Preklady fanfiction Harryho Pottera

9. kapitola – Rozpálená plechová strecha

2. časť

Draco sedel pri okne celú noc aj nasledujúce ráno a čakal na sovu od Hermiony. Keď žiadna neprišla, začal sa znepokojovať. Poslal sovu Blaisovi, napísal mu, čo videl, ale odpoveď, ktorá prišla bola viac než neuspokojivá.

"Draco, musíš sa spýtať jej. Blaise."

Rozhodol sa, že sa pokúsi byť trpezlivý a počká, kým sa Hermiona ozve. V pondelok večer mu došlo, že sa asi neozve. Ak jej to Blaise nepovedal – a on predpokladal, že to neurobil – ona ani len netuší, že ju videl plakať. Ale to, že sa s ním nespojila, sa na ňu aj tak nepodobalo. Mala mu napísať už len z toho dôvodu, aby mu vylíčila, ako sa Pansy vyrovnala s tým, že ho videla s Karen.

V pondelok večer neprišila žiadna sova a Draco sa rozhodol, že nebude čakať, aby zistil, čo s ňou je.

V utorok ráno, po tom, čo Pansy odišla do práce, zaklopal na Hermionine dvere.

Hermiona sa ozvala po pár sekundách.

"Och!" vykríkla. Na jej tvári bolo možné badať nefalšovaný šok.

"Ahoj. Uhm, počuj, mohli by sme sa porozprávať?"

Hermionine myšlienky sa rozbehli. Prečo prišiel? Čo si myslí, že robí, keď tak hrozne riskuje! Pansy ho mohla vidieť! "Práve sa chystám do roboty," odpovedala, keď sa pozrela na hodinky. "Ale mám pár minút. Vydrž chvíľku."

Uháňala späť do bytu a schmatla sveter, aby sa chránila pred sviežim októbrovým vzduchom. Vrátila sa k nemu a zavrela za sebou dvere. "Môžeme ísť na strechu," riekla a rýchlo ho viedla do haly k výťahu.

Potichu sa vyviezli na najvyššie poschodie a Hermiona ho nasmerovala ku schodom, ktoré, ako sa zdalo, viedli na povalu. Keď vyliezla tak vysoko, ako sa len dalo, vytiahla prútik a zamrmlala: "Alohomora."

Dvere na vrchu schodov sa odchýlili dosť na to, aby ich Hermiona otvorila úplne. Keď sa bezpečne ocitli na streche, Hermiona sa k nemu otočila.

"Čo tu robíš?" spýtala sa akosi nahnevane. "Nemôžem uveriť, že si sem len tak… prišiel."

Zamračil sa. "Počkal som, kým Pansy nebude v práci. Videl som ju tam ísť a počkal som asi hodinu, kým som sa sem primiestnil. Nerozčuľuj sa, nie som úplný idiot."

"Nie, pravdaže nie," odvetila a znova získala trochu svojho sebaovládania. "Len ma to… prekvapilo. Čo tu robíš, Draco?"

Vzdychol si, prehrabol si rukou vlasy a rozstrapatil ich. "Čakal som, že mi to povieš ty."

Hermiona pokrčila ramenami a odvrátila sa, v ústrety vetru, nechala ho previevať jej vlasy. "Nebola som pripravená ti napísať."

"Hermiona, urobil som niečo?"

Pokrútila hlavou, ale stále sa na neho nepozrela.

"Pozri… naposledy, vtedy, keď sme boli v divadle. Videl som ťa. Bola si naozaj rozrušená. Plakala si."

Pozrela na neho. Slzy ju zaštípali v očiach a ona znova rýchlo odvrátila pohľad. Nechcela, aby to vedel. "Och, to… nič nebolo."

"Aspoň ma neurážaj. Viem, že to nebolo len tak. Tieto tri dni som sa išiel zblázniť od strachu – prosím, povedz mi, čo sa stalo."

Stál tam, s rukami zaťatými v päsť, hľadel na jej temeno. Zdvihla ruku, aby si utrela slzy a on chcel byť tým, kto ju uteší, kto jej povie, že všetko bude dobré.

Hermiona už od toho večierka rozmýšľala nad tým, či mu to povedať alebo nie. V tej chvíli si uvedomila, že od začiatku k sebe boli úplne otvorení a úprimní. Ak ju videl rozrušenú a ak sa o ňu naozaj bál, možno si zvládne vypočuť aj dôvod.

Rozochvene sa nadýchla. "Okej, poviem – poviem ti to." Pozrela sa na neho, ale vlasy jej viali do tváre. Pokúsila sa ich odhrnúť, ale nezabralo to; vietor jej ich stále sfúkol do tváre. Nakoniec ich chytila a prútikom voľne zviazala. "Ani neviem, prečo som to urobila, ale… na tom večierku som sa rozprávala s Karen a spýtala som sa, ako dlho ste vy dvaja spolu."

