Preklady fanfiction Harryho Pottera

Svetlo sviece

Prijatie medzi členov Fénixovho rádu prebehlo bez problémov. Ani Sírius sa nepokúsil zasiahnuť. Síce bez prestania striedal grimasy, ale zostal ticho; čo mnohí ocenili. Samuel sa stal členom rádu so všetkými právami a povinnosťami. Všimla som si, že nielen Sírius mal výhrady voči jeho osobe. Občas aj Ron na neho pozrel čudným pohľadom. Samuel sa však tváril, ako keby si to nevšimol. Poslušne opakoval slová prísahy, a keď Harry vyhlásil, že skončili, vydýchol si a usmial sa na mňa.

Úsmev som mu opätovala.

Ostatní sa začali pomaly vytrácať.

Zobral si sako a pristúpil ku mne.

„Bolo to dobré, však?“

Bol nesmierne hrdý, že patrí k rádu a taký oduševnený, že som len s úsmevom prikývla.

„Bol si šikovný.“

Ukázal smerom ku dverám a na tvári sa mu zjavil váhavý výraz.

„Odprevadíš ma?“

Na prahu sa ku mne otočil a skúmavo sa mi zahľadel do očí.

„Áno?“ spýtala som sa tušiac, že mi chce niečo povedať.

V rozpakoch pozrel na topánky, akoby sa chystal povedať niečo nepríjemné. Žalúdok sa mi zovrel. Rozmýšľala som, či mi nechce oznámiť, že sa Dumbledorov stav zhoršil, alebo, nedajbože, zomrel. Vtom zodvihol hlavu a kútiky úst sa mu zvlnili v jemnom úsmeve.

„Asi to bude hlúpy nápad, keďže sa skoro nepoznáme... ale predsa sa spýtam...“

Povzbudivo som sa usmiala.

Tíško si povzdychol a povedal: „Nemala by si chuť ísť dnes so mnou na večeru?“

Zostala som trochu zaskočená. Skutočne sme sa poznali len krátko, napriek tomu som však prikývla. Netuším prečo, možno zo zdvorilosti. Na tvári sa mu zjavil šťastný úsmev a ešte nejaká emócia, ktorú som nedokázala identifikovať.

„Prídem po teba o ôsmej,“ povedal. Pobozkal mi ruku a zmizol.

***

Nemohla som tvrdiť, že by som bola spokojná, to ani v najmenšom. Stála som pred zrkadlom a udivene pozerala na svoj obraz. Mala som na sebe šaty, ktoré by som si dbajúc na zdravý rozum nikdy v živote neobliekla. Lenže Ginny ma prehovorila. S povzdychom som vzala na vedomie, že ich spodný okraj siaha vysoko nad kolená a aj výstrih sa zdal byť dosť vyzývavý. Navyše boli bordovej farby.

Vtom niekto zaklopal. Zvolala som, že ak je za dverami osoba mužského pohlavia, neručím za následky, pokiaľ vstúpi. Počula som chichot silno pripomínajúci Ginny.

„Poď dnu!“ zamrmlala som zmieriac sa so situáciou.

Ihneď poslúchla a vošla. Ryšavé kadere za ňou veselo viali. Človek by si myslel, že sa na rande chystá ona, a nie ja.

„Pripadáš mi podozrivo nadšená,“ podotkla som vyčítavo, uhladiac si ešte stále nepríjemne krátke šaty.

„A ty snáď nie?“ spýtala sa so smiechom a podišla ku mne, aby ma štipla do líc. „Pri Merlinovi, Mia, si bledá ako stena! Poď sem, nalíčim ťa.“

Zhrozene som protestovala. Čo je veľa, to je veľa!

„Nechcem vyzerať ako nejaká šľapka...“ začala som, ale nezdalo sa, že zdieľa môj názor. „Ginny, no tak! Nemôžeš spraviť niečo s tými šatami?“ môj hlas znel dosť zúfalo.

Mladá mamička zdvihla obočie. „Sú príliš dlhé?“ spýtala sa.

Nepovedala som nič. Vzala som prútik a na spodok sukne si pričarovala minimálne desať centimetrov látky. Hneď som sa cítila lepšie.

