Kapitolu z vďaky venujem dušičkám, ktoré ma v šialenom závere podporujú: lucky, myska111, Kaitlin, denice, gama, Lupi, Svetluska, anonym, 3lucky, teriisek, iway, Verka.
*** asi spoiler, ale nemôžem vás tak trápiť ***
Váhala som, či vám to nedať až zajtra, ale zvíťazila moja fóbia zo straty už preložených vecí a trošku hrdosť, že som to dneska zmákla. Varovanie: táto poviedka nemá epilóg, žiaden nečakajte a toto je vážne predposledná kapitola. Osobne odporúčam prečítať až za denného svetla, keď tak nerozosmutní. Netuším, či v práci budem môcť (fraj skončil) alebo budem schopná bez slzičiek prekladať záverečnú kapitolu, ale v najhoršom to dobehnem večer. Ospravedlňujem sa, ak som vás naplašila, ale nakoniec budete spokojní. Verte mi. :D Krásne sníčky
Linked
Preklad: Jimmi
Kapitola neprešla beta-readom
Napísala: Philyra912
Dramione (Romantika)
Rating: PG-13
Poviedku v originálnom znení nájdete na adrese:
http://www.fanfiction.net/s/2443403/23/Linked
Keď úloha z Elixírov má zvláštne a znepokojujúce vedľajšie účinky na Draca a Hermionu, dozvedia sa o sebe viac, než kedy chceli.
Prehlásenie:
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Philyra912, ktorá napísala túto fanfiction.
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: Philyra912
Kapitola 22 Šialenosť
Ukázalo sa, že zabudnúť sa povie oveľa ľahšie, než sa uskutoční.
Niežeby sa Hermiona nesnažila, pretože sa snažila. Snažila sa zabudnúť na to, čo cítila v ten opustenej učebni, na to, ako sa jeho oči leskli a vírili, keď stáli a rozprávali sa na tej chodbe, na dotyk jeho ruky, keď jej uhladil vlasy z tváre. V snahe zabrániť tým spomienkam sa vrhla do školskej práce s väčšou horlivosťou, než by si kedy myslela, že je možná, ale nič nepomáhalo uľaviť tomu túženiu, ktoré ju v nasledujúcich dňoch prenasledovalo.
Keď ako pomoc zlyhalo rozptýlenie, obrátila sa namiesto toho k rozumnému zdôvodňovaniu. Pri jej logickom spôsobe myslenia, ak ste niečo nedokázali uspokojivo vysvetliť, len ste sa dostatočne usilovne nepozerali.
Začala pomaly zostavovať zoznam dôvodov, pre ktoré bol vzťah medzi ňou a Dracom Malfoyom asi tým najhorším nápadom, ktorý vymyslel nejaký mukel či čarodejník.
Prvý dôvod ju napadol, keď ho videla zastrašovať malého bifľomorského druháka, ktorý do neho vrazil vo Veľkej sieni.
1. Draco je nadutý, neznesiteľný blbec a všeobecne osina v zadku
Na druhý deň sa číslo dva dostavilo samo, keď večer pred skúškou beznádejne hľadela na svoje poznámky z Transfigurácie, neschopná pochopiť slovka z toho, čo prečítala.
2. Ak ma myslieť na neho TERAZ rozptyľuje od školskej práce, aké by to bolo, keby sme boli skutočne spolu?
V stredu večer prišla s tretím dôvodom, keď sedela v spoločenskej miestnosti s Harrym, Ronom a ostatnými chrabromilskými siedmakmi a počúvala, ako stále dokola mleli o tej odpornej hádke, ktorú v ten deň mali so slizolinčanmi.
3. Naše životy sú také odlišné, naši priatelia sú takí odlišní, MY sme takí odlišní. Nikto to nikdy nepochopí
Nakoniec v piatok ráno, keď študenti vo Veľkej sieni raňajkovali a na poslednú chvíľu študovali, na Dracovom pleci ladne pristála elegantne vyzerajúca sova so zlatistým perím a ponúkla mu list s malfoyovským erbom. Keď ho čítal, jeho oči potemneli a vyslal Hermione nepreniknuteľný a nejasne zúfalý pohľad. Nevedela, čo v tom liste stálo, ale dokázala to odhadnúť a to stačilo, aby jej poskytlo štvrtý a posledný dôvod.
