Preklady fanfiction Harryho Pottera

V službách Fénixovho rádu

Sedela som na parapete okna svojej izby na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť a pozerala do zadného dvora. Dolu pod mojím oknom rástla jabloň a pred tromi dňami krásne zakvitla. Dni sa postupne predlžovali. Hrejivé lúče slnka hladili ako jemný zamat. Dotýkali sa ma, aby zahnali mrazivý chlad. Hneď som mala lepšiu náladu. Potešila som sa pohľadom na ružovkasté kvety jablone a zoskočila z parapetu.

„Cici, cic...“

V košíku vedľa mojej postele ležal kocúr farby čiernych sadzí a na moje zavolanie zdvihol hlavu. Zadíval sa na mňa nádhernými očami a ticho mňaukol. Natiahla som k nemu ruku a on vyliezol z košíka. Vzala som ho do náručia a sadla si s ním na posteľ.

Krivolab mi, žiaľ, pred dvoma rokmi uhynul. Už nebol najmladší a v jedno krásne letné ráno odišiel navždy.

Jemne som hladkala Tuláka, ktorého som dostala pred necelým rokom od Síriusa. Tulák si s ním veľmi dobre rozumel, až pokým sa Sírius nepremenil na psa. Od tých čias ho podozrievavo obchádzal veľkým oblúkom a Sírius to považoval za obyčajnú nevďačnosť.

„Ja som ťa daroval tvojej skvelej paničke, ty zdochliak,“ zdôrazňoval mu zvyčajne. „A potom, že má človek konať dobro...“

Zatiaľ, čo Sírius hundral, Tulák urazene odbehol preč.

Trúfam si tvrdiť, že môj kocúr si bezhlavý útek z podobných situácii vycibril do dokonalosti. Pravdupovediac, ho okrem mňa nemal nikto v láske, ale postupne si naň všetci zvykli. Harry po jednom, nezvyčajne bolestivom škrabnutí dokonca vyhlásil, že nebude Tuláka siliť, aby sa s ním spriatelil, keď nemá záujem.

Vtom som zdola začula Remusov hlas.

„Stretnutie rádu! O päť minút v kuchyni!“

Kým som vyšla z izby, ešte raz som pohladila Tulákov chrbát.

Kocúr urazene zamraučal.

„To nie je nič pre teba,“ vysvetľovala som mu. „Bude tam aj Sírius.“

Už mnohokrát ma prekvapilo, že môj kocúr očividne chápe, čo mu hovorím. Síriusovo meno znelo dostatočne odstrašujúco, aby sa mu chcelo ísť dole.

Obliekla som si čierny sveter a zišla do kuchyne. Pohľadom som prebehla po miestnosti. Boli tam všetci členovia rádu. Spýtavo som zdvihla obočie a Sírius kývol hlavou.

„Obrad prijímania,“ povedal a zaškaredil sa, akoby mu dýchol do tváre tryskochvostý škrot.

Zvedavo som sa usadila na jednu zo stoličiek. Prijímanie nových členov bola zakaždým vzrušujúca udalosť. Z predsiene bolo počuť buchnutie dverí a spoza verají vykukla Remusova hlava.

„Predstavujem vám nového kandidáta,“ ukázal Harry kamsi za môj chrbát.

Kým som sa stihla otočiť, stál na prahu miestnosti Samuel Carminton. Na tvári mu pohrával úsmev. Asi som sa zatvárila dosť šokovane, lebo ma Kingsley štuchol lakťom do rebier. Rýchle som sa spamätala a zatvorila ústa.

„Hermiona,“ kývol hlavou muž stojaci vo dverách a ja som sa pousmiala.

„Dobrý deň, Samuel.“

Sírius sa opieral o kuchynský pult a premeriaval si zhromaždenie.

Liečiteľ po ňom skĺzol pohľadom a úsmev mu zamrzol na tvári. Vzápätí sa však znepokojujúco rýchlo vrátil späť, ako keby jeho majiteľ len na moment vypadol z vopred nacvičenej roly.

„Vy ste Sírius Black, ak sa nemýlim? Veľa som o vás počul.“

Zdalo sa, že to Sírius nevzal ako poklonu.

„Prečo ste sa rozhodli vstúpiť medzi členov Fénixovho rádu?“ strelil po ňom priamo, nenamáhajúc sa zaoberať zdvorilostnými frázami.

Samuel neupadol do rozpakov. Bolo zrejmé, že si odpoveď na túto otázku dôkladne premyslel.

„Teraz, keď som sa v dôsledku Dumbledorovej choroby dostal do blízkosti rádu, nadobudol som pocit, že by som vám mohol pomôcť v boji s Vy-Viete-Kým.“

„My vieme s kým,“ podotkol Harry. „Otázka znie, či to viete aj vy? Dumbledore často prízvukoval, že ten, kto sa bojí mena, sa bojí aj jeho nositeľa.“

Carminton vytreštil oči.

„Vy z neho nemáte strach?“

Harry pokrútil hlavou.

„To nie je dôležité. Ak sa bojíte vysloviť jeho meno, ako chcete proti nemu bojovať?“

Liečiteľ sklonil hlavu.

„Spomedzi členov rádu ho každý oslovuje menom?“

„Áno,“ odpovedal Sírius. „Takže, ak ma tušenie neklame a vy sa nechcete bližšie zoznámiť s Voldemortom, bude lepšie, ak odídete. Viete, kde sú dvere, ktorými ste vošli.“

„Sírius!“ snažila som sa naňho apelovať. Nezdalo sa, že by to malo nejaký efekt. V protivnosti je takmer neprekonateľný.

Remus zdvihol ruku naznačiac, že chce niečo povedať.

„Pozrite, Samuel si všetko dôkladne premyslel. Nemyslím si, že ho pár nepriateľských poznámok odradí od cieľa.“

Významne pozrel na svojho najlepšieho priateľa, ktorý vzdorovito hľadel na strop. Vedela som, že sa s Carmintonom doteraz nestretol, napriek tomu bolo zrejmé, že má problém nielen s jeho výzorom.

„To je pravda. Dopočul som sa, že vám chýba človek, ktorý by pripravoval elixíry. Preto som usúdil, že by som vám mohol byť užitočný.“

Asi po minúte ticha sa opäť ozval Harry.

„Zdá sa, že vás nedokážeme odradiť od úmyslu stať sa členom rádu,“ skonštatoval vecným hlasom a krstného otca stiahol na najbližšiu stoličku. „Takže teraz... Samuel, pristúpte ku mne a zopakujte nasledujúce slová...“