Preklady fanfiction Harryho Pottera

Temnota sa vkráda a zastiera všetko

Ôsma hodina sa rýchlo priblížila a s ňou aj dochvíľny Samuel. Ešte som sa tmolila po izbe, a tak Ginny bežala otvoriť dvere. Pobrala som sa dole a začula útržok ich rozhovoru.

„Budete v laboratóriu?“ spýtala sa Ginny.

„Nie,“ odvetil pomaly Samuel.

Takmer som videla, ako sa pritom mračí.

„Pôjdeme hľadať prísady do protivlkolačieho elixíru. Asi by sme mali vyskúšať imelo. A to nájdeme v lese. Prinesieme aj zopár húb...“

„Myslela som si, že pracujete na príprave protijedu,“ podotkla vyčítavo Ginny.

„Akého protijedu?“ Samuelov hlas znel zvláštne, tak trochu unavene, ale aj zvedavo.

„Hermiona je presvedčená, že Dumbledora niekto otrávil. Myslela som si, že ti to povedala...“

„Spomenula mi to,“ odvetil vyhýbavo muž.

Vtom som začala zostupovať po schodoch. Chcela som prísť dole skôr, než Ginny vytočí môjho dnešného spolupracovníka dobiela.

„Á, Hermiona!“ Samuel natiahol ku mne ruku, bola ľadovo studená. Rýchlo ma stiahol k sebe. „Pôjdeme?“

„Kam ideme?“ zvedavo som sa pousmiala.

„Do lesa. Keďže nám stále chýba zopár prísad...“ Jeho hlas bol plný sarkazmu.

Prekvapene som prehltla. V tej chvíli mi niekoho silne pripomínal... Nakoniec som prikývla, zvesila svoj plášť a v Samuelových pätách opustila sídlo rádu.

Po premiestnení sme sa ocitli na akejsi čistine obklopenej lesom. Bola som si istá, že sa nenachádza v blízkom okolí. Odkašľala som si snažiac sa nájsť svoj hlas.

„Čo hľadáme?“ spýtala som sa nakoniec.

Odpoveď neprichádzala.

Na moment som sa vyľakala, Samuela som nikde nevidela.

Pri Merlinovi, snáď sa mu niečo nestalo?!

„Samuel!“ zvolala som nahlas.

Ticho.

„Samuel, kde si?“

„Tu,“ ozval sa hlas za mojím chrbtom.

Vôkol panovalo strašné ticho, akoby v tej chvíli utíchol aj vietor. S povzdychom som sa otočila.

„Samuel, to nebolo vti...“ chcela som povedať, keď sa naše pohľady stretli.

Stál v strede čistiny. V ruke držal prútik a mieril ním... na mňa.

„Čo to má byť? Prvý apríl bude až o pár dní.“ Snažila som sa zavtipkovať, ale hlas sa mi triasol.

Prikročil bližšie, ešte stále mieriac na moje srdce. Prižmúrenými očami ma sledoval, akoby pátral po nejakej usvedčujúcej stope. Tú však pravdepodobne nenašiel, lebo sa pousmial.

„Nuž, tak to je koniec,“ ozval sa náhle.

„Som až taká neznesiteľná?“ podotkla som ironicky. Srdce mi splašene bilo. Bola som vydesená.

„No tak, cica,“ zaškeril sa.

Bolo zarážajúce počuť toto slovo práve z jeho úst. Vždy elegantný Samuel Carminton, dokonalý džentlmen... Hľa, čo dokáže jeden dobrý, prípadne zlý úmysel... možno by pomohla hodinka, dve, slušného správania.

„Nie, nenudíš ma, ba práve naopak, s radosťou by som sa s tebou pohral...“

Grimasa na mojej tvári ho zvlášť nezaujala.

„Žiaľ, začala si byť príliš utáraná.“

„Neprekonateľný problém,“ rozhodila som rukami. Samotnú ma prekvapilo, aká som navonok pokojná, a že sa mi podarilo ovládnuť chvenie hlasu. Už len jedna vec ma zaujímala...

„Kto si? Snáď nie...“

„Snáď nie kto?“ Jeho úsmev bol taký široký, akoby práve pozeral na roztomilé mača. „Predpokladáš, že som tvoj profesor?“

Jeho odpoveď ma zabolela ako facka. Presne na to som myslela. Ten sarkazmus, ten ľadový pohľad... Lenže Severus by ma nikdy nenazval „cicou“.

„To nie, ty mamičkin maznáčik! On má, na rozdiel od teba, aspoň štýl.“

Jeho odpoveď bola krátka a jednoduchá: „Crucio!“

Vykríkla som od prudkej bolesti a klesla na zem. S týmto som nepočítala. Do poslednej chvíle som si myslela, že ma chce živú. A zrazu som prišla na to, ako veľmi som sa mýlila.

„Odpoveď na tvoju otázku, drahá Hermiona, znie: Som Samuel Carminton. A som liečiteľom.“

„Ale prečo?“ spýtala som sa šeptom, keď v mojom vnútri začala ustupovať trýznivá bolesť.

