Preklady fanfiction Harryho Pottera

VVVV

DEŇ ŠTRNÁSTY

DRACO

Dostanem sa odtiaľto von. Nepochyboval som o tom. Rozhodol som sa. Nočné mory, les, príšery, dementori - bolo mi to jedno. A Grangerová mohla ísť do hája. Len čo táto prietrž mračien ustane, okamžite vypochodujem von z tejto prekliatej vŕby a z tejto mizernej Komnaty najvyššej potreby.

Až na to, že dážď neustal. Vlastne som už viacej nedokázal rozlíšiť deň a noc – taká bola tá búrka silná. Pri zemi sa usídlili dažďové mraky a vietor, z ktorého som mal predtým radosť, surovo hrýzol. Zakaždým, keď som pomedzi vetvy vyklonil tvár, spola som premokol a skoro z tej búšiacej vody prišiel o oči. A tak som sa prechádzal sem a tam okolo zvyškov šachu, ruky zovreté za chrbtom, čeľusť zaťatá.

Dokonca ani po tucte hodín tá páľava v mojej hrudi nepoľavovala. Moja zúrivosť pôsobila ako jed – mal som ju v krvi a búšila mi v hlave. A moja trpezlivosť? Bola preč. Úplne. Zvrtol som sa k vŕbovým závesom, rozrazil ich nabok a vykročil von... len na dĺžku nohy. Vietor mi nafúkal do tváre dážď. Pohrozil som prstom na temnú, prevaľujúcu sa oblohu.
"Pustíš ma odtiaľto!" zareval som na Komnatu. "S týmto nezmyslom som skončil! Žiadal som o miesto, kam by som sa mohol na chvíľu ukryť, nie o prekliate väzenie! Ukáž mi tie dvere! Okamžite!"

Ale okrem hmly a dažďa som nevidel nič. Nič iné okrem vetra som nedokázal počuť. Preklial som tú miestnosť, použil tie najodpornejšie nadávky, ktoré ma napadli, stočil sa späť, nabehol rovno ku kmeňu toho stromu a začal sa štverať nahor.

Už niekoľko rokov som na žiaden strom neliezol. Na rokfortských pozemkoch bol jeden, ktorý som si obľúbil, pretože bolo ľahké vyšplhať sa naň a ešte ľahšie sa z neho zliezalo. Ale vetvy tejto vŕby boli hladké a ja som bol mokrý. Existovalo veľké nebezpečenstvo, že sa pošmyknem, spadnem a zlomím si väzy. Ale nepremýšľal som o tom. Musel som vidieť von - musel som vidieť nad tento absurdný, zamračený chaos. Možno keby som sa dostal tam hore, mohol by som natiahnuť ruku a nahmatať strop. Mohol by som cezeň preraziť, narobiť hluk, aby som zvyšok školy varoval, že som tu v pasci; mohol som sám sebe pripomenúť, s istotou, že som len v nejakej miestnosti. Len v miestnosti...

Pošmykol som sa. Končekmi prstov som sa zachytil o neohybnú vetvu. Srdce mi zaburácalo. Ale tá zúrivosť v mojej hrudi ma toho strachu zbavila hneď, ako zabolel, a so zarevaním som sa znova chytil a štveral ďalej. Vetvy mi švihali do tváre. Zaťal som zuby. Kvapky dažďa mi začali udierať na líca. Driapal som sa nahor.

"Viem, že počúvaš, ty odporná Komnata," škrípal som zubami. "Už mám po krk toho, ako mi robíš pestúnku. Skončil som s tvojím väzením a s tým, ako ma tu držíš, ako keby som bol nejaké decko!" Dosiahol som strop, odstrčil vetvy z cesty, dostal sa na povrch -

Okamžite som bol do nitky premočený. Všade vôkol mňa sa valili mraky. Bojoval som, aby som na tenkej vetve udržal nohy v rovnováhe, kým som oboma rukami zvieral konáre o tri či štyri vetvy vyššie. Vykrútil som krk, naťahoval sa, aby som sa rozhliadol cez tú padajúcu vodu. Nado mnou nebolo nič okrem šedej. Dokonca som nedokázal vidieť ani slabú žiaru slnka. Ani to jačmenné pole som pod sebou nevidel. V mojom vnútri sa roztvorila diera.

