Preklady fanfiction Harryho Pottera

PP. Hermiona spieva Dracovi uspávanku od Waltera Scotta. Môžete si ju vypočuť tu: http://www.youtube.com/watch?v=MvpV1OAsC-A

Autorka v úvode píše, že pri tejto kapitole počúvala "Kings of the Past" z Levieho kráľa a tá pieseň vám hrá na pozadí. Slová v úvode sú z piesne, ktorú sme tu už rozoberali, video k nej bolo podnetom pre napísanie celej tejto poviedky. TU.

Kapitola 17

Som beztvarý kus ocele,

Viac nemôžem tvrdiť o sebe

To kladivo búši, tvar mi dáva,

Ten plameň mi sny roztápa

Z ohňa a hnevu celý žiarim,

Keď sa ako réva krútim

Svoju výslednú podobu, tvar výsledný

Raz musím spoznať, to som si istý

Tak snívaj trošička, snívaj kvôli mne

V nádeji, že prežijem

A plač trošička

Plač kvôli mne

Tak aby som vydržal tie plamene

A trp trošičku, trp kvôli mne

Moja budúcnosť je neistá

Ale moje sny neriešia

Tí,

Čo to kladivo držia

"The Hammer Holds"

DRACO

Posadil som sa.

Pravou rukou som švihol k vnútornej strane ľavej ruky. Cez zaťaté zuby som zasyčal.

Pokožka ma pálila, ako keby mi na ňu pritlačili rozžeravené železo.

Otvoril som oči a rýchlo zažmurkal. Žalúdok mi urobil premet.

Sedel som v tichu a hmle. Rukou som zvieral svoje predlaktie.

Predo mnou stál akýsi muž.

Z jeho bielovlasej hlavy sa odrážalo svetlo. Temnota mu padala ako nejaký plášť z jeho pliec. Jeho dokonalá, elegantná, hranatá tvár sa sklonila ku mne. Ústa mu stvrdli do úzkej čiary. Jeho ľadovo šedé oči ma prišpendlili na miesto, kde som sedel.

Pomaly nadvihol svoje pravé obočie, v tom istom výraze, ktorý mi venoval vždy, keď zistil, že som sa radšej vykradol hrať sa s hračkami, než aby som sa učil.

Potom môj otec vystrel ku mne svoju bledú, mocnú pravú ruku a privolal si ma svojimi prstami.

A v tom okamihu sa všetko podo mnou stratilo.

To teplo a ľahkosť jačmenného poľa.

Tá bezpečnosť a pokoj vŕby.

Ten smiech a svit hviezd v Hermioniných očiach.

Pocit svadobnej obrúčky na prste, keď som tancoval.

Do tváre ma zasiahla realita - rovnako ako ma zasiahla studená voda z umývadla, keď som utiekol do chlapčenskej kúpeľne po tom, čo som videl Katie Bellovú.

Prebralo ma to - zobudilo a vytrhlo zo sna, v ktorý som chcel veriť.

To, čo sa udialo v Komnate najvyššej potreby, zmizlo v pozadí mojej mysle. Predo mnou vyvstal môj život - môj skutočný život.

Pohltila ma temnota.

A znova som poznal svoje meno.

VVVVVVVV

HERMIONA

Zostalo mi zima. A vlhko. A stuhnuto.

Otvorila som oči.

Bola som uprostred šedého, potemneného poľa. Obklopovala ma hmla. Počula som svoj dych, keď som sa nadýchla - tráva pod mojimi nohami zavržďala, keď som presunula svoju váhu.

Rýchlo som sa rozhliadla okolo seba. Ako som sa sem dostala? Posledné, čo som si pamätala, bolo, že som sedela na zemi s Dracom a pozerala sa na hviezdy...

Bola tma - ale bola to skôr tma hustej hmly než tma noci. Srdce mi začalo búšiť.

Bola som sama.

"Draco?" zavolala som. Môj hlas sa tlmene rozliehal. Objala som sa rukami, potom zhíkla, keď som sklopila zrak. Znova som mala na sebe školskú uniformu. Švihla som hlavou nahor - bola som úplne dezorientovaná.

