Preklady fanfiction Harryho Pottera

21.kapitola

Halloween bola fraška. Harry mohol prakticky cítiť to napätie vyžarujúce vo Veľkej sieni, keď zišiel dole na raňajky. Dokonca i očarované tekvice sa zdali, akoby niečo hovorili svojimi žiariacimi očami.

„Hej, Harry!“ zapišťal známy otravný hlas.

Harry sa zamračil. Dúfal som, že tohto roku neuvidím Colina Creeveyho tak často, pomyslel si trpko. Ale niektoré priania sa jednoducho nemôžu splniť.

„Ahoj Colin,“ odpovedal otupene a pozeral neprítomne do svojej ovsenej kaše. Colin si Harryho náladu nevšímal. „Môžem ťa odfotiť, Harry? Niečo ako na pamiatku, v prípade, že zomrieš?“

Harry trhol hlavou tak rýchlo, že by prisahal, že počul niečo vo svojom krku prasknúť. „Nechystám sa zajtra zomrieť! Prečo sa tým všetci zaoberajú?“ odsekol.

Colin pomaly cúval. „Uh... budem ehm... teraz pôjdem... myslím... maj sa, Harry!“ A s ďalším vystrašeným pohľadom na Harryho Colin utiekol z Veľkej siene.

Harry vzdychol, zodvihol kus hrianky a bezmyšlienkovo ju začal drobiť. „Prečo je môj život taký mizerný?

„Pretože si si ho mizerným urobil svojou hlúpou jazvou,“ ozvalo sa zozadu miernym nosovým hlasom.

„Theo,“ pozdravil Harry.

„Harry,“ odvetil Theo. „Nadšený zo zajtrajšej bitky? Počkaj, nad čím to uvažujem?“ Theo sa zasmial sarkasticky. „Samozrejme, že nie. Buď zabiješ, alebo budeš zabitý.“

Harry prevrátil očami. „Nemáš ani tušenia koľko ľudí mi to dnes povedalo.

„Vlastne viem. Doteraz päť,“ riekol Theo ochotne. Na Harryho prekvapený pohľad vysvetlil, „ja mám oči všade.“

„Áno, všade, len na tvári nie.“ zamrmlal Harry.

„Pardón? Začul som práve ako veľký a mocný chrabromilčan Harry Potter práve predviedol že má chrbtovú kosť hada?“ Zvolal Theo.

 „Hadi nemajú chrbtovú kosť,“ skočila im Hermiona do reči, keď si sadala vedľa Harryho. „Sú to bezstavovce.“

„Nepodstatné, Miona,“ pripojila sa i Mandy, keď sa naťahovala za džemom. Ostatní na ňu zízali.

„Čo?“ zaprotestovala Mandy. „Iba som si prišla po broskyňový džem, nie som duch alebo niečo také. Počkajte, som?“ rýchlo sa pozrela dole. „Nie, nie som. Tak to vyklopte. Čo vás tak zaujalo na mojej tvári?“

„Kde si bola včera, Mandy?“ opýtala sa Hermiona. „Chýbala si celé popoludnie i večeru!“

„Myslím, že vy dvaja viete, kde som bola,“ povedala Mandy a pozrela na Harryho a Hermionu.

„Počkaj, myslíš tú vec o tej veci?“ opýtala sa Hermiona vzrušene.

„Ahá, tá vec!“ vykríkol Harry.

Theo sa na nich striedavo pozeral. „Čo je to za vec?“

„No tá vec,“ povedala mu Hermiona neprítomne, predtým, ako sa obrátila k Mandy. „Takže, myslíš, že tá vec je tá vec, čo sme snažili zničiť, ale ty si prvá zničila tú vec a už je po tej veci, akože navždy?“

„Čo je tá vec?“ zafňukal za ňou Theo.

„Áno, tá vec je už navždy preč. Už ju viac v živote neuvidíte.“ Zopakovala Mandy šťastne. V tom jej tvár stmavla. „Nanešťastie, tá vec neprebudila ďalšiu vec, takže obe veci sú nadobro preč.“

„Čo je tá vec?“ zajačal Theo nahnevane.

„Ahojte, všetci,“ povedal Ron veselo, keď sa usadil a natiahol sa za praženicou. „Krásny deň, že?“ Harry zašomral niečo nesúvislé a vyprázdnil nad svojou hriankou koreničku. „O čom ste ľudkovia hovorili?“

„O tej veci,“ povedala Hermiona a Ronova tvár sa rozjasnila.

„Už je tá vec preč?“ spýtal sa vzrušene, jedlo letelo všade naokolo.

