Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka k hudbe: Dôvodom rozdelenia kapitoly je hudba. Tá k prvej časti kapitoly je kombináciou hudby, ktorú pri nej počúvala autorka ( Gandalf’s fall) a hudby, ktorá patrí k úryvku na začiatku kapitoly:

http://www.youtube.com/watch?v=M3aKFrsapjc

http://www.youtube.com/watch?v=y0KyhRkgThc

Druhú časť sprevádza iná hudba.

24. kapitola

Z pochyb a tísně tmou do jitra jel jsem,

zpíval jsem slunci, zasvítil se meč.

Do konce naděje jsem dojel,

a teď do skonání zlobou a zhoubou do zatmění dne!

Pán prsteňov, Návrat kráľa

Kniha V., kapitola 6, Bitva na pellonorských polích

VVVVVVV

DRACO

Kráčal som tieňmi, okolo mňa a za mojimi nohami mi ševelil môj čierny plášť s kapucňou. Hnal som sa po okrajoch bitky ako zjavenie. Vzduch pálil ozónom, popolom a krvou. Sem a tam sa odrážali výkriky, rev a kričané kúzla. V diaľke i nablízku.

Kráčal som vyrovnaným krokom, nehlučný v lesnom poraste pod ochranou stromov.  Tentoraz som v ruke prútik zvieral pevne.

Tentoraz som zamýšľal priniesť smrť.

Nemohol som dovoliť, aby ma niektorá zo strán videla. Bol som si istý, že Voldemort vedel, že som zodpovedný za smrť Bellatrix. Ak veril, že som len bezcenný ničomník, moji rodičia možno budú v bezpečí. Ale ak k sebe pritiahnem nejakú pozornosť - hoci nemohol zabiť mňa - mohol poľahky zabiť ich, keby si myslel, že sú zradcovia. To isté platilo aj o profesorovi Snapovi. A Potter ma videl, keď Dumbledore zomrel a nepochybne rozšíril túto skutočnosť medzi rokfortskú stranu. Pred ich kúzlami ma tá staroveká mágia nechránila - priblížiť sa k nim by mohlo byť smrteľné.

Našťastie ma Oklumencia naučila umeniu dôvtipnosti, trikom s utajením - a rozvracačstvu.

Presne ako ten symbol môjho domu, budem hadom, ktorý zaútočí skôr, než sa dozvedia, čo sa deje.

Ticho som kráčal za zvukmi hlasov... hlasov, ktoré som poznal. Kríky mi na chvíľu zakryli výhľad, ale začul som hlasy troch rôznych mužov, ktorí sa rozprávali pri kraji bojiska.

"Skúsime prejsť tajnými priechodmi... rozprášime ich," povedal jeden muž.

"Myslím, že ich budú strážiť tí, čo sú vo vnútri hradu," zareagoval druhý.

"Nebudú vedieť, čo ich zasiahlo," riekol tretí.

"Myslím, že to bude najlepšie riešenie - Temný pán so mnou súhlasí," povedal prvý.

"Hovoril si s ním?" riekol tretí.

"Hovoril."

"Výborne," ozval sa druhý. "Súhlasím."

"Zaujímavý nápad," prehovoril som, vykročil spoza kríka, moja tvár skrytá v tieni kapucne. Zostal som stáť.

Macnair, Rookwood a Travers sa otočili, prútiky dohora, tvárou ku mne.

"Kto si?" dožadoval sa Rookwood. Zdvihol som ruku a stiahol si kapucňu. Prekvapili sa a ruky s prútikmi im zaváhali.

"Draco Malfoy?" spoznal ma Macnair.

"Ako si sa sem dostal?" spýtal sa Travers, zboku na mňa zazeral.

"Rád by som si pokecal, džentlmeni - dal si čajík a to všetko," riekol som. "Ale obávam sa, že na to niet času. Na tie priechody nezaútočíte."

"Prečo nie?" spýtala sa Rookwood. "Temný pán zmenil príkazy?"

"Nie," povedal som.

Smrťožrúti sa pohli, prižmúrili oči.

"Ale máte na výber," pokračoval som. "Opustite toto bojisko a okamžite odíďte - inak zomriete."

Chvíľu na mňa zízali, potom sa pozreli na seba.

"Koho rukou?" spýtal sa Macnair.

"Vašou vlastnou," odpovedal som.

Travers sa zasmial. Macnair sa uškrnul.

"Len mrháme časom," zamračil sa Rookwood. Namieril na mňa prútik a povedal: "Expelliarmus."