„Pokazíš každú radosť,“ karhala ma. „Také pekné nohy by si mala ukazovať. Už máš prichystané topánky? Zoberieš si tie vysoké čierne, však?“

„Áno, tie,“ odvetila som odovzdane. „A ešte čierne bolerko.“

„Fajn, to bude skvelé!“ prikyvovala nadšene a siahla mi do vlasov, ktoré sa v jemných vlnách stáčali na mojich pleciach. „Nevypneš si ich?“

„Nie,“ odvetila som. „Nerada ich nosím stiahnuté.“

„Nevadí,“ mávla rukou. „Aj takto ti to pristane. Tak poď sem, ešte trochu špirály a rúžu. Nič viac, sľubujem.“

„No dobre,“ súhlasila som.

Posadila ma k toaletnému stolíku. Pritiahla si taburetku a začala mi maľovať oči.

„Teraz mi povedz, aké máte na večer plány?“

„Večeru,“ odpovedala som snažiac sa príliš nehýbať, aby som náhodou neprišla o oči.

„Pôjdete si aj zatancovať?“ vyzvedala ďalej. Pokrčila som plecami, aby pochopila, že neviem nič bližšie.

Keď skončila, chytila ma za ruku a pozrela na mňa. Jej oči boli naplnené veľkým očakávaním.

„Hermiona, dúfam, že si to dnes so Samuelom užiješ.“

Prikývla som.

„Váž si tieto príležitosti,“ pokračovala Ginny. „Hneď ako sa vydáš, bude všetkému koniec. Muži sú romantickí len dovtedy, kým nezískajú to, čo chcú. Môžeš mi veriť, aj Harry je taký. Vôbec ho nenapadne, že by sme občas mohli zájsť na večeru, alebo sa niekam zabaviť. Nevyčítam mu to. Stále je tu Voldemort, smrťožrúti a vojna... Avšak dobre by mi padlo, keby sa mi trochu viac venoval.“

S povzdychom som vzala na vedomie, že Ginny očakáva od tohto večera oveľa viac, než ja. Radšej som to nechala tak.

„A teraz... poď!“ povedala, keď začula zvuk zvončeka. „Buď k nemu milá!“

***

Vo  vstupnej hale stál Samuel oblečený v elegantnom obleku s kravatou. Keď ma zbadal, venoval mi široký úsmev. Na poslednom schode sa sklonil a jemne mi pobozkal ruku.

„Si nádherná!“

V rozpakoch som poďakovala a pritiahla som si bolerko bližšie k telu.

Pod krížovou paľbou Harryho a Síriusovho pohľadu sme prešli ku dverám.

Reštaurácia, v ktorej sme mali rezervovaný stôl, sa volala Exodus. Netuším, čo mal názov podniku v hosťoch evokovať. Možno, aby dlhé roky spomínali na jedlo, ktoré v tomto zariadení skonzumovali, alebo aby sem po rovnako dlhý čas nevkročili.

***

Večera bola nakoniec príjemná. Samuel sa ma očividne snažil očariť a ja som jeho snahu oceňovala i napriek tomu, že som pôvodne nebola nadšená myšlienkou na spoločné rande. V priebehu večera sa správal ako dokonalý džentlmen. Vŕtalo mi v hlave, či je taký stále, alebo sa len snaží na mňa zapôsobiť. V tej chvíli by mi neprekážala ani druhá možnosť, pretože to na ňom nebolo poznať.

Príjemne sme sa porozprávali o rôznych maličkostiach, napríklad o Rokforte, krásach jari, nových článkoch v Dennom Prorokovi, Harryho boji s Voldemortom i o tom, že obyčajní ľudia vôbec netušia, čo sa deje v zákulisí.

„Zbožňujem,“ začal Samuel s chichotom (áno, s chichotom!), keď „zasvätení“ poskytnú interview Rite Skeeterovej. Občas z toho vzídu neskutočné hlúposti a ja sa pri raňajkách dobre bavím.“

Potom sme sa začali rozprávať o knihách. Vysvitlo, že má rád knihy rovnako ako ja.