„Fuj,“ riekla Hermiona. „Fuj.“

„Len tak ďalej, však čo? Nezahrňujte ma do svojho rozhovoru, zabudnite na všetko, čo som pre vás urobil,“ zamumral Theo v tú istú dobu a odkráčal k slizolinskému stolu.

Mandy sa naňho pozrela. „Čo má za problém?“

Ron pokrčil plecami a natiahol sa za palacinkami. „Pravdepodobne trpí nejakým druhom chorobnej posadnutosti mať všetko pod kontrolou.“

OoOoOoOoOoO

Draco bol mokrý. Dracovi sa cítil nepohodlne. Draco bol hladný. A čo bolo najhoršie, Dracove vlasy boli strapaté. Vážne strapaté.

Ak ste si to všetko zhrnuli, Draco nebol šťastný človek.

Samozrejme, neboli by ste veľmi šťastný, keby ste práve plávali vo vode, ktorá sa tiahla až do nekonečna.

Nie, boli by ste nasraný, čo bolo práve to, čo Draco teraz cítil.

„Dominik Cortes, za toto mi draho zaplatíš!“ Zakričal a pohrozil päsťou kačici, ktorá popri ňom plávala a šťastne kvákala.

OOoOoOoOoOoOo

Pansy vstúpila so slizolinskej spoločenskej miestnosti a hneď zakopla o plyšové zvieratko.

„Fuj,“ zahundrala keď sa posadila a potriasla hlavou.

„Chceš vysvetliť, prečo si na dlážke, Pans?“ spýtal sa Morag nakláňajúc sa impozantne nad Pansy.

„Niekto nechal svoju plyšovú somarinu na zemi a ja som o to zakopla.

Morag očervenel. „Možno by som vedel komu patrí tá ehm... plyšová somarina.“

„Óh, Skutočne? Komu?“

„Je to ehm... nuž, môže to byť celkom šokujúce... ale, ehm... je moja,“ Morag zašepkal. „Ale nechcel som si ju nechať, chcel som ju niekomu dať!“ doplnil rýchlo.

Pansy naňho neveriacky civela. „Nuž, skutočne dúfam, že ju ideš dať nejakému dievčaťu.“

„Ver mi, ja nie som gay.“

„Čuduj sa svete, to som si myslela sedem rokov,“ zamumlala Pansy potichu a Morag si začal robiť úlohy.

„Hej! Počul som to!“

„Dobre, preto máš predsa uši,“ uškrnula sa Pansy a vytiahla si pero a pergamen. Morag sa zamračil.

„Hej, nemyslím si, že by profesor Jocular zadal, „vaše úplne prvé sexuálne zážitky,“ v skutočnosti to bolo, „výhody čarovania nedominantnou rukou a s tým súvisiace prežitky,“ oplatil jej to a Pansyina tvár mierne sčervenala.

Hej, ja si aspoň nemyslím, že keď profesor Jocular hovorí: „S chuťou do toho, pol je hotovo,“ že nás tým nabáda k nemravnostiam.

„To bolo úbohé, Morag, dokonca i na teba, vážne i na teba.“

Morag sa pokrčil ramenami impozantným spôsobom a vrátil sa ku svojej úlohe. Nevšimol si fľaštičku atramentu vznášajúcu sa nad jeho hlavou a uškŕňajúcu sa Pansy za jeho chrbtom.

ŠPLECH!

OoOoOoOoOoO

„Poviete mi vôbec, kde idete a čo je to vlastne tá vec?“ Theo sa mračil, keď sa zjavil za Ronom a prinútil jeho, Harry a Hermionu podskočiť dobrých sedem stôp vysoko.

„Ako si sa tu, dofrasa, dostal?“ skríkol Ron. Theo pokrčil ramenami.

 „Nebolo to práve najľahšie, ale ako viete, dokonca i portréty prijímajú úplatky.“

„A cena Tučnej panej bola...?“ Spýtala sa Hermiona so zdvihnutým obočím.

„Má zajtra rande s jedným slizilinským potrétom. Jamen Henley, posledný Lord Sheridan z Cornwallu, aby som bol presný.“

Harry sa pozrel s obavami. „Skoro sa bojím spýtať, ale ako si to zariadil?“

Theo pokrčil nosom „Nuž...“

„Óh, vyzeráš ako zajačik!“ zapišťala Parvati Patilová, keď prechádzala naokolo s Levander Brownovou, ktorá žmurkala na Rona.

