Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/23/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Beta-read: Doda357
„Len potrebujem trochu viacej času...“ V tejto poviedke je Hermiona tou, ktorá nachádza Draca plakať v kúpeľni. Utečie od nej. Naháňa ho do Komnaty najvyššej potreby, kde čas nič neznamená – a Komnata ich prinúti spoločne čeliť ich najväčším obavám, aby našli dvere von.
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Alydia Rackham, ktorá napísala túto fanfiction.
Upozornenie: Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku.
23. kapitola
"Nad toto nieto väčšej lásky.
Väčší dar nikto nemôže nikdy dať
Byť zomrieť ochotný
Aby žiť mohol niekto iný
Nad toto nieto väčšej lásky."
Stephen Curtis Chapman
VVVVVVVVV
HERMIONA
Náš plán stál pred nami. Boli sme na ceste k nemu - a čoskoro bude koniec. Čoskoro - ale našu cestu blokovalo veľké množstvo ťažkostí. Všetci traja sme to vedeli. Vedeli sme to, očakávali sme to, obávali sa toho, ale neexistovala iná možnosť. Nie, keď sme už zašli tak ďaleko.
Vo veľmi vzácnom okamihu ticha, večer, som sedela na tráve s Harrym a hľadela na pestrofarebnú oblohu. Chrbát som mala opretý o jeho - opierali sme sa o seba ako vždy. Zhlboka som sa nadýchla teplého nočného vzduchu, načúvala vetru a hľadela na hviezdy, ktoré už začali žiariť. Ron ležal na chrbte neďaleko od nás, spal - bol taký unavený, chudáčik. Podvedome som prechádzala prstami po vnútrajšku svojej ľavej ruky, obkresľovala jazvy, ktoré vystupovali na mojej mäkkej pokožke.
"Som si istý, že nájdeš niečo, čím sa to bude dať vyhladiť," poznamenal Harry, vibrácie jeho hlasu o mňa zaduneli. Uškrnula som sa. Vedel, čo robím.
"Určite by som niečo našla," odpovedala som. "Ale neurobím to."
"Prečo?" spýtal sa.
"Pretože," pohodila som hlavou. "Bellatrix Lestrangeová zomrie. Zabijem ju sama, ak to nespraví niekto iný." Zdvihla som bradu. "A potom, o päťdesiat rokov, budem môcť porozprávať svojím vnúčatám o tom, ako som lovila viteály s Harrym Potterom a keď sa zo mňa jedna smrťožrútka pokúšala vyrezať informácie, tak kvôli mne ohluchla na ľavé ucho."
Harry si odfrkol, potom sa zachechtal. Zaškerila som sa. Ale môj úsmev sa stratil a v hrudi sa mi usadila bolesť. Zaklonila som hlavu a oprela som si ju o Harryho teplé plece.
"Mám ťa rada, Harry. Vieš to, však?"
"Ehm..." koktal. "Áno, myslím, že viem... Prečo si mala pocit, že mi to musíš..."
"Pretože vravieť také dačo je dôležité," rozhodla som sa, čelo zvraštené. "Je dôležité pamätať na všetkých, ktorých máš rád a ktorí majú radi teba - hlavne v takomto čase. Teraz si na rade ty."
"Čože? Vážne?"
"Áno, vážne," naliehala som. "Do toho."
Odkašľal si a pohol sa.
"Fajn, v poriadku. Mám ťa rád, Hermiona - a skutočne to myslím vážne."
Zachichotala som sa.
"Dobre sa to počúva." Nadvihla som obočie, keď som sledovala blikotajúcu hviezdu rovno nad hlavou. "A obaja máme radi Rona."
"Áno. Je to môj brat," zamrmlal Harry.
"Môj tiež," zašepkala som.
"A všetkých Weasleyovcov," povedal Harry.
"Samozrejme," odvetila som, trochu som sa zavrtela. "Hlavne Ginny, há?"
"Áno," vydýchol a to vyvolalo môj úsmev.
"A Hagrida," dodala som.
Harry sa rozosmial.
"Áno, a Hagrida. A... a Lupina, a Tonksovú..."
"A Lunu Lovegoodovú," dodala som. Harry chvíľu premýšľal.
"Áno. Súhlasím. Aj keď má na figu otca."
"Somarina," vadila som sa. "Pozitívne myšlienky."
