Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/19/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
Poznámka: Toto je jedna z tých piesní, kde sa príliš veľa stratí v preklade – odporúčam vidieť s textom: http://www.youtube.com/watch?v=ohezhMY5lfE
To kladivo udiera znova
Ale tentoraz plamene necítim
Tá sila ma bezmocne ženie telom, a drevo odhalí
Pálenie, ktoré páli oveľa hlbšie
Zniesť to už viacej nemám síl
Žil som preto, aby som o život nevinného muža pripravil
Tak snívaj trošička, snívaj kvôli mne
V nádeji že pretrvám
A plač trošička, plač kvôli mne
Tak dokážem tú bolesť zniesť
A trp trošička, trp kvôli mne
O mojej budúcnosti sa už rieklo všetko
Úloha predo mnou sa možno zdá nejasná
Ale má ju v rukách ten, kto stvoril ma
"The Hammer Holds"
19. kapitola
VVVVVVVV
DRACO
Nestretli sme nikoho na ceste kamkoľvek to bolo, kam ma Hermiona viedla. Naše nohy na kameňoch duneli, ten zvuk sa odrážal sem a tam po chodbách a my sme namáhavo dýchali, vdychovali bolestivé nádychy.
Pokúsil som sa zabrániť svojej hlave, aby sa netočila - zdvíhal sa mi žalúdok a mal som závrat, a všetko zrazu vyzeralo jasnejšie a bližšie, a ostrejšie.
Bol som nažive.
Ale nebol som menej vydesený.
Keď sme utekali, pochodne a svetlá v oknách okolo nás blikotali. Ruky sa nám kývali, Hermionina ruka zvierala moju tak silno, že som si myslel, že mi možno zlomí kosti.
Želal som si, aby ma držala silnejšie.
Zatiahla ma za roh, a aby sme to zvládli, museli sme sa šmyknúť a ja som si uvedomil, že uháňam uprostred uličky prázdnej učebne Transfigurácie. Začal som sa triasť, ale nedokázal som Hermionu spomaliť.
"Profesorka!" zavolala a jej hlas zvonil - jasne a okamžite, a tak skutočne. Moje oči zaleteli k postave za stolom. Sedela tam profesorka McGonagallová, jej dlhé brko usilovne čmáralo, okraj klobúka jej zakrýval okuliare. Avšak na rámus, čo sme narobili, vzhliadla a oči sa jej roztvorili.
"Slečna Grangerová! Prosím, neutekajte!" varovala. "A nemusíte kričať, keď..." Zmĺkla, keď ma zbadala, a pohľadom zachytila naše spojené ruky. Na tvári jej bolo vidno, že je zmätená.
"Pani profesorka," zalapala po dychu Hermiona, zúfalá, keď sme dobehli až k jej stolu. "Musíme okamžite hovoriť s profesorom Dumbledorom."
"Slečna Grangerová..."
"Prosím, pani profesorka," prosila Hermiona. "Je to otázka života a smrti."
McGonagallka sa okamžite postavila, postava stuhnutá. Preletela pohľadom medzi našimi tvárami. Zadržali sme dych. Potom musela zazrieť niečo, čo ju presvedčilo, pretože zaťala čeľusť.
"Poďte so mnou."
Rýchlo obišla svoj stôl, zišla z pódia a kráčala rovno po uličke. S Hermionou sme sa nepustili, keď sme ju nasledovali - mohol som cítiť, že sa tiež trasie. Žalúdok mi znova a znova robil saltá a srdce mi bilo tak nepravidelne, až som sa bál, že prestane.
Dumbledore.
Mali sme namierené k Dumbledorovi.
A ja som vedel prečo. Vedel som, čo Hermiona chce, aby som urobil.
A vedel som, že to urobím.
Nemohol som urobiť nič iné.
Náhlili sme sa za McGonagallkou, ktorá sa neotočila. Spanikáril som, že nás študenti uvidia takto kráčať, zmätený nad tým, čo by som im povedal, keby nás videli - ale za žiadnych okolnosti by som neuvoľnil svoje zovretie Hermioninej ruky.
Náhlili sme sa niekoľkými chodbami, hore a dolu po schodoch, a nakoniec sme zastali v odľahlom rohu stráženom veľkým okrídleným chrličom.
"Kyselinová šumienka," povedala McGonagallka a so zaškrípaním kameňa o kameň sa ten chrlič otočil nabok a odhalil točité schody.
