Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zlatý dážď

Stála som na nemocničnej chodbe; bez slova, zničená. Nemala som odvahu vstúpiť do izby číslo 128. V ruke som zvierala vetvičky zlatého dažďa zo záhrady domu na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť. Napadlo ma, že vnesiem trochu sviežosti do Dumbledorovej izby.

Len čo som vstúpila do budovy, podišla ku mne čarodejnica s čiernymi vlasmi, oblečená v limetkovozelenom habite.

„Slečna Grangerová?“

„Áno,“ prikývla som.

„Patríte k Fénixovmu rádu, však? Prišli ste navštíviť profesora?“

Opäť som prikývla a prepadlo ma neblahé tušenie.

„Pohoršilo sa mu?“ spýtala som sa vystrašene.

So smutným výrazom v tvári mi dala najavo, že sa nemýlim.

„Prosím, počkajte na chodbe, kým liečitelia nevyjdú z izby. Pán Carminton vôbec netuší, čo sa mohlo stať. Momentálne sa snažia udržať profesora pri živote.“

Podišla som k dverám izby a čakala. Minúty sa vliekli ako hodiny. Konečne sa otvorili dvere a skupina liečiteľov vyšla od Dumbledora, na jej konci kráčal Samuel.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho.

„Dobrý deň,“ odzdravil bez úsmevu na tvári. Vedela som, že je zle.

Pokynul mi, aby som za ním vošla do izby. Dumbledorova tvár sa z minulej sivej zmenila na nezdravý odtieň zelenej. Bol na neho hrozný pohľad.

Samuel sa chvíľu prehraboval vo vrecku a potom vybral flakón, ktorý obsahoval akúsi neznámu tekutinu.

„Je čas podať mu liek,“ šepol a požiadal ma, aby som podvihla profesorovu hlavu, pokým nakvapká pár kvapiek na lyžičku. „Liek na posilnenie imunity,“ povedal, keď videl môj spýtavý pohľad.

Hustá, žltá tekutina stiekla do profesorovho hrdla a starec vydal tichý, čkavý zvuk.

„Počul si to?“ spýtala som sa a Samuel prikývol.

„Bohužiaľ, neznamená to nič. Nie je pri vedomí a jeho stav sa nezlepšuje.“

„Vyzerá čoraz horšie,“ konštatovala som potichu.

„Viem,“ vzdychol liečiteľ.

„Nie je možné, že...“ začala som, ale potom som sa zasekla. „To nič, nevšímaj si to.“

„Ako?“ spýtal sa trochu zostra, prevŕtavajúc ma pohľadom.

V rozpakoch som hľadela na dlážku.

„Len ma napadlo, že... tie príznaky... a ten rýchly priebeh... sú také, ako keby ich spôsobil nejaký jed, nie?“

So zdvihnutým obočím sledoval moje vysvetľovanie. Potom zahmkal a poškrabal sa na brade.

„To sú zaujímavé závery, skutočne,“ povedal a pousmial sa. „Bola by z teba dobrá liečiteľka.“

Opätovala som jeho úsmev a zvedavo čakala na pokračovanie.

„Žiaľ, nie som o tom presvedčený. Prebrali sme všetky jedy, ktoré by mohli prichádzať do úvahy. Nemysli si, že nás to nenapadlo. Bude to niečo iné... Stále si myslím, že je za tým nejaký vírus, ktorý dokáže v staršom tele napáchať obrovské škody.“

Cítila som sa bezradne. Po líci mi stekala slza.

Samuel ma objal okolo ramien a vyviedol na chodbu. Odprevadil ma na ulicu a zadumane na mňa pozrel.

„Myslím si, že dnes večer by sme sa mohli pustiť do prípravy elixíru.“

Zodvihla som hlavu a prikývla.