"Na toto si nebola určená, ty prihlúpla umyvárka!" zúril som. "Toto je ilúzia - ja to viem! Za nič nestojíš, ty a tie tvoje triky! Už sa viacej nedám nachytať! Nebojím sa ťa! Pusti ma von! Pusti -"

Päta sa mi pošmykla. Trhlo ma dozadu. Zahryzol som si do jazyka. Rukami som šmátral po niečom, čoho by som sa mohol zachytiť - konáriky praskali. Padal som.

Prerážal som vetvami. Chrbtom som narazil na jednu hrubú vetvu, pri odraze ma pretočilo a buchol som do trávy.

Dlhý, strašný okamih som sa nedokázal nadýchnuť. Zdalo sa mi, že mám roztrieštené rebrá. Otvoril som ústa a pokúsil sa nadýchnuť. Nešlo to. Znova som to skúsil, srdce mi uháňalo ako o závod, ruky som si tlačil k hrudi.

Potom sa dostavil nádych - prehnal sa, chladný a ostrý, mojimi pľúcami. Pretočil som sa nabok, lapal po dychu, kašľal, videl dvojmo. Vyštveral som sa na nohy, potom som sa tackal bokom. Ľavým plecom som narazil na drevo tých stojacích hodín - hodín, ktoré sa po celý čas, čo som tu, nado mnou týčili ako škeriaca sa vychovávateľka. Hodiny, ktoré nikdy netikali. Oslepol som zúrivosťou. Vystrel som plecia a prerazil pravou päsťou predkom tých hodín. Vôbec som sa nepozeral.

Nepozrel som sa, až kým som pomaly nestiahol svoju porezanú, krvácajú ruku nazad cez zubaté, ako žiletka ostré črepy skla, ktoré padali k zemi a cinkali, keď o seba narazili. Padol som na chrbát, oči široké, teplo strácajúce sa z mojej hlavy.

Zovrel som si pravé zápästie, keď mi po prstoch stekala tmavočervená krv. Trhane som prehltol, potom som to urobil znova. Zvalil som sa smerom dozadu na zem a chrbtom som zasiahol koreň. V kŕči som vykopol - podpätok zaryl do zeme. Ľavou rukou som si stláčal to zápästie, až sa mi obe ruky začali triasť.

Oprel som hlavu dozadu a vykríkol cez zaťaté zuby. Ale Grangerová tu nebola, aby ma počula a tejto Komnate to bolo ukradnuté.

VVVV

DEŇ PÄTNÁSTY

DRACO

Nechápem, ako je to možné, ale neprestal som krvácať. A vonku stále pršalo a pršalo. Krv zo stoviek tržných rán mi na mojej belostnej koži zanechávala červené škvrny. Ležal som opretý o koreň, úplne bez pohybu okrem tej triašky v mojich rukách. Napadlo mi využiť tú deku, aby som zastavil krvácanie, ale ležala v strede miestnosti - neprítomne som si spomenul, ako som ju odkopol z cesty - a bolo mi jasné, že keby som vstal, zrútil by som sa a stratil vedomie. Pomaly som zažmurkal.

Bolelo to. Tak veľmi ako moje temné znamenie, ak to bolo možné. A pokožku som mal ľadovú.

Nado mnou zarachotil hrom. Zvraštil som čelo. Prehltol som. Ústa mi vyschli.

Takže ešte raz, ako som sa sem dostal? Pamätal som si niečo o Veľkej sieni, o tom, že som zazrel Pottera a Katie Bellovú...

Šiel som si do kúpeľne opláchnuť tvár, pretože zrazu bolo namáhavé dýchať...

Našla ma Grangerová. Spýtala sa, či nepotrebujem ošetrovateľku... čo ma prekvapilo...

Ten hrom zarachotil znova ako beštia v tmavej klietke. Otupene som zaletel pohľadom k vŕbovým závesom. Čo sa jej stalo, tam vonku v tej búrke?

VVVV

DEŇ ŠESTNÁSTY

DRACO

Prebral som sa zo svojej otupenosti. Oči sa mi otvorili, aby uvideli chladné modré svetlo. Nadýchol som sa. A potom sa prehol, zranenú ruku tlačil k hrudi. Zavyl som.

Horel som. Neboli tu žiadne plamene, ale celá moja ruka bola v ohni - a rozširovalo sa to. Priamo nahor do mojej hrude, cez žily na krku a do mojej hlavy.