"Draco, kde si?" Zalapala som po dychu, päsťami mocne zovrela svoj sveter.

"Draco?"

Zachytila som nejaký tieň, presne na okraji môjho zorného poľa. Stuhla som. Kráčalo to smerom ku mne. Stiahlo mi hrdlo.

Ten tieň mal plecia a bledú hlavu. Kráčal dôverne známym krokom. Môj strach povolil.

"Draco," povedala som so zatajeným dychom. "Kam si šiel? Čo sa stalo Komnate...?"

Už mi bol na dohľad. A môj strach sa vrátil plnou silou.

A potom sa strojnásobil.

Bol oblečený celý v čiernom – v bezchybnom obleku zapnutom až ku krku. Kráčal, ako kráčal Draco a mal ruky vo vreckách rovnako, ako mával Draco, a mal Dracove ostré, driečne črty. Ale jeho výraz bol tvrdý ako z mramoru.

A oči mal čierne ako bezodná priepasť.

"Ahoj, Grangerová!" pozdravil ma, jeho hlas ako ostrie noža. "Rád ťa tu stretávam." Zastal pár krokov odo mňa a naklonil hlavu. "Zostala si sama kvôli mne?"

"Čo tu ty robíš?" zaškrípala som zubami, snažila sa zabrániť svojim svalom, aby sa zmenili na kvapalinu.

"Túto zábavu by som si nenechal ujsť," posmešne sa zasmial. "Hoci musím priznať, že by som ťa možno ľutoval - keby ma tak nezamestnával smiech."

"Vypadni odtiaľto," zavrčala som a tuhšie som okolo seba zovrela ruky.

"Ach!" vyštekol pobavený. "Prečo tá náhla zmena názoru? Len pred chvíľu si uvažovala o tom, že ma pobozkáš."

"Ako sa opovažuješ..." vyšplechla som. Nadvihol obočie, venoval mi jedovatý úsmev a prikročil ku mne.

"Opierala si si o mňa hlavu..."

"Ty... To si nebol ty," tvrdila som a o pár krokov som cúvla. "To bol Draco Malfoy."

Roztiahol ruky.

"Ja som Draco Malfoy."

"Nie, nie si," odsekla som, prinútila som sa hľadieť do tých čiernych, nepreniknuteľných očí. "Ty vôbec nie si ako on."

"Chápem." Zastal a prikývol, jeho tvár stratila svoj strašidelný úsmev. "Takže... tvoj Draco Malfoy by potom nemal niečo takéto, však? "

Uvoľnene sa načiahol, chytil svoj ľavý rukáv a vytiahol ho dohora.

A odhalil čierne, pomaly sa zvíjajúce Temné znamenie vytetované na bielej pokožke.

Srdce mi prestalo biť.

"Nádherné, všakže?" priadol, sledujúc moju tvár. Nemohla som sa pohnúť. Nemohla som dýchať.

"Nie... Nie," zachrčala som.

"Pamätaj na to, s kým sa rozprávaš, Grangerová," povedal, rozvíriac ozvenu spomienky. Pozrel sa na mňa prižmúrenými očami, potom urobil krok vpred a poťukal mi prstom na čelo. Bol ako ľad - prebehla mnou ohromná triaška - ale bola som paralyzovaná. Naklonil sa ku mne, pritlačil bok svojej studenej tváre k môjmu lícu.

"Slizolinčania urobia čokoľvek, čo je treba, aby dosiahli svoje ciele," zasyčal. "A čistokrvní sa nikdy nezmenia. Najmenej zo všetkých Malfoyovci."

Zdvihol hlavu. Pohŕdavo sa na mňa pozrel. Uškrnul sa a s roztiahnutými rukami cúvol o tri kroky.

"Ale bez obáv mi dokáž, že sa mýlim!" zvolal, potom na mňa ukázal. "Nemôžem sa dočkať, až uvidím tvoju tvár."

