Preklady fanfiction Harryho Pottera

Stratená

Ocitla som sa neďaleko miesta, kde došlo k predošlej tragédii. Keď som si uvedomila, kam som sa vrátila, stuhla som. Pri koreňoch stromu som už nevidela Carmintonovo mŕtve telo. Pravdepodobne ho odniesli ľudia z ministerstva.

Vo svite hviezd som kráčala po hrubej vrstve mokrého lístia a snažila sa spomenúť si, čo nám hovorievala profesorka Sproutová o girlonských hubách. Pamätala som sa, ako nám vysvetľovala, že ich môže objaviť takmer každý, keďže sa zjavujú v noci.

Zrazu som mala pocit, akoby niekto stál medzi stromami. Na chrbte som zacítila niečí pohľad. Nebolo to po prvý raz. Rýchle som zažmurkala a prízrak zmizol. Medzi stromami už len ticho povieval vietor.

Zohla som sa, aby som v slabom mesačnom svetle videla lepšie na zem. Po malých krôčikoch som postupovala vpred. Dôkladne som skúmala okolie a odhŕňala z cesty lístie. Po niekoľkých krokoch som zočila vec, ktorú som hľadala, drobnú hubu s hnedým klobúčikom a bielym hlúbikom. Vyzerala úplne obyčajne. Od ostatných húb sa odlišovala len tým, že sa vôkol nej vznášala striebristá žiara, znak jej magickej moci.

Zhlboka som sa nadýchla. Striebornou dýkou som ju pomaly oddelila od podhubia a vložila do plátenného vrecúška.

Vtom som začula tichý zvuk pripomínajúci šuchot plášťa. Ani som sa nestihla obzrieť, keď sa za mnou ozval mäkký, hodvábny hlas:

„Stupefy!“

***

Počula som štebot vtákov.

Pomaly som otvorila oči, ale ihneď som ich znovu privrela. Cez veľké okno, za ktorým sa rozprestierala nádherná záhrada, prenikalo do izby jasné svetlo. Skúsila som pohnúť stŕpnutými údmi, ale zachvela som sa. Stále som v nich cítila zvyšky kliatby, ktorá ma na niekoľko hodín uviedla do bezvedomia. Mohla som len tipovať, koľko času odvtedy uplynulo. Zdalo sa, že celá noc.

Zodvihla som hlavu, aby som sa porozhliadla po miestnosti. Ležala som v posteli s kovovým záhlavím a tmavozelenou prikrývkou. Niekto pod môj chrbát naukladal vankúše, aby ma polosediačky podopierali.

„Som rád, že ťa vidím, Hermiona.“

Otočila som hlavu napravo. V rohu miestnosti som zahliadla muža sediaceho v zelenom kresle. Nevidela som ho takmer päť rokov. Posadila som sa, nespúšťajúc z neho oči, a nohy som zložila na parkety z čerešňového dreva.

„Severus... Tiež ťa rada vidím. A úprimne priznávam, že netuším, čomu vďačím za naše opätovné stretnutie.“ V hlase mi zaznela jemná výčitka a oči sa mu zablysli. Nevedela som, do akej miery ho môžem provokovať.

„Priamočiara, ako vždy,“ kývol hlavou a prekrížil si nohy. Na tvári sa mu usadil zamyslený výraz.

„Budem to považovať za kompliment,“ odvetila som opatrne a pomaly som sa postavila.

Stále na mňa hľadel a dlhú chvíľu sa zdalo, že nechce prerušiť ticho v miestnosti.

„Zmenila si sa,“ povedal nakoniec veľmi potichu a premeral si ma. Pohľadom sa pristavil na mojich dlhých vlasoch stáčajúcich sa na pleciach v jemných vlnách, potom prešiel po tvári, postave, až ku končekom prstov na nohách. Tváril sa, akoby si to vychutnával.

Odkašľala som si a pohľad sa mu vrátil späť k mojej tvári.

„Aj ty si sa zmenil,“ poznamenala som. Očividne, vlasy mal kratšie, než zvyčajne, okolie očí mu vrúbilo niekoľko vrások a na spánkoch som zahliadla zopár šedín.

„Nezmenil som sa, Hermiona,“ zavrtel hlavou, „zostarol som.“ Zasmial sa drsným smiechom a ja som sa zachvela.