"Prosím, pokračujte," urgovala McGonagallka. "Musím sa pripraviť na hodinu, ktorá už má každú chvíľu začať."
"Ďakujem vám," povedala Hermiona a jediné, čo som dokázal urobiť ja, bolo kývnuť na ňu. McGonagallka ma chvíľu sledovala, potom sa otočila a náhlila sa nazad po chodbe, podpätky jej pritom klepotali.
Otočil som sa k Hermione. Hľadela na mňa, oči jasné, potom mi stisla ruku. Vykročil som s ňou hore schodmi.
V mrknutí oka, v okamihu, sme stáli vo vnútri pracovne profesora Dumbledora. Bola to okrúhla miestnosť s vysokým stropom, steny mala pokryté portrétmi bývalých riaditeľov a riaditeliek. Stoly pokrývali drobnosti a misy so sladkosťami, a všade boli porozkladané svietniky a knihy, a na vrchu krátkeho schodiska stál Dumbledorov široký stôl. Dnu bolo tak ticho, že som mohol počuť každé svoje nadýchnutie a každý úder svojho srdca.
"Profesor?" prehovorila Hermiona do ticha. Profesor Dumbledore, usadený za svojím stolom, zdvihol hlavu. Mal na sebe bledofialový habit a pokrčený klobúk, a vzhliadol na nás ponad svoje polmesiačikovité okuliare. Jeho pohľad prenikol rovno skrz mňa a zadržal ma na mieste, stuhnutého v tej chvíli.
"Dobré popoludnie, slečna Grangerová," pozdravil Hermionu, jeho hlas pokojný a hlboký. "Dobré popoludnie, pán Malfoy," kývol na mňa, potom si zložil ruky na stôl. "Ako vám môžem poslúžiť?"
"To... no, je to dosť dlhý príbeh, pane," Hermiona sa strhla a začala palcom nevedomky trieť chrbát mojej ruky. Dumbledore nadvihol obočie a čakal. Hermiona si odkašľala a pozrela na mňa. Ale ja som nedokázal odtrhnúť oči od Dumbledora.
"Pochopte," začala Hermiona. "Uviazli sme... na istý čas, myslím, vo vnútri Komnaty najvyššej potreby..."
"Ach!" povedal zrazu Dumbledore a vystrel sa. "Začínal som si nad tým lámať hlavu."
Zamračil som sa.
"Vy ste si lámali hlavu, kde sme?" dovolila si Hermiona.
"Nie, vôbec nie," pokrútil hlavou. "Začínal som si lámať hlavu nad Komnatou najvyššej potreby a nad tými magickými vlnami, ktoré za poslednú hodinu na jej mieste nastali." Naklonil hlavu. "Veľmi podivná vec, pomyslel som si - a chcel som ísť dole a preskúmať ju práve, keď ste vošli sem."
Vyvalil som na neho oči. Potom som prinútil svoju hlavu otočiť sa, aby som sa mohol pozrieť na Hermionu. Hľadela na mňa, bledá.
"Hodinu?" zamrmlal som. Hermiona ťažko prehltla.
"Zdalo sa vám to dlhšie, kým ste boli dnu?" spýtal sa Dumbledore. Znova pozrela na riaditeľa, stále bledá.
"No, pane..."
Predklonil sa.
"Ako dlho sa to zdalo, slečna Grangerová?"
"Asi mesiac, pane," chabo odpovedala.
"Ach," znova povedal, veľmi hlboko. "Prosím, poďte bližšie. Prosím," pokynul nám. Hermiona sa pohla k nemu a ja som odtrhol svoje nohy z miesta, kde som stál a šiel som s ňou - hoci sa mi podlamovali kolená.
Jedna hodina...
Zastali sme pred jeho stolom a Dumbledore dlhý čas skúmal naše tváre. Potom sa zhlboka nadýchol a prehovoril.
"Kedysi štvorica mladých vyznávačov mágie - dve čarodejnice a dvaja čarodejníci - spadli do Komnaty najvyššej potreby počas jednej trochu mimoriadnej udalosti uprostred chodieb Rokfortu. Hrad bol v tom čase veľmi nový a títo štyria sa v poslednej dobe hádali." Dumbledore zatvoril pravú ruku a prikryl si ju ľavou. Pokračoval. "Štvorica spoločne podstúpila množstvo útrap a skúšok pri pokuse znovu nájsť dvere - snažiac sa pochopiť mágiu, ktorá ich tam uväznila. Uspeli a vynorili sa ako lepší priatelia a dokonca ešte skvelejší čarodejníci. Tiež zistili, hoci im to pripadalo, že vo vnútri strávili dva týždne, že v skutočnom svete prešla len pol hodina." Dumbledore na chvíľu zastal. "Volali sa Godric Chrabromil, Rowena Bystrohlavová, Salazar Slizolin a Helga Bifľomorová."
