Preklady fanfiction Harryho Pottera

AN: Tak a je to tu, moji milí. Pred vami leží posledná kapitola Linked (Spojení). Je mi ľúto, že to tak dlho trvalo, ale prázdniny boli hektické a aby som bola celkom úprimná, napísať záver mi vážne dalo zabrať. Myslím, že som nechcela, aby skončila.

Prvú kapitolu Linked som zverejnila minulý rok v júni. (PP: 2005). V tom čase som vôbec nekomentovala HP príbehy, ani si nevymieňala jediného slovíčko s členmi Draco/Hermiona komunity. Na slepo som začala s príbehom, ktorý mal napísanú len prvú kapitolu a žiaden skutočný cieľ. Nemala som potuchy, čo robím alebo čo očakávať. Mojim cieľom bolo mať celkovo 50 komentárov, kým ju dokončím.

No, je o šesť mesiacov neskôr. Linked je na zozname obľúbených poviedok najmenej 346 ľudí. Je to moje dieťa a bola tak dlho významnou časťou môjho života, že sotva viem, čo so sebou urobím, keď je koniec. Blížime sa k tisícke komentárov. Prostredníctvom nich mám pocit, že som spoznala niekoľko tých najbystrejších, najzábavnejších ľudí na planéte, cítim sa skutočne požehnaná, a nie málo naplnená úžasom.

Rada by som poďakovala vám všetkým za nekonečnú podporu, vaše inšpirujúce slová, vaše nápomocné rady a vašu neustálu a povznášajúcu prítomnosť v mojom živote. Rada by som si myslela, že počuť vašu spätnú väzbu ma ohromne ako spisovateľku zlepšilo. Tak veľa pre mňa znamená vedieť, že mám tam vonku ľudí, ktorí ocenia tú vášeň a cit, ktorý vlievam do svojho písania a reagujú naň rovnakou vášňou a cítením. Vy všetci pre mňa znamenáte viac, než si dokážete predstaviť.

Mojím dámam na Keys yahoo group: Ach, kde by som bez vás bola, dievčatá? Pekelne unudená a osamelá, tam by to bolo. Za mesiace priateľstva, podpory a smiechu máte moju nekončiacu lásku a večné díky. Nech žije v budúcnosti mnoho, premnoho ďalších príbehov, pokecov a komentárov! Milujem vás, moji milí!

Tak tu to je, moji drahí! Nech si užijete každé slovíčko.

Katie

Kapitola 23: Spojení (Linked)

Po treťom raze, čo prehľadal izbu kvôli učebnici Aritmantiky len, aby mu došlo, že už ju má v kufri, vzdal Draco svoje polovičaté pokusy pobaliť sa a dosť neelegantne sa zvalil na posteľ. Jeho myseľ sa nevenovala tomu, aké oblečenie a veci do školy by mohol na tie dva týždne, čo strávi na Malfoy Manor, potrebovať. Namiesto toho sa jeho myseľ zaoberala jedným drobným, dosť výnimočným dievčaťom, ktoré ho nútilo skutočne zvažovať, že sa vzdá všetkého, čo poznal, za šancu, že by ho dokázala urobiť šťastným tak, ako si myslel, že by dokázala.

Modlil sa ku akýmkoľvek božstvám, ktoré mohli načúvať, aby urobil správnu vec, keď od tohto odkráčal preč. Pochybnosti, ktoré bolestivo gniavili jeho srdce, boli asi len vrodenou sebeckosťou, ktorá sa ho snažila prinútiť nájsť svoje vlastné šťastie za akúkoľvek cenu. Zúfalo si zdôvodňoval, že robil tú jedinú vec, ktorú mohol, aby ju udržal v bezpečí. Znova premýšľal o tej nočnej more, ktorú mal a v ktorej sa od neho chcelo, aby zachránil Hermionu pred sebou samým a premýšľal, či v ňom nebolo kúsok Veštca.

Bolo mu jasné, že v ich prospech nehovorilo nič. Uvedomoval si, že všetko bolo proti nim, a to aj keby dajme tomu obaja prekonali blížiacu sa vojnu živí a nezranení, čo bolo takmer rovnako nepravdepodobné ako to "žili šťastne až do smrti". Jediná vec na svete, ktorá naznačovala, že by im to mohlo vyjsť, bol pocit v jeho hrudi, že to musí vyjsť, že je to jediná vec v jeho živote, ktorá kedy dávala zmysel, ale akú to poskytovalo záruku pre budúcnosť?