A z ničoho nič ho tá hmla prehltla a on zmizol.

Zrútila som sa k zemi...

Otvorila som prudko oči.

Hľadela som dohora na vzdialenú, čistú, hviezdnatú oblohu. Ležala som na deke, ďalšia deka omotaná okolo mňa. Strieborné stonky jačmeňa obmedzovali môj výhľad.

Posadila som sa, žalúdok sa mi zvieral a zauzľoval, srdce oťažievalo. Natiahla som krk, rozhliadla sa ponad vrcholky jačmeňa. Jediné, čo ma uvítalo, bol temný, prázdny horizont a tie smutné, previsnuté vetvy vŕby na pozadí. Draco nebol nikde v dohľade.

Vyskočila som na nohy - neprítomne som si všimla, že mám na sebe znova školskú uniformu - a vymotala som sa z prikrývok.

"Draco," vykríkla som, hlas sa mi triasol, adrenalín a zmätok uháňali mojimi žilami. Mala som pocit, že sa každú chvíľu zosypem.

Rozbehla som sa smerom k vŕbe, rozrazila tie závesy a nazrela dnu, ale miestnosť bola prázdna.

"Draco!" Zvrtla som sa, hľadala všetkou svojou silou, chvela som sa. "Draco, kde si?"

Niečo sa pohlo. Nejaká postava, v diaľke.

Bol to on.

Dala som sa do vratkého behu, lapala po dychu, hruďou mi vystreľovala bolesť. Otočil sa za zvukom mojich narážajúcich krokov.

Vyzeral bledo, divoko - prenasledovaný výraz v očiach - v jeho modrých očiach. Spoznala som ho.

Ale nezmyselná zúrivosť, pochybnosti, hrôza a nevoľnosť ma pripravovali o rozum.

"Kam si šiel?" dožadovala som sa, keď som k nemu dobehla uprostred strieborných stebiel jačmeňa a pod bielymi hviezdami. Len tak-tak som ovládala svoj hlas.

"Neviem," vykoktal, cúval odo mňa. "Mal som nočnú moru..."

"Teraz si hore, rovnako ako ja," vyprskla som, päste sa mi zovreli. "Ale nočná mora, čo som mala, ma prenasleduje - nemôžem sa jej zbaviť, nemôžem - musím niečo vidieť."

Draco stuhol. Zízal na mňa. Jeho oči v tomto svetle vyzerali ako striebro - strieborné a chladné.

"Čo..."

"Ukáž mi ruku," prikázala som, horúce slzy sa mi zrazu rozliali po lícach. "Ukáž mi ju... okamžite... teraz, chcem ju vidieť!"

Jeho tvárou prešla panika.

"Hermiona..." cúval.

"Chcem ju vidieť!" vykríkla som, vrhla sa k nemu a schmatla ho za ľavé zápästie. "Ukáž mi... ukáž mi... Viem, že tam nie je, viem, že nie je..."

"Choď preč!" zareval, odstrčil ma. "Pusti ma!"

"Nie, nejdem!" zarevala som, zovrela gombík na jeho manžete. "Nemôže tam byť... viem, že nie je, ale musím... Draco, dovoľ mi pozrieť sa! Musím..."

"Fajn!" zahrmel, odrazil ma nabok a sám si rozopol gombík na manžete. Schmatol rukáv, trhol ním predlaktím nahor...

A celý svet sa prestal pohybovať.

Nezvíjalo sa to. A jeho pokožka vyzerala v kontraste ešte bledšia.

Ale vnútornej strane jeho predlaktia dominovala čierna lebka a z úst tej lebky sa vinul had, ako hrubý, stočený, podivný jazyk.

Temné znamenie.

Ten okamih sa natiahol na večnosť. Ani jeden z nás neprehovoril. Pravá ruka sa mu chvela na mieste, kde držal svoj rukáv vyhrnutý. Cítila som, ako jeho oči dopadli na mňa - ako sa na mňa upierali. Vycítila som, že sa trasie. Ale nedokázala som sa odvrátiť od tej ohavnosti, od toho čierneho jedu, ktorý sa vinul pod vrchnou vrstvou jeho pokožky.