Theo vypadal naštvane. „Prepáčte, ale slizolinčania neoceňujú, keď ich porovnávajú s lesnou faunou!“

„Óh, a teraz vyzeráš ako jedna z tých fľakatých sov!“ vykríkla Parvati so širokým úsmevom. „Nevedela som, že si taký talentovaný!“

Theove nohy začali o podlahu vydupávať tichú salsa melódiu.

„Vlastne, hranie je jednou z mojich predností,“ odpovedal. „Nepochybne rovnako, ako aj moja skromnosť.“

Parvati sa zasmiala. „A si aj vtipný! Nezájdeme niekedy na drink?“

Theo sa nad tým zamyslel. „Iste, prečo nie? Nie je to tak, ako keby si ty bola intrigujúca klebetnica, ktorá náhodou ide na schôdzku so slizkou slizolinskou zmijou.“ (pp: slimy Slytherin snakes)

„Aliterácia,“ riekla Hermiona znudeným tónom.

Parvati práve niečo písala do svojho diára, ktorý podozrivo pripomínal kus niečoho očarovaného, vyvoňaného a zabaleného v ružovom pergamene. „Tak potom v sobotu?“

Theo pokrčil plecami. „Iste.“

Parvati sa usmiala. „Výborne. Myslím, že by ste ani neverili, aký bol Dean Thomas impertinentný a odmietol ma sprevádzať do Rokvillu.“

„Ja neverím, že poznáš slovo 'impertinencia',“ zamumrala si Hermiona popod nos.

„Koho vlastne zaujíma, že má priateľku?“ Parvati prevrátila očami. „Nie je to, ako keby si bol zasnúbený alebo niečo také!“

„Nie je to, ako keby si bola Američanka alebo niečo také, ale rozhodne tak hovoríš,“ dodala Hermiona tlmene.

Keď Parvati a Levander opustili miestnosť, Theo sa opäť obrátil na Harryho, Rona a Hermionu.

„Tak poviete mi konečne, čo je to tá vec?“

„Nie,“ odsekol Harry. „Neveríme tvojej slizolinskej dôveryhodnosti... teda, ak nejakú vôbec máš.

„To som si istý, že neveríte,“ zamumral Theo. Hermiona a Ron súhlasne prikývli.

„Hoci sme nesmierne radi, že si nás prišiel pozrieť, myslím, že by si už mal ísť,“ povedal Ron. Theo sa naňho podivne pozrel.

„Prečo?“

„Pretože ty si.. ty!“ vyprskol Ron

„No dobre, to je niečo, čo som už rozhodne predtým počul, ale nikdy správne nepochopil.“ Odsekol Theo sarkasticky.

„Nie, myslíme tým, že si slizolinčan. My sme chrabromilčania,“

Vysvetľovala Hermiona trpezlivo. „Vy ste hady, my levy. Vy ste zelení, my červení. Vy ste mazaní, my odvážni. Vy máte známych vodcov ako Voldemort, zatiaľ čo my máme Dumbledora. “

„Dumbledore sa nepočíta, Miona,“ pripomenul jej Ron. „Tí, čo sú mŕtvi, sa nepočítajú ako známi čarodejníci či čarodejky.“

„Aha, tak potom máme Harryho.“

„Ani ja sa nepočítam, pretože očividne zajtra zomriem,“ zahundral Harry.

„No, nebude ťa toto malé vyhlásenie mrzieť veď vieš kde, ak sa zajtra ukáže, že nezomrieš a namiesto toho prežiješ, ale to čo si povedal Osudu, spôsobí, že zomrieš,“ veselo odpovedal Theo.

Hermiona sa otočila. „Harry sa už starosťami privádza do čerstvo vykopaného hrobu, Theo. Nemohol by si prosím aspoň minútu prestať s rečami, ako zomrie?“ odsekla.

„Aha, takže slečna „vlasy alá krovie“ vyťahuje pazúriky- mimochodom, ako to ide so všehodžúsom?“ Theo sa uškrnul a triumfálne pozoroval, ako Hermione líca očerveneli. „Už si to vzdala, Grangerová, keď je teraz Malfoy preč?“

Hermiona zalapala po dychu. „Ale nie, na Draca som už úplne zabudla!“ vykríkla. „Harry, choď, a... no vieš... myslieť si niečo pekné o našej budúcnosti, Ron, ty... choď niečo zjesť! Musím teraz odísť! Musím ísť do knižnice!“

„Vieš, roky som sa zaujímal, či nemáš nedovolený pomer s Madam Pinceovou,“ poznamenal Theo. Harry a Ron zhíkli. „Čo je? Chorým a zvráteným spôsobom to dáva zmysel.“

„Hermione sa páči Malfoy, Theo,“ odpovedal Ron, aj keď trochu váhavo. „Nie je lesba.“

„Hej, ale ja som nikdy nepovedal, že je.“

„Môj život je tak mizerný,“ riekol tichý hlas za nimi a skrkval kus pergamenu. Harry sa prudko otočil a zaútočil na to dieťa.

