Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 14. Vianočný bál

Na prvý sviatok vianočný padal sneh miernych snehových vlnách, silná fujavica z poslednej noci ustúpila a keď sa za hodinu konečne ukáže slnko, bude v Bradaviciach nádherný deň. Ticho šíriace sa Bradavicami rušili len zvuky prichádzajúce z kuchyne, kde domáci škriatkovia horúčkovito pobehovali. Všetci študenti ešte spali, okrem Draca Malfoya.

Draco ležal na svojej posteli so závesmi a pokúšal sa, neúspešne, zakryť si uši vankúšom. Goylove hlasné chrápanie, ktoré začínalo zvyčajne vtedy, keď sa im podarilo zaspať, ho zobudilo oveľa skôr ako by sa mu páčilo. Draco nebol nikdy z tých, čo by sa ráno zriekli niekoľkých hodín spánku navyše. Ale chrápanie sa stávalo vytrvalým, bolo zrejmé, že toto nebude jedno z tých rán, keď sa vyspí. S nahnevaným povzdychom Draco odhodil svoj vankúš na jednu stranu a posadil sa. Odsunul tmavozelené závesy z cesty a dotkol sa prútika vo svojom vrecku. Zamieriť bolo trochu zložité, pretože v izbe bola stále tma, domáci škriatkovia ešte nezapálili ohne, ale nakoniec bol Draco schopný zamerať svoj oči na Goylove obrovské telo. Nanešťastie pre Goyla si ten nikdy nenašiel čas, aby zatiahol závesy.

„Petrificus Totalus!“ zasyčal Draco.

Počkal chvíľu na Goylovu reakciu, ale bolo tam len ticho. So samoľúbym úsmevom zapadol nazad medzi svoje striebornosivé obliečky. Teraz mohol znova zaspať dúfajúc, že sa vráti do sna, z ktorého bol tak hrubo vytrhnutý. Mohol vnímať samého seba ako stráca dotyk s realitou, keď ho začal zmáhať spánok a ako stráca vedomie, knižnica sa začala nejasne mihotať v jeho hlave. Vedel, kam ide a kto by ho tam mohol čakať, len dúfal, že ona tam bude v rovnakom oblečená respektíve neoblečená ako bola predtým, než sa zobudil.

Náhle zaznel priškrtený zvuk nasledovaný okamžite dlhým, hlbokým zafučaním. Draco zavrčal a znova sa posadil.

„Iba Goyle môže chrápať pod Petrificusom,“ zavrčal.

Postaviac sa na nohy sa Draco začal hrozivo vliecť ku nehybnému tvaru, ktorým bol Goyle. Kamenné žaláre, ktoré slúžili slizolinským piatakom ako spálne, sa náhle zaplavili blikotavým svetlom s kozubov. Na okamžik zmätený Draco hodil pohľad do kozubu, v ktorom teraz búrlivo horelo v rošte, ktorý bol ešte pred chvíľou studený. Domáci škriatkovia zjavne začali so svojimi pochôdzkami. Draco sa zastavil a porazenecky vzdychol. Teraz to už nemalo žiadny zmysel.

Potom, čo zamrmlal pod nos protikúzlo, sa Draco odvrátil preč od Goyla a pozrel sa, po prvý krát, k nohám svojej postele. Tam na neho čakala veľká hromada žiarivo zabalených darčekov. Na okamžik ho to prekvapilo, Lucius ho pravdepodobne chce zabiť, nie posielať mu darčeky. Ale napriek tomu, ako sa Draco domnieval, Lucius ešte nikomu neoznámil, že jeho syn opustil košiar. Asi by to pre ostatných vyzeralo podozrivo, keby Vianoce prišli a odišli a Lucius by syna odignoroval.