To stelesnenie dotyku ruky zla. Ten kľúč zvonka k peklu vo vnútri.

Znamenie vraha.

Démona.

Smrťožrúta.

"To... to nie je také, ako to vyzerá," tvrdil Draco, hlas sa mu triasol.

"Ach, vážne?" apaticky som povedala. "Ako to vyzerá?"

"Ja viem... viem, čo to je," vyprskol. "Ale ty... V nijakom prípade to nedokážeš pochopiť!"

"Čo sa tu dá chápať?" vykríkla som, celú hruď mi zvieralo, keď som konečne zdvihla svoje oči k nemu. "Rozhodol si sa stať smrťožrútom... ty si... ty si sa stal nasledovníkom..."

Ale svoju vetu som nedokázala dokončiť. Nemohla som jedným dychom hovoriť o Voldemortovi aj o Dracovi... tie slová mi spaľovali jazyk.

"Ty toho ale vieš," odsekol, zvraštil obočie. "Ja som sa nerozhodol stať smrťožrútom. Ja som bol vybraný."

Prehltla som, ako keby som mala v hrdle klinec. Ďalšie slzy mi tiekli po tvári.

"Prečo?" vydýchla som.

Draco sa bezmocne pozrel k nebu.

"Kvôli môjmu otcovi," zastreto odpovedal. "Pretože... Pretože môj otec sklamal Temného pána a ja... Na rozdiel od všetkých ostatných som bol vybraný, aby som napravil rodinnú česť."

Sledovala som ho - bol taký bledý a mal tmavé kruhy pod očami, ktoré na mňa nehybne hľadeli. Spodná pera sa mu chvela.

"Ako?" zašepkala.

Stíchol. Na chvíľu uhol pohľadom. Potom trasľavo vydýchol.

"Mám zabiť Dumbledora."

Pootvorila som ústa. Ale nevydala som žiaden zvuk. Niekde pod svojou ľavou lopatkou som cítila, ako do môjho tela prenikol ostrý šíp agónie. Draco sa znova trasľavo nadýchol.

"Mám ho zabiť, potom vpustiť zvyšok smrťožrútov cez Skrinku zmiznutia v..." Namáhavo prehltol a ja som musela sledovať jeho pery, aby som zachytila jeho ďalšie slová. "V Komnate najvyššej potreby."

"Nechápem..." vykoktala som, mala som pocit, ako keby som stála v hmle.

"V jednom obchode v Šikmej uličke je ďalšia Skrinka zmiznutia," zamrmlal Draco. "Vytvárajú priechod, ak sa správne nastavia. To... Tá jedna, čo je tu, bola skrytá v Komnate najvyššej potreby. Vieš... tá miestnosť, ktorá sa ti zjaví, keď potrebuješ miesto, kam niečo ukryť..." Kútikom jeho úst potiahol akýsi náznak krátkeho úsmevu. Mala som pocit, že som sa rozpadla na milión kúskov.

"Nemô-" prehltla som, sotva som vydala nejaký zvuk. "Toto nemôžeš chcieť... Nemôžeš chcieť zavraždiť..."

"Nemám na výber!" vybuchol Draco, oči mu vzplanuli neznámym ohňom.

"Vždy máš na výber!" vykríkla som. Obočie sa mu spojilo a pozrel sa na mňa s prenikavou vážnosťou.

"To ti kto povedal, Hermiona?"

Prehltla som, striasla sa a objala sa rukami okolo boľavej hrude.

"Nikto mi to nepovedal," zašepkala som. "Je to niečo, čomu verím."

Pokrútil hlavou, jeho výraz schladol.

"To je len ignorantské," povedal. "Okrem tvojho vlastného existujú aj iné svety, Grangerová - úplne iné životy, iné situácie, iné očakávania..."

"Ja viem..."