„V poriadku. Kedy prídeš?“

„O ôsmej, ak ti to vyhovuje?“

„Skvelé.“

„Bolo by trúfalé, keby som ťa na rozlúčku pobozkal?“

Na tvári sa mi objavil úsmev, potriasla som hlavou.

Pobozkal ma a mne to prišlo menej zvláštne, než v predošlý večer.

„Dovidenia,“ rozlúčil sa a vrátil sa do nemocnice.

***

Po príchode domov som sa pobrala do laboratória, aby som pripravila prísady potrebné k večernej práci. Postup som si položila na stôl a zamyslene hľadela na chýbajúce časti.

Pokúsila som sa myslieť ako Severus, avšak zbytočne. Elixíry sa nedajú pripravovať napodobňovaním štýlu. Vzdala som úvahy týkajúce sa jeho osoby a radšej som sa pobrala za svojím krstniatkom.

Detská izba sa nachádzala neďaleko mojej izby. Opatrne som vstúpila dnu. Andy sedel na koberci obklopený množstvom hračiek: autíčkami, vláčikmi, loptami, skladačkami... Ginny sedela oproti nemu a zdalo sa, že je do hry ponorená minimálne tak isto, ako jej drobček.

„Hm, hm,“ odkašľala som si. Žena rýchlo odložila vĺčika a s rozpačitým úsmevom vzhliadla hore.

„Ja len...“ začala. „Ehm, dávam pozor, aby niečo neprehltol...“

„Aha,“ odvetila som so smiechom a posadila sa vedľa nich.

„Bola si v nemocnici?“ zaujímala sa Ginny.

„Áno.“

„Ako sa má Dumbledore?“

„Je v hroznom stave.“

„Vedia už, čo je príčinou?“

„Nuž...“ začala som pomaly, dôkladne zvažujúc každé slovo, „Samuel síce nezdieľa moje názory, ja mám však tušenie, že to bude nejaký jed.“

„Jed?“ spýtala sa strnulo. „Ale kto by ho mohol otráviť?“

Netrpezlivo som cmukla.

„No tak, Ginny! Neverím, že ťa nenapadlo žiadne meno.“

Stíšila svoj hlas do šepotu:

„Žeby... Voldemort? Ale ako? Veď Albus v poslednom čase takmer nevytiahol päty z Rokfortu a dnu sa, pokiaľ viem, nedokáže dostať.“

„Nemusel to byť práve Voldemort,“ mykla som plecami. „Mohol to byť niekto z jeho prívržencov a nemusel ísť kvôli tomu do školy.“

„Ale potom ako?“ nakrčila čelo.

Bola som bezradná.

„To neviem. Ale jeho stav sa neustále zhoršuje a ... ako by som to povedala... mám také tušenie, že mu niekto pravidelne podáva jed. Ale netvrdím to naisto,“ rýchlo som dodala, keď som videla, že neveriacky zdvihla obočie. „Musíš však priznať, že to znie aspoň trochu vierohodne.“

„Hermiona, takéto tvrdenia sú veľmi nebezpečné!“

„Viem,“ prikývla som s vážnou tvárou.

„Mala by si sa porozprávať so Samuelom.“

Pošúchala som si čelo a opäť prikývla.

„Viem, viem... Porozprávam sa s ním. Dnes večer budeme spolu v laboratóriu. Zmienim sa o tom.“

Začuli sme klopanie. Na okennej rímse sedel malý kuvik a ďobal zobákom do okna. Vpustila som ho dnu a z nohy mu odviazala list. Vzápätí odletel preč.

„Čí je?“ spýtala sa Ginny.

„Môj,“ odvetila som, keď som si prečítala adresu. „Prišiel z Rokfortu,“ dodala som prekvapene.

Keď som list otvorila, videla som, že mi píše profesorka McGonagallová. Očami som prebehla po riadkoch a s úžasom pozrela na Ginny.