„Tvoj život je mizerný?“ vypľul Harry. „Tvoj život je mizerný? Nuž, ale ty nebudeš zajtra nútený zabiť, alebo byť zabitý, no nie? Nebol si nútený vyrásť tak rýchlo, že nemáš absolútne žiadnu potuchu, čo je to nevinný život, či nie? Tvoj život nie je tak mizerný, že chodíš s jazvou a počúvaš o tom kecy. Tvoj život nie je život, ktorý bol prakticky v deň tvojho narodia vrytý do kameňa. Tvoj život nie je v skutočnosti kus h...!“

„Harry, prestať,“ prerušil ho Ron náhlivo. „Rozplačeš ho.“

Za jeho chrbtom mu Theo fandil.

„Páni! Do toho, Potter! Choď a vytrieskaj z toho decka dušu!“

Ron vrhol na Thea pohľad, ktorým sa podivne podobal na Hermionu. „Theo, mohol by si sa láskavo vrátiť do vašej spoločenskej miestnosti a otravovať ľudí tam?“

„Fajn, fajn, spoznám, keď ma niekde nechcú.“ Odpovedal Theo a zdvihol ruky na znamenie kapitulácie. „Vidíme sa, chrabromilčania.“

Ako Theo otváral dvere, zrazil sa s čiernovlasým chlapcom.

„Óh nie, nie opäť!“ hlas Dominika Cortesa zastonal, keď sa snažil vyslobodiť od Thea, ktorý bol momentálne v dosť pomliaždenom stave.

OoOoOoOoO

„Chceli ste ma vidieť, profesor?“

Profesor de Vellofides vzhliadol a posunul si okuliare. „Áno, áno, vstúp, Harry. Sadni si, sadni si. Urob si pohodlie.“

„Takže,“ de Vellofides sa opäť oprel o svoje kreslo. „Harry, myslím, že je tu niečo, čo by si mal vedieť o Voldemortovi a jeho horcruxoch (viteáloch).“

Harry sa dychtivo naklonil dopredu.

„Predpokladám, že už vieš, že Lord Voldemort má šesť Horcruxov, profesor Dumbledore ma informoval o šiestich, pred jeho... odchodom. Čo ale nevieš´, je to, že had Nagini je už zničený, takže ostáva päť Horcruxov. Zničil si tých päť?“

„Nuž, ja som nezničil všetkých päť, niektorí moji priatelia pomohli...“ zamumral Harry.

Profesor de Vellofides sa usmial. „To je to, čomu Lord Voldemort nikdy neporozumie: tímová práca. Vždy robil všetko sám  a skoro nikdy nezveril nič Smrťožrútom, s výnimkou zbytočných tretiek.“

Profesor de Vellofides zamiešal niektoré papiere, ktoré mal na stole a pozrel Harrymu do očí. „Zajtra, touto dobou, budeš ty a Lord Voldemort bojovať zo všetkých síl a so všetkou mocou. Žiadne životy navyše. Hra už je konečne fér, Harry.“

De Vellofidesove oči sa zrazu zaleskli. „Nie som si istý, či to vieš Harry, ale bol som vo Fénixovom Ráde. Bojoval som po boku tvojich rodičov, po boku Remusa Lupina, po boku Divookého Moodyho a po boku mnohých iných, ktorých by si mohol poznať. Bol som ich priateľ, Harry. Bol som ich priateľ.“

„Viem to,“ riekol Harry smutne a zavrtel sa na stoličke. Niečo na kancelárií profesora Vellofidesa ho znepokojovalo. Ako vždy sa mu tu zdalo, že ho pozorujú oči navyše.

„Harry, nemôžeš prehrať túto bitku. Nemôžeš prehrať túto bitku, pretože by si sa tým vzdal všetkého, pre čo ostatní zomreli. Musíš zastaviť Voldemorta.“

Harry zachmúrene prikývol, jeho ústa boli ako tenká čiara.

„Pamätaj, že už neostali žiadne horcruxy, takže s Voldemortom máš šancu.  Nepremrhaj túto príležitosť. Môže byť tvojou poslednou.“

Harry sa strnulo postavil. „Rozumiem, pane.“

„Prajem príjemný deň, pán Potter, a pamätajte, veci sa dosahujú lepšie, keď máme šťastie na svojej strane,“ de Vellofides žmurkol na Harryho a jemu sa podarilo slabo usmiať, keď sa vypotácal z jeho kancelárie.