Opatrne strčil do jedného balíčka špičkou svojho prútika. Na dotyk sa zdal v poriadku, tak Draco pozbieral všetky darčeky z domu a hodil ich do kozuba. Zoberúc si posledný Luciusov list k srdcu, si Draco pomyslel, že bude najlepšie neotvárať nič, v čom by jeho otec mohol mať prsty. Draco nikdy neprišiel na to, akým práškom bol list posypaný, ale špičky jeho prstov boli niekoľko dní červené a plné pľuzgierov a Draco sa domnieval, že sa predpokladalo, že to prijímateľovi urobí oveľa viac, ale Draco bol koniec koncov Luciusov syn.

Stál pred ohňom a sledoval ako darčeky vzbĺkli v plameňoch. Otočil sa nazad k posteli a skúmal oveľa menšiu zostávajúcu hromadu darčekov. Ísť s Luciusom by mohlo byť oveľa jednoduchšie ako toto všetko. Dumbledore ho uistil, že je tu na Rokforte absolútne bezpečný. Draco ale poznal Luciusa lepšie než ktokoľvek iný. Dosť pochyboval, že to bolo jeho posledné slovo. A všetky jeho dôvody, prečo nenasledoval svojho otca a tiež Voldemorta, sa rozpadali pred hroziacou možnosťou jeho bezprostrednej smrti. Všetky jeho dôvody prečo neklesnúť pred Temným pánom. Všetky okrem hnedých očí jedného dievčaťa, ktoré by sa na neho pozerali s ničím iným ako odporom, keby prijal temné znamenie, aby poznačilo jeho ruku.

Všetci v škole vyzerali príliš vzrušení pripravovanými večernými udalosťami. Prinajmenšom si Draco myslel, že boli vzrušení. Keďže bol Malfoy, na panstve boli spoločenské udalosti celkom bežné a tak malý, úbohý bál vyzeral dojímavo. Ale to bolo prvý krát, čo sa ho mohli zúčastniť mladšie ročníky a Draco bol schopný prepáčiť hluk vo Veľkej sieni, keď jedol. Bol schopný nevšímať si hurhaj v knižnici, kde už sa aj Madam Pinceová vzdala pokusov skrotiť nedočkavých študentov. Ale nebol schopný prehliadnuť kopu Chrabromilčanov, ktorí sa zhromaždili vonku podnikajúc nejaký druh hlučnej hry v hlbokom snehu.

Dracove oči sa zúžili ako stál vo vstupnej uličke. Nemohol by niekedy mať kúsok pokoja bez vyrušenia bandou výtržníckych Chrabromilčanov, ktorí dokonca nemali dosť rozumu, aby zostali vo vnútri v taký chladný deň? A samozrejme, bola tam hviezda Chrabromilskej veže, sám Potter a rovnako tak Weasley. Ale Grangerová s nimi nebola. Draco prehľadával očami kopy snehu a nakoniec ju spozoroval. Kráčala s tým chlapcom... s tým chlapcom z Elixírov, jej partnerom na bál. Draco sa zaškeril; Dean Thomas naňho dojem neurobil. Grangerová si mohla vybrať lepšie.

S nečakaným výkrikom dvoch bojujúcich Weasleyových, ktorí boli skrytí za stromom, začal lietajúci sneh naplňovať vzduch.

Draco zišiel dolu schodmi a postavil sa na kraj veľkého množstva snehu, ktorý obklopoval školu a nepovšimnutý pokračoval v sledovaní zmätku, ktorý nasledoval potom ako dvojčatá začali snežnú vojnu. Sneh lietal na všetky strany, hoci nič nepriletelo blízko Draca, ako keby sa samé vločky obávali naprostého nesúhlasu a odporu, ktorý sa mu zračil na tvári.

Grangerová a ten chlapec prešli nedotknutí dosť ďaleko, ale keď Weasley popadol veľkú hrsť snehu a začal naháňať dievčatá, obrátila sa a bežala priamo do dvier školy.