Ukročil som - zablokoval ho. V očiach smrťožrútov sa zablýskalo.

"Stupefy!" skúsil Travers. Kúzlo sa odrazilo na mojom štítovom kúzle. Zdvihol som hlavu a kráčal smerom k nim, plášť za mnou vial.

"Odíďte," povedal som. Zdvihli prútiky. Stočil som sa, namieril svoj na Macnaira a neverbálne Reducto vyrazilo z môjho prútika. Zasiahlo ho – odhodilo dozadu a narazil do stromu s kosti lámucou silou. Zrútil sa a zostal nehybne ležať. Travers s Rookwoodom sa otočili tvárou ku mne - zablokoval som Rookwoodovo spaľujúce kúzlo a potom to Travers vyslovil.

"Avada Kedavra!"

Hrom sa vzniesol lesom. Oči mi oslepilo smaragdové svetlo. Stĺp svetla vystrelil rovno do vzduchu, ako keby blesk preskočil zo zeme do nebies. Zmizlo to. Temnota sa vrátila. Traversove oči zostali veľké a prázdne, a potom spadol horeznak na zem.

Otočil som sa. Rookwood, na chrbte, sa hrabal odo mňa preč, oči ostré, keď hmatal po svojom prútiku.

"Nechaj ho tak," varoval som.

"Čo... čo si urobil?" lapal po dychu Rookwood.

"Dotkni sa toho prútika a ja ťa zabijem," odpovedal som, namieriac môj prútik na jeho hruď. Zastal, zízal na mňa, potom sa uškrnul.

"Ty ma zabiješ, Draco?" pokrútil hlavou. "Myslím, že nie. Si zbabelec. Boli v tom nejaké triky, pohral si sa s ochrannými kúzlami – ty by si sa mi nedokázal pozrieť do očí a zabiť ma." Vyceril na mňa zuby, sebadôvera žiarila za jeho pohľadom. Ruka mu dopadla na prútik...

"Avada Kedavra."

... a zelené svetlo z môjho prútika ho pohltilo. Padol dozadu, nehybný. Vykročil som k nemu, kútiky úst vykrútené.

"Zabúdaš," zavrčal som, "že ja som Malfoy."

Zdvihol som oči od mŕtveho tela. Neďaleko zastala skupina smrťožrútov, prekvapená hromom a žiariacim zeleným svetlom. Na chvíľu som na nich hľadel. Vycítil som ich zmätenie, ich náhlu neistotu. Potom som si zdvihol kapucňu, ukročil a zmizol v temnote.

Zakrádal som sa po krajoch chaosu, načúval šepotu a vrieskaniu, preklzával som z tieňa do tieňa a s každým krokom, ktorý som urobil, som sa stával vražednejší než Bellatrix, desivejší než akýkoľvek dementor v mysliach svojich nepriateľov. Pretože toto bola moja škola - poznal som pozemky ako svoju dlaň, dokázal som sa prešmyknúť z černoty do černoty ako duch, a tak som v strategických chvíľach používal rýchle Impedimenta či iskry svetla, či Petrificus totalus, umožňoval som svojim spolužiakom a profesorom zabiť či odzbrojiť tých, s ktorými bojovali - a v niektorých prípadoch som ich zachránil pred smrťou. Nikto z nich nevedel, čo sa stalo. Ale zmienka o mojej nepolapiteľnej, anonymnej prítomnosti sa niesla oboma tábormi - a smrťožrúti sa začali obzerať za seba, dvakrát si rozmýšľali svoje kroky a ich kúzla lietali naširoko od ich cieľov.

Ale nádej medzi armádou svetla bola stále nestabilná - Voldemort stále žil. Musel som skrátka zostať nažive a vykonať toľko škody, koľko som dokázal, až kým Potter nezničí viteály a neuvedomí si, čo musí ako posledné urobiť.

Stiahol som si kapucňu tuhšie okolo hlavy, keď som začal ďalší okruh po hradných pozemkoch. Pritlačil som chrbát o kamennú stenu, načúval...

A k mojim ušiam sa doniesli dva páry o seba narážajúcich kúziel. Smrťožrút a člen rokfortskej armády sa oddelili od svojich vlastných. Pomaly som nakukol za roh. Srdce sa mi rozbúchalo.