Draco sa na ňu tvrdo zahľadel. Nečakala to.

"A?" riekol.

"Povedala… že tri týždne."

"Správne. Od večera, ktorý nasledoval po Pansyinej párty."

"Ja – ja to chápem, ale… došlo mi, že sa to prekrýva s dňom, kedy si prišiel do Čarodejníckej literatúry pre malých aj veľkých a ja som tam bola. Veď vieš… na narodeniny…"

"Som si toho vedomý."

Hermiona sa objala rukami. "Nuž, možno je to hlúpe, ale zabolelo to. To vedomie, že si jednu vec povedal mne, a potom si bohvie čo hovoril jej…"

"Ty snáď žartuješ, však?" neveriacky odvetil Draco. "Toto nemôžeš myslieť vážne."

"Myslím to vážne," trvala na svojom Hermiona.

"Ty si chcela, aby ma Pansy s niekým videla. Urobil som to, čo si chcela! Našiel som ženu, ktorá si so mnou párkrát vyšla, takže by si nás nakoniec mohla zobrať na rovnaké miesto ako Pansy a Pottera. Robil som čo som mohol, aby sa tak stalo."

Hermione sa zachvela pera. "Áno, nuž, tušila som to…"

Rozhodil rukami. "Super, tak potom, kde je problém?"

"Prečo si mi to nepovedal? To, že s ňou chodíš?"

Draco sa zatváril ešte viac neveriacky. "Ty si mi povedala, aby som to nerobil! Ty si mi povedala, že nechceš počuť detaily, ak si s niekým začnem - "

"Detaily, Draco. Nechcela som počuť o vašich dôverných rozhovoroch a prechádzkach v parku. Ale nejaké upozornenie 'och, mimochodom, randím s niekým tri týždne' by bolo fajn!"

Zatínal a znovu uvoľňoval päste. "List číslo štyridsaťjeden, dobre si to pamätám. 'Neviem, či to chcem vedieť, hoci aj chcem, aj nechcem.' Pýtal som sa troch žien v práci, aby mi pomohli rozlúštiť, čo si tým myslela, a dostal som tri rôzne odpovede. Nakoniec som sa rozhodol, že najlepšie bude, ak ti to nepoviem, pokým budeš taká nerozhodná."

"Radšej by som to chcela vedieť."

"Tak by si mala novelizovať štyridsaťjednotku," prskal Draco.

Chvíľu sa navzájom hypnotizovali, a potom si Draco vzdychol. "To je teda všetko? To je celé vysvetlenie toho, prečo si plakala? Pretože som ťa dopredu nevaroval?"

Hermiona zaváhala.

"Povedz mi to. Prosím." Jeho hlas znel takmer prosebne.

Zahryzla si do pery a odvetila: "Stále ma to trápi. Vidieť vás spolu. Aj keď viem, že nemám právo na to, aby ma to škrelo. Nemôžem plakať, alebo nariekať, nemôžeš mi chýbať, pretože nie je nič, čo by mi mohlo chýbať! Nemám absolútne žiadny nárok na tvoju náklonnosť, tvoju pozornosť, aj keď mi dávaš oboje! A potom, keď ťa uvidím s niekým iným… bolí to, Draco. Viem, že to nie je správne."

"Nuž, ja to tak nevidím," riekol Draco sucho. "Že by som nemal nárok na teba alebo na tvoju náklonnosť. Chcel som Blaisa– nezabúdaj, že je to môj priateľ - bachnúť po hlave. Viackrát. Niečím veľmi tupým."

"Draco!" odvetila Hermiona užasnuto. "Nemáš dôvod žiarliť na Blaisa!"

"Až na jeho premyslené pokusy ako ma vytočiť vtedy večer, máš pravdu!"

Zaťala päste, bojovala so slzami, ktoré hrozili, že sa prelejú. "Nič sme si nesľúbili!"

"Ale moja voľba to nebola!" vykríkol.

"Ja nemám možnosť voľby!" zakričala.

Draco stál, hľadel na ňu a ťažko dýchal. Zavrel oči a pošúchal si čelo. Vedel, že je to pravda; prinajmenšom vedel, že ona skutočne verí, že je to pravda. Pokúšal sa chápať to, pokúšal sa byť trpezlivý; nemyslel si, že to môže zvládnuť.

"A keby si mala?" spýtal sa potichu.

Hermiona sa zhlboka nadýchla. "Tak by mi nič nezabránilo v tom, aby som bola s tebou."

Draco si povzdychol, podišiel k okraju strechy a oprel sa o zábradlie. "Prepáč," riekol porazenecky.

Hermiona k nemu pristúpila.

"Môj život – alebo aspoň jeho časť – sa podriaďuje Pansy už tak dlho, že rýchlo strácam trpezlivosť. A ona je to jediné, čo nám nedovoľuje byť spolu…"

"Nie, Draco," odvetila jemne, ale rozhodne. "To ja. Ja by som s tebou mohla byť, klamať jej, vídať sa s tebou poza jej chrbát. Ale rozhodla som sa nerobiť to."