Bežala tak rýchlo ako len mohla, sledovala očami ryšavého chlapca, ktorý ju doháňal, nevšimla si Draca blokujúceho jej cestu a vrazila do neho. S vyľakaným výkrikom spadla dozadu a roztiahla sa pred ním na zemi. Jeho prvým impulzom bolo zachytiť ju ako toľkokrát predtým, ale uvidel Thomasa, ktorý sa náhlil dobehnúť ju rovnako ako Weasley. Keď sa jej chcelo tráviť svoj čas s nimi, tak nech si ju potom zachytí niektorí z nich. Hodil pohľadom dole na ňu, jej huňaté vlasy a pekná tvar ho ešte viac rozhnevali, a predtým než mohol zastaviť sám seba, vyšla z neho dávna urážka.

„Dávaj pozor, humusáčka!“ zasyčal, na chvíľu zabudnúc, že je jediný Slizolinčan uprostred tlupy Chrabromilčanov.

Grangerovej oči boli ešte zavreté, ale pri jeho slovách sa otvorili a šokovane pozrela na neho. Ticho sa rozprestrelo v otvorenom priestore, keďže všetci Chrabromičania prestali s tým, čo robili a civeli na Draca s nefalšovanou nenávisťou.

Weasley k nim dobehol prvý, nasledovaný takmer ihneď Thomasom. Weasley sprava obišiel Grangerovú a švihol päsťou na Draca, ktorý sa jej obratne vyhol a potom sa znova pozrel na Grangerovú. Thomas jej medzitým pomáhal dostať sa na nohy. Dracove chvíľkové zaváhanie mu však prišlo draho, pretože zatiaľ sa ďalší dvaja Weasleyovci pripojili k šarvátke. Draco sa čoskoro ocitol tvrdo pritlačený ku kamennej stene a hompáľajúcimi sa nohami nad zemou, keď ho dvojčatá pridržali pred ich bratom, aby mohol poriadne zamieriť.

„Ron! Prestaň!“ Grangerovej hlas prerušil nahnevaný hukot zvyšku jej priateľov. „Fred, George, položte ho dole.“

„Čože?!“ zakričali jednohlasne dvojčatá.

„Hermiona,“ vybuchol Ron na ňu, „počula si, čo povedal, však?“

Grangerová podišla bližšie k nemu a položila mu ruku na rameno, ktorým sa chystal udrieť Draca a povedala mu tichým hlasom.

„Počula som ho Ron, nezaujíma ma to. Nestarám sa o nič, čo hovorí.“

Draco sa na ňu prekvapene pozrel, nakrátko sa im stretli oči, ale to bolo všetko, čo potreboval. Nebola nahnevaná, len unavená a ublížená. Draco sa zrazu zacítil vinne za to všetko. Teraz, keď sa mohol pozrieť do jej očí si nebol celkom istý, prečo bol tak nahnevaný.

Dvojčatá ho s nechuťou zložili dole a traja Weasleyovci sa mu otočili chrbtom a odkráčali tam, kde ich čakali ich priatelia.

„Grangerová ja...“ začal Malfoy, chcejúc to nejako vysvetliť, ale prerušila ho.

„Choď preč Malfoy,“ povedala smutným, rezignovaným hlasom. „Nie si tu vítaný.“

---------------------------------------------------

„Draco! Tu si, už som si začínala myslieť, že si na mňa zabudol.“

Draco sa pozrel naprieč slizolinskou spoločenskou miestnosťou a uvidel Pansy ako ho zháňa, modré šaty sa na nej rozptyľujúco trblietali.

„Samozrejme, že nie Pansy, bál začína o siedmej, povedal som ti, že sa stretneme štvrťhodinu predtým,“ povedal Draco pomalým, vyrovnaným hlasom ako keby sa rozprával s malým dieťaťom.

Pancy nepríjemne skrivila tvár, ale potom sa zdalo, že ju napadlo niečo lepšie, než sa chystala povedať a na tvári sa jej rozlial úsmev.

„Dobre, teraz si tu. Nevyzerám okúzľujúco?“ Pansy sa pred ním narovnala, jej priliehavé modré šaty sa tesne ovíjali okolo jej kriviek, o ktorých musel Draco priznať, že sú príťažlivé.