Harry si odkašľal.
"Dobre, hm..." Zmĺkol. "Siriusa."
Zaplavil ma hlboký smútok.
"Áno."
"A mojich rodičov. A Dumbledora. A Dobbyho."
"Úbohý Dobby..."
"A takmer každého profesora a kohokoľvek iného, kto sa o mňa staral, keď som sa nemohol sám," uzavrel Harry.
"To mi nenecháva príliš odlišný zoznam," dumala som. "Až na... no, moji vlastní rodičia. A..." zmĺkla som.
"A ten druhý človek," dokončil Harry za mňa. "Ten druhý človek, o ktorom mi nemôžeš povedať."
Len som prikývla, tuho zatvorila oči a otočila nos k Harryho uchu.
"Je to v poriadku," povedal, našiel ľavou rukou moju pravú. "Všetko bude v poriadku. Sľubujem."
"Vďaka, Harry," prehovorila som, otvorila oči - a hľadela cez slzy na tú jedinú, blikotajúcu hviezdu. Zahryzla som si do pery, vychutnávala pohľad na tú malinkú bodku žiarivého svetla - a pokúšala som sa ho uchovať vo svojej mysli.
Všetko totiž malo naozaj potemnieť.
VVVVVVVV
DRACO
Neprítomne som prstami hladil po chrbte svojho kocúra, keď som sedel vo veľkom kresle pred tým vysokým, ornamentovým kozubom na Malfoy Manor. Môj šedý kocúr, Styx, mi ležal v lone, celé telo mu dunelo pradením, keď som mu masíroval chrbát rovnako, ako som to robieval, keď bol maličký. Poškrabkal som ho po hlave končekmi prstov, pohladil ho po prehnutom chrbte, potom som mu zovrel prsty okolo chvosta, potiahol ruku až na jeho koniec len preto, aby som začal znova na jeho hlave. Omámene na mňa zažmurkal žltými očami. Pozrel som na neho, potom skončil s hladením, keď som hľadel do plameňov. Pritúlil sa mi hlbšie do lona, bol teplý a ťažký, a pokračoval v spokojnom pradení. Ja som bol v duchu pokojný. Ruky som mal prázdne, zbavené prútika.
Pred nejakým časom moja rodina dostala nové prútiky, pretože tie ich im zabavil Potter. Ja nie. Môj otec to odbil smiechom, vyhlásil, že musím statočne čakať na príležitosť, aby sa mi vrátil späť môj pôvodný prútik a využil pri tom šancu pochváliť sa, že Temný pán používa jeho, takže je len prirodzené, aby dostal nový prútik on.
Bellatrix s ostatnými si neboli takí istí kvôli môjmu váhaniu nahradiť svoj prútik a mne sa hnusilo, ako podozrievavo sa na mňa pozerali - takže som opustil ich spoločnosť. Prechádzal som sa neúrodnou pôdou, ponevieral sa vo vyšších priestoroch môjho domu, kam nikto nikdy nechodil a zanechával stopy v prachu.
A tam hore, v starom okovanom kufri v rohu nízkeho podkrovia som objavil jednu veľmi starú knihu.
Obal mala z obitej čiernej kože a nadpis na obálke sa už dávno zošúchal. Vo vnútri boli stránky krehké a jemné a na nich ručne vpísané slová v starovekých runách. Pripadal som si čudne, keď som ju držal - ako keby som sa dotýkal niečo svetlého, ľahkého, čo sem nepatrilo. Ako keby som zovieral povraz, záchranné lano uprostred rozbúreného mora.
Takže, keď vo svete okolo mňa zúril boj - keď lapači unášali a zabíjali, keď smrťožrúti, vlkolaci a dokonca Lord Voldemort navštevovali náš dom a jedli, pili a kuli plány, sedel som v rohu s tou starovekou knihou a príručkami na prekladanie, a bez prestania som sa prepracovával každým riadkom, každou vetou a prepisoval som ju do modernej angličtiny. Nikto ma neobťažoval. Predtým by ma urazilo, že ma úplne prehliadali. Teraz som to uprednostňoval a vravel veľmi málo komukoľvek. Moja matka s otcom si mysleli, že pokračujem vo vzdelávaní, takže ma nechali na pokoji. Voldemort a smrťožrúti verili, že som neschopné decko a zaobchádzali so mnou rovnako.