4. Nech sa stalo čokoľvek, nech sa akokoľvek zmenil, jeho rodina sa nezmenila a nikdy by mu nedovolili, aby bol s niekým ako ja. Ja by som ho nikdy nemohla žiadať, aby sa im otočil chrbtom .... niežeby sa niekedy otočil.
S touto myšlienkou ťažiacou jej srdce, ktorá dajako zlyhala, aby uľavila tomu túženiu, ktoré ho už sťahovalo nadol, zamierila na svoju záverečnú skúšku: Elixíry.
Žaláre boli skoro plné, keď Hermiona dorazila. Tváre jej spolužiakov boli bledé a napäté, čo sa vážne dalo čakať vzhľadom na notoricky známu náročnosť Snapových skúšok. Pansy vyzerala vyložene choro (čo, keby bola Hermiona k sebe úprimná, jej poskytlo slabé pomstychtivé nadšenie) a jedno bystrohlavské dievča so svetlohnedými vlasmi sa z nervozity viditeľne triaslo.
Po prvý raz za celý týždeň sa Hermiona necítila nepripravená. Z nejakého dôvodu sa v jej mysli s prekvapujúcou jasnosťou vynorili hodiny, ktoré s Dracom strávili štúdiom na túto konkrétnu skúšku, a ona si pripadala ako chodiaca príručka na tému emócie meniacich elixírov. Musela sa smutne usmiať, že do istej miery chodiacou príručkou bola.
Teraz, keď sa jej do mysle vkradli myšlienky na Draca, vedela, že je zbytočné pokúšať sa ich odtiaľ znova vyhnať. Prehľadala miestnosť, aby ho našla a zbadala ho sedieť samého za stolom takmer vzadu, jeho oči upriamené na ňu tak, ako bývali celý týždeň.
Ako keby jej pokračujúca snaha zabudnúť na to, čo sa medzi nimi rozhorelo, nebola dosť náročná, Draco hatil jej pokrok ešte väčšmi tým, že z nej vôbec nespustil oči. Prichytila ho hľadieť na ňu takmer zakaždým, keď sa na neho kradmo pozrela (čo bolo častejšie než si trúfala priznať). Sledoval ju, ako keby si nebol celkom istý, či si ju nepredstavuje, ako keby jeho vizuálny kontakt bol tým jediným, čo bránilo, aby sa rozplynula v obláčiku dymu a spomienok. Chcela, aby sa na ňu prestal takto pozerať, a predsa súčasne mu chcela ten pohľad opätovať dovtedy, až kým by sa všetok svet okolo nich nerozpadol na prach.
Dalo sa čudovať, pomyslela si, že mizerne zvládla každú skúšku, ktorú tento týždeň robila? Byť Hermionou Grangerovou bolo dosť ťažké predtým, než na ňu začal zízať Draco Malfoy a popri tom jej pokašľal celý život. Utešovala sa vedomím, že o pár hodín semester skončí a ona bude mať dva požehnané týždne, aby medzi seba a tú páľavu v Dracovom pohľade vložila odstup.
Snape vošiel do učebne s úškrnom a mávaním svojho čierneho habitu, a ten nepokojný, nervózny šum ustúpil príšerne napätému tichu. Bez akýchkoľvek ďalších pokynov či návrhov sa rozdali zadania a Hermiona rýchlo posúdila test. Zoznam náročných ale nie nemožných otázok s viacerými možnosťami odpovede a esej... na elixír Partis Sensus.
