Preklady fanfiction Harryho Pottera

Káva bez cukru

Dva dni som bola u Snapea v zajatí, dva dušu trýzniace dni. Aj keď som dôvody ešte stále nepoznala, keďže som žila, pravdepodobne nešlo len o moju smrť. Bola to dosť morbídna hra, neustále rozmýšľať nad tým, kedy a ako zomriem. Desilo ma, že zrejme skôr zošaliem z nevedomosti, než Severus vysloví smrteľnú kliatbu. Ak by som si mala vybrať, vyberiem si druhú možnosť.

Snape trávil veľa času v dome, čo som po krátkom čase strávenom tu, predpokladala. Potĺkajúc sa po chodbe som si občas všimla dosť čudné veci, najmä ak som sa vydala na cestu po zotmení. V prvý večer som pár hodín po večeri vykĺzla z kúpeľne a pobrala sa na toaletu. Zrazu som spoza jedných z množstva rovnakých dverí začula tóny klavíra. Po chvíli načúvania som vedela určiť, že dotyčný hrá skladbu od Beethovena. Bolo dosť udivujúce počuť muklovskú hudbu v dome čarodejníka, ktorý je navyše smrťožrútom. Nehovoriac o tom, že to stavalo Severusa do celkom iného svetla. Bez slova som sa pobrala ďalej, zanechajúc pána domu v domnienke, že sladko spím vo svojej posteli.

Na druhý deň ma zobudila vôňa čerstvej kávy. Keďže som v predošlý večer dostala povolenie, odvážila som sa zísť do kuchyne, kde sa už zdržiaval Severus s čiernym hrnčekom kávy v ruke.

Hneď ako som ho zbadala, sa niečo v mojom vnútri pohlo. Myslím, že som sa ho stránila, čo bolo dosť hlúpe. Veď pred pár rokmi som bola do neho zamilovaná. V každom mojom pohybe bolo cítiť isté napäté očakávanie, ktoré ma pripravovalo na moment, kedy vytasí prútik a na mieste ma zabije. Že sa to doteraz nestalo, ešte neznamenalo, že k tomu nedôjde.

Premeriaval si ma tmavým pohľadom a potom si odpil z kávy. Stála som vo dverách dlhšie, než bolo potrebné a on to odmenil netrpezlivým zavrčaním.

„Kávu nájdeš na pulte,“ povedal chrapľavým hlasom.

Prevrátila som oči a podišla k pultu. Vzala som kanvicu a do šálky, ktorú som našla na polici, som si naliala kávu.

„Kde nájdem cukor?“ vyzvedala som.

Zažmurkal, ako keby nerozumel otázke, potom sa spamätal a pohľadom preletel po kuchyni.

„Nuž, ani neviem,“ zamrmlal. „Myslím, že cukor nemáme...“

Zrejme som sa na neho zadívala dosť čudne, lebo mykol plecom a s nechuťou mi začal vysvetľovať, že je to ešte len týždeň, čo sa zdržiava vo Francúzku a doteraz cukor nepotreboval, lebo kávu pije bez cukru a Mimi nezvykne pripravovať sladkosti.

„Nezvykneš jesť dezert?“ pozastavila som sa nad skutočnosťou; ja závislá na sladkostiach.

Vstal od stola, podišiel ku skrini, a keď v nej cukor nenašiel, nadvihol niekoľko vrchnákov na škatuliach, ktoré boli pokryté prachom a pavučinami.

„Zdá sa, že Mimi bude mať v nasledujúcich dňoch dosť roboty,“ poznamenal trpko a bezradne mykol plecom. „Možno bude vedieť, kde by sme našli cukor pre slečnu.“

Zrazu som sa cítila ako hysterická hus, ktorá nevie zaspať bez večernej dávky kakaa. Ako keby sa on, únosca, musel prispôsobovať svojmu zajatcovi. Rýchle som prišla na to, o čo tu ide a nedbalo som pokrčila plecami.

„Nechaj to tak,“ povedala som. „Netreba, vypijem ju aj bez cukru.“

Vzhliadol na mňa. Pod očami mal kruhy, čo znamenalo, že v noci veľa nespal. Avšak ten, kto ešte o polnoci brnká na klavíri, nech sa ráno nesťažuje.

Odpila som z kávy a takmer som ju vypľula späť do hrnčeka.

Severus s bezvýraznou tvárou vypil zvyšok tekutiny a spýtavo na mňa pozrel.

Ja som sa zatiaľ snažila nesklátiť pod náporom otravy kofeínom.

„Táto žbrnda ma zabije! Je ešte horšia ako ten hnus, do ktorého mi v detstve mama namáčala prsty, aby som si neobhrýzala nechty,“ vyprskla som. „Lenže mnohé to vysvetľuje,“ dodala som zlomyseľne. „Neješ žiadne sladkosti, piješ kávu určenú pre inferiov... Ani sa nečudujem, prečo si stále taký zatrpknutý.“

So žoviálnym úsmevom na tvári nesúhlasne pokrútil hlavou.

Tento typ úsmevu som u neho ešte nevidela. Počas svojej kariéry v Rokforte ho nepoužíval.

„Nie som odkázaný na podobné náhrady, ako je cukor alebo čokoláda.“

Aj keď som sa snažila ovládnuť, predsa len zo mňa vytryskol tichý, cynický smiech.

„Ešte šťastie. Čo by si inak robil s takým dokonale šťastným a bezstarostným životom, však?“

„To by som netvrdil. Ale nekompenzujem to podobnými spôsobmi.“

„Tak ako? Beháš?“ dobiedzala som ďalej.

Zdalo sa, že sa zhrozil už pri samotnej myšlienke.

„Behať? Pri svätom Merlinovi, to nie! Od piatich rokov nebehám, a aj vtedy som bežal len preto, že ma naháňali. Čítam, Grangerová, alebo pripravujem elixíry.“

„Jedy, povedzme, ako tento tu?“ kývla som smerom k hrnčeku.

Zatváril sa nechápavo.

„Aby si ním otrávil úbohú, nič netušiacu obeť, ktorej sa musíš zbaviť tak či tak. Lenže ty si príliš zbabelý, aby si to urobil.“

Stačil jediný pohľad naňho, aby som sa presvedčila, že som prestrelila. Chvíľu sa mi zdalo, že mi vylepí facku, lenže v poslednej chvíli stiahol ruku.

„Nemôžem očakávať, že pochopíš plán, ktorého si súčasťou. Stačí, keď budeš vedieť, že teraz nezomrieš,“ šepol desivým hlasom.

Vzápätí rozrazil kuchynské dvere a zmizol. Hrozivo mi pripomenul profesora elixírov spred piatich rokov. Teraz mal však namiesto habitu župan, ktorý za ním povieval.

Zdesene som sedela za stolom a srdce mi bilo až v krku. Nuž áno, príliš dlho som mu brnkala na nervy. Môj otec zvykol hovorievať, že do spiaceho leva netreba štuchať, pokiaľ nemáš pri sebe dosť dlhú palicu.