Najprv som tú knihu využil ako rozptýlenie, ktoré malo uľaviť búšeniu v mojom srdci a zabrániť tomu, aby som zošalel. Ale potom... Potom, keď som pomaly začínal absorbovať to, čo som preložil, ma tá stará kniha pohltila. Sedel som za stolíkom, osvetleným jedinou lampou v študovni, a písal a písal, a pritom som si prehadzoval tie staré slová v mojej mysli, pomaly, opatrne - ako keď niekto odovzdáva omámeného, ale smrteľne nebezpečného hada do rúk niekoho iného.
Teraz, keď som sedel pri ohni, hľadel do tancujúcich plameňov, v lone mi odpočíval môj kocúr, stále som vylaďoval a otáčal, a ladil tie slová a vety v mojej hlave, zvažoval ich z každého možného uhla, keď som klesal hlbšie do ticha. Prešiel som mentálnym prstom ponad tie slová nadpisu, sledoval ich v mojej mysli, ako sa menia z rún na angličtinu.
Možnosti, Fakty a Stelesnenia Starovekej mágie.
Zatvoril som oči. Načúval pradeniu svojho kocúra.
Za mnou sa otvorili veľké dvere. Zazneli kroky - kroky, ktoré som poznal. Ale náhlili sa, odhodlané. Narušili moje ticho, vytiahli ma znova na povrch. Zaškrípal som zubami a sklonil hlavu.
Snape sa vrátil z Rokfortu.
Nepohol som sa.
"Posiela ma Temný pán," zavolal Snape cez dom, keď sa zastavil v strede nášho salónu. "Presúvame sa na Rokfort."
Z druhej izby sa okamžite dorútila Bellatrix, pišťala ako malé dievčatko, ktoré sa šmýka po zábradlí. Nadvihol som obočie a zostal tam, kde som bol.
"Severus!" vykríkla moja matka, vbehla do miestnosti z inej sály, podpätky jej klopali na kameni. "Čože - už?"
"Áno, Narcissa - Potter s priateľmi sa vlámali dnu. Hľadajú Bystrohlavovej diadém."
Zdvihol som oči. Pred nimi tancovali plamene. Môj prsteň zaiskril.
"Je tu Lucius, je hore..." začala matka.
"Viem, a musíme sa ponáhľať," povedal Snape. "Počkám na vás vonku. Pripravte sa." A otočil sa a odkráčal preč. Dvere za ním sa zatreskli.
"Chceme preniesť boj na Rokfort?" zašepkala do toho ticha moja matka.
"Áno, Sissy - poďme!" zachichotala sa Bellatrix. "Na toto sme čakali! Toto je naša chvíľa - vziať si späť to, čo je naše!"
"Ale... ale chodili sme tam do školy," protestovala matka. "Lucius tam chodil do školy, ty, ja a Severus a..."
"A znova nám bude patriť!" povedala Bellatrix, ako keby bola moja matka hlúpa. "Zbavíme sa humusákov a všetkých, ktorí ju ničia a vrátime ju do stavu, v akom mala byť!"
"Zbavíme sa ich," zopakovala matka, hlas z ničoho nič tvrdý. "Nezmierňuj to, Bella. Myslíš tým, že ich zabijeme."
"Samo, že myslím," vykríkla Bellatrix. "Čo si si myslela?"
"Chceš zavraždiť deti."
"To nie sú deti, Sissy," zasyčala Bellatrix. "Sú to zvieratá. A chcem ich všetky po boku Temného pána pozabíjať. A nielen ich - roky čakám, aby som zabila krvizradcov - ty nie? Všetkých tých špinavých Weasleyovcov a Nymphadoru a to... toho netvora, čo si vzala," vyšplechla. Potom Bellatrix zrazu zavýskala, ako keby ju práve niečo napadlo. "Vravím ti, Sissy - budeš sa musieť pozerať - pretože mám v pláne postaviť sa jej na hlavu a odrezať ju, a potom z nej vyrežem ako moriaka toho kríženca."
"Nymphadora je moja sesternica."
Môj hlas prerezal vzduch - hoci som to nepovedal príliš nahlas. Vycítil som, že sa obe ženy ku mne otočili, aby sa na mňa pozreli, hoci som bol otočený chrbtom k nim. Stále som sa nepohol. Sledoval som plamene.