Keby si nebola absolútne istá, že by Snape odpočítal Chrabromilu hnusné množstvo bodov, bola by sa rozosmiala nahlas. Namiesto toho sa usmiala a veľmi slabúčko pokrútila hlavou nad tou vyloženou príhodnosťou. Nevzhliadla, odmietla vzhliadnuť, ale bola si istá, že sa Draco usmieva tiež... a nepochybne sa pozerá rovno na ňu. Dosť čudné, ale predstava, že sa spolu delia o súkromný žart, bola akosi utešujúca a ona začala s testom nevedomá, že ten slabý úsmev stále zotrvával na jej tvári.
O dve hodiny neskôr bolo po skúške. Po zhodnotení výrazov svojich spolužiakov pridala Hermiona na svoj krátky, ale tak dôležitý zoznam dobrých vecí, ktoré vzišli z jej dobrodružstva s elixírom Partis Sensus: "zachránil mi kožu na skúške z Elixírov."
Len čo študentov prepustili, väčšina sa rozčúlene predrala von, ale Hermiona, stále sa tešiaca zo svojho zaručeného úspechu na minimálne jednej skúške, si pomalým tempom balila veci a tak bola jedna z posledných, čo tú učebňu opúšťali.
Neuvedomila si jeho prítomnosť, až kým nestál na krôčik pred ňou. Mohla cítiť jeho kolínsku a teplo jeho pokožky, mohla vidieť každý žiarivý zlatý chĺpok na zadnej strane jeho rúk a počuť ten jemný, rytmický zvuk jeho dýchania. Neboli takto blízko od toho okamihu na chodbe, kedy ho odmietla (z dokonale dobrého dôvodu, pomyslela si zúfalo) a zrazu ju len jeho blízkosť nútila zabudnúť na to, prečo sa na neho pokúšala zabudnúť.
"Mohli by sme sa na chvíľu pozhovárať, Hermiona?" spýtal sa tlmeným hlasom. Konečne našla odvahu vzhliadnuť a stretnúť sa s jeho očami, ale nedokázala potlačiť triašku, ktorou sa zachvela, keď to urobila.
"V poriadku," povedala hlasom, o ktorom dúfala, že je vyrovnaný. Vrhla pohľad na dvere a zbadala Harryho opierať sa o rám, slabé zamračenie na jeho perách. Venovala mu slabý, uisťujúci úsmev a zamávala mu, aby mu dala vedieť, že je v poriadku. Prikývol a otočil sa, aby nasledoval Rona, ale všimla si, že sa mračiť neprestal. Trochu ju to rozosmutnilo a znova si pomyslela, že s Dracom by nikdy nemohli nájsť prijatie od tých, na ktorých im najväčšmi záležalo.
Znova obrátila svoju pozornosť na Draca a zistila, že na ňu hľadí, ale bola dosť blízko, aby videla, že jeho oči dnes mali tmavý, vášnivý odtieň ako roztavený cín.
"O čom si chcel so mnou hovoriť?" spýtala sa, preklínajúc formálnosť svojho hlasu a svojich slov, pretože vedela, že ich pochopí tak, ako boli určené (obrana určená k tomu, aby si ho udržala od tela). Jej slová ho zjavne prebrali z akéhokoľvek snenia, do ktorého vstúpil, keď sa na ňu pozrel a v zmätení zažmurkal, než na svoje črty nasadil masku chladnokrvnosti.
"Musíme prediskutovať naše záležitosti ohľadne toho elixíru," stroho prehovoril. "Účinky vyprchajú asi za dva dni. Mali by sme byť od seba dosť ďaleko, aby sme pocítili nejaké okamžité účinky, ale stále by mohli byť problémom sny a budeme sa musieť vysporiadať s obnoveným spojením, keď sa vrátime do školy. Si to ochotná risknúť, alebo by si sa radšej niekde počas prázdnin stretla a pokračovala v braní toho elixíru podľa plánu?"
Zažmurkala na neho, šokovaná, že na také veci nepomyslela predtým. Vážne to s ňou muselo ísť z kopca.
"Myslím... myslím, že bude bezpečnejšie počkať, až kým sa nevrátime do školy. Dom mojich rodičov nie je miestom na varenie elixírov či úschovu nestálych prísad, takže by sme sa museli stretnúť na Malfoy Manor..."