„Mhmm,“ odpovedal. „Pôjdeme?“

Pansyin úsmev sa prehĺbil a prijala jeho ruku, ktorú jej Draco ponúkol. Prešli nahor po žalárnych schodoch a ocitli sa na odpočívadle priamo oproti Veľkej siene. Dvere boli doširoka otvorené a ľudia už začali cez ne prechádzať do osvetlenej sály. Pansy sa usmievala takmer na každého, okolo koho prešli. Nebol to prejav priateľstva, ale len prejav pýchy a namyslenosti. Hoci ho to nikdy nezvyklo trápiť, teraz si uvedomoval, že mu je jej chvastúnstvo odporné. Jej modré šaty boli prehnane odhaľujúce a kým kedysi by Draco považoval za svoju výhodu byť s ňou spájaný, dnes večer pociťoval, že jej oblečenie je takmer necudné. Nemohol si pomôcť, ale myslel na istú hnedovlasú Chrabromilčanku, ktorá by nikdy nerobila také predstavenie z jej fyzických predností, hoci boli pôvabné. 

Sadli si za malý stôl spolu s Crabbom, Goylom a ich partnerkami. Obaja nejako dokázali presvedčiť akési slizolinské druháčky, aby ich sprevádzali. Draco si pomyslel, že účasť dievčat asi nebola celkom dobrovoľná. Obe sedeli schúlené vedľa seba pozerajúc sa vystrašene na dvoch ohromných surovcov po oboch ich stranách.

Večera prebehla rýchlo a študenti sa konečne mohli začať spolu baviť. Pansy sa znova pritúlila k Dracovi a vytiahla ho na tanečný parket. Okamžite obtočila svoje ruky okolo jeho krku a silne ho zovrela. Jej telo sa trelo o jeho v rytme hudby. Kedysi by to Draco považoval za celkom potešujúce. Ale teraz to vyzeralo, že Pansy je len slabý tieň toho, čo naozaj chcel. Draco prestal tancovať.

„Chcem Grangerovú?“ divil sa v šoku. „To je príčina tohto všetkého? Grangerová?“

Pansy nahnevane prekrížila ruky. „Čo je s tebou Draco?“

Draco civel dole na Pansy, ale nevidel ju. Hlava mu búšila touto nečakanou prekážkou v jeho myšlienkach. Vedel, že ju pobozkal. Viac než raz, ale nikdy si nepomyslel, že by ju mohol naozaj chcieť. Mala nejaký druh mätúceho vplyvu, ktorého si bol dobre vedomý. Ale že by ju naozaj chcel... Nikdy si nemyslel, že by to bolo možné.

„Draco...“ zakňučala Pansy. Niečo ju napadlo, naklonila sa bližšie k nemu a zahučala mu do ucha: „Nech ťa zmiatlo čokoľvek, ja ti môžem neskôr ukázať niečo oveľa väčšmi zaujímavé.“ Jej ruky sa k nemu pritiahli spôsobom, ktorý ho nenechal na pochybách, čo tým myslela.

„Nie vďaka, Pansy,“ povedal jej so štipkou odporu v hlase.

Prudko sa na neho pozrela a potom sa zvrtla na päte, nahnevane kráčajúc preč. Avšak Draco nesledoval jej odchod; kvôli Grangerovej skúmal hlučný dav študentov.

Presunul sa na jednu stranu, aby mohol lepšie sledovať dav. Bolo ťažké niekoho nájsť v tak preplnenej miestnosti. Keďže mali všetky ročníky dovolené zúčastniť sa, bolo tu veľmi hlučno. Bolo ťažké rozoznať kapelu, súbor žien, ktoré vyzerali ako banší a nariekali ostrými hlasmi, čo bolo čudne pôvabné. Trvalo mu niekoľko minút, kým ju našiel. Tancovala s tým vysokým chlapcom. Draco civel na nich, pociťujúc niečo podobné ako ráno v ten deň. Thomas sa pohyboval neohrabane okolo Grangerovej, ktorá sa zdala tak elegantná v porovnaní s ním, že sa k tomu hodila metafora o motýľovi a slonovi.