Nie, rozhodol sa, keď sa posadil, takto to bolo najlepšie. Vráti sa domov k životu povinností a očakávaní, a ona bude pokračovať vo svojom živote a nájde si niekoho, kto ju dokáže milovať o toľko lepšie, ako on kedy mohol, kto bude láskavý a milujúci a dobrý. A bude v bezpečí. On ju udrží v bezpečí pred svojou rodinou, Potter a Weasley ju udržia v bezpečí počas vojny, a on môže zomrieť s vedomím, že aspoň jedno jeho rozhodnutie sa ukázalo ako to správne.

S týmito myšlienkami na mysli a znovu obnoveným odhodlaním vo svojom srdci Draco vstal a vrátil sa k povinnosti pobaliť sa na prázdniny. Vytiahol zásuvku svojho nočného stolíka, aby sa presvedčil, či nič cenného nezabudol, a ocitol sa zoči-voči tomu denníku. Dosť ho prekvapilo, keď ho uvidel, keďže naň skoro úplne zabudol. Krátko zvažoval, že tú zásuvku zatreskne a nechá tam ten denník zostať naveky, ale potom sa ho zmocnila neznesiteľná zvedavosť. Urobila Delilah Jamesová to isté rozhodnutie, ako on robil práve teraz? Dala prednosť povinnosti pred láskou? Naznačovali to všetky dôkazy, od zúfalej beznádeje, ktorá farbila jej zápisky až k nespornému faktu, že radšej dala súhlas k dohodnutému manželstvu s Malfoyom, než aby bola s mužom, ktorého milovala.

A zrazu to Draco musel vedieť. Schmatol ten zväzok zo zásuvky a bez dlhých okolkov sa posadil na stoličku za stolom, šialene listujúc stránkami. Skoro na konci zápiskov našiel to, čo hľadal.

Musím to ukončiť. Otec sa už rozhodol, že oznámi moje zasnúbenie s jedným z dedičov Malfoyov a bude očakávať moje plné podvolenie sa v tejto veci. Nemôžem ho odmietnuť. Keby som to urobila, čudovali by sa prečo, a iste by to nakoniec zistili, nech by sme sa pokúšali byť akokoľvek opatrní. A zabili by ho, tým som si istá. To nemôžem riskovať. Je mi príliš drahocenný. Nie som si celkom istá, či by som bez neho nezomrela, minimálne po tej stránke, na ktorej záleží. Budem mu to musieť dnes večer povedať...

Draco sa vystrel, cítil jej bolesť tak intenzívne, ako keby to bola jeho vlastná. Domnieval sa, že svojím spôsobom bola. Otočil stránkou, aby si prečítal ďalší zápis.

Dnes večer sa vydávam. Nedokážem si pomôcť, aby som nepremýšľala nad tým, kde je práve teraz Edward. Premýšľam, či ho jeho srdce bolí tak ako moje, keď myslí na to, ako sa sľubujem inému. Premýšľam, či vie, že ho milujem a že všetko, čo robím, je kvôli tomu, aby som ho udržala v bezpečí. Premýšľam, či to, že to vie, mu to všetko len zhoršuje. Dúfam, že nie. Dúfam, že má všetko šťastie sveta, všetko to šťastie, ktoré som mu ja nikdy nemohla dať a ktoré ja nikdy mať nebudem, pretože nie som s ním.

Ďalší vstup bol napísaný iným druhom atramentu a rukopis sa zjavne trochu zmenil. Draco predpokladal, že prešlo medzi týmito dvoma zápiskami značné množstvo času.

Žení sa. Dnes ráno som to čítala v Dennom prorokovi a skoro som rozbila jednu šálku z najdrahšieho porcelánu Blakeovej matky, keď som ju upustila. Myslím, že Blake vedel, že sa niečo deje, ale zjavne sa príliš nestaral, o čom premýšľam, že nie je vážne také nezvyčajné. Počkala som, až kým som nebola nazad vo svojej izbe, než som odvážila pozrieť na fotografiu, ktorá bola priložená k tomu článku. Vyzerali šťastní. Zdalo sa, že ju miluje. Nikdy som sa necítila taká prázdna. Je to, ako keby som znova a znova prežívala noc, kedy som ho opustila a zakaždým zomierala o trošku viac.