Celé moje telo zachvátil studený pot. Vietor reval, bičoval vŕbové závesy a vysielal spŕšky dažďa dovnútra, aby ma schladil. Vnútro sa mi pretočilo. Prehltol som, potom to urobil ešte raz, keď som sa pokúšal udržať obsah svojho žalúdka pod kontrolou.

Krátke, stenavé zavrčania zachrapčali z môjho hrdla - nedokázal som ich kontrolovať. Ľavú ruku som mal lepkavú zo všetkej tej krvi, ktorá pokrývala moju pravú ruku. Teplá krv vsakovala do mojej košele. Prevážil som sa na kolená, pokúšal sa dýchať, hoci som mal pred očami škvrny. Ale dýchanie bolelo a horelo mi celé telo. Žalúdok mi znova urobil premet a ja som sa dokázal nadýchnuť len čiastočne.

Zomieral som.

Hrôza nepodobná ničomu, čo som kedy cítil, vyrazila celým mojím telom. Zvalil som sa, vypustil nezrozumiteľnú prosbu a začal sa plaziť k tým závesom.

Nemohol som zomrieť zavretý tu dnu, s pokožkou, ktorá bola rozpálená a celá horela. Musel som sa dostať von... dážď ten oheň musel predsa uhasiť.

Prepadol som závesmi a dážď zmáčal moju hlavu a ramená. Silno som zatvoril oči a stále sa tlačil von, kolená ťahal po tráve.

Zvládol som len asi tri stopy von do toho rozbúreného poľa, než som už nedokázal zájsť nikam ďalej. Všetky moje svaly sa zmenili na tekutinu a ja som mohol len kľačať, hlava sklonená, moje telo zmáčané dažďom.

Potom som sebou trhol. Silno. Ten oheň neustal. Zhoršil sa - ako keby mi práve vyliali na hlavu kyselinu.

Zaplavila ma neuveriteľná, mučivá bolesť. Ale nedokázal som vykríknuť. Nedokázal som sa ubrániť. Už som viacej nemal síl. Tak som sa len násilne triasol, túlil si ruky k hrudi, slzy mi stekali po tvári.

Udrel som do tých hodín, rozbil časť Komnaty. A ona ma za trest zabíjala. Nemal som kam ísť a nemal som nikoho, kto by mi pomohol. Naposledy som mal vydýchnuť úplne osamote, v búšiacom daždi a neexistoval nikto, kto by ma prišiel pohľadať. Nikto dokonca nevedel, kde som.

Nikto okrem Grangerovej.

Ale prišla by ma pohľadať ona?

Prečo by to robila? Dala dokonale najavo, že ma nenávidí.

Nie. To nepovedala.

Povedala, že sa pokúšala so mnou skamarátiť.

Prišlo mi zle od žalúdka. Zastonal som a zrútil sa dopredu, čelo pritlačil do tej špiny. Plecia sa mi triasli, keď jazyky neviditeľných plameňov olizovali môj chrbát, krk a hlavu.

Vôbec som neočakával, že môj život skončí takto rýchlo - dúfal som, že budem mať čas vykonať niečo skvelé, niečo, z čoho sa zatrasie zem.

Ale už som nemal žiaden čas. Bol koniec. Takže čím som sa mohol za svojich šestnásť rokov predviesť?

Padol som nabok, oči silno zvraštené.

Bol som prefekt a dobrý študent. Dostal som sa do metlobalového tímu.

Zaplavila ma nová vlna utrpenia.

Stal som sa smrťožrútom. Prikázali mi zabiť nevinného muža.

Áno, Dumbledore bol nevinný. V tomto okamihu bola moja myseľ jasná a už som viacej nedokázal klamať sám seba. Bola to pravda. Hoci som ho považoval za pochabého a neschopného, riaditeľ neurobil nič, čím by si vyslúžil bodnutie do chrbta vo svojej pracovni bez toho, aby mal šancu brániť sa.

Stal som sa Voldemortovým nástrojom. Nástrojom toho, kto zavraždil rodičov Harryho Pottera a nesčítane veľa ďalších. Toho, ktorý bol najšťastnejší, keď všetko bolo temné, ponuré, a beznádejné.

Odohnal som od seba každého, kto by mi mohol byť blízky. Dokonca som odmietol necharakteristickú ponuku profesora Snapa, že ma ochráni. Chcel som byť sám a usiloval som sa o svoju izolovanosť - ale súčasne som nariekal nad svojou osamelosťou a skutočnosťou, že sa nemám komu zveriť, že nemám nikoho, kto by mi pomohol.