Stála tam mocná, bradatá postava Antonina Dolohova, jeho ruka sa krútila, kúzla toho najhoršieho druhu mu vylietali zo špičky prútika, osvetľovali trávnik, oblohu a jeho ostrú, drsnú tvár. Oproti nemu, s potom stekajúcim po čele, v roztrhaných šatách, bojujúc tak rýchlo ako dokázal, nohy zachytávajúce sa v tráve, bol Remus Lupin, môj starý učiteľ Obrany proti čiernej mágii.

Nymphadorin manžel.

Zovrel som prútik. A vykročil som do žiariaceho svetla.

Nevideli ma - oči upierali na toho druhého, ich kúzla praskali vzduchom. Zrýchlil som krok.

Dolohov urobil tri rýchle kroky vpred, potom vrhol na Lupina zdrvujúce Reducto. Lupin ho zastavil ochranným štítom - zjajkol a potom sa zapotácal dozadu. Stratil rovnováhu. Dolohov vyceril zuby, zamieril a vyštekol neznáme zaklínadlo...

Skočil som pred Lupina, roztiahol ruky a zdvihol tvár k oblohe.

To kúzlo mi narazilo do hrude.

Agónia, ktorá mnou prerazila, mi zaťala pazúry do môjho vnútra.

Spomalila, ale prišlo mi zle a tvár mi schladla...

Otvoril som oči.

Dolohov vďaka odrazenému kúzlu odhodil sám seba.

Jeho nenávistný pohľad narazil na môj.

Za mnou sa Lupin pokúšal dostať na nohy...

Dolohov švihol prútikom, rýchlo namieril na Lupina...

"Sectumsempra!"

Vyskočil som, snažil som sa ju zachytiť. Neviditeľný nôž mi rozťal ľavé líce.

Ale kúzlo do Lupina narazilo. Zrútil sa k zemi, lapal po dychu. Krv mi stekala po tvári - cítil som, že sa začína liečiť...

Dolohov sa postavil na nohy.

Znova som sa vrhol pred profesora. Jednou trasúcou rukou som ho podoprel, mávol prútikom a priviazal k sebe. Dolohov na nás namieril prútik. Zdvihol som svoj vlastný vysoko do vzduchu.

"Ascendio!"

S rýchlosťou a silou, ktorá ma skoro roztrhla na polovicu, sme vystrelili dohora, Dolohovove kúzlo skončilo pri našich nohách. Poriadne som nevidel a svaly mi zoslabli - to kúzlo zo mňa vyprchávalo príliš pomaly...

Pevne som držal svoj prútik, keď chladný vietor bičoval okolo nás - potom sme zabočili, stratil som kontrolu...

A hlavou a plecami som vrazil do okna.

Pristál som na nejakom koberčeku, profesor na mne. Zastonal, zasyčal cez zaťaté zuby, rukami sa tuho objímal. S námahou som sa dostal spod neho. Cez rozbité okno prúdilo mesačné svetlo - vpadli sme do vnútra Rokfortu. Vstal som, krv mi už stekala po tvári a sklonil som sa, aby som vytiahol profesora na nohy. Porezal som si prsty na kúskoch skla, ktoré nás oboch pokrývali... ale nedokázal som vidieť svoju vlastnú krv kvôli krvi, ktorá pokrývala Lupina.

Vystrelila mnou panika, keď sa mi ruky zachveli a striedavo som videl a nevidel. Poznal som to kúzlo - Sectumsempra - patrilo Snapovi. Ale aké bolo protikúzlo? Čo tie rany zahojilo? Čo zastavilo to krvácanie?

Nedokázal som si spomenúť – ždímal som mozog, keď som vliekol Lupina miestnosťou, smerom k dverám. Musel som ho dostať k doktorovi -

Lupin zavyl bolesťou. Pevnejšie som ho chytil, rukami som ho objal popod plecia a okolo pása. Prešli sme cez prah a vošli na temnú chodbu. Nohy sa mi podlamovali - mal som pocit, že budem vracať. Cítil som na dlaniach horúcu Lupinovu krv...

Zalapal som po dychu a bokom som sa zapotácal.

Nikto nepoznal protikúzlo - nikto nevedel, ako to dať do poriadku.

Potreboval som Snapa - nikto iný to nedokáže! Potreboval som Snapa...

Chrbtom som dopadol na stenu. Dusil som sa, svaly sa mi menili na vodu.

Stena pod mojím chrbtom sa rozvlnila.

Ustúpila.

Dvere zaškrípali. Padol som dozadu.

A Komnata najvyššej potreby ma s Lupinom pohltila a zatvorila dvere, aby nás ukryla.