Na tvári sa mu objavil šialený úsmev.

„Pýtaš sa prečo?“ Jeho hlas bol zlomyseľný a rozplynul sa do desivého smiechu. Rozopol si manžetu na rukáve košele a natiahol ku mne ruku. Z predlaktia mu hrozivo vytŕčalo Temné znamenie.

„No samozrejme,“ zamumlala som. „Čo iné by mohlo byť príčinou? Si jedným z Voldemortových pätolizačov a otrávil si Dumbledora, aby...“

Netrpezlivo mávol rukou.

„Pravdaže, pravdaže,“ povedal. „Otrávil som toho starca, lenže on nebol skutočným cieľom, moja milá. Bola si ním ty. Temný pán ma poslal za tebou, nie za Dumbledorom. Hneď ako sa dozvedel, že si opäť v Londýne...“

„Počkaj, prečo ja?“

Samuel sa zaškeril.

„Predpokladal som, že si trochu múdrejšia.“

Viem, že to nemyslel ako lichôtku. V tej chvíli som však vôbec netušila, prečo Voldemortovi záleží na tom, aby ma dostal. Bola som stále Harryho priateľkou, a tento fakt bol ešte stále dostatočným dôvodom, aby som bez stopy zmizla z mesta.

„Kvôli Harrymu?“

Zasmial sa.

To mohlo znamenať hocičo.

„Ale kdeže, ty hlúpe dievčatko!“

Ocenila som, že ma nenechal tápať v pochybnostiach.

„Potter s tým tentoraz nemá nič spoločné. Súvisí to iba s tebou. Ale môže ti to byť fuk. Ak nevieš, kvôli čomu máš zomrieť, nemôže to byť až také dôležité, však?“ spýtal sa uštipačne. „Plánoval som, že vstúpim do rádu a zbavím sa ťa. Avšak potom som svoj nápad vylepšil a rozhodol sa zabiť jednou ranou dve muchy... Jed som pripravil zo šťavy anjelských trúb. Bola to tá žltá tekutina, ktorú som dnes s tvojou pomocou podal Dumbledorovi. Koľká irónia, všakže?“

V duchu som si neustále opakovala: nevrhnem sa naňho, nevrhnem sa naňho, nevrhnem sa naňho, a nakoniec sa mi podarilo ovládnuť. Dobrý bod pre moju sebadisciplínu.

Bola som v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii. Stále som sedela na zemi a pozerala na Samuela. Trpko som poznamenala:

„V tom prípade ti gratulujem k fantastickému hereckému výkonu: ‚Vy z neho nemáte strach?' Bolo to skutočne geniálne! Máš moje uznanie.“

Vo svetle mesiaca som jasne videla, ako sa mu zachveli kútiky úst. Spozorovala som, že ma na moment prestal sledovať a začala som rozmýšľať, akoby som unikla z tejto bezútešnej pozície.

„To som na vás nehral,“ priznal potichu. „Skutočne ma prekvapilo, že sa ho neobávate. Každý normálny človek sa Temného pána bojí.“

„Ak si toto myslia už aj Voldemmortovi prívrženci, je to typická diktatúra, nie?“ spýtala som sa konverzačným tónom. „Viem si dobre predstaviť, ako vás vychováva... Za každé neuposlúchnutie jeden Cruciatus, alebo ako to u vás chodí?“

Tvár sa mu skrivila nenávisťou.

Predpokladala som, že ma v nasledujúcej chvíli rozdrví kliatbou na kúsky, prípadne mi strelí facku. Nenapadlo ma nič lepšie, než ho začať provokovať, aby spravil chybu.

„Temný pán odhalí slabinu každého zradcu a skoncuje s ním. Jeden mizerný vojak môže totiž oslabiť celú armádu.“

„Presne takto sa vyjadrujú fanatici,“ skonštatovala som uštipačne a vyslúžila si facku. Zgúľala som sa po trsoch čerstvej trávy vyrastajúcich zo snehu a zastavila sa pri koreňoch mohutného stromu. Žmurkala som, aby sa z mojich očí dostala von hlina a prach. Okrem hviezdnej oblohy som toho veľa nevidela. Keď som sa zorientovala a uvedomila si, čo stalo, opäť som vydesene pozerala na prútik mieriaci na mňa.

„V poriadku, myslím, že to stačí,“ povedal s predstieraným pokojom. „Zbohom, Hermiona!“

Mala som poslednú príležitosť zachrániť si život. Chmatla som po svojom prútiku a s prekvapením zistila, že ma ovládla panika a ja si neviem spomenúť ani na jedinú kliatbu. Rad za radom som začala skúšať všetky, ktoré ma napadli.

„Vingardium Leviosa!“

Uff, hlúpy pokus...

„Impedimenta!“

Samuel odrazil kúzlo a so zlomyseľným úsmevom vyslal mojím smerom smrteľnú kliatbu.

„Expecto Patronum!“

Z môjho prútika vyletel patronus v podobe vydry, roztvoril tlamu a prehltol zelený záblesk.