Mala oblečené červené šaty, ktoré tak obdivoval v Čarohandrách. Pohodlne sa na nej pohybovali a Draco si všimol, že červená spôsobovala udivujúce množstvo farieb v jej hnedých vlasoch. Zdala sa dosť šťastná, keď tancovala s Thomasom, ale Draco vedel, že si mohla vybrať lepšie.

Pár pri ďalšej piesni zastal a sadol si za stôl v chrabromilskom rohu Veľkej siene. Draco s chladnými očami sledoval ako si sadla k jej priateľom. Potter a Weasley prišli bez partneriek, ale vyzerali, že si vystačia sami. Potter, Weasley, Thomas a jeho írsky priateľ vyzerali, že sa živo rozprávajú medzi sebou. Keď Weasley zrazu vyskočil na nohy a naznačil svojou rukou strmý let, Draco pochopil, že sa bavia o metlobale. Draco miloval metlobal tak ako veľa iných čarodejníkov, ale metlobal nebola téma, o ktorej sa je vhodné baviť na spoločenskej udalosti. Grangerová sa samozrejme tvárila znudene. Znepokojujúc sa nad Thomasovým správaním nevenoval ani jednu myšlienku pravdepodobne krajne rozrušenej Pansy Parkinsonovej.

Grangerová sa naklonila ku chlapcovi a niečo mu zašepkala. Prikývol, usmial sa a ona odišla od stola. Kráčala k stolu s občerstvením a naplnila pohár s voňavým tekvicovým džúsom. Pomaly ho vypila, keď sa bezcieľne prechádzala po okraji tancujúceho davu. Zdalo sa, že jej oko niečo zachytilo a Grangerová kráčala smerom k otvoreným dverám, ktoré viedli von.

Draco sledoval jej pohľad von na pozemky a potešenie na jej tvári. Vedel, že mal čudné myšlienky, keď prišlo na ňu. Ale predtým nad nimi nikdy veľa neuvažoval. Veril, že odídu samé ako chlad. Teraz ale čelil myšlienke, že by ju snáď mohol chcieť a ďalší, ešte viac znepokojujúci nápad mu zišiel na um. Čo ak ju v skutočnosti má rád? Čo ak tieto zvláštne myšlienky sú viac ako žiadostivosť? Čo potom?

Grangerová sa obzrela na Thomasa a jej priateľov; stále sa rozprávali medzi sebou a zdalo sa, že zabudli na bál, ktorý pokračoval okolo nich.

„Mohol by som naozaj ísť proti všetkému, čo ma kedy Lucius naučil o nečistorkvných a čistokrvných? Mohol by som naozaj niečo cítiť k Hermione Grangerovej?“ Draco sa v duchu pýtal sám seba, takmer sa bojac odpovede.

Grangerová sa ešte raz pozrela na svojho partnera a potom prešla cez otvorené dvere. Do okamihu, kým mu zmizol posledný kúsok karmínovej látky z očí, dospel Draco k rozhodnutiu.

„Dobre,“ zamrmlal, „existuje len jediný spôsob ako to zistiť a už prešiel dlhý čas od doby, keď som ešte počúval Luciusa.“

Draco sa vykradol krížom cez tanečný parket, vyhýbajúc sa posplietaným párom a vyrazil vpred cez dvere von do zimy. Zrazu Draco zistil, že vonku nakoniec nebolo veľmi zima. Bol tam zrejme akýsi druh kúzla, ktorý udržoval vonku príjemnú teplotu. Zistil, že dokonca nepotreboval ani si obliecť kabát. Studený vánok rozvlnil jeho dymovošedý hábit, ale nebol dosť silný, aby ho schladil.

