Preklady fanfiction Harryho Pottera

Sen a skutočnosť

Po tom, čo sa stalo, sa neobjavil celé hodiny. Nezišiel ani na obed.

Nie že by mi tak veľmi chýbala jeho spoločnosť... Nie, skutočne nie... Nie až tak...

Takže som sama sedela za obrovským stolom a snažila sa primäť k slovu okolo mňa pobiehajúcu Mimi.

„Kde máš pána?“

Práve mi naberala na tanier ragú s knedľou a krčila pritom plecami.

„No tak, Mimi,“ pobádala som ju milo. „Snáď ti nezakázal, aby si mi to povedala...“

Zdvihla ku mne obrovské, vypúlené oči a rýchlo žmurkajúc šepla:

„Pán je vo svojej izbe, slečna.“ Rozprávala rýchlo, takmer brblúc. „Občas číta, občas leží na posteli, niekedy hrá na klavíri. Správa sa, akoby nevedel, čo si so sebou počať. Mimi sa o pána obáva,“ priznala skormútene a ja som ju pohladila po tvári.

„Neboj sa, nič mu nie je, len je na mňa nahnevaný.“

„Mimi si tým nie je istá,“ pokrútila hlavou a ja som na ňu vyjavene hľadela.

„Chceš povedať, že si si nie istá tým, či mu niečo nie je, alebo tým, či je na mňa nahnevaný?“ spýtala som sa opatrne.

 Práve sa chystala odpovedať, keď vzduch preťal rázny hlas:

„Mimi, choď si po svojej robote!“

Nervózne som privrela oči. Keď som ich otvorila, Severus už sedel oproti mne za vrchom stola. Ruky si prekrížil na hrudi.

„Ocenil by som, keby si viac neobťažovala môjho škriatka.“

„A ja by som ocenila, keby si bol ku mne úprimný,“ odsekla som nahnevane.

 Posmešne zodvihol obočie.

„Nie si tak trochu bezočivá?“

„Nie si tak trochu grobian?“ odvetila som.

Vstal a tesne predo mnou sa oprel o dosku stola.

„Budeme hrať túto hru po celý deň?“ zaujímal sa.

„Priveľa rečníckych otázok!“

Ozval sa hlboký povzdych. Zrejme  si pevne predsavzal, že sa nenechá vytočiť.

„Radšej jedz!“ povedal nakoniec pokojným, ľahostajným hlasom.

Dlho odolával môjmu uprenému pohľadu. Nepohol sa, ani keď som sa k nemu naklonila. Naše tváre boli od seba vzdialené sotva pár centimetrov.

Privrel oči.

Vidiac jeho reakciu, uštedrila som mu poslednú ranu z milosti:

„Toto je, azda, ten známy efekt lapania vtáčka? Zabudol si ma informovať, že si sa stal kanibalom...“

Vytreštil oči a ruku zaťal v päsť, pokrčiac pritom obrus. Počula som šuchot látky. Druhou rukou ma chytil okolo šije, pritiahol k sebe a hrubo pobozkal. Zahryzol mi do spodnej pery a ja som sa zúfalo snažila vyslobodiť z jeho zovretia. Nakoniec som ho uhryzla do jazyka.

Ihneď sa odtiahol.

Vtiahol do úst vzduch a prudko dychčiac ma prepichoval pohľadom.

„Vždy sa ti podarí dosiahnuť, aby som stratil hlavu. Ty odporná malá žaba!“

Bola som si istá, že mu z jazyka tečie krv. Hovoril čudne, s takmer zatvorenými ústami. Náhle som si spomenula na večer spred piatich rokov, keď som ho pohrýzla do prsta.

„Nenávidíš ma?“ spýtal sa zúrivo, takmer kričiac.

„Áno!“ odsekla som razom.

Uškrnul sa.

Vyšiel z kuchyne. Z predsiene ešte doľahol ku mne jeho hlas:

„To je dobre!“

Bola som skutočne zdesená, do akej miery ma dokázal vzrušiť jeho divoký, majetnícky bozk.

***

Bežala som.

Les bol tmavý, tiene sa približovali zo všetkých strán. Prenasledovali ma. Boli to beztvaré, nehmotné bytosti s nadprirodzenými schopnosťami. Nemala som žiadnu šancu prežiť. Napriek tomu som sa snažila uniknúť. Suché lístie šušťalo pod mojimi nohami a ja som sa zachytávala o trčiace konáre. Ako som sa pomedzi ne prepletala, zdalo sa mi, že ich pribúda stále viac a viac.

Bežala som o život. To som pochopila v momente, keď som dobehla na čistinu a na chvíľu sa zastavila. Panika zachvátila celú moju myseľ.

Lapajúc po dychu som sa rozhliadla okolo. S otvorenými ústami som sa snažila popadnúť dych, aby som sa mohla rozbehnúť ďalej. Avšak prízraky ma zrazu obkolesili. Cítila som ich v hlave, v srdci, v celej svojej duši. Padla som na kolená a pozrela na nebo, akoby som chcela prosiť o božie zmilovanie. Pery sa mi pootvorili v nemej prosbe, v potlačenom povzdychu. Neprosila som o život. Chcela som, aby bol už koniec. Nech by to znamenalo čokoľvek.

Zrazu sa podo mnou roztvoril koberec lístia a začal sa okolo mňa dvíhať, ako pohlcujúca masa vody pri prívale. Z hrdla sa mi vydral krik, hlasný, zúfalý krik.

Z lístia mi už trčala len hlava a jedna ruka, keď sa predo mnou zjavila akási postava. Natiahla som k nej ruku, s nádejou a takmer nečujným zastenaním:

„Pomôž... prosím, pomôž mi!“

Postava pristúpila bližšie, jej tvár osvetlil svit mesiaca. Z plášťa sa vynorila ruka v rukavici a načiahla sa ku mne.

Slzy vďaky sa mi zaleskli v očiach. A potom mi Severusova ruka vtlačila hlavu pod hromadu lístia.

Prebudila som sa celá spotená. Niekoľko minút som počula len šum krvi v hlave a trepot splašeného srdca, podobajúci sa vtáčaťu uväznenému v klietke. Boli to nezvratné dôkazy toho, že ešte stále žijem.

Navliekla som si župan, vkĺzla do papúč a rozbehla sa ku dverám. Otvorila som ich. Bola som nesústredená a zmätená. Bála som sa viac, ako vo sne. Hnala som sa chodbou tak razantne, že som na rohu narazila do zábradlia a takmer som cezeň prepadla. Postupovala som ďalej, kŕčovito sa ho pridržiavajúc. Celá roztrasená som dorazila na koniec chodby k izbe, o ktorej som bola presvedčená, že patrí Severusovi. Nepočula som zvuk klavíra, ale bola som si istá, že je vnútri. Bez zaklopania som vtrhla dnu. Môj príchod dosť pokazil nekontrolovateľný tras rúk a nôh.

Severus stál pri okne, otočený ku mne chrbtom. Zdalo sa, že pozoroval západ slnka. Pri mojom príchode sa však neskutočne rýchlo otočil. Bol bosý, oblečené mal čierne