Cítil som, ako Hermiona ohromne vydýchla.
"Ďakujem, že ste nám to povedali, pane," vzdychla si. "Bála som sa, že si budete myslieť, že sme zošaleli."
"Stále mám k tejto téme zopár otázok, slečna Grangerová," odporoval Dumbledore, potom na nás ukázal. "Pretože vidím, že držíte za ruku pána Malfoya. Dosť tuho, zdá sa."
"Ja... No, áno," koktala Hermiona, hoci ma nepustila. "Pochopte, boli sme to len my dvaja v Komnate... Po dobu, ktorá sa zdala byť veľmi dlhá, pane. A prihodilo sa nám veľa desivých vecí a my... No, mali sme príležitosť porozprávať sa o ... niekoľkých veciach..." Vzhliadla ku mne častejšie a častejšie a ja som si uvedomil, že žiada o pomoc. Nadýchol som sa.
"Boli sme šialene vystrašení, pán profesor," nakoniec som prehovoril. "Vidinami, ktoré boli tými najstrašnejšími - vidinami o tom, ako našich rodičov zavraždia, ako utekáme po rokfortských pozemkoch úplne sami, o hadoch a ohyzdoch - a o Temnom pánovi."
Dumbledore znehybnel. Pokračoval som, bolo mi veľmi chladno.
"Naučilo nás to, z čoho sme stvorení, pane," povedal som. Hlas mi poklesol. "A ja som... ja som si uvedomil, že som stvorený z niečoho iného, než som si pôvodne myslel."
Dumbledore na mňa dlho hľadel. Potom, keď znova prehovoril, hlas mal tichý a láskavý.
"Prišiel si mi niečo povedať, Draco?"
Prehnala sa mnou silná triaška. Mal som pocit, že sa mi rúcajú základy. Hermiona zovrela moje prsty.
"Áno, pane," prehovoril som zachrípnutým hlasom. "Temný pán mi prikázal, aby som vás zabil."
Na nekonečnú minútu zavládlo ticho.
Potom, nakoniec predsa, Dumbledore prikývol. V jeho vráskavej tvári som nezaregistroval ani najmenší náznak prekvapenia. Vzdychol si a sklonil tvár. Zaplavil ho smútok.
"Ja viem."
Vystrelilo mnou prekvapenie.
"Viete to?" zopakoval som, zmätený.
"Pane?" vykríkla Hermiona. Dumbledore na nás vzhliadol, zrazu vyzeral vyčerpane.
"Minimálne som mal také podozrenie, z rôznych dôvodov." Pozrel na mňa. "Ale ako ste mali uniknúť po dokonaní toho skutku, synu?"
Striasol som sa vinou nad jeho láskavým oslovením.
"Mal som na Rokfort vpustiť skupinu smrťožrútov," potichu som odvetil. "Cez Skrinku zmiznutia v Komnate najvyššej potreby. Ona..."
"Má dvojča, však?" hádal Dumbledore. Prikývol som, moja myseľ sa stále snažila spracovať to, že on už na všetko prišiel...
"Á... áno. U... u Borgina a Burkesa."
"Akú úlohu majú mať tí smrťožrúti??" zaujímal sa Dumbledore.
"Majú byť svedkami toho, že svoju prácu vykonám," odpovedal som, moja myseľ získavala na výkone. "A potom ma odtiaľto odviesť a cestou narobiť tak veľa škody, ako dokážu."
Dumbledore dlhý čas mlčal, hľadel na svoje poskladané ruky. Pomaly vstal, obišiel stôl tak, aby sa vedľa neho postavil a oprel sa oň. Zovrel pred sebou ruky, hlava sklonená v zamyslení. Nakoniec vzhliadol a stretol sa s mojimi očami.
"Musím predpokladať, pán Malfoy, keďže ste sem prišli a priznali sa k zločinu, ktorý ste ešte nespáchali a prezradili mi detaily toho sprisahania - buď ma chcete práve teraz zabiť..." nadvihol obočie. "Alebo si ma vôbec zabiť neželáte."
Zniesol som jeho pohľad polovicu večnosti.
"Nie, pane," odpovedal som zachrípnutým hlasom, kým moje srdce búšilo. "Neželám si vás zabiť."