„Bojíš sa ma?“ spýtal sa a skúmavým pohľadom pátrajúc po mojej reakcii.

Podišla som dopredu.

„Nebojím,“ odpovedala som. „Len nechápem, prečo si ma sem dovliekol, a to ma zneisťuje.“

Mierne prikývol.

„Takže sa nebojíš, len máš pochybnosti. Chvályhodné, skutočne chvályhodné.“

Pozrel do záhrady, kde pod rozložitým orechom poskakovali vrabce okolo ornamentmi zdobenej mramorovej lavičky.

„Mala by som sa báť?“ spýtala som sa potichu, čo najneutrálnejším hlasom.

Nepozrel na mňa. Jeho pozornosť naplno upútali malé vtáčence.

Musela som uznať, že mu roky pridali na príťažlivosti. Je zvláštne, že ženy v priebehu rokov starnú, vráskavejú a ošpatnejú. U mužov je to však iné. Ich tváre sa s pribúdajúcimi rokmi stávajú výraznejšími, príťažlivejšími. Severus si myslel, že zostarol a ja som nemala chuť mu to vyvracať. Je lepšie, keď netuší, že vyzerá oveľa lepšie, než kedykoľvek predtým.

„To závisí od toho...“

Nedokončil vetu a vo vnútri sa mi rozoznel poplašný zvon.

Zdvihla som obočie.

„Takže, od čoho to závisí?“

Vstal z kresla a podišiel ku mne.

Vzhliadla som k jeho tvári, ktorá bola studená a nevyspytateľná, ako vždy.

„Pozri, Hermiona, nie si tu z mojej vôle. Bol to príkaz Temného pána.“

Cítila som, ako sa mi na tvári zjavuje údiv. Uprene som na Severusa hľadela a čakala, že sa zrazu rozosmeje a prizná, že to bol len žart. Lenže to sa nestalo. Pohľadom som mu skĺzla k hrudi. Bolo ľahšie pozerať tam, než do jeho očí.

Jemne mi zodvihol bradu. Keď zbadal môj výraz, pohľad mu na chvíľu zjemnel.

„Si sklamaná, Grangerová?“

Bola to rečnícka otázka. Nečakal na odpoveď.

Vnútro sa mi zmietalo vo víre pocitov. Nie raz som v uplynulých rokoch zdôrazňovala, aká som si istá, že sa vrátil k Voldemortovi a odvrátil od strany dobra. Lenže v najhlbšom vnútri som to nemyslela vážne. Stále som dúfala...

Pozrela som naňho pohľadom plným nenávisti.

Oči mu potemneli.

Netváril sa, žeby s tým nepočítal. Skôr vyzeral byť zmierený. Ako keď sa pripravíte na najhoršiu možnosť, ktorá nakoniec nadíde.

Odstúpil odo mňa.

Ja som sa však za ním natiahla a prstami mu zovrela snehobielu košeľu.

Ešte aj toto! Ako sa opovažuje nosiť túto farbu? Prečo nie je v čiernom? Naničhodný pokrytec!

Pritiahla som ho bližšie k sebe a sykla mu do tváre:

„Severus Snape, si ten najpodlejší zradca! Ty si nastúpil na Carmintonovo miesto? Ty si ten nový poskok, ktorý ma má zavraždiť? Skutočne štýlové! Nestrácaš čas lichôtkami a dvorením, ako tvoj predchodca... Ty ma rovno unesieš! Vieš, kto si? Si jeden odporný, špinavý červ, ktorý...“

Strhol moje ruky zo seba a sotil ma na posteľ takou silou, až som sa rozpľasla na matraci. Otočil sa a bez slova vyšiel z miestnosti.

Sedela som schúlená na nádhernej prikrývke a objímala si kolená. Po tvári mi stekali slzy. Netrápilo ma, že ma uniesol, ani to, že sa ku mne správal hrubo... Trápilo ma poznanie, že je presne takým špinavcom, za akého ho všetci považovali.

***

Nemala som predstavu o čase, ktorý uplynul odvtedy, čo ma Severus nechal osamote. V izbe neboli žiadne hodiny. Počula som štebot vrabcov, ako si neúnavne a veselo vyspevujú o slobode. Pozorovala som púť slnka. Najskôr plávalo vysoko na nebi, potom sa záhrada ponorila do tieňa a s jeho príchodom sa stratili aj vtáčence.