Stránka, na ktorej bolo napísaných týchto pár slov, bola zmáčaná tuctami sĺz. Draco sa pokúsil predstaviť si Hermionu, ako je s niekým iným, vedie život bez toho, aby bol v ňom on. Ďalší nádych, ktorý urobil, bol taký boľavý, že uvažoval, či je vážne možné zomrieť od zármutku.

Už nechcel čítať nič ďalšie, ale nedokázal sa od toho odtrhnúť. Už tam bolo len zopár ďalších zápiskov, každý krátka reakcia na nejaký míľnik buď v jej alebo Edwardovom živote, ktorý ju zahnal nazad k úteche z písania. Nakoniec sa dostal k poslednému zápisu, ktorý bol očividne napísaný trasľavou, neistou rukou niekoho, kto bol veľmi starý.

Dnes zomrel. Cítila som to hlboko vo svojich kostiach, ako keby zo mňa vytrhli niečo elementárne. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že ten strašlivý, neprirodzený zvuk v mojich ušiach je moje vlastné vzlykanie. Celiaine deti ju priviedli na návštevu (nerada ma navštevuje, odkedy Blake zomrel; vždy mala radšej svojho otca než mňa) a viem si predstaviť, že si mysleli, že už je so mnou koniec. Nepochybujem, že boli trpko sklamaní, že som prežila.

Nič nevedia. Zomrela som v tom okamihu. Musela som, pretože ako je možné byť nažive, keď je polovica zo mňa preč? Chýbal mi takmer celý môj život, ale bola som blázon, keď som si myslela, že sme sa niekedy skutočne rozdelili. On bol vždy so mnou, vždy ma miloval. Mala som to vedieť, mala som to vycítiť, pretože jeho stratu pociťujem ešte intenzívnejšie než všetko utrpenie môjho života dohromady.

Keď sa obzerám späť, zdá sa to byť také jasné. Splnila som svoju povinnosť, prežila život v osamelosti, aby som ho udržala v bezpečí. Nakoniec naše polovičky zomreli, naša práca skončila, všetci tí ľudia a okolnosti, ktorých sme sa báli, sa stratili v ničote. Ale naša láska, tá jediná vec, ktorú som kedy chcela a tá jediná vec, ktorú som skutočne obetovala, vydržala za hranice tohto všetkého. Boli sme odlúčení a nešťastní (ja som bola, minimálne) po celé naše životy a teraz sa to zdá byť také zbytočné. Mohla som s ním zostarnúť. Moje deti mohli mať jeho oči a jeho nádherné, milujúce srdce. Môj život mohol byť šťastný. Možno o trochu ťažší, minimálne na začiatku, ale o toľko šťastnejší. Nikdy som väčšmi neľutovala svoje rozhodnutie než teraz, teraz, keď vidím jeho zbytočnosť. Mala to byť tá jediná vec v mojom živote, ktorú som kedy urobila správne. Ako vyložene hlúpa som bola. Milovať ho bola tá jediná vec, ktorú som kedy urobila správne. Prajem si, aby som mu to mohla povedať. Toľko si zaslúžil. Zaslúžil si viac než to, a keby som to celé mala urobiť znova, dala by som mu čokoľvek, čo bolo moje, dokonca samú seba. Hlavne samu seba. Aj tak som mu vždy patrila.

Draco žmurkal na tú stránku, roztržito uvažoval, či sa jeho srdce vážne zastavilo alebo mu to len tak pripadalo. Rozhliadol sa po svojej izbe, po tých drahých šatách nedbalo nahádzaných do kufra, na tie brká s platinovými hrotmi na stole pred ním, na tie talianske kožené topánky uložené na policiach jeho šatníka. Znova sa pozrel na denník vo svojich rukách, kde posledné slová ženy so zlomeným srdcom zaznamenali utrpenie duše zanechanej čeliť svetu bez svojej polovičky.

Draco sa zhlboka nadýchol, prudko ten denník zatvoril a opustil izbu. Za ním sa zatreskli dvere s definitívnosťou, ktorá sa ozývala po kamennej chodbe takmer tak hlasno, ako sa ozývala v jeho srdci.