"... čo zo zrejmých dôvodov nemôžeme," dokončil za ňu. Pomyslela si, že odhalila stopu trpkosti v jeho hlase, ktorá sa zhodovala s trpkosťou v jej srdci, ale možno si to len predstavovala. Uvažovala, či sa jemu zdalo rovnako nefér ako jej, že ich stále oddeľovali predsudky jeho rodiny dokonca potom, čo on našiel silu a odvahu a ochotu odmietnuť ich.
"Keď budeme mať viacej času na plánovanie, dokážeme prísť s nejakým alternatívnym miestom stretnutia, ale zatiaľ myslím, že len musíme byť veľmi opatrní," potichu povedala. Prikývol na súhlas.
"Dobre teda. Veselé sviatky, Hermiona," povedal, keď sa pohol ku dverám.
"Veselé sviatky," zopakovala, keď sledovala, ako odchádza. A zrazu, úplne bezdôvodne, nedokázala zniesť vidieť ho zabočiť na rohu a na celé dva týždne stratiť sa z jej života.
"Draco?" Hlas sa jej zlomil, keď to povedala a znel dokonca jej vlastným ušiam podozrivo ako vzlyk. Hoci to stačilo, aby zastavil a otočil sa, aby sa na ňu pozrel so spýtavým nadvihnutím jedného obočia.
"Prečo na mňa pozeráš?" Nebola si celkom istá, skade tá otázka vzišla, a bola vydesená, že ju vyslovila, ale zrejme bol správny čas ju položiť, pretože sa tá nečitateľná maska stratila. Zrazu to bol znova ten Draco, ktorý s ňou strávil tak veľa popoludní v knižnici, ktorý sa na ňu usmieval, keď sa nikto nepozeral, ktorý ju považoval za to, čo bola, napriek sedemnástim rokom výchovy o opaku.
"Pretože zjavne nedokážem prestať," po chvíli potichu prehovoril. Jeho výraz bol zmesou túženia a beznádeje. "Čo si mi to urobila, Grangerka?"
"Nič," vykoktala. "Neurobila som nič."
"Presne," odšepkal, jeho zúfalstvo také prudké a prenikavé, že bolo takmer hmatateľné. "Nič si neurobila a to je na tom to, čo je skutočne naozaj príšerne. Si presným tým, kým si bývala a ja som presne tým, kým som býval a predsa sme tu. Ja som tu a úplne bezdôvodne ťa chcem."
Z jeho slov sa Hermione zamotala hlava. Nevedela, čo povedať, tak len na neho hľadela. Keď prešiel miestnosťou, aby sa postavil pred ňu, jeho oči ju zjavne prehovárali, a ona chcela byť zrazu schopná dať mu všetko, čo kedy mohol chcieť a potrebovať. Dovtedy, kým znova prehovoril, si pomyslela, že asi by mu dala mesiac, keby ju oň požiadal.
"Mám pocit, ako keby som sa rozpadol na milión kúskov a potom sa dal znova dokopy a dajako sa pritom niektoré kúsky postrácali." Zatvoril oči a ťažko prehltol, jeho hlava klesala, až kým sa jeho čelo takmer nedotklo jej. "Myslíš, že som šialený?"
"Myslím, že sme obaja šialení, že celý svet je šialený," povedala potichu, bojujúc s nutkaním zasmiať sa. "Nič z tohto nedáva vôbec žiadny zmysel."
Otvoril oči a hoci sa nedotýkali, Hermiona by mohla odprisahať, že cítila tú vášeň uháňať medzi nimi v elektrickom oblúku. Slabo sa striasla.
"Čo sme to o nás dvoch spolu vtedy povedali? Že je to šialené? Stále je to pravda," povedal takmer rodičovsky varovným hlasom.
"Súhlasím," vydýchla.
"Vadí ti to?"
Na chvíľu sa zdalo, že nikto na svete nedýchal, ani sa nepohol, ani vôbec nič neurobil. Celý vesmír zjavne zadržal svoj dych, pripravený na kraji priepasti, ako keby čakal na jej odpoveď.