Cez okno som sledovala západ slnka.

Nehľadala som svoj prútik. Vedela som, že mi ho nenechal. Poznala som Severusa dosť dobre na to, aby som márnila čas jeho hľadaním.

Bála som sa, čo bude nasledovať. Tušila som, že si Voldemort želá moju smrť a vedela som aj to, že nie je ani trochu ohľaduplný typ. Keď príde na lámanie chleba, nezaváha ani na sekundu. Spôsobí mi nepredstaviteľnú bolesť tým, že prikáže mojej láske, aby ma zabila. Jednoducho využije Postrach rokfortských žalárov, ktorý s radosťou odstráni spred svojich nôh ženu, čo mu spôsobila toľko bolesti.

Mnohokrát som si pripomínala, že to nie je moja vina. Aj Sírius s Harrym zdieľali rovnaký názor. Nemohla som za to, že sa Severus rozhodol utiecť. Každý večer som si to opakovala, ako liečivú mantru. No zbytočne. Pocit viny vo mne pretrvával.

Celé mesiace som cítila tú prekliatu vôňu na šatách. Nebolo dôležité, koľkokrát som ich vyprala. Vôňa klinčekov ma sprevádzala každým dňom, nocou, chvíľami samoty... Bolelo to.

Nevedela som, na čo ešte čaká. Ak ma chce zabiť, prečo tu ešte sedím? Chce vari so mnou skoncovať samotný Voldemort? Pri myšlienke na to som sa striasla zimou.

Niekde v diaľke ohlásil zvon celú hodinu a potom sa ozvalo tiahle zvonenie. Skôr ako utíchlo, začula som tiché klopanie na dvere. Zachvela som sa a posunula  na posteli vyššie.

Nebuď hlúpa Hermiona. Voldemort by neklopal...

„Áno?“ Bola som hrdá, že sa mi hlas netriasol.

Vo dverách sa zjavil domáci škriatok v krátkej modrej zástere s bielou šatkou na hlave. Vstúpil dnu a uklonil sa.

„Slečna, podáva sa večera.“

V úžase som zodvihla obočie: „Večera?“

„Pán povedal, že je potrebné ohlásiť slečnu,“ prikývol škriatok. „Osobným prianím pána profesora je, aby ste sa k nemu pripojili. Prosím, nasledujte ma.“

Zodvihla som sa z postele a meravo som sa pobrala za ním.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa.

„Mimi, slečna,“ odvetila bez toho, aby sa obzrela.

„Kde to sme, Mimi?“

„Pán nedal Mimi povolenie hovoriť o tom.“

Podráždene som prikývla.

„Samozrejme, že nie,“ zamrmlala som. „Bola to hlúpa otázka...“

Mimi ma viedla po schodoch dole. Zišli sme do malej predsiene.

„Doprava, slečna,“ pokynula.

Nezostávalo mi nič iné, než ju nasledovať.

V strede jedálne stál dlhý stôl z orechového dreva. Na ňom bol položený obrus zlatistej farby s prestieraním pre dve osoby. Severus sedel za vrchom stola na opačnom konci miestnosti. Bol ležérne opretý dozadu s jednou rukou položenou na opierke stoličky a hľadel na mňa.

„Upokojila si sa?“ spýtal sa chladne.

Vrhla som na neho nenávistný pohľad a ostala stáť na mieste. Kývol rukou ku stoličke oproti nemu.

„Nech sa páči, posaď sa.“

Naďalej som stála vo dverách a on si namrzene odfrkol.

„Pre Merlina, Grangerová, zlož už ten svoj zadok!“

To zabralo. Odsunula som stoličku a sadla som si. Nedôverčivo som hľadela na nôž a vidličku vedľa taniera.

Očividne ho to pobavilo.

„Čakáš snáď, že ten nôž začarujem a on vletí do tvojho chrbta?“

Rozladene som na neho pozrela.

„Skôr som mala na mysli srdce.“

Vzal do rúk látkový obrúsok a rozprestrel si ho do lona.

„Mimi!“

Malý škriatok vstúpil dnu.

„Môžeš servírovať prvý chod,“ povedal Snape bez toho, aby na ňu pozrel.