"Áno," rezolútne vyhlásila Bellatrix. "A rodokmeň vraví, že je moja neter. Malo by to z nejakého dôvodu zmeniť môj názor?"
"Bella..." začala matka.
"Ach, a to humusácke dievčisko, ktoré sa mi dostalo do trezoru," Bellatrix luskla prstami, ako keby ju to napadlo až dodatočne, a pokračovala vo svojom zozname, sťaby sme nič nepovedali. "Áno, to dievčisko, čo som porezala, ale ušla. Bude ďalšia, po Nymphadore. Cha! Začína to byť dlhý zoznam, že?" posmešne si odfrkla. Začul som, ako ku mne urobila zopár krokov a zosilnila hlas. "Možno ju nechám Dracovi, že áno? Ešte neochutnal prvú krv - čo tak toto? Bude to skvelá zábava, Draco!"
"Vieš, teta," povedal som chladným a vyrovnaným hlasom. "Občas som zvedavý, čo budeš robiť po vojne, aby si sa zabavila. Variť deti a jesť ich?"
Pomaly som sa postavil, Styx mi zoskočil z lona a odklusal do rohu. Otočil som sa a oprel si ľavú ruku o chrbát môjho kresla. Nezdvihol som hlavu – stále som hľadel na zem a nadvihol obočie.
"Alebo si konečne učešeš vlasy, použiješ trochu parfumu a budeš dúfať, že si ťa lord Voldemort všimne?"
Zdvihol som hlavu. Moja teta stála pred matkou ani nie o päťdesiat metrov ďalej. Matka na mňa vyvaľovala oči. Bellatrix lapala po dychu - a zbledla ako stena.
"Ako... ako sa opovažuješ také dačo vravieť?" kypela, ruky zovrela do trasúcich sa pästí. Nepatrne som mykol bradou dohora.
"Samozrejme, máš pravdu. Nemal by som to hovoriť. Pretože ten si ťa nevšimne." Pozrel som sa jej do očí a prižmúril svoje. "Myslíš, že si pre neho niečo mimoriadne? Že mu na tebe záleží?" Pokrútil som hlavou a skrútil pery. "Nie si nič iné ako besný pes, ktorého si drží, aby pre neho robil špinavú prácu." Zastal som. "Ty si zviera."
Bellatrix sa pohla tak rýchlo, že som to nedokázal zaznamenať. Ruka, ktorá zvierala jej nový prútik, ním švihla. Moja matka vykríkla. Ale nie hlasnejšie než Bellatrix.
"Crucio!"
Zasiahlo ma to do hrude. Zapotácal som sa dozadu, ruky mi vyleteli k srdcu. Zasiahla ma bolesť -
A potom sa stratila. Otvoril som oči. Nadýchol som sa. Hľadel som na seba. Srdce mi uháňalo o preteky. Pozrel som na svoju tetu.
Stála bez pohybu, ruka úplne natiahnutá, prútik namierený na mňa. A, s jej šialenými čiernymi očami dokorán a jej šokovanou tvárou ako popol vyzerala v tejto chvíli ešte strašnejšie než kedy predtým.
"Sľub mi, že si toto navždy zapamätáš:" Dumbledorove slová mi zneli v hlave. "Si silnejší než vyzeráš."
A potom...
Matka zakvílila a skočila po svojej sestre. Bellatrix ju odrazila. Vystrel som sa. Bellatrix na mňa urobila výpad, vykríkla z plných pľúc...
"Avada Kedavra!"
Oslepujúce zelené svetlo explodovalo cez miestnosť.
Sila do mňa vrazila.
Ja som narazil o rímsu kozuba.
Všetko sklo sa rozsypalo.
Zahrmel hrom.
Kamene sa zatriasli.
Nastalo ticho.
Otvoril som oči.
Bellatrix ležala roztiahnutá na chrbte, bez pohybu. Odlepil som sa od kozubu, zadýchaný, ruka pritlačená na srdce. Reflexívny úsmev rozžiaril moju tvár a potom sa stratil, keď som namáhavo prehltol.
Bol som nažive.
Viac než to.
Mal som pravdu.
