniesli z trávy, usadili na ňom a vstúpili do jeho hrude. Poriadne vydýchol, čelo sa mu uvoľnilo a zaspal.
Dlhý čas som ho študovala v jemnom svetle, keď tie malé zlaté guľôčky žiarili vo vzduchu okolo mňa. Potom som zaklonila hlavu a uvoľnila sa, a keď vstúpili do mojej mysle nevyhnuteľné otázky o Komnate a o tom, koľko prešlo času a čo tu mám robiť, vyhodila som ich z hlavy a okamžite zaspala.