Vedela som, že chce vyvolať môj nesúhlas, preto som radšej mlčala.

„Áno, pane,“ uklonila sa Mimi a ja som začala rozmýšľať, ako s ňou Severus zaobchádza. Má tá malá bytosť z neho strach? Nezdalo sa mi, že by bola v jeho prítomnosti frustrovaná. Úctivá úslužnosť však bola citeľná.

Vo vzduchu sa zjavila fľaša vína a Severus kývol rukou smerom ku mne.

„Dáš si?“

Mykla som plecom. V skutočnosti mi to bolo jedno.

Zodvihol prútik. Namieril ním na fľašu, potom na môj pohár a nápoj sa zjavil predo mnou.

„Šikovné kúzlo,“ prikývla som a vzala pohár do ruky. Privoňala som k vínu, snažiac sa tváriť ako znalec, popritom som však pátrala po stopách jedu. Bolo to veľmi priehľadné gesto.

Naplnil svoj pohár. Poriadne si odpil, vychutnávajúc zamatovú chuť vína. Pováľal ho na jazyku, aby mi dal najavo, že sa vo vínach naozaj vyzná.

„Je to miestne víno,“ vysvetľoval, „ročník 92. Skutočne vynikajúci rok.“  Jeho hlas znel zamyslene.

Nebola som si istá, či sa tým len nesnaží rozptýliť moje podozrenie.

„Škoda, že je to posledná fľaša. Povedal som si, že ju otvorím len pri výnimočnej príležitosti. A vhodnejší okamih si  ani neviem predstaviť.“

Ústa sa mu roztiahli v úsmeve a ja som sa nestačila čudovať. S takýmto úsmevom  by si starý Severus Snape vystačil minimálne rok. Nevedela som, čo sa za tým všetkým skrýva. Bola som naučená neustále pátrať po príčinách vecí a táto ma mimoriadne vzrušovala. Bude mať nakoniec dobrý, alebo zlý dopad na môj život?

Nenechal ma ďalej filozofovať. Uprel na mňa oči farby polnoci a všetky moje myšlienky mi odleteli z hlavy preč. Bola som si istá, že sa mi pokúša dostať do mysle.

„Von!“ zamumlala som chabo.

Ovládol svoj pohľad a odložil pohár.

„Pokušenie bolo priveľké,“ povedal takmer zdráhavo. „Nemal som to robiť.“

„Videl si niečo zaujímavé?“ spýtala som sa posmešne.

Poškrabal sa na nose a ja som vedela, že bude nasledovať nejaká lož.

„Nič také, kvôli čomu by sa oplatilo skúsiť to znovu. Môžeš byť pokojná.“

„Toto odo mňa nežiadaj, Severus. Ani zďaleka nie som v stave, že by som pociťovala pokoj.“

Mykol plecom.

„To je tvoj problém.“

Mimi sa zjavila vo dverách s veľkou misou polievky na tácni.

Cítila som silné pokušenie pomôcť jej. Lenže Severus ma jediným pohľadom odradil od podobného úmyslu. Sú situácie, kedy sa človek musí vzdať svojich zásad.

Tácňa sa nakoniec dostala na stôl a ani kvapka polievky sa z nej nevyliala. Bol to dobrý výkon vzhľadom na rozdiel výšok stola a škriatka.

Polievka bola horúca a hustá.

„Krémová cibuľová polievka s opraženými kúskami žemlí,“ vysvetľovala Mimi.

Severus si jemne odkašľal.

Pozrela som naňho a on dodal:

„Jedna z miestnych špecialít, Hermiona.“

Nervózne som privrela oči.

„V priebehu posledných piatich minút už po druhýkrát poukazuješ na to, kde sme, ale nevyslovíš to. Môžem ťa poprosiť, aby si ďalej nenapínal moje nervy?“

„Dobré vína, krémová cibuľová polievka... kde len môžeme byť, Hermiona? Počkaj, napoviem ti... Neďaleko odtiaľto tečie rieka Seina.“

Namáhavo som prehltla a niečo zamrmlala.

„Čo prosím?“ zaujímal sa Severus.

„Francúzsko,“ povzdychla som skľúčene. Priznanie faktu, že sme v zahraničí, ma len utvrdilo v domnienke, že sa už nevrátim domov.