"Nie."
"Ani mne." A potom ju pobozkal a ona premýšľala, či možno nebol zvyšok jej života tou šialenou časťou a toto bola prvá vec, ktorá sa kedy udiala a ktorá jej dávala absolútny zmysel.
*
Keď sa Draco po skúške zdržal, aby sa porozprával s Hermionou, vážne nezamýšľal, aby sa toto stalo.
Poznal šialenstvo, keď ho videl. Vedel, že ten cit, čo cíti k Hermione Grangerovej, šiel proti všetkému, čo si kedy myslel a čomu kedy veril. Vedel, že akýkoľvek vzťah s ňou by bol nestály a prakticky odsúdený k záhube. Vedel, že ho nikto nepochopí ani neprijme to, že sú oni dvaja spolu. Vedel, že keby dokonca všetko toto zmizlo, tak bol jeho osud už dávno predurčený a ona v ňom zahrnutá nebola.
Všetko toto vedel a predsa si nedokázal zabrániť, aby si neprial, aby tomu tak nebolo. Nejasne si uvedomoval, že je sebecký (čo mu nevadilo, pretože všeobecne nemal problém priznať si, že je sebecký arogantný bastard), ale chcel byť šťastný. Šťastie bolo jediný luxus, ktorý si Malfoyovci nemohli dovoliť, pretože šťastie malo nešťastné sklony premôcť veci ako sú povinnosť a rodinná česť a tak ho nemohli mať. Skrátka, keby byť s ňou robilo Draca šťastným, potom bolo veľmi, preveľmi nebezpečné byť Hermionou Grangerovou. Jej život by stál za menej než nič, keby jeho rodina mala čo i len podozrenie, že jej existencia ohrozuje poslušnosť ich syna a dediča.
A tak si zachovával odstup, napriek tomu, že mu každé vlákenko jeho bytia vravelo, aby prestal byť tak prekliato nerozumný a čokoľvek to bolo schmatol oboma rukami. Bol neopísateľne vďačný za to, že ho minulý víkend na tej chodbe dokázala odmietnuť, pretože vedel, že on bol skrátka slabý dosť na to, aby podľahol, keby dala najavo čo i len najmenší náznak opätovania. Nesmierne ho ohromila jeho vlastná sila vôle, keď zastavil ani nie stopu od nej a slušne sa s ňou rozprával, ani raz nepodľahol tomu nutkaniu načiahnuť sa a dotknúť sa jej, len aby sa uistil, že je vážne tam a nie je to krutý výtvor jeho fantázie. Bol taký silný, keď prišiel tak blízko len, aby odkráčal preč. Keby sa ho len nespýtala, prečo sa na ňu pozeral.
Nedokázal jej klamať, a keď sa pravda začala vynárať, nič ju nezastavilo. Keď skončil, ponúkol jej šancu zachrániť ich oboch a ukončiť toto šialenstvo, keď to on nedokázal, ale ona ju nevyužila, a do pekla s tým všetkým, on skrátka nebol dosť silný, aby znova odkráčal preč.
A tak ju pobozkal, vzoprel sa týždennej zásobe svojho lepšieho úsudku, šiestim rokom nenávisti a nepriateľstva a celému životu názorov. A stálo to za to.
Pri tom prvom jemnom, pokusnom dotyku pier na perách sa skrz Draca začalo rinúť teplo, brnelo a iskrilo ako oceán svätojánskych mušiek. Vo vlnách vášne ho zaplavovali Hermionine emócie, a cítil, ako sa sám trochu trasie od sily ich spojenej túžby. Jej pocity ním pretekali, až kým nedokázal rozlíšiť medzi jej emóciami a svojimi vlastnými.
Draco za svojho času pobozkal svoj podiel dievčat (a ak mal byť dokonale úprimný, tak zopár z podielu ostatných ľudí), ale nikdy nezažil takýto bozk. Alarmujúco ho vnímal, ako keby prišiel domov, ako keby zapĺňal vo svojom vnútri diery, o ktorých ani nevedel, že tam sú.