*

Bola na Astronomickej veži, keď ju našiel.

Zvrtla sa len čo začula vrzgot jeho topánok na kameni. Líca mala zmáčané slzami, polovicu vlasov ten chladný vietor vytiahol z drdola a teraz chaoticky lietali okolo jej hlavy, oči mala od plaču napuchnuté a črty zvrásnené zármutkom. Napadlo ho, že je asi tou najkrajšou vecou na svete, ktorú kedy videl.

"Čo tu robíš?" spýtala sa, zrejme vynaložila maximálne úsilie, aby nedovolila svojmu hlasu zatriasť sa. Pokúsil sa ignorovať ten obviňujúci tón jej otázky, až do morku kostí boľavý smútok v jej očiach, kvôli ktorému takmer bolelo pozrieť sa jej do očí.

"Musím ti niečo povedať," odpovedal potichu.

"Musíš mi niečo povedať," zopakovala vyrovnaným vlasom. Plne sa k nemu otočila, a keď študovala jeho tvár, všimol si hneď pod bolesťou v jej očiach rásť silne ovládaný hnev. "Ty mi musíš niečo povedať?" Hlas jej značne silne s každým zdôrazneným slovom. "Fajn, nedostaneš šancu mi niečo povedať, Draco, prečo najprv ja musím niečo povedať tebe."

"A čo to asi je?" spýtal sa tak pokojne, ako dokázal, vzhľadom na to, že tam stál a hľadel na dievča, do rúk ktorého sa chystal vložiť svoju budúcnosť.

"Kto si myslíš, že si?" vybuchla, prudko sa pohla smerom k nemu, kým jej oči žiarili ohňom. "Aby si vedel, toto nie je o tebe. Toto je tiež môj život, a nemyslím si, že ti dovolím pokaziť jedinú vec, ktorá v ňom niekedy dávala zmysel len preto, že si sa rozhodol nechať si narásť svedomie." Vedel, že to je asi posledná vec, čo by mal urobiť, ale nedokázal zabrániť, aby ten pobavený úškrn neskrútil jeho pery.

"A čo s tým navrhuješ urobiť?" spýtal sa.

"Poviem ti, čo s tým navrhujem urobiť!" vyprskla, nakráčala k nemu a vyzerala skôr ako rozzúrená šelma v džungli než nahnevané dospievajúce dievča. "Nedovolím ti odkráčať preč."

"Ty mi nedovolíš," zopakoval, s veľkou námahou sa pokúšal ma ňu nezaškeriť či ju nebozkať, oboje sa za súčasnej situácie zdalo byť nemúdrym postupom.

"To je pravda!" kričala. "Nedovolím ti to! Myslíš si, že si sem môžeš nakráčať a zmeniť môj život a potom z neho znova odkráčať preč? Fajn, tak sa mýliš, do pekla s tým, pretože myslím, že ťa milujem a to sa mi nestáva každý deň. Nepozeraj sa takto na mňa, Draco Malfoy," varovala so vztýčeným prstom. Cítil, ako sa mu rýchlo zavreli ústa a uvedomil si, že mu musela klesnúť sánka. "Viem, že si myslíš, že som šialená, ale radšej by si na to mal krucinál zvyknúť, ty nadutý, nemožný blbec, pretože ja nikam neodídem."

S tým sa Hermiona zjavne vykričala a stála tam s ťažkou zdvíhajúcou sa hruďou a žiariacimi očami a vlasmi rozlietanými absolútne všade a Draco si uvedomil, že urobil správne rozhodnutie. Urobil pomalý, uvážený krok dopredu, zdvihol ruku a začal jej uhládzať vlasy z tváre, jeden pramienok za druhým, až kým nezostala iba tá jedna tvrdohlavá kučera, ktorá jej večne padala do čela. Zachvela sa, keď jej zastrčil posledný pramienok vlasov za ucho a s rukou zotrval na jej tvári. Nechal všetko, čo cítil, prúdiť cez končeky svojich prstov do teplej pokožky jej spánku.

"Takže ja som namyslený, nemožný blbec?" spýtal sa veľmi potichu. "Fajn, niečo ti poviem. Ty si precitlivená, neznesiteľná vševedka." Pritlačil ako pierko ľahký bozk na jej ústa a potom sa predklonil ešte väčšmi, aby sa jeho pery obtreli o lalôčik jej ucha. "A rozhodol som sa zostať."