Vôbec nikomu na mne nezáležalo.

Okrem mojej matky. Ale trpko som pripustil, že to sa nepočíta. Matky milujú svoje deti aj keby boli tou najzvrátenejšou, najbezcennejšou spodinou na zemi.

V tomto okamihu som bol osamelejší, než som kedy vo svojom živote bol. A po prvý raz som za to nemohol viniť nikoho iného okrem seba.

Už týždne som nemal prútik. Po celý ten čas som nevykonal jediné skutočné kúzlo - moja magická krv nič neznamenala. Bol som sám na poli a vo vŕbe, bojoval s bolesťou, frustráciou, nudou a zmätením.

Sám s Grangerovou.

Hermionou.

Hermionou, ktorá mi celú večnosť nepovedala nič hrubé alebo urážajúce až do dňa, kedy utiekla preč. Hermiona, ktorá ma naučila, ako sa púšťa šarkan a bez sťažovania hrala so mnou šachy, a kráčala vedľa mňa deň za dňom v tom poli, zapĺňala tú samotu svojimi poznámkami o mrakoch a vetre.

Hermiona, ktorá napriek mojej krutosti, pohŕdaniu, povýšenosti a uštipačnosti sa pokúsila byť ku mne láskavá - mala súcit s niekým, kto ju nenávidel.

Pokúsila sa byť mojím priateľom.

V mojom živote bola prvým človekom, ktorý sa pokúsil byť mojím priateľom napriek tomu, kým som bol, a nie kvôli tomu, kým som bol.

A ja, považujúc sa za bystrého a nad ňou, som tú ponuku odmietol - tú prvú ponuku skutočného priateľstva, ktorú som kedy dostal - ako keby to bola šálka zlého čaju. Kvôli jej pôvodu. A kvôli môjmu.

Pretože som nevedel, čo to odhadzujem preč.

A teraz som hľadel Smrti do tváre. Cítil som, ako mi chladnú a znecitlivievajú končatiny. Moje vedomie prebleskovalo a dýchanie zostávalo povrchnejšie.

Odchádzal som z tohto sveta a nemal som nikoho vedľa seba. Nikoho, kto by ma držal za ruku, nikoho, kto by ma pohladil po hlave a povedal mi, že na druhej strane to bude ľahšie. Nikoho, kto by prelial jedinú slzu.

V skutočnosti som poznal niekoľko ľudí, ktorí si vydýchnu úľavou, keď ma nebude. A zopár ľudí sa uškrnie. A niektorí len pokrčia plecami.

Všetci sú to len ľudia. Ľudia, ktorých som mohol spoznať a smiať sa s nimi. Ľudia, ktorí mohli prísť za mnou, keď som vyhľadal samotu a spýtať sa, čo sa deje. Ľudia, ktorí by sa ma možno pokúsili nájsť, keby som zmizol.

Ľudia, ktorí mi mohli dať silu, aby mi zabránili stať sa tým, čím som sa stal.

Ľudia, ktorým sa hovorí priatelia. Skutoční priatelia. Ako mal Potter.

Vydal som dlhý, desivý ston a znova sebou trhol. Moje telo sa naposledy pokúšalo zachrániť ma.

Napriek môjmu rodokmeňu, môjmu domu a môjmu starodávnemu rodinnému erbu a mojej skvelej novej metle bol Potter bohatší než ja kedy budem. Bol dosť múdry na to, aby sa skamarátil s Hermionou Grangerovou, odvážnou, skvelou čarodejnicou, ktorá dokázala človeku poskytnúť viac súcitu, než si zaslúžil.

Áno, bola muklorodená.

Ale skutočne záležalo na nečistokrvnej, čistokrvnej a humusáckej krvi, keď človek na zemi zomieral?

Prehltol som, z pier mi unikal posledný dych. Radšej by som mal pri sebe Hermionu, než tu byť úplne sám.

V skutočnosti, radšej by som tu mal ju než kohokoľvek iného na svete.

Niečo v mojom vnútri sa zlomilo. Zalapal som po dychu. Chlad, ako keď voda prerazí hrádzu, sa prehnal celým mojím telom. Prudko som otvoril oči.

