Preklady fanfiction Harryho Pottera

18. kapitola -  1.časť

VVVVVVV

HERMIONA

Cesta predo mnou ma viedla rovno. Nezahla, ani sa nestočila či dokonca nezúžila. Ten les, temný a zahalený v tme, sa mlčky týčil po oboch mojich  stranách. Žiadne svetlo z jeho hlbín nepresvitalo. Žiadne dvere sa nezjavili tam, kde predtým dvere neboli.

Ale nedokázala som vidieť na koniec tej cesty. Len som zaťala zuby a pochodovala, moje nohy šuchotali na borovicovom ihličí a listoch na zemi.

Potom sa tie stromy po mojich bokoch začali ku mne približovať. Svetla začalo ubúdať. Natiahla som ruky pred seba a roztvorila viacej oči, pokúšala sa vidieť; pokúšala sa nezakopnúť.

Všetko sčernelo. Nebol žiaden rozdiel medzi tým, keď som zavrela oči a keď som ich otvorila. Stále som kráčala, posúvala nohy.

Zacítila som kmene stromov príliš blízko pri mojich pleciach. Alebo to možno neboli stromy. Bolo to ako... steny...

Rukami som narazila na niečo chladné, hladké a drevené. Okamžite sa to uvoľnilo...

A pánty zaškrípali.

Svetlo mi podráždilo oči.

Nebolo to jasné svetlo - bolo šedé a strašidelné, ale ja som trhnutím zastavila a niekoľkokrát zažmurkala, aby sa moje oči prispôsobili.

Ale keď sa tak stalo, stuhla som.

Stála som vo vnútri niečoho podobného skrini, nohy som mala na drevenej podlahe, dvere predo mnou boli čiastočne pootvorené.

A za tými dverami bola miestnosť.

Kamenná miestnosť, s vysokým, klenutým stropom, zaplnená všetkými možnými druhmi haraburdia: knižnica, gramofón, vtáčie klietky, čalúnené kreslá, svietniky, glóbusy, zvončeková šnúra, model lode, lebka, vlčia koža, pokrčený gobelín ležiaci na zemi presne pred miestom, kde som stála...

Miestnosť najvyššej potreby.

Miestnosť, ktorá sa zjaví, keď potrebujete miesto, kam niečo ukryť...

Našla som tie dvere.

Vykročila som vpred.

"Si si istý, že sme na Rokforte?" ozval sa hrubý, chrapľavý hlas skadesi zvonka. Pritisla som si ruku na ústa.

"Samozrejme," ozvala sa ženská odpoveď. "Kde inde by sme boli?"

"Poondiata komora," zamrmlal ten chrapľavý hlas. Potom sa niečo zvalilo a narazilo na zem.

"Prosím ťa, Greyback," zavrčal pokojný, slizký, hadovitý hlas. "Ešte nerobme neporiadok, dobre?"

Svaly sa mi triasli prudkými kŕčmi a z môjho tela sa vytratilo všetko teplo.

Greyback. Ten vlkolak medzi smrťožrútmi. 

A poznala som ten ženský hlas...

Bellatrix Lestrangeová.

A ten posledný hlas...

Nikdy predtým som ho nepočula.

Ale vedela som, kto to hovorí.

Bolo príliš neskoro. Už sa to dialo. Bolo príliš neskoro...

Z jedného rohu potemnenej miestnosti na mňa zaiskrila dvojica očí.

"Čo to je?" bola zvedavá majiteľka tých očí, ako keby sa pýtala na kúsok striebra na stolnom prestieraní.

Srdce sa mi rozbúchalo.

"Čo je čo?" spýtal sa nejaký muž.

Nedávno som ten hlas počula.

Lucius Malfoy.

"Niečo v tej skrinke je," povedala Bellatrix a pohla sa smerom ku mne. Na okamih som zahliadla jej pomätené vlasy, jej štíhle telo, bielu tvár so širokými očami a jej čiernu zlátaninu šiat skôr, než som sa zvrtla.

A vrazila rovno do zadnej steny skrine. To buchnutie zadunelo celou miestnosťou. Hlava sa mi roztočila.

"Nebesá," komentoval ten vzdialený, plaziaci sa hlas.

"Niekoho sme zabudli?" spýtal sa Malfoy.

"O tom pochybujem," zamrmlala Bellatrix...

A dvere skrinky sa rozleteli dokorán, narazili na svoju vonkajšiu stenu.

Zvrtla som sa, po tej zrážke som sa snažila vidieť jasne, srdce mi búšilo, až som to cítila v končekoch prstov.

Bellatrix len stála vonku, prútik voľne držala v ruke, zápästie uvoľnené, spýtavo sa na mňa pozerala. Jej výraz sa zmenil na výraz mierneho odporu a k tomu zmätenia. Ohliadla sa na tie tiene.