„Píše mi Minerva,“ povedala som. „Prosí ma, aby som prijala miesto profesorky elixírov, kým si nájde náhradu za Buttera. Prípadne môžem ostať aj natrvalo, ak by som chcela. Pre Merlina!“

„Zoberieš to?“ spýtala sa Ginny vecne.

„Áno,“ odpovedala som zamyslene. „Potrebuje ma.“

Keď znovu prehovorila, v jej hlase zaznelo huncútstvo.

Trochu ma tým vyľakala.

„Už ťa niekedy napadlo, že by si ako učiteľka mohla s niektorým zo študentov...?“

Mala som istú predstavu, kam tým mieri a rýchlo som ju odohnala:

„Začať si so študentom? Keby som bola muž, tak možno áno, ale takto...“

Pozrela na mňa neveriaco.

Povzdychla som si.

„Nebudem ti teraz vysvetľovať Severusove dôvody. Pýtala si sa na môj postoj. Neletím na mladé mäsko.“

„Ale nehovor...“ Škaredo na mňa pozrela a ja som sa na ňu ospravedlňujúco pousmiala.

„A keby si viedla prípravný kurz? Ak by bol rovnako starý ako ty?“ spriadala ďalej niť svojich myšlienok.

„Bez problémov,“ šibalsky som sa uškrnula.

Zdalo sa, že Ginny sa úplne pohrúžila do témy.

„Trochu to skomplikujem. Páčiš sa mu, ale je ženatý.“

Povzdychla som si.

„Len vtedy, ak by mu úplne skrachovalo manželstvo a nebola žiadna šanca na záchranu. A... alebo ak by svoju ženu už nemiloval.“

„Si vydatá.“

„Hmmm... nie.“

„Áno.“

„Mala som na mysli, že by som svojho muža nepodviedla, ty mudrlantka.“

„Ale tebe sa dotyčný veľmi páči.“

Znovu som vzdychla, bolo mi jasné, že sa jej tak ľahko nezbavím.

„Potom by som si premyslela, či milujem svojho muža,“ odvetila som nakoniec. „Ak by bola odpoveď jednoznačná, ostala by som s ním.“

„A ak nie?“

„Ak nie, tak by som to s ním prebrala, opustila ho a bežala za druhým. Som verný typ ženy.“

„Ľúbiš svojho muža, ale pred pol rokom ťa podviedol.“

„Tak už som ho pred polrokom opustila.“

„Máte dve dcéry.“

„Aj tak.“

„Si tehotná.“

„Budem sa opakovať.“

„Vysvetlí ti to a ty ho ľúbiš.“

„Čo ešte treba vysvetľovať na podvádzaní? Ak šliapol vedľa, neváži si ma. A ja potrebujem, aby si ma partner vážil. Možno mu odpustím, ale už nedostane druhú šancu. Pocit poníženia by vo mne ostal navždy.“

„Bol opitý.“

„Pche, to je paráda, to zbožňujem! Ani keby bol zdrogovaný, ani vtedy! Ak sa opil raz, opije sa aj druhý raz.“

„Spravil to preto, že si mu ublížila.“

„Je dosť zlé, ak som mu ublížila natoľko, že sa spil do nemoty a pretiahol prvú ženu, ktorá mu prišla pod ruku!“

Ginny na mňa hľadela s úžasom.

V tomto momente som sa cítila, akoby som skutočne mala neverného manžela.

Nuž, vytiahla som sa!  Zriedkakedy rozprávam škaredo a Ginny to vie.

Chvíľu žmurkala a potom poznamenala: „Nie prvú, dobre sa poobzeral... Mimochodom je dosť nedotklivý.“

Pritiahla som si nohy k sebe a nahnevane zazerala na Ginny.

„To je nepríjemné,“ odvetila som nakoniec. Po krátkej chvíli mlčania som sa spýtala: „Ale prečo som sa vlastne vydala za takého chlapa?

Ginny sa smutne pousmiala.

„Ľúbila si ho...“