Preklady fanfiction Harryho Pottera

18. Nie vždy je koniec happy

     Zima pominula a nadišla jar, ktorá sa nebadane prehupla do skorého leta. Blížili sa MLOKy a príprava na ne bola u siedmakov náplňou každého jedného dňa.

     Študenti na hodinách napäto počúvali a všetko si dôkladne zapisovali. Hermiona bola vo výbornej forme. Všetky jej písomné práce dosahovali vynikajúcu úroveň, usilovne plnila všetky praktické úlohy a dokonca si našla čas, aby pomáhala Harrymu a Ronovi, ktorí zaostávali v učení kvôli hľadaniu horcruxov.

     Len na Severusových hodinách bolo na nej badať mierne napätie, ktoré si však každý spájal s  trémou z nadchádzajúcich skúšok a snahou čo najlepšie obstáť.

Iba ona vedela, že to so skúškami nemá nič spoločné. Na každej hodine si sadala do lavice so zovretým žalúdkom a vytrvalo odolávala prenikavým a skúmavým profesorovým pohľadom.

     Aj Severusove nervy dostávali v posledných mesiacoch zabrať. Hodiny so siedmymi ročníkmi boli hrozné, a to nielen z hľadiska kvality. Robilo mu problémy byť dôsledným. Bol výbušnejší a prchkejší než kedykoľvek predtým a náladu mu dokázali vylepšiť len akcie namierené proti Chrabromilu, pri ktorých zakaždým strhol množstvo bodov.

     Zdalo sa, že sa život vrátil do zabehnutých koľají. Hermiona trávila všetok svoj čas s chlapcami a Ginny. Sobotňajšie popoludnia, ak im to počasie dovolilo, trávili na brehu jazera. Sedeli v tieni stromov a venovali sa učeniu, rozhovorom alebo zábave.

     Len Harry si všimol, že sa s Hermionou niečo deje. S obavami sledoval, ako je zo dňa na deň smutnejšia a zamĺknutejšia. So vzrastajúcim smútkom venovala učeniu čoraz viac času. Nepýtal sa  na dôvody, nechcel zasahovať do kamarátkinho súkromia. Avšak keď v jeden večer znovu sedela takmer do polnoci v knižnici, rozhodol sa, že to takto ďalej nepôjde. Prehodil si cez seba neviditeľný plášť a pobral za dievčinou do knižnice.

***

     Severus stál opäť v riaditeľovej pracovni a bol taký nervózny, že sa už len s veľkou námahou ovládal.

     „Neposadíš sa?“ spýtal sa znovu Dumbledore.

     „Nie,“ odvetil stroho.

     „Ako chceš,“ pokrčil plecami riaditeľ a sadol si do kresla potiahnutého zamatom.

     Snape netrpezlivo cmukol.

     „Poviete mi, konečne, prečo ste ma zavolali?“

     „Myslím, že poznáš odpoveď.“

     „Nuž, nie som veštec, pane. Momentálne nie som ničím... okrem kôpky nervov.“

     „To vidím.“

     „Takže... čo keby ste ma už prestali napínať?“

     Dumbledore zodvihol ruky.

     „Merlin chráň, aby som sa hral s tvojimi nervami, chlapče.“

     Severus si odfrkol a vyčkávavo hľadel na riaditeľa.

     „Myslím si, že nadišiel čas, aby si naplnil podmienku našej stávky.“

***

     Hermiona stála pri vysokom okne chrbtom k Harrymu. Ten stiahol zo seba plášť a prehodil ho cez stoličku. Ticho vzdychol a dotkol sa jej pleca.

     Dievčina sa otočila s tvárou zmáčanou slzami: „Severus?“

     Harry mal pocit, akoby niekam padal, padal, padal...

     „Ako... čo?“ zastenal.

     Hermiona si rukami prikryla ústa.

     „Harry, ja...ja nie! Nie, Harry...“

     Chlapec sa zosunul na najbližšiu stoličku a potichu si mrmlal popod nos.

     „Takže je to Snape?! Naozaj je to Snape? Sírius mal pravdu...“

     Hermiona si k nemu čupla a prosebne sa na neho zadívala.

     „Prosím, Harry, vypočuj ma!“ Počkala, kým sa na ňu pozrie, a až potom pokračovala. „Ľúbim ho, nemôžem za to.“

     „Odkedy?“ spýtal sa chrapľavo.

     „Asi tak od Vianoc,“ povedala utrápeným hlasom. „Nedošlo medzi nami k ničomu, prisahám.   Okrem jediného bozku. Nedovolila som, aby to zašlo ďalej.“

     Harry prižmúril oči.

     „Prečo nie? Teda... chcem tým povedať, keď hovoríš, že ho ľúbiš, tak teda... prečo nie ste teraz spolu?“

     Hermiona si vzdychla a zložila hlavu do chlapcovho lona. „On je mojím učiteľom, Harry. Mimochodom, mohol by byť mojím otcom.“

     „Ak ho ľúbiš, tak to nie je vôbec dôležité.“

     Dievčina sa na neho prekvapene zadívala a Harry rýchlo dodal: „Pri Merlinovi, Hermiona, nemám v pláne ťa presviedčať, alebo niečo podobné... ale toto nemôže byť prekážkou, ak ho naozaj ľúbiš.“

     Opäť si vzdychla a položiac hlavu späť pokračovala:

     „Skutočným problémom je to, že ak by sa to rozkríklo, vyhodili by ho. Nechcem, aby mal kvôli mne problémy, rozumieš? Toto miesto je pre neho nesmierne dôležité,“ silno prižmúrila viečka, aby sa netriasla pokiaľ vyslovovala tieto slová. Avšak jej úsilie bolo márne. Harry odhalil jej malú lesť.

     „Hermiona, toto nie je to, čoho sa skutočne bojíš.“

     Dievčina vstala a podišla k oknu. Tvár si zaborila do dlaní.

     „Hermiona?“

     Neodpovedala.

     Harry zvýšil hlas: „Mia?“

     Po tvári jej stekala osamelá slza. Vzlykla: „Myslím, že mu niekoho pripomínam...“

     Harry k nej podišiel a ona sa usedavo rozplakala. Vzal ju do náručia a sadol si s ňou na parapet okna. Pomaly sa s ňou knísal a tíšil ju ako malé dieťa. Nechápal prečo je taká zúfalá. Vôbec netušil, že kvôli jeho mame nemôže byť šťastná jeho najlepšia priateľka.

     V tej chvíli sa spoza rohu vynorila vysoká tmavá postava. Stačil jediný pohľad na dvojicu, aby sa otočila na päte a na veľmi dlhý čas zmizla vo vlastnom, nedostupnom svete...