Cítil som, ako sa mnou ženie Hermionine vzrušenie cez končeky jej prstov do mojej ruky, do mojej hrude. Nedokázal som sa na ňu pozrieť. Dumbledore ovládal všetku moju pozornosť.
"Potom mi musíš veriť, Draco," povedal pomaly. "Keď ti poviem, že ten plán musí pokračovať."
Hermionina ruka sa trhla. Moje srdce sa skrútilo.
"Čože?" dostal som zo seba. Dumbledore zdvihol ruku.
"Chvíľu počúvajte; počúvajte," naliehal, potom si nás privolal ešte bližšie. Prikročili sme k nemu a on položil jednu ruku na Hermionino plece a druhú na moje. Pozeral sem a tam medzi nami, hovoril potichu, jeho oči zajali naše duše.
"Zastaviť v rozbehu ten plán by bolo pre vás osudné, pán Malfoy. Vaša neposlušnosť by vás stála život a stratu životov členov vašej rodiny - a život niekoho iného, ktorého si v tomto kritickom okamihu nemôžeme dovoliť stratiť. V stanovený čas musíte vpustiť smrťožrútov do školy..." nadýchol sa. "A ja musím tej noci zomrieť."
Hermionina ruka sa v mojej chvela a ja som začul, ako bojuje so slzami.
"Nechápem, pane," bezmocne som priznal, hlas sa mi triasol. "Ja nemôžem... Nebudem..."
"Ššš, ššš," upokojoval Dumbledore, keď mi stisol plece. "Nemám v úmysle spraviť z teba vraha, Draco."
Hermionina hlava sa zdvihla.
"Potom ako budete...?" zmĺkla. Po prvý raz sa Dumbledore veľmi smutne usmial.
"To je niečo, čo preberiem s pánom Malfoyom neskôr - osamote. Čím menej ľudí vie o našich zadných vrátkach, tým lepšie."
Namáhal som sa zachovať si prázdny výraz. Nefungovalo to. Dumbledore sa na mňa vážne pozrel.
"Sľubujem ti, Draco - ochránim ťa pred osudom, ktorého sa bojíš," sľúbil. "A existujú iní, ktorí bez zaváhania urobia to isté. Ale teraz vás musím požiadať - vás oboch - aby ste boli silnejší, než mám právo žiadať." Otočil sa k Hermione, zastal, potom sa na ňu uprene zadíval. "Pretože niekoľko z tunajších študentov sú deti smrťožrútov - a pretože náš spoločný priateľ pán Potter je zvedavý a odhodlaný mladý muž - vy dvaja sa musíte chovať, ako keby sa žiadne z vašich dobrodružstiev v Komnate najvyššej potreby nikdy nestalo."
Mal som pocit, ako keby mi ostrý kus kovu skĺzol do brucha. Nedokázal som hovoriť. Dumbledore pokračoval, stískal naše plecia.
"Musíte pokračovať ako predtým, ako keby ste neboli najdrahší priatelia. Ale pretože vám na tom druhom tak veľmi záleží, budete mať silu udržať si od toho druhého odstup. Ani sa nesmiete stretávať tajne. Ani klebeta o zmene názorov pána Malfoya sa nesmie doniesť ani k jednej strane, inak to bude znamenať koniec nielen pre pána Malfoya, ale pre každého, kto vám je drahý." Dumbledore zmĺkol a oslovil Hermionu.
"Slečna Grangerová?"
"Áno, pane," povedala, a keď pozrela na mňa, pera sa jej triasla a jej jasné oči žiarili slzami.
"Ste statočná a skvelá mladá čarodejnica," potichu ju chválil Dumbledore. "A tak vás musím požiadať, aby ste si toto všetko nechali úplne pre seba - nesmiete povedať ani pánovi Potterovi, ani pánovi Weasleymu, čo sa udialo medzi vami a Dracom, ani medzi nami troma. Harry má toho veľa na mysli a nepochybne by sa pokúsil o niečo pochabé len preto, aby ma ochránil - a to sa nemôže stať. Rozumiete mi? Nemôže."
"Áno, pane," bolo všetko, čo povedala.
"A, pán Malfoy," Dumbledore sa pozrel na mňa. "Ak niektorí zo stúpencov Temného pána zistí, že slečna Grangerová mala niečo spoločné s presvedčovaním, aby ste zmenil názor..." Zmĺkol a nadvihol obočie. Potlačil som nutkanie pritiahnuť si Hermionu do náručia. Dumbledore k nej znova sklonil hlavu.