Dážď sa zmenil na teplý a jemný. Upokojilo to moju triašku. A potom moja ruka...

Zdvihol som svoju rozbitú ruku, aby som na ňu videl. Dážď sa lial po jej chrbte a prstoch - krv začala odtekať preč...

A pod ňou neboli žiadne rany.

Zízal som, omráčený, keď tá bolesť slabla a krv odkvapkávala preč, odhaľovala pod sebou neporušenú bledú pokožku.

Slabý, ale s pocitom sily, ktorá sa mi vrátila do kostí, som sa posadil. Zdvihol som ruky, keď ich zalieval dážď a odplavoval škvrny na košeli, ktoré vytvorila moja krv. Dážď ma zasiahol do tváre a umyl mi líca od mojich sĺz. Bolo to príjemné, ako prvý jarný dážď.

Premočený na kosť som tam sedel hodiny, oči zatvorené, srdce silne búšiace a ťažké.

V mojom vnútri sa usídlil pokoj.

Otvoril som oči.

Dážď slabol, potom ustal. Mraky zredli, ale neodišli úplne. Hmla zmizla. Po poli fúkal teplý vietor. Vysúšal ten jačmeň a obnovoval jeho jemné, šťastné ševelenie. Usušil aj mňa. Moje vlasy, moju košeľu, moje nohavice, moju tvár. Zhlboka som sa nadýchol. Šlo to poľahky.

Otočil som hlavu.

Ďaleko, na druhej strane poľa, som uvidel zátylok dievčenskej hlavy. Hermiona bola po celý čas vonku na poli.

Znova som sa nadýchol. Potom, pomaličky, som vstal na nohy a šiel som do tej vŕby.

VVVVVVV

HERMIONA

Nemala som potuchy, ako dlho pršalo. Možno hodiny. Možno dni. Nezáležalo na tom. Len som tam sedela, nechala teplý dážď, aby ma premočil a zmiešal sa s mojimi slzami. Srdce ma bolelo a myšlienky sa mi zatúlali. Rev vetra zoslabol v pozadí môjho vedomia.

A potom...

Dážď sa upokojil. Na to úplne prestal. Hmla sa zdvihla a teplý vietor ju odvial preč. Zdvihla som hlavu.

Mraky zostali, ale unášalo ich preč, ako vojakov unavených z bojovania. Jačmeň ševelil a šepkal, keď uschýnal. Vietor sa niekoľko hodín hral s mojimi vlasmi, až kým tiež neboli suché. Zhlboka som sa nadýchla. Vzduch voňal ako na jar. A začula som niekde v diaľke štebotanie vtáka?

Otočila som sa. Vŕba tam stále stála, vyzerala taká pokojná ako vždy. A potom...

Závesy sa oddelili. Niekto vykročil von.

Biela hlava. Bledá tvár. Vysoká, silná postava.

Draco.

Kráčal ku mne.

Znova som sa otočila a zaťala čeľusť. Preplietla som si prsty a tuho ich zovrela. Nepozrela som sa na neho, nepovedala ani slovíčka.

Tráva praskala pod jeho nohami, keď sa priblížil.

Vycítila som, že prišiel až ku mne. Posadil sa. Naše plecia neboli od seba na viac než šesť palcov. Pritiahol si kolená k sebe a oprel si o ne lakte. Srdce mi uháňalo, ale stále som sa na neho nepozrela.

Potom načiahol svoju bledú pravú ruku, dlaňou nadol, prsty zovreté. Ako keby mi niečo podával. Zachmúrila som sa. Pomaly som sa ľavou rukou načiahla a roztiahla prsty.

Do dlane mi položil niečo ľahké a hladké a jeho teplé prsty sa obtreli o moje. Zízala som na to, čo mi podal.

Bola to čierna šachová figúrka. Jeho kôň.

"Si na ťahu."

Na jeho hlas som zdvihla hlavu. Bol tichý a hlboký, bez žiadneho ostria. Pozrela som sa mu do očí. Len na okamih vo svojich modrých očiach zniesol môj pohľad. Potom sa znova zahľadel dopredu.

Keď sa mraky rozptýlili, vynoril sa zlatý východ slnka. Spoločne sme tam s Dracom sedeli, sledovali ho, nepovedali ani slovka, keď biely deň rozprestrel okolo nás svoj plášť a znova zmenil tieto polia nočných morí na naše žiarivé polia zo zlata.