Obaja sme prekvapene ustrnuli. Ja som sa našťastie spamätala prvá a prudko som ho sotila na zem.

Prútik mu vypadol z ruky. Práve po ňom siahal, keď som zodvihla ruku s mojím.

„Avada Kedavra!“

***

Sedela som v kuchyni na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť a zízala pred seba. Molly mi do rúk vtlačila šálku s čajom, no ja som k nej ani neprivoňala.

Remus sa premával po kuchyni a polohlasne mrmlal:

„To sa len tak nevidí, je to objav storočia! Kúzlo Patonus proti smrteľnej kliatbe... To je senzácia!“

Neodpovedala som. Cítila som sa strašne.

„Hermiona, uvedomuješ si, na čo si prišla?“

Nahnevane som k nemu vzhliadla a Remus konečne zavrel ústa.

„Áno, uvedomujem si to. Rovnako aj fakt, že som práve zabila človeka!“

S pokorným pohľadom pristúpil ku mne a pohladil ma.

„Viem, ako sa cítiš a nehnevaj sa, že sa teraz viac zaujímam o... Lenže uznaj, nakoľko to bolo pravdepodobné?“

Radšej som neodpovedala. Ešte by som vypustila z úst niečo, čo by som neskôr oľutovala.

Vtom vtrhol dnu Sírius, oblečený v károvanej košeli a roztrhnutých džínsoch. Kvokol si ku mne, schytil mi ruku a vtisol na ňu bozk.

„Hermiona, si v poriadku? Cítiš sa dobre? Neublížil ti?“

Na všetky otázky som odpovedala pokrútením hlavy, až kým som nepocítila slabý závrat. Opäť mi pobozkal ruku a ja som videla Remusa stojaceho za jeho chrbtom, ako si čosi mrmle popod nos.

Sírius ma končekmi prstov chytil za bradu a otočil moju tvár k sebe.

„Čo sa stalo?“

„Zabila som ho,“ šepla som. „Sírius, ja som ho zabila. Jednoducho som ho... zavraždila.“

Zahryzol si do pery.

Už som to dlhšie nevydržala a rozplakala som sa.

„Som vrah, Sírius! Rovnaký ako on! Och, pri Merlinovi, zabila som človeka!“

Zovrel moje plecia trasúce sa plačom a pritiahol si ma čo najtesnejšie k sebe.

Slzy mi v prúdoch stekali po tvári a cudzím hlasom som k nebu vykričala svoju trýzeň. Vo vnútri som pocítila zovretie, ktoré sa ovíjalo okolo môjho srdca. V tej chvíli sa mi zdalo, že sa zadusím. Sírius ma však pevne držal a to ma uchránilo pred pádom na zem. Jeho tvár bola zaliata slzami rovnako ako moja. Hlavu som zaborila do jeho pleca a slanými kropajami zmáčala jeho šaty.

Niekto ma zozadu objal. Známa vôňa mi napovedala, že je to Harry. Obaja ma podopierali, držali a vpíjali do seba moje slzy.

***

Zrejme som zaspala. Nebola som si istá. Keď som precitla, ležala som vo svojej posteli a pociťovala mučivú prázdnotu.

Otočila som sa a pohľadom zachytila Ginninu tvár.

„Si v poriadku?“

„Je mi nanič.“

„Nesmieš sa obviňovať, Mia.“

„Mhmm.“

„Nikto z nás by to nechcel zažiť, ale aspoň je na svete o jedného zlého človeka menej.“

„To znie nadmieru dobre, lenže ty si nestála na konci prútika.“

Ginny sklonila hlavu.

„Viem, že sa nemôžem dotknúť hĺbky tvojej bolesti, ale aspoň sa ju pokúsim pochopiť.“

„Pripraviť niekoho o život je rovnaké, akoby si zomrela ty sama.“

Chvíľu sme mlčali a ja som mala čas opäť premýšľať. Predo mnou sa zjavovali scény uplynulého večera. Zaťala som ruky v päsť. Bolo to také, akoby som sa pozerala na reprízu. Medzi mihajúce sa obrazy zrazu prekĺzla Dumbledorova tvár.

„Dumbledore!“ Vyskočila som z postele a uvedomila si, že mám riešenie na dosah.

„Kam ideš?“ skríkla za mnou Ginny.

Rozrazila som dvere.

„Zachrániť Albusa.“

Bežala som na prízemie. Cestou som narazila na Rona a Harryho.

„Anjelské trúby!“ vyhŕkla som smerom k nim. „Bezoár nedokáže neutralizovať jed. Pomôže mu len odvar zo zvláštneho druhu húb.“

„Čo sa deje?“ zízal na mňa Ron a načiahol sa za mojou rukou. Minul ju.

Siahla som po kabáte a vybehla do noci. Mala som pocit, že viem, čo mám robiť.

Môžem zachrániť Dumbledora!

Z blízkej aleje som sa premiestnila prv, ako ma Harry s Ronom mohli dostihnúť.