Nebol si celkom istý, ako dlho tam stál a bozkával ju - súčasne sa to zdalo byť večnosťou aj okamžikom - ale keď sa od nej konečne odtiahol, ruky mal prepletené v jej vlasoch, a jej malé, bledé ruky zvierali predok jeho habitu, ako keby to bola jediná vec, ktorá jej bránila odplávať preč.
Ešte neochotný prerušiť kontakt, vychutnávajúc si uspokojenie z toho mať ich spojenie na mieste, sa Draco od nej neodtiahol. Namiesto toho si len oprel čelo o jej, kým lapala po dychu. Rinuli sa z nej prekvapenie a údiv, opojne sa miešali s jej váhavou túžbou a pokojným pocitom úplnosti, ktorý bol zrkadlom jeho vlastného.
"To bolo..." začala.
"Šialené," zašepkal. Zažmurkala na neho a prešla ňou strašná melanchólia, ktorá popŕhlila Draca ako žihľava.
"Šialené," zopakovala smutne.
Niekoľko dlhých okamihov si Draco umožnil tú slabosť túliť si ju v náručí, ale vedel, že to nevydrží. Musel domov... Domov, kde mal povinnosti a záväzky a život, ktorý už bol pre neho naplánovaný a určite nezahŕňal zamilovanie sa do Hermiony Grangerovej. To je to čo robil, uvedomil si, robil prakticky od okamihu, čo sa načiahla a dotkla sa jeho ruky v učebni Elixírov. A to bol dôvod prečo toto nemohlo ďalší okamih pokračovať.
Veľmi jemne Draco vymanil Hermionu zo svojho náručia. Vzhliadla na neho smutnými, starými očami a držala jeho ruku zovretú svojou vlastnou tak dlho, ako dokázala. Keď sa ich prsty nakoniec rozdelili, ich spojenie sa pretrhlo s krutou, bezbolestnou strohosťou. Bez nej pociťoval chlad. Premýšľal, či vždy bude ten chlad cítiť.
"Musím ísť," nakoniec povedal. Vedel, že chápe, čo hovorí: že sa teraz musí vrátiť do svojho vlastného sveta, sveta, v ktorom ona nemala miesto a to, čo medzi nimi bolo, bolo nebezpečné pre nich oboch. Vedel, že chápe, že vraví zbohom.
"Viem," potichu odpovedala. Nežne sa na ňu usmial. Ten úsmev neopätovala, ale on tomu rozumel, a s malým prikývnutím sa otočil a začal kráčať von z miestnosti.
Neprehliadol iróniu skutočnosti, že si uvedomil, že má srdce, teraz, keď sa lámalo.
"Zostaň." Zastavil a zatvoril oči, sťažka prehltol. Ach, prosím, nežiadaj ma o to, pomyslel si zúfalo. Možno nebudem schopný povedať nie.
"Čo myslíš tým ´zostaň´?" potichu odvetil, neotočil sa.
"Nechoď domov," zašepkala. "Zostaň tu." Bolo mu jasné, o čo ho v skutočnosti žiada: vybrať si tento svet pred tým druhým. Vybrať si ju pred nimi.
"To nemôžem urobiť," zašepkal, keď sa otočil, aby sa stretol s jej očami. Teraz sa leskli od sĺz, široké a prosiace, a on bol rád, že už jej požiadavku odmietol, pretože si nebol istý, či by dokázal nájsť silu urobiť to, keď sa na neho takto pozerala.
"Ani teraz nie?" spýtala sa.
"Hlavne teraz nie," odpovedal. Možno by sa kedysi od nich dokázal odvrátiť, keď by tým, že by vyvolal ich hnev, vystavil riziku len seba, ale teraz mal čo chrániť, niečo ďaleko drahocennejšie a hodnotnejšie než svoj vlastný skazený život. Mohol len dúfať, že to pochopí.
Nakoniec prikývla, spôsobom, ktorý vypovedal o prijatej porážke. Draco to kývnutie opätoval, ale potom sa otočil a odišiel od nej v každom možnom význame, ktorý poznal.