Kto by si to o ňom pomyslel?

„Knihy neklamú,“ povedal a ja som skepticky pokrútila hlavou.

„Samuel, knihy píšu ľudia a ľudia, žiaľ, klamú.“

„Zlá skúsenosť?“ zahľadel sa na mňa skúmavo.

Mykla som plecom. „Máš na mysli ľudí alebo knihy? Nad prvým sa už dávno nepozastavujem, nad druhým až v poslednom čase,“ vzdychla som si a pomyslela pritom na chýbajúci návod na prípravu elixíru.

„Niečo hľadáš?“ spýtal sa a vložil si do úst kúsok pečenej hovädziny.

„Neustále niečo hľadám. Občas s úspechom, občas nie. Je zaujímavé, že v knihách často chýbajú najčerstvejšie poznatky.“

„Možno by sme ich mohli hľadať spolu,“ prehodil akoby mimochodom a pozrel na mňa zboku.

„Možno,“ pritakala som a zmienila sa o tom, že po Butterovom zmiznutí som začala variť elixíry pre rád ja.

„Akiste vieš, že Remus je vlkolak. Greg Butter mu pripravoval elixír, aby zmiernil vplyv splnu na jeho osobu.“

„Protivlkolačí elixír?“ prikývol vážne. „Poznám jeho účinky, hoci som ho nikdy nevaril. Z akých prísad pozostáva?“

„To je to, čo zatiaľ neviem,“ s kyslým úsmevom na tvári som pokrčila plecami. „Odvar vynašli len pred desiatimi až pätnástimi rokmi a dnes už nie je k dispozícii pôvodný recept.“

„Ak dobre viem, profesor Snape pracoval na jeho vylepšení,“ poznamenal a ja som vystrúhala grimasu.

Nepýtal sa ma, z akého dôvodu sa tak tvárim. Možno usudzoval, že sa mu zdôverím so svojimi zážitkami. To určite!

Opustili sme reštauráciu a pobrali sa hľadať miesto, odkiaľ by sme sa mohli nepozorovane premiestniť.

„Môžem ti pomôcť?“

Uprela som na neho spýtavý pohľad. Zastavili sme sa a on podišiel ku mne.

„S čím mi chceš pomôcť?“

Prstom prešiel po línii mojich pier.

„S čímkoľvek ti rád pomôžem.“

Pristúpil ešte bližšie a ja som privrela oči, aby som sa pustila do lúštenia zmesi pocitov vo svojom vnútri. Bolo ich priveľa.

Pobozkal ma. Pomaly, pokojne.

Vrátila som mu bozk.

O malú chvíľu sa odtiahol a s hlbokým pohľadom do mojich očí povedal: „S čímkoľvek, momentálne mám však na mysli protivlkolačí elixír.“

„Takže s ním?“ zamumlala som priškrtene.

Znovu ma pobozkal. Pritiahol si ma do náručia a ja som musela uznať, že sa mi to páči. Ruky som ovinula okolo jeho krku a bozk som mu opätovala. Rukami kĺzal po mojom chrbte stále nižšie a nižšie, až na môj zadok. Rýchlo sme sa od seba odtrhli. Bolo zrejmé, že je v rozpakoch.

„Nehnevaj sa, Hermiona. Asi to bolo príliš rýchle. Prepáč mi.“

Zažmurkala som a prikývla.

„V poriadku, Samuel, radšej spomaľme.“

Premiestnili sme sa k sídlu rádu. Pobozkal ma na líce, poprial mi dobrú noc a odmiestnil sa.

Nevedela som zaspať. Dlho som sa prehadzovala na posteli. V hlave sa mi mihalo množstvo myšlienok a obrazov. Poprekrúcali všetko, čím som si bola doteraz istá.

Samuel bol veľmi príťažlivý muž. Avšak z jeho správania som mala pocit, akoby mal všetko dopredu premyslené – odpovede na všetky otázky, reakcie na všetky situácie.

Chvíľu som si nespokojne mumlala popod nos, nakoniec sa mi však podarilo zaspať.

Snívalo sa mi o Severusovi.