Rok predtým odišiel z bálu kvôli tomu, aby s Pansy preskúmali vyzdobené pozemky. Niežeby urobili veľa prieskumu v tradičnom zmysle slova. Avšak tento rok boli pozemky iné. Všetko vyzeralo akoby bolo vyhotovené z ľadu. Tak, kde zvykol byť otvorený trávnik, bol teraz labyrint z ľadu. Silné steny lemovali chodník z ľadových kociek. Jemné snehové vločky padali z jasnej, bezmračnej oblohy. Na jednej veľkej hladkej ploche našiel Draco fontánu urobenú z ľadu, voda z nej neposedne bublala a zamŕzala v polovici cesty dole. To vytváralo malé drobné cencúle, ktoré dopadali nadol, kde sa takmer ihneď rozpúšťali. Nemohol uvidieť žiadne svetlá, ale predsa celá oblasť žiarila ružovým leskom. Ale bola to ružová? Ako sa Draco na rohu otočil, svetlo sa zmenilo na modrú, zelenú a potom žltú. Vyzeralo to, že svetlo vychádza zo samotného ľadu, opatrne zafarbujúc každú zo stien; zistil, že neboli studené.

Už sa prechádzal nejakú dobu v tejto zimnej zázračnej krajine a nevidel nikde jedinú stopu po Grangerovej. Letmo zahliadol iných ľudí, samozrejme, neznáme postavy, ktoré sa tisli k sebe dole meniacou sa cestičkou v horúcom objatí.

Draco mohol počuť, že melodická hudba silnie. Buď bol bližšie pri vchode na bál alebo zmenili hudbu. Cítiac sa trochu sklamane posadil sa Draco na ozdobenú lavičku, ktorá mala byť ľadová vzhľadom na to, že všetko bolo z ľadu, ale nebola. Jeho oko zachytilo pohyb a pozrel sa cez ľadovú stenu oproti nemu, mohol vidieť nejasnú postavu oblečenú v červenom. Vyskočiac na nohy Draco svižne vybehol znova na cestičku. Pri najbližšej príležitosti sa stočil doľava a vrátil sa a čoskoro sa ocitol na kruhovom nádvorí s lavičkami pozdĺž stien. Na jednej sedela Grangerová, pozerajúc na oblohu ako sa drobné snehové vločky trepotali nadol. Polovica jej hnedých, kučeravých vlasov bola vypnutá nahor; zvyšok padal na jej plecia v jemných kučerách, zadržujúc zatúlané vločky v jej vlasoch.

„Žiadna z vločiek nie je rovnaká, vieš, každá jedna je svojím spôsobom jedinečná,“ povedala polohlasne, ako keby v skutočnosti bola veľmi ďaleko od neho a nie na dosah.

„Skutočne,“ povedal, keď sa zložil na susednej lavičke. „Jediné, čo musíš urobiť, je použiť zrkadlové kúzlo a zduplikovať ho. Zvykol som to robiť, keď som bol mladší. Naozaj to znervózňovalo muklov, keď si im ukazoval rovnaký sneh...“

Draco zmĺkol, pretože Grangerová sa na neho opovržlivo pozrela, a nostalgický sladký úsmev, ktorý mal na tvári, sa zvoľna stratil. 

„Čo chceš Malfoy?“

„Ja... kto povedal, že niečo chcem?“ vyprskol na ňu.

Grangerová sa odvrátila bez jediného slova. Draco si pomyslel, že vyzerala tak zvláštne, sediac tam. Malá purpurová bodka medzi množstvom bieleho ľadu. Draco zacítil, ako niečo v jeho vnútri zmäklo.

„Ospravedlňujem sa za to, čo som povedal predtým.“

Pozrela na neho prekvapene. „Prečo sa ospravedlňuješ?“

„Nemal som to povedať,“ prestal a pozrel sa na ňu znova, „ani som to vlastne nechcel povedať.“

Teraz sa stretla s jeho očami a usmiala sa. Draco zacítil ako opätuje úsmev a vzdychol si šťastne. Bolo to tak ako to malo byť. Počul ako hudba znova začala hrať a vzdialená melódia sa niesla pomaly cez ľad. Postavil sa a otočil sa k nej a natiahol k nej ruku. Podivne na neho pozrela.