Pohol som sa vpred, každým krokom moje neisté nohy získavali na sile, moje chodidlá škrípali na rozbitom skle z okien a váz a tanierov, ktoré sa roztrieštili všade po zemi. Matka, zvierajúca si hrdlo, stála ako socha nad telom svojej sestry.
Postavil som sa na druhú stranu Bellatrix. Jej oči prázdno hľadeli do stropu. Čierne vlasy sa rozprestierali po zemi. Chladný vietor zafúkal izbou.
Čupol som si a pritlačil prsty na jej hrdlo. Žiaden pulz.
"Ty..." chrapčala matka. "Ty si ju zabil..."
"Zabila sa sama," zamrmlal som, stále tak ohromený, že som sa nedokázal odvrátiť od jej bezcitnej tváre. "Ani som nemal prútik."
Matka začala smokliť. Zakryla si rukou ústa a pridúšala sa. Hľadel som do neživých Bellatrixiných očí a zaškrípal som zubami.
"Ochrana nevinných zahŕňa
Každý vrahov pokus zabiť ťa
Život za život vymenený
Tvoju pokožku zaplní
Najväčšou mocou zo všetkých
Ochrana kol teba smrť zastaví
A ty nezahynieš."
Tieto slová z poslednej strany tej starodávnej knihy ma prenasledovali každý bdelý okamih, odkedy som ich preložil. Kráčal som s nimi, premýšľal nad nimi, vnímal každý riadok, cítil každý podtón, až kým som nepochopil ich plný význam.
A teraz som vedel, že sú pravdivé.
Dumbledore zomrel kvôli mne.
Zomrel, aby ma zachránil pred Voldemortom.
Čo ujasnilo to, čo som bol schopný vykonať.
A čo som vykonať musel.
"Čo sa stalo? Čo to bol za zvuk?" Otcov hlas cvendžal miestnosťou, keď sa hnal dolu schodmi. Neotočil som sa k nemu. Zastavil.
"Čo..." zhíkol. "Čo sa stalo?"
"Bella... Bella sa pokúsila zabiť Draca!" vzlykala matka. "Ale to kúzlo... ono sa... ono sa vrátilo a zasiahlo ju a ona... ona... Draco, čo robíš?"
Neodpovedal som - len som vypáčil Bellatrixin prútik z jej stuhnutej ruky a vstal som. Otočil som sa.
Moji rodičia stáli stuhnutí, oči mojej matky plné sĺz, oči môjho otca plné šoku - oboje upriamené na mňa.
"Robím to, čo som mal urobiť," odpovedal som matke. Zastal som, len na chvíľku, a na oboch sa pozrel. "Oboch vás milujem," povedal som - a mávol som svojím novým prútikom a s hlasným prasknutím som sa odmiestnil z Malfoy Manoru.
Autorkina poznámka:
Pre tých, ktorých zaujímajú technické detaily. Toto som vypátrala:
http://harrypotter.wikia.com/wiki/Sacrificial_protection
"Obetná ochrana sa môže udeliť jednému človeku alebo skupine ľudí. V prípade, že sa týka jediného človeka, ochrana bráni komukoľvek, kto zavraždil človeka, ktorý obetoval svoj život, aby sa fyzicky dotkol osoby, ktorá bola zachránená a spôsobí, že sa smrtiaca kliatba na zachránenú osobu vyslaná vrahom odrazí."
A
"V prípade zahrnutia viacerých ľudí nie je rozsah ochrany známy, ale zjavne je menšia než v prípade jediného človeka, takže kúzla vrhnuté vrahom na osoby pod touto ochranou len rýchlejšie stratia svoj účinok a neodrazia sa späť (hoci nie je známe, ako by sa toto dalo aplikovať na smrtiacu kliatbu.)
A
"Aby došlo k vytvoreniu ochrany, obetujúca sa osoba musí dostať možnosť voľby žiť, ale vedome si zvolí smrť."
A
"Nie je známe, či ktokoľvek, kto pracuje pre čarodejnicu či čarodejníka, ktorí ten skutok spáchali, môže ublížiť niekomu, kto je chránený touto obetou. Podľa všetkého sa to dokázalo počas Bitky o Rokfort, kde sa verí, že Harry ochránil svojich priateľov pred Voldemortom, ale potom dokonca ani žiaden zo smrťožrútov, tobôž samotný Voldemort, nebol schopný nejako poškodiť rokfortskú armádu."