"Luce?" zavolala, potom mi priložila koniec prútika pod bradu. "Čo je to?"

Lucius Malfoy, celý odetý v čiernej ako uhoľ, nakráčal k svojej švagrinej, postavil sa za jej plece a naklonil na mňa hlavu.

"Ale nie, myslím, že je to slečna Grangerová."

"Slečna aká?" Bellatrix na neho vzhliadla. "Kto je to?"

"Humusáčka," vyhlásil Lucius, jeho ľadové oči na mňa bez žmurknutia civeli. "Je v Dracovom ročníku."

"Hm," Bellatrix pokrčila plecami. "Zabijem ju."

Namierila na mňa prútik. Vykríkla som a vrhla sa dozadu.

"Bella... prosím, upokoj sa," naliehal ten tichý hlas. Vražedné svetlo v Bellatrixiných očiach zoslablo a ona sa obzrela za seba.

"Môj pane?"

Celé moje telo sa premenilo na ľad.

"Priveď ju sem," požadoval ten hlas. "Rád by som sa na tú maličkú najprv pozrel."

Bellatrix sa načiahla, schmatla ma za predok goliera a vytiahla ma zo skrinky. S potkýnaním som prekonala padnutý gobelín, krk vykrútený, keď ma Bellatrix ťahala dopredu. Malfoy kráčal napravo tesne vedľa mňa. Nemala som silu s ňou bojovať, žiadnu schopnosť udrieť na ňu. Nie, keď som začula ten hlas...

Bellatrix ma hodila na kolená. Narazila som na kameň, zachytila sa rukami, triasla sa tak silno, že som si myslela, že budem zvracať. Čiastočne som zdvihla hlavu.

Predo mnou v polkruhu, všetci odetí v čiernom, stáli Greyback, ten vlkolak, a štyria ďalší smrťožrúti, ktorých som nespoznala. Pozerali sa na mňa zhora s chladnou ľahostajnosťou a slabou zvedavosťou, ako keby som bola tou trochu nudnou predohrou stredne slušného koncertu. Z ich postáv dýchala pokojná temnota ako hmla nad oceánom. Čakali, nič nevraveli.

Moje oči zachytili pohyb. Pohyb za nimi.

Vysoká postava kĺzala popri nich - s bledou tvárou, v elegantnom pohybe. Noc mu padala z pliec, šírila sa po jeho tele a vrstvila sa mlčky okolo jeho nôh. Zdvihol dlhú bielu ruku a slabučko sa prstami dotkol pleca jedného zo smrťožrútov. Bradatý muž sa okamžite otočil a uhol nabok, hlava sklonená. Vysoká postava vplávala do priestoru ako tieň a zastala predo mnou.

Nepozrela som sa mu do tváre.

Dlhú chvíľu tam len stál, nehýbal sa. Počula som, ako mi búši srdce. Počula som, ako smrťožrúti dýchajú. Vycítila som, že Bellatrix pohla pravou nohou.

Temnota jeho plášťa sa zhromaždila a rozliala okolo jeho nôh. Sklonil sa. Kľakol si predo mňa.

Elegantnou, jemnou rukou sa načiahol a priložil mi prst pod bradu.

Celé moje telo prebodla agónia. Dych sa mi zasekol v hrudi. Nemohla som sa pohnúť. Keď zdvihol ruku a prinútil ma stretnúť sa s jeho očami, nemohla som urobiť nič iné, len zdvihnúť svoju tvár.

Jeho oči...

Jeho oči, podobné očiam hada. Zlaté - alebo červené - alebo oboje, žiarili ako drahokamy. Ale zahalené a prenikavé - a ľudské. Bez svetla. Bez nežnosti. Ale nie bez citu. Nie bez hĺbky.

Hĺbka, ktorá čakala na to, aby ma prehltla. Alebo ma odviezla do podzemia.

Štrbiny jeho nosa sa na okamih rozšírili a on naklonil svoju bielu hlavu. Jemné, bledé pery sa zdvihli v nemom, takmer neviditeľnom úsmeve.

"Povedz mi, maličká - než dovolím Belle, aby ťa zabila -" vydýchol, tie hlboké spodné tóny jeho hlasu roztriasli moje kosti. "Kde si ukryla Draca Malfoya?"

VVVVVVVV

DRACO

Bolo mi zima. V mojom vnútri sa zahniezdilo silné znepokojenie, prinútilo ma posunúť sa a pokúsiť sa prevrátiť, ale niečo zväzovalo moje údy, tlačilo mi na hlavu, pečatilo moje viečka. Zhlboka som sa nadýchol a pokúsil sa niečo povedať. Len som cez stiahnuté pery zastonal. Znova som sa nadýchol, stočil sa a konečne sa tým obmedzením prebojoval.