OoOoOoOoO

Hermiona zúfalo obracala stránkami „Magické spôsoby dopravy a Iné“, zúfalo hľadala vysvetlenie, prečo Draco zmizol. Nahlas zakliala, keď sa dostala až na koniec.

Ernie Macmillan vzhliadol z miesta, kde sedel. „Môžeš sa prosím utíšiť? Snažím sa študovať na OVCE!“

Hermiona prevrátila očami a vyrazila von z knižnice. Nie, neprizná si fakt, že knižnica ju zradila, ona sa tak skoro nevzdá. Keď sa dostala pred portrét Tučnej dámy, niekto vyšiel a čelom sa zrazil s Hermionou.

Pár hnedých očí bolo posledné, čo videla Hermiona predtým, ako upadla omráčená na zem.

„Au,“ Hermiona zamumrala. „Au.“

Tučná lady sa zhora zachichotala. „Stáva sa to čoraz častejšie a častejšie, ehm, Dominik? Možno že ti príroda dáva najavo, že si bisexuál!“

„Držte hubu,“ zahundral Dominik Cortes a zaprel sa o podlahu, aby sa zodvihol.

Nanešťastie, podlaha sa ukázala byť vlastne Hermionina hruď.

„AÚÚÚÚÚÚÚÚÚ! Ty úchylák! Zlez zo mňa, som prefektka a môžem tvojej fakulte strhnúť tisíc bodov, dokonca aj keď si z Chrabromilu! Preč odo mňa, ÚCHYL!

OoOoOoOoO

Harry bol pri jazere s Lunou, keď sa to stalo. Plné hlavy depresie a pochmúrne výrazy na ich tvárach situácií tiež moc nepomohli.

„Si si tým istá?“ opýtal sa jej predtým, ako sa to stalo.

„Som o tom presvedčená,“ odvetila ponuro Luna, niekoľko emócií prebehlo je tvárou. Výraz dievčatka bol preč, nahradený tvrdosťou, ktorú by si nikto nevedel predstaviť. „Som si absolútne istá, že de Vellofides klame.“

Ticho, ktoré nasledovalo, bolo zrazu prerušené.

„Pozri!“ zakričala Luna a ukazovala smerom na Zakázaný les.

Viac ako sto postáv v tmavom vychádzalo z lesa. Týčiac sa nad nimi, nasledovali obri. Keď Harry zacítil mrazenie po chrbte, vzhliadol a uvidel dementorov vznášať sa pomaly nad lesom.

„Choď do hradu a povedz každému z tvojho ročníka a každému, kto by chcel pomôcť, nech trikrát prejdú okolo bledej steny naproti tapisérií Barnabasa Barmyho na siedmom poschodí a myslia pri tom na 'vhodné miesto na nábor',“ zašepkal horúčkovito Lune a rozbehol sa ku hradu. „Potrebujeme posily.“

OoOoOoOoOoOoOoO

Po celom zámku ľudia utekali všetkými smermi. Chaos bol všade

Keď rôznorodá skupina siedmakov, šiestakov, piatakov a dokonca i štvrtákov prišla rýchlo do Núdzovej miestnosti, Harry sa zhlboka nadýchol pozrel von oknom ktoré Hermiona vyčarila a ktoré zmizlo pre ľudí, čo nakúkali dnu, ale .nie pre ľudí, ktorí vykúkali von.

To, čo videl, ho naozaj vydesilo.

To bola bitka. Nie ako ten pseudoboj v Rokville, toto bolo skutočné. Voldemort a jeho spojenci prichádzali a vyzerali byť pripravení na boj. Len čistý počet Voldemortových vojakov Harryho šokoval. Bolo ich tak veľa...

Harry sa opäť zhlboka nadýchol a vytiahol prútik. Tentoraz vedel čo treba urobiť.

Harry  sa rýchlo pozrel na Hermionu a Rona organizujúcich študentov do línií.

„Idem von,“ oznámil ticho a miestnosť okamžite stíchla.

„Nie! Harry, nemôžeš!“ kričala Ginny. „Zabijú ťa!“

Harry sa k nej otočil. „Nie. To je to, čo musím urobiť. To je to, čo musíme urobiť, musíme bojovať a brániť Rokfort. Je to niečo, čo by sa stalo skôr či neskôr.“

„A ak si Voldemort myslí, že budeme stáť stranou a sledovať ničenie Rokfortu, nuž, má potom sakra veľký problém, pretože my sa nevzdáme bez boja.“