"A je mi to ľúto, slečna Grangerová, ale tiež nemôžete vedieť viacej o našich plánoch, ani by ste o nich nemali špekulovať, dokonca ani v denníku. Nedokážem vyjadriť dôležitosť dostatočného utajenia. Chápete?"
Tentoraz Hermiona len prikývla.
"Ako sa to tvárite, drahé dievča," vzdychol si Dumbledore. "V žiadnom prípade vás nenútim mlčať po zvyšok života! Ani tak nenútim vás, pán Malfoy," pozrel na mňa. "Keď tá búrka prehrmí - keď bude nebezpečenstvo zažehnané - určite musíte hovoriť o vašom priateľstve a snažiť sa postarať sa o toho druhého." Zdvihol prst. "Ale až dovtedy nie."
Tá eufória z toho, že sme prežili, zmizla z môjho tela. Teraz som mal pocit, ako keby som bol vyrobený z olova.
"Pán Malfoy, musím s vami toho prebrať veľmi veľa," povedal Dumbledore, zaklonil sa a stiahol ruky z našich pliec. "Vrátili by ste sa prosím do mojej kancelárie dnes večer o ôsmej? Zastavte sa cestou sem u profesora Snapa a priveďte ho so sebou."
"Áno, profesor," odpovedal som zachrípnutým hlasom, začínal som byť otupený.
"Teraz sa ponáhľajte na vyučovanie - už ste jeden blok zmeškali - nebude dobré vzbudiť vášnivé otázky. Pošlem pred vami správu, v ktorej vysvetlím vašim profesorom, že ste boli so mnou, aby sme prebrali koncoročné oslavy. Choďte."
Dlho sme stáli stuhnutí, potom ma Hermiona slabo potiahla za ruku. Zostúpili sme z plošiny a pohli sa k dverám.
"Ach, a Draco..."
Otočil som sa tvárou k riaditeľovi. Dlho mi hľadel do očí, potom s vrúcnym pokojom prehovoril.
"Som na teba nesmierne pyšný."
Mal som stiahnuté hrdlo, nedokázal som vydať zo seba ani slova. Len som zohol hlavu, potom som sa mu otočil chrbtom a pohol sa dole schodmi, ruka v ruke s Hermionou, s pocitom, že sa niečo v mojej hrudi rozbilo.
VVVVVVV
HERMIONA
Bolelo ma v hrudi. Hlboko, hlboko v jej vnútri a pulzovalo tú bolesť priamo do mojich rúk - ako keby mi trhalo môj životne dôležitý orgán. S Dracom sme sa dostali na spodok schodov a stáli sme pred Dumbledorovou pracovňou na opustenej chodbe vedľa pochodne. Nekráčali sme, ale stále sme sa držali za ruky. Nepozerali sme sa na seba.
Vyšli sme von z Komnaty - prežili naše najhoršie a najstrašnejšie nočné mory. Nikdy som si nepredstavovala, že to najhoršie na nás zaútočí vtedy, keď budeme slobodní.
Mala som teraz nádej. Áno - existovala nádej, že pretože Dumbledore poznal pravdu a zaprisahal sa chrániť Draca. Ale skutočnosť, že ten hrozný plán bude dajako pokračovať ďalej, ako oheň v prérii, napriek všetkému, za čo sme bojovali... Nedokázala som to pochopiť. A skutočnosť, že už som sa viacej nemohla porozprávať s Dracom, smiať sa s ním o metlobale a šachu, a Pýche a predsudku, nemohla sedieť na slnku a sledovať mraky... ale musela som sa k nemu správať ako k cudzincovi; nie, ako k nepriateľovi...
Moje nešťastné srdce už viacej nedokázalo zniesť.
Pritiahla som sa k nemu, videnie rozmazané, hlava sklonená. Stál nado mnou, moje čelo len kúsok od jeho hrude. Cítila som na vrchu hlavy jeho dych. Cítila som, že sa chveje, ako keby mal horúčku. Zvraštila som čelo a oprela si hlavu o neho. Bol teplý.
Pustil moje prsty a oprel si obe ruky o moje plecia. Na chvíľu som si myslela, že ma chce odtlačiť. Potom prešiel dlaňami po mojom chrbte a objal ma rukami.