Kŕčovito zovrela prstami jeho plecia a on pocítil nimi oboma prúdiť radosť ako prvý jarný vetrík.

"Vážne?" zašepkala.

"Áno, vážne," odšepkal. Na svojom krku vycítil jej úsmev.

"Dobre."

*

Hermiona sa nikdy nepokladala za uplakaný typ dievčaťa.

Vedela, že Harry a Ron ju považovali za strelené trdlo, ale keďže boli chalanmi, mali dosť skreslený názor na to, čo definuje človeka za emocionálnu trosku. Plakávala tak veľa ako iné dievčatá, ale nie viac než priemerný vyrovnaný tínedžer, ktorým bola. V skutočnosti vzhľadom na mimoriadne útrapy a zážitky, ktoré na ňu až doteraz vrhol život, myslela si, že je jednou z emocionálne najstabilnejších a najvyrovnanejších dievčat na zemskom povrchu.

Keď toto všetko zoberieme do úvahy je dosť pozoruhodné koľkokrát bola dohnaná k slzám za posledný týždeň. Plakala nad prerušením ich spojenia, nad Dracovým priznaním, že jeho predsudky konečne zmizli, pred pár dňami nad rozliatym pohárom tekvicového džúsu, nad Dracovým odchodom z jej života. A teraz plakala znova, tentoraz preto, že sa do neho práve vrátil nazad.

S ľadovým vetrom v chrbte, opretá o Dracovo ako pec rozpálené telo Hermiona plakala, ako keby mal skončiť svet. Do istej miery si myslela, že skončil, pretože v svete, ktorý vždy poznala, by tu nestála vzlykajúca do drahého habitu Draca Malfoya, kým ju on hladil po vlasoch a vravel chlácholivé, milujúce slová do jej ucha.

Rozhodol sa pre ňu. Dajako sa to zdalo nemožné. Bol veľa vecí, ale nebol šialený, a ak to, že dedič Malfoyov zahadzoval svoj spôsob života, aby bol s muklorodenou čarodejnicou, ktorá bola náhodou najlepšou priateľkou Harryho Pottera nebolo šialenstvom, potom čo to bolo? Možno bol nakoniec šialený. Možno obaja boli.

Nakoniec sa dala dokopy dosť na to, aby sa odtiahla a pozrela na neho. Hermione bolo jasné, že musí vyzerať strašne, s tvárou umazanou od plaču a strapatými vlasmi a s nádchou od chladu a sĺz, ale on sa na ňu pozeral, ako keby nikdy nevidel nič tak nádherné alebo drahocenné.

"Grangerka, toto je vyložená šialenosť," povedal vážnym hlasom a so širokým úsmevom na tvári, ktorý ju zahrial až po špičky nôh.

"To určite," vážne súhlasila. Jeho úsmev zoslabol a zdvihol ruku, aby ju priložil na jej líce.

"Pokúsia sa nám to vziať," zašepkal naliehavo. "Nepochopia." Mohla cítiť jeho strach, jeho prudkú túžbu chrániť, jeho zúfalú potrebu prinútiť ju pochopiť hĺbku jeho presvedčenia a viery v ňu, v nich, ktorá do nej vsakovala na každom mieste, kde sa ich telá dotýkali.

Hermiona sa slabo, smutne zasmiala.

"Samozrejme, že nepochopia. Nie som si istá, či to ja chápem." Neodpovedal okamžite na jej chabý pokus o humor.

"Za toto budeme musieť veľmi tvrdo bojovať, a dokonca ani potom nemáme veľkú šancu," pripomenul jej, hoci to vážne nepotrebovala pripomínať. Ťažko si vzdychla a zdvihla vlastnú ruku, aby prikryla jeho a pritlačila si ju bližšie k tvári.

"Viem." A vedela. "Ale za niektoré veci stojí za to bojovať."

"Ako za túto," potichu povedal Draco, a v jeho hlase, v jeho očiach, a v jeho srdci bola zraniteľná neistota, ktorá nútila Hermionu sa o do neho ešte o maličký kúsok väčšmi zamilovať.