"Ja viem," vyhŕkol. "Nebola by si to ty, ak by si sa za mnou vykrádala. Ale… v prvom rade si ona sama spôsobila ten chaos."

"Áno, ale spomeň si, Draco. Ak by nespôsobila tento chaos, ani by sme tu neboli a nerozprávali sa o tom, prečo nie sme spolu."

Smutne na ňu pozrel. "Je mi ľúto, že som, hoci len na chvíľu, bol s niekým iným."

"Ale ja som ti povedala, aby si to urobil."

"A ja som ti povedal, že to neurobím."

"Na ako dlho?" opýtala sa Hermiona a odvrátila sa skôr, ako mohol vidieť jej slzu stiecť. Nenápadne si utrela tvár. "Ako dlho bude trvať, kým ťa to unaví, kým budeš otrávený z čakania? Nebolo by lepšie, aby sme šli každý svojou cestou?"

"Nie."

"Čo ak to bude trvať roky, Draco? Čo ak sa to neskončí nikdy? Raz budeš musieť ísť ďalej."

Zovrel zábradlie tak silno, až mu zbeleli kĺby. "Nebudem čakať roky, Hermiona."

Napriek tomu, že jej to lámalo srdce, uľavilo sa jej. Aspoň bol ochotný prijať pravdu – že je možné, že medzi nimi nič nebude.

"Dobre," donútila sa povedať.

Pohliadol na ňu s jasnými očami. "Ale aj keby som na teba naozaj musel čakať roky… počkal by som."

"Prečo?" šepla. "Prečo by si čakal na mňa?"

"Nevieš?" spýtal sa potichu.

Neodpovedala a odvrátila sa, príliš sa bála toho, čo by mohol povedať.

"Hermiona, si tou najúžasnejšou osobou, akú som kedy stretol. Máš nádherné vnútro, máš v sebe nehu a dobrotu, ktorá je výnimočná. Si inteligentná a bystrá, a vieš sa radovať z maličkostí."

Stále nič nehovorila. Chcel urobiť niečo, čo by jej ukázalo, čo cíti – objať ju, držať ju… chcel urobiť hocičo – ale jediné, čo urobil, bolo, že prestúpil z nohy na nohu.

"Som šťastný, že ťa poznám a že môžem myslieť na to, že raz budeš moja… ja to nikdy nevzdám."

"Ale… môžu to byť roky, Draco. Potom nebudeš cítiť to isté."

"Ako som povedal, ak budem musieť čakať roky, počkám. Ale nedovolím, aby mi Pansy takto riadila život."

Hermiona si zahryzla do pery. "Počkajme tri mesiace."

"Tri mesiace," zopakoval po chvíli. "A potom čo?"

"Potom… uvidíme. Pansy to ide tak dobre… ale stále sa jej nemôžem na toto spýtať, nemôžem jej o tomto povedať."

Draco prikývol. "Tri mesiace. Na čo presne čakáš? Na to, že príde a povie ti: 'Hermiona, chcem, aby si bola s Dracom'?"

"Nie. Chcem, aby mala viac času na to, aby si zvykla na teba pred tým, ako sa bude musieť vyrovnať s myšlienkou na nás."

"Myslím, že ju podceňuješ, Hermiona. Poznám ju dlhšie ako ty a verím, že by to zvládla."

Hermiona rýchlo zvážila jeho slová. "Nech je ako chce, stále chcem počkať tri mesiace."

"To je také despotické!" namietal.

"Fajn, tak aspoň dovtedy, dokým nepostrehnem niečo, vďaka čomu s tebou budem súhlasiť."

Draco na pár minút stíchol. Potom si rezignovane povzdychol. "Tri mesiace."

"Áno."

"Dobre. Tri mesiace."

"Ďakujem ti."

Pozrel sa na ňu a pristúpil veľmi blízko k nej. "Máš moje slovo, že počas tých troch mesiacov nebudem s nikým randiť. Niečo také ma ani len nenapadne. Nechcem, aby si bola rozrušená tak ako vtedy. Nechcem, aby si sa tým trápila."

Prikývla. "Pokúsim sa na teba nemyslieť."

Draco sa zamračil. "Ja nebudem robiť nič iné, len myslieť na teba."

Hermiona sa usmiala. "To máš samozrejme dovolené. Ak by som sa upla na to, čo by mohlo byť… bojím sa, že by som znenávidela Pansy, alebo by som oľutovala, čo som pre ňu urobila. A aj tak by som s ňou zostala. Nechcem, aby sa to stalo."

"Viem. Len pamätaj, že na teba stále myslím."

"Mala by som ísť. Som si istá, že už meškám do práce.

Draco od nej odstúpil. "Tak teda… uvidíme sa o tri mesiace."

"Dovidenia, Draco," povedala a ponáhľala sa zo strechy.

ooo