Zlomila som sa. Načiahla som sa a zúfalo som mu ovinula ruky okolo krku, ukryla si tvár v jeho golieri, snažila sa potlačiť vzlyky. Pritlačil si ma k sebe a sklonil sa, aby si pritisol líce o moje vlasy. Zovrela som v rukách jeho košeľu a otočila tvár smerom k nemu, nadýchla sa vône jeho kolínskej, pritlačila nos k jeho lícu. Zdvihol tvár a nadýchol sa, aby mi niečo povedal, ale ja som nedokázala zniesť, aby prehovoril. Nedokázala som zniesť, aby som sa od neho odtlačila.
A potom moje ústa narazili na jeho.
Z ničoho nič sme si navzájom bozkávali svoje pery, nedýchali, pritláčali sa hlboko a silno, a zúfalo.
Zostali sme takto spojení, vo vzduchu ostali visieť naše srdcia, keď všetko, čo sme poznali alebo si mysleli, spod nás odpadávalo. Držala som sa jeho pliec a on ma zdvihol zo zeme, a len na okamih, som spoznávala ten pocit jeho pier na mojich a tú jeho vôňu, naše dýchanie deliace sa o ten istý priestor, naše srdcia tak blízko pri sebe, že by mohli byť rovnako dobre jedným.
Chodbou sa doniesol nejaký hlas.
Naše ústa sa oddelili.
Prudko som zalapala po dychu. Dracove strieborné oči hľadeli priamo do mojich, jeho nos kúsok odo mňa. Zdvihol plecia. Pozrel sa po chodbe. Nedokázala som od neho odtrhnúť oči.
"Povedala, aby sme sa stretli v spoločenskej miestnosti... počul som ju."
To bol...
To bol Ronov hlas.
"No, nebola tam, Ron," odpovedal trochu frustrovaný Harry. "Musela sa dostať do nejakých problémov."
Draco sa otočil ku mne, stále ťažko dýchal. Vytiahol sa z môjho náručia.
"Draco..." naznačila som ústami, neschopná vydať zvuk. Slzy mi stekali po lícach. Silno zovrel obe moje ruky a znova pozrel na chodbu
"Kde navrhuješ, aby sme hľadali?" nepoľavoval Ron, tentoraz bližšie. "V Astronomickej veži? Už sme boli všade inde."
"Idem k Dumbledorovi," odpovedal Harry.
Draco sa otočil ku mne - a s náhlou hrôzou som si uvedomila, že toto je naposledy, kedy sa na mňa takto pozrel. Silno prehltol. Tak tuho sme zvierali ruky toho druhého...
"Kráčaj rýchlejšie, Ron," naliehal Harry. "Zmeškáme ďalšiu hodinu."
Zachytil sa mi dych. Dracova tvár zaplnila moju myseľ - jeho nádherné modré oči, bledá, driečna tvár a rozstrapatené bledé vlasy...
Pustil ma.
Cúval, otočil sa a odkráčal po chodbe, ruky zaťaté, hlava sklonená. Jeho topánky klopali na kameni. Na okamih jeho kroky spomalili a on sa cez plece na mňa obzrel. Pritlačila som si päste k bruchu.
"Hermiona!"
Strhla som sa a otočila. Harry utekal ku mne, tesne nasledovaný Ronom. Srdce mi narástlo. Stočila som sa nazad, aby som zachytila posledný pohľad na Draca...
Bol preč.
Utrela som si oči, keď sa Harry s Ronom konečne dostali ku mne. Harryho pohľad okamžite zostrel.
"Si v poriadku?"
"Áno," vynútila som roztrasený úsmev. "Myslím, že sa mi dostal do oka prach. Tieto zaprášené chodby..."
"Mysleli sme si, že si niekam zapadla," povedal Ron, študoval ma. "Bola to hodina, Hermiona! Mysleli sme si, že ťa Malfoy určite niečím treskol po hlave. Alebo ty si tresla po hlave jeho."
"Vážne?" povedala som, snažila sa cez tú hmlu mesačných spomienok prinútiť svoju myseľ pracovať, aby si spomenula, čo som robila pred... pred týmto všetkým...
"Ach, nie," pokrútila som hlavou. "On... Nie, nespôsobil mi žiadne problémy."
"Takže..." Harry ma netrpezlivo sledoval. "Dozvedela si sa niečo?"
Hľadela som mu späť do jeho zelených očí - očí, ktoré som milovala a vzhliadla som na Rona - ktorého som tiež milovala, a láskavo sa usmiala, potom pokrútila hlavou, cítila, ako sa mi srdce láme na kúsky.
"Nie," povedala som. "Nič dôležité."