"Ako za túto," potvrdila. Jeho chlapčenský, nahnutý úsmev sa vrátil a ona si nemohla pomôcť, aby ho neopätovala. Keď si ju znova pritiahol k sebe, šla ochotne, pritlačila tvár do ramena jeho habitu a poriadne sa nadýchla tej ťažko polapiteľnej a korenistej vône, ktorou bola drahá kolínska a Draco.

"Hermiona?" spýtal sa, hlas tlmený, pretože nos mal schovaný v jej vlasoch.

"Hmm?"

"Spomínaš si na ten článok o Efekte Iunctus Mens?" Keby vlastnila vôľu, aby sa vymanila z jeho objatia, bola by nadvihla na neho jedno obočie vo výraze, ktorý vravel ´Za čo ma máš?´. Zjavne si to uvedomil, pretože pokračoval bez počkania na jej odpoveď. "Pamätáš si, ako tam stálo, že spomienky, ktoré opätovne prežívame, sú tie, ktoré nás určujú? Zvyčajne zlé, ale občas dobré?"

"Áno," potichu odpovedal do jeho pleca.

"Považuješ túto jednu za dobrú?" Cítila, ako jej znova do očí vbehli slzy a v duchu pokrútila hlavou na jej vyloženou dievčenskosťou, keď sa odtiahla, aby mu odpovedala bozkom.

*

Na druhý deň dopoludnia bol pripravený Rokfortský expres a so skončenými skúškami a s výhľadom na dlhé prázdniny pred nimi, bol každý študent Rokfortu v nálade na združovanie sa a jedlo, najradšej súčasne. A tak, keď sa Draco s Hermionou priblížili k Veľkej sieni, zatiaľ čo bola záverečná hostina v plnom prúde, bol ten hluk ohlušujúci dokonca vo vstupnej hale s obrovskými dverami pevne zatvorenými medzi nimi.

Stáli tam mlčky, hľadeli na tie týčiace sa dvere oddeľujúce ich od tisícky párov oči, ktoré budú na nich zízať v najlepšom s nemým šokom a bezcitným odsúdením a nenávisťou v najhoršom. Hermiona nikdy predtým nepovažovala tie dvere za mimoriadne zlovestné, ale zrazu sa zdali byť tou najstrašnejšou prekážkou, ktorej kedy čelila a ona už čelila viac prekážkam, než bol jej podiel.

Pozrela na Draca, aby videla, že sa na tie dvere pozerá so zamračeným odhodlaním na jeho už nie celkom driečnej, ale naprosto neodolateľnej tvári. Vycítil na sebe jej pohľad a otočil tie strieborné oči k nej. Cynický úsmev skrútil jeho pery.

"Parádne si vychutnám všetky tie odtiene fialovej, ktorú Lasičiak nadobudne," povedal so šibalským potešením v očiach. Hermiona na neho zazrela pohľadom, o ktorom dúfala, že je primerane kárajúci.

"Päť bodov zo Slizolinu za urážku prefekta," povedala potichu, keď vyrovnala striebornú sponu na jeho dokonalom čiernom habite.

"Päť bodov z Chrabromilu," odpovedal rovnako tichým hlasom.

"Za čo?"

"Pretože mám na to chuť," odpovedal potichu, keď jej zastrčil jej stále tvrdohlavú kučeru za ucho. Venovala mu dlhý, všetko znášajúci povzdych a sledovala s ohromnou radosťou, ako jeho pery vyčarili úsmev, ktorý mal rezervovaný len pre ňu, kým sa vrátili nazad k tomu nezaujatému, zasnenému úškľabku.

"Pripravená?" spýtal sa, a jeho oči prezradili tú vážnosť, tú obavu, o ktorej vedela, že vyvolala túto otázku. Načiahla sa, chytila ho za ruku a vycítila, ako ňou prúdi jeho sila.

"Teraz už som," odpovedala. Prikývol svojím krátkym, formálnym spôsobom a potom začal kráčať k dverám Veľkej siene neuponáhľaným, príliš dôverným tempom. Keď kráčali, Hermiona sa pozrela na ich ruky. Jeho dlhé, elegantné prsty boli prepletené s jej vlastnými a keď na ne hľadela, jedna myšlienka zaplavila jej myseľ a vyvolala jej úsmev.

Boli spojení.