„Čo?“

Draco na ňou prevrátil oči skôr než odpovedal: „Smiem prosiť, Grangerová?“

„Čo?“

„Tanec, Grangerová, to je to, čo ľudia robia na bále, tancujú,“ a štipka pobavenia sa mu vkradla do hlasu.

Zamračila sa na neho. „Ty musíš žartovať.“

„Videl som ťa tancovať s Thomasom a myslel som, že si prinajmenšom zasluhuješ jeden tanec s naozajstným partnerom. Hovoril som ti, že je príliš vytiahnutý,“ odpovedal Draco trpezlivo.

„Nie je vytiahnutý,“ vyprskla Grangerová, ale Draco by mohol tvrdiť, že to prehovorila jej chrabromilská hrdosť.

„Grangerová?“ Dracova ruka bola stále natiahnutá pred ňou.

S pohľadom, ktorým hovorila, že si myslí, že z toho nezíde nič dobrého, Grangerová opatrne zdvihla ruku a vložila ju do jeho. Na chvíľu užasol nad tým, ako rozkošne malá sa zdala v jeho, predtým než ju zovrel a jemne potiahol na nohy.

Grangerová pozrela na neho nervózne, neobratne položila ruku na jeho plece. Draco sa uškrnul nad jej obavami a objal ju rukou okolo drieku, jeho ruka položená na jej krížoch bez toho, aby použil akýkoľvek tlak. Jej oči sa rozšírili pri tomto kontakte a zdalo sa, že sa chystá mu vynadať, ale on už začal tancovať, krúžiac s ňou spolu s ním.

Ako tancovali, jej obavy ju zdanlivo opustili a dovolila mu držať ju tesnejšie. Za chvíľu sa zdalo, že sa úplne uvoľnila a on si uvedomil, že sa usmieva v nejakom vzdialenom zasnenom stave. Jej oči boli napoly zatvorené, jej pomalé pohyby sledovali vzdialenú hudbu. Nechala svoju hlavu odpočívať zľahla na jeho pleci, pretože hudba spomalila. Sotva sa teraz hýbali, sneh sa stále trepotal okolo nich a svetlo zľahka prebleskovalo z ľadu, ale Draco si nebol vedomý ničoho z toho. Videl len ju, jedného z jeho najväčších nepriateľov a pravdepodobne jeho jediného priateľa. Draco vedel, čo bolo dokonalé na tomto obraze. To, že nemalo význam, že on bol čistokrvný a ona humusáčka. Nemalo význam, že Lucius išiel po ňom alebo že ich do roka alebo dvoch Temný pán pravdepodobne všetkých zabije. Všetko, na čom v tejto chvíli záležalo, bolo to, že dievča jeho snov bolo tu a že sa ju práve chystal pobozkať.

Naklonil hlavu dolu smerom k nej, jeho pery hľadali jej, s tak silnou potrebou pocítiť, ako ona zareaguje na neho. Draco nechal oči zatvorené vediac, že nemusí vidieť, aby ju našiel.

„Malfoy, čo sa to s nami deje?“ potichu zašepkala.

Draco okamžite spozornel. Grangerová sa na neho pozerala, so zrejmou otázkou v tvári. A Draco cítil, ženechal dokonalú príležitosť prekĺznuť medzi prstami a opäť na neho dopadla zaťaž reality. Potreba ju mať rád bol pre neho nemožná, nemohol predstierať, že nebola.

„Prečo ma stále voláš Malfoy?“ spýtal sa, pustiac ju a odstúpil o krok dozadu.

„Čo... čože?“ pozrela sa rozpačito Grangerová.

Náhla zmena témy ju zaskočila a Draco nasadil svoj najdokonalejší úsmev.

„Vždy ma voláš Malfoy a ja ťa vždy volám Grangerová, prečo je to tak?“

„Ja... ja neviem,“ práve teraz vyzerala veľmi zmätená. „Nuž nikdy sme neboli poriadne predstavení, však?“ vyzeralo to, že sa Grangerová chytá tohto smiešneho vyhlásenia zo zúfalstva.

„To je pravda, vôbec sme sa nezaoberali podrobnosťami pri našom prvom stretnutí, že?“ Draco cítil, že znova získava kontrolu nad situáciou. „To sa dá ľahko napraviť. Draco Aquilis Malfoy k vašim službám,“ mierne sa predklonil.

Grangerová ohromením stuhla a zjavne niekoľkokrát otvorila a zatvorila ústa ako sa pokúšala vymyslieť niečo vtipné na odpoveď. Nič ju však nenapadlo a tak sa prosto začervenala a pozrela dole na ich nohy skôr než odpovedala.

„Hermiona Anna Grangerová a nerob si žarty z iniciálok.“

Draco sa usmial, v tejto chvíli vyzerali ako priatelia.

„Aquilis? Nie je to latinsky?“ spýtala sa Hermiona pritiahnúc nazad jeho pozornosť.

„Áno to je, ako aj Draco.“

„Viem, čo je Draco, to znamená drak, ale Aquilis?“ Jej obočie sa zvraštilo tým, ako sa sústredila a začala sa prechádzať. „Aquilis... neznamená to temný?“

Draco sa na ňu uškrnul, zvláštne pyšný na jej bystrú hlavu a prikývol.

„Ty sa voláš Temný Drak?“ úsmev sa náhle jej náhle rozlial na tvári.

„To je rodinné meno!“ rozhorčene povedal Draco. 

„Samozrejme, že je,“ súhlasila, kým sa neúspešne pokúšala prestať sa chichotať.

„Teraz vidím dôvod, prečo sme sa nikdy poriadne nepredstavili,“ povedal podráždene Draco, hoci hnev nedosiahol jeho oči a ona to vedela.

„Už sa nebudem nikdy viac smiať, sľubujem,“ podarilo sa jej vydýchnuť medzi dvoma salvami smiechu.

Jej smiech ustal, kým na ňu Draco civel nesúhlasne a znova sa zdalo, že sa stratila v myšlienkach.

„Mal... Draco?“ spýtala sa potichu.

Draco si uvedomil, že sa mu chcelo usmiať, keď ho nazvala menom, ale bojoval proti tomu.

„Áno?“

„Keby si bol čarodejníkom v šestnástom storočí a písal by si niečo dôležité, v akom jazyku by si to písal?“ zašepkala so zatajeným dychom.

„Nuž,“ Draco sa pokúšal premýšľať, „to by záležalo na tom, v akom som sa vzdelával. Myslím, že väčšina čarodejníkov v tom čase vedela písať, ale naozajstný vzdelanci vždy uprednostňovali mŕtve jazyky ako gréčtinu alebo...“ jeho hlas sa stratil a pozrel sa jej do očí. „Myslíš, že...?“

„Samozrejme! To všetko vysvetľuje!“ radostne kričala. „Napísal knihy v latinčine predtým než ich preložil do aritmantických kódov!“

Hermiona vyskočila dopredu, rozhodila ruky okolo Draca a vzrušene ho pobozkala na líce. Predtým než mohol zareagovať, chytila ho za ruku a zavesila sa okolo nej.

Ťahajúc ho za sebou hnala sa nazad na ľadovú cestičku.

„Čo? Kde ideme?“ zvládol sa spýtať; stále pociťoval šok nad jej neviazaným prejavom.

„Do knižnice samozrejme. Musíme hneď začať s prekladom!“ odpovedala mu cez plece. 

„Ale čo bál?“

„Ako v takomto čase môžeš myslieť na bál?“ náhle sa zastavila a obrátila sa tvárou k nemu. „Sme na prahu objavu toho, čo je napísané v tých knihách. Nechceš vedieť, čo bolo tak dôležité, že to si s tým O'Leary dal takú námahu?“ pustila jeho ruku a hľadela na neho, „Ideš alebo nie?“

Draco pozeral s úžasom na karmínovo oblečenú Chrabromilčanku, ktorá vyzerala, že možno vybuchne od nadšenia. A musel priznať, že sa cíti rovnako.

„Samozrejme, že idem... Hermiona.“