Otvoril som oči. Nechal som svoj dych vyjsť ústami. Zahmlil sa v mráčiku pary. So zamračením som sa pohol, aby som sa posadil...

Ľad zapraskal na povrchu mojej prikrývky. Námraza halila hnedú trávu okolo mňa. Vetvy vŕby viseli stuhnuto a bez listov a za nimi - pretože som dokázal vidieť priamo cez tie závesy - stál jačmeň, šedý a zmrznutý.

Nasledujúcu sekundu som si uvedomil, že Hermiona je preč.

Vyskočil som na nohy, odhodil svoju deku - ktorá bola v skutočnosti jej. Musela ma s ňou zakryť, keď...

Oči mi dopadli na kvet ležiaci pri mojom vankúši. Boli to zvyšky narcisu - teraz zvädnuté a pokryté námrazou.

Vnútrom sa mi prerútil strach. Zvrtol som sa, prehľadával pole za závesmi.

"Hermiona?" zavolal som. Zaťal som päste. "Do čerta, Grangerka, kam si šla?"

V diaľke zablikalo akési svetlo. Zamračil som sa. Les som nevidel - len svetlo v tvare dverí. Srdce sa mi rozbúchalo.

Našla dvere?

A ak áno, prečo sa po mňa nevrátila?

Poriadne som sa zamračil.

Nie. Niečo nebolo v poriadku. Keď som sa nadýchol, cítil som vo vzduchu chlad. Ťažko som prehltol, potom vykročil vpred.

Odtlačil som vŕbové závesy z cesty - zachrapčali, keď sa pohli - a vykročil na námrazou pokryté jačmenné pole. Ľadom pokryté stonky drnčali, keď som kráčal.

Predo mnou sa rysovala obrovská stena z hmly. To svetlo v tvare dverí čakalo. Nebolo to veľmi jasné svetlo - šedé a riedke - ale dokázal som ho veľmi dobre vidieť. Nepočul som nič okrem svojich vlastných krokov. Až kým -

"Luce?" divil sa ženský hlas. "Čo je to?"

Prudko som zastavil. Ten hlas som poznal -

Teta Bellatrix.

Teta Bellatrix...!

"Ale nie," hlas môjho otca vyjadroval slabé prekvapenie. "Myslím, že je to slečna Grangerová."

Srdce mi vyskočilo až do krku a hrôza prerazila mojím telom. Pokúsil som sa prehltnúť, pokúsil som sa pohnúť, ale svaly som mal paralyzované.

"Slečna aká?" spýtala sa teta Bellatrix. "Kto je to?"

"Humusáčka," odpovedal môj otec a pohŕdanie farbilo jeho hlas. "Je v Dracovom ročníku."

"Hm," komentovala teta Bellatrix. "Zabijem ju."

Hermiona vykríkla.

Rukami som si rýchlo zakryl tvár.

"Bella - prosím, upokoj sa," vložil sa tichý hlas. Pomaly som spustil svoje prsty a zovrel  ich okolo hrdla.

"Môj pane?" povedala teta Bellatrix, priveľmi pokorne.

Vo mne by sa krvi nedorezal.

"Priveď ju sem," prikázal ten hlas. "Rád by som sa na tú maličkú najprv pozrel."

Pohol som sa vpred. Pohol som sa skôr, než som vedel, čo robím. Zaťal som päste a vykročil na tvrdú podlahu smerom k tým hlasom, mojej tety, môjho otca a toho, kto vypálil svoje meno na moju pokožku.

Spomalil som, len na okamih, keď som zastal v tieňoch a hľadel do miestnosti za rámom vysokých, úzkych dverí.

Stáli tam môj otec a teta Bellatrix, chrbtami ku mne. Medzi nimi kľačala trasúca sa postava Hermiony - pred ňou sa skláňal Temný pán, ruku mal pod jej bradou, oči upriamené na ňu. Za ním čakalo niekoľko ďalších smrťožrútov - ako kamenné stráže na cintoríne. A všetci stáli uprostred preplnenej Komnaty najvyššej potreby, kam som zvykol chodievať opravovať Skrinku zmiznutia.

"Povedz mi, maličká - skôr než nechám Bellu, aby ťa zabila -" šeptal Temný pán, jeho pery vytvorili slabý úsmev okolo ostrých zubov. "Kam si ukryla Draca Malfoya?"

Vykročil som pravou nohou dopredu a oprel sa na ňu celou váhou. Vykročil som dopredu ľavou nohou. Začal som kráčať.

Rovno predo mnou tá Miestnosť obsahovala celý môj svet – celú moju existenciu.

A s každým krokom, ktorým som urobil, sa ten svet rozpadal; a ten tieň smrti sa týčil vyššie.

Kráčať som neprestal.