"Nie, nevieš!" prerušil ma. "Nič nevieš. Celý môj život ma vychovávali, aby som urobil jedinú vec: bol nástupcom svojho otca ako hlavy rodiny Malfoyovcov a vodcom stúpencov Temného pána. Nikdy neexistovali žiadne pochybnosti, nikdy neexistovala žiadna voľba." Pokrútil hlavou, venoval mi trpký, pohŕdavý pohľad. "Bol som kus kovu, ktorý kuli s každým nádychom, ktorý som urobil - každý okamžik, ktorý si ma poznala, každé slovo, ktoré som povedal tebe, Potterovi a Weasleymu, a každému inému muklorodenému alebo milovníkovi muklov do mňa vkuli. Nepoznal som nič iné, ani som nechcel poznať. Nenaučil som sa ako sa spriateliť, ako milovať ľudí alebo byť láskavý či nežný, či dobrý, pretože to nebol môj účel." Jeho ostrý pohľad sa stratil. Zaťal čeľusť. "Nie je to môj účel. Narodil som sa z jediného dôvodu. Žijem pre jediný dôvod. Som len nástroj." Pozrel na mňa, potom sa rozhliadol po poli. "Bola absolútna hlúposť myslieť si niečo iné."

Celé telo sa mi striaslo.

"Draco..."

"Neopovažuj sa... znova sa na mňa tak pozeráš," zavrčal, ukázal na moju tvár. "Ako keby si ma ľutovala. Ale neľutuješ. Neľutuješ. Pozri sa na toto!" Znova zdvihol svoju ruku, vyhrnul si rukáv, aby Znamenie dominovalo pred mojimi očami. "Toto je to, čo som. Spomeň si, čo si cítila, keď si to prvý raz videla - sledoval som ťa. Som to všetko. Nemôžem tomu uniknúť a pokúsiť sa by znamenalo koniec. "

"Nie, Draco, môžeš..." začala som.

"Zabije ma, Grangerová," hlas mal ako z kameňa. "Aj moju matku a otca, ak neurobím to, čo žiada."

Tak to bolo ono. Odpoveď, ktorú som hľadala. Slová, na ktorých počutie som čakala, odkedy som prekročila prah tejto Komnaty najvyššej potreby. A teraz, keď som ich počula, ma skoro rezali na polovicu...

Draco preklial ten náhrdelník, ktorý dal Katie Bellovej v nádeji, že sa ho dotkne Dumbledore a skolí ho smrť. To bola tá hanba, o ktorej hovorili pán a pani Malfoyovci v Dracovej mučivej vízii - toto bola tá úloha, ktorú ho otec súril dokončiť.

Chladný vietor zafúkal pomedzi nás. Obtočil sa okolo nás a prenikol našim oblečením. Nedokázala som vymyslieť, čo povedať.

Periférnym videním som niečo zachytila. Otočila som hlavu, aby som sa na to pozrela.

Tam, v diaľke, ako šedá kamenná stena, vo veľkom, širokom kruhu okolo našej vŕby stála armáda bezlistých, šedých, sukovitých stromov. Medzi nimi číhali čierne tiene. Uprostred nich bola jediná medzera, ako dvere do tunela, a cez ňu presvitalo slabé, matné šedé svetlo.

Ten les sa vrátil.

Znova som sa pozrela na Draca. Hľadel tam, kam som sa pozerala ja, jeho tvár plná bolesti. Ani jeden z nás neprehovoril. Vietor nás opäť bičoval. Jeho výraz stvrdol. Znova strážil svoj pohľad.

"Toto všetko bol sen, Grangerová," zamrmlal. "Ten šarkan a šachovnica a tanec... všetky tie nezmysly." Pozrel sa mi do očí - a zrazu tam bol opäť Malfoy, odmeraný, krutý mladý muž uzavretý pred zvyškom sveta, ktorý so sebou prinášal akýsi chlad - ten ľadový výraz, ten aspekt snehu.  

"Ty si študentkou na Rokforte - chrabromilčanka, muklorodená a priateľka Harryho Pottera," dostal zo seba. "A ja som čistokrvný, smrťožrút a zabijú ma pri pokuse o zavraždenie riaditeľa. To je všetko. To je koniec." Po chvíli sa silene usmial a pokrútil hlavou. "Zbav sa toho smutného výrazu na svojej tvári, Grangerka. Skoro mesiac si tú informáciu chcela zo mňa dostať. To je jediný dôvod, prečo si ma sledovala sem dnu, nie? Niežeby ti na mne záležalo." Zaťal čeľusť. "Viem, že nezáleží."

Nemohla som hovoriť. Bolesť mi prenikala hrdlom a hrudnou kosťou.

Prikročila som k nemu cez ten jačmeň.

Zažmurkal a cúvol, ale keď som tentoraz chytila jeho ľavú ruku, bola som veľmi nežná. Hoci sa mi triasli prsty, načiahla som sa až k jeho lakťu a zrolovala jeho rukáv. Stiahla som ho, aby to Znamenie zakryl. Cítila som, že sklonil nado mňa hlavu a sledoval, čo robím. Trasľavo som zapla jeho manžetu, potom zdvihla obe ruky a vyrovnala mu pokrčený golier, uhladila plecia jeho košele. Potom som mu prekĺzla rukami okolo krku a schovala si tvár v tej mäkkej, teplej pokožke jeho krku.

Na chvíľu tam len stál, bez pohybu.

Potom vydýchol dlhým výdychom - ako posledný výdych umierajúceho muža - a slabo pritisol tvár na moje plece. Ale neobjal ma. Bolo to, ako keby sa mi rozpadal pod rukami.

Plakala som. Nedokázala som prestať. Slzy mi stekali po nose a zmáčali jeho golier, ale ja som si ho len pritiahla bližšie a pomaly ho hladila vzadu na hlave.

"O čom... O čom bola tvoja nočná mora?" zašepkala som chvejúcimi sa perami.

Neodpovedal.

Silno som stisla oči, potlačila zavzlykanie a potom ho objala najmocnejšie, ako som mohla.

Ale čím silnejšie som ho objímala, tým väčšmi som mala pocit, ako by mi prekĺzaval pomedzi prsty podobne ako piesok.

VVVVVVV

HERMIONA

Ležali sme bok po boku vo vŕbovej miestnosti, Draco zakutraný vo svojej deke. Ja som ležala na svojej a hľadela rovno dohora. Modré svetielka vo vetvách stromov sa dnes večer nezdali byť také jasné. Vonku nepokojne fičal vietor a raz za čas v diaľke zastonal ako duch vonku v pustatine.

Draco ležal na boku, chrbtom ku mne. Odvrátil sa po tom, čo sme viedli krátku, ale presvedčivú diskusiu, ktorej výsledkom bolo šesť bodov:

Prvý: existoval časový plán pre úlohu, ktorú mal Draco vykonať. Nemali sme potuchy, ako dlho sme tu lapení - ale ak sa Draco neobjaví na istých miestach v istých časoch, mohlo by prepuknúť úplné peklo. Ako protiklad k peklu, ktoré mal rozpútať on.

Druhý: les sa znova objavil. Tiež sa znova objavila cesta, ale s neznámym, lákajúcim svetlom.

Tretí: Komnata zrejme dospela k rozhodnutiu, či je opodstatnené, aby sme tu boli. Naše pole, naša vŕba boli zrazu nehostinné, zlovestné, kruté - jej vietor štípal, jej zem bola tvrdá, steny vŕbovej miestnosti sa stenčili a svetlá potemneli. Komnata chcela, aby sme vyšli von.

Štvrtý: tá jedovatá hmla nás hnala nazad do vŕby, až do rána prekazila všetky aktivity.

Piaty: Napriek mojej maximálnej snahe presvedčiť ho o opaku, Draco rezignoval na svoj osud - a zrazu skoncoval s tým, aby sa pred ním ukrýval. Nech sníval o čomkoľvek, spečatilo to jeho rozhodnutie, ale nebol o tom ochotný rozprávať.

Šiesty: Bolo jasné, že nám došiel čas. S prudkosťou zrážky vlakov sa náš vysnený sen roztrieštil a dopadla na nás realita. Naše skutočné životy si nás priťahovali, či sme ich chceli alebo nie. Príďte plamene záhrobia či armagedonu, na úsvite prekročíme prah.

Minimálne to bolo to, v čo veril Draco.

Nadvihla som hlavu a dívala sa na jeho zátylok. Namáhavo som prehltla.

Vôbec som nemala v úmysle vytiahnuť ho z Komnaty do tamtoho utrpenia. Dnes v noci vstanem a nájdem tie dvere sama. Nechám ho tu, v bezpečí, ukrytého pred pazúrmi jeho otca a Bellatrix Lestrangeovej a Voldemorta...

A ako budem vládať, budem utekať za Dumbledorom.

Dumbledore bude poznať odpoveď na túto hroznú hádanku. Dokáže Draca ochrániť - dokáže toto všetko zastaviť.

Budem bojovať. Budem bojovať za Draca Malfoya - pretože nemal nikoho iného, kto by za neho bojoval.

Ale nemohol prísť na to, že som odišla. A vedela som, že ešte nezaspal.

Posadila som sa, podoprela sa na boku lakťom, tvárou k nemu. Pomaly, trasľavo, som sa zhlboka nadýchla.

"Ach, utíš sa, môj drahý,

Tvoj otec bol rytier,

Tvoja matka lady

Obaja krásni a šťastní," spievala som, veľmi potichu, a ako som dúfala, malé zlaté svetielka - hoci slabšie než predtým - sa zdvihli z trávy a váhavo sa plazili ponad neho. Prehltla som a pokračovala v speve.

"Lesy a rokliny,

Ktoré z veží vidíme

Patria všetky

Môj drahý tebe.

Ach, utíš sa, môj drahý

Tvoj otec bol rytier

Ach, utíš sa, môj drahý

Tak krásny, tak šťastný."

Slzy mi stekali po tvári, zahmlievali mi zrak, keď sa môj hlas zatriasol a napäl, moje obočie sa zvraštilo a každé slovo, ktoré opustilo moje pery, sa zmenilo na vrúcny sľub.

"Ach, neboj sa poľnice

Hoci hlasno trúbi,

Len privoláva stráž

Čo tvoj spánok chráni.

Ich luky sa napnú

Ich nože sčervenajú

Skôr než sa kroky nepriateľa

k tvojej posteli priblížia."

Tie svetlá vsiakli do neho. Už spal. Bola som si istá. S prehltnutím, s ešte horúcejšími slzami stekajúcimi mi po lícach, som sa pomkla bližšie k nemu, odvážila sa načiahnuť ruku a pohladiť mu vlasy tesne nad uchom. Sledovala som jeho nehybnú, bielu tvár, kým spal.

"Ach, utíš sa, môj drahý," zašepkala som.

"Tvoj otec bol rytierom,

Tvoja matka lady,

Obaja krásni a šťastní."

Zmĺkla som. Modré svetlá hore zablikotali, umožnili okamih temnoty. Vŕbové závesy zašušťali a vonku zastonal vietor. Zmocnil sa ma chlad. Pomaly som vstala, zdvihla vlastnú deku a prehodila ju cez Draca. Nepohol sa - zhlboka vydýchol a spal ďalej .

Veľmi dlho som na neho len hľadela, ukladala si do pamäte to, ako vyzeral. Potom som sa sklonila k mojej kôpke vecí, zdvihla svoj nezmenený narcis a položila ho vedľa jeho hlavy.

V tom okamihu mi k perám skočili slová, ale zadržala som ich dnuká. Neodvážila som sa vydať nejaký zvuk - neodvážila som sa ho prebudiť.

Nakoniec som sa otočila, odtlačila poslednýkrát vŕbové závesy nabok a - po tom, čo som sa naposledy obzrela za seba na Draca Malfoya, som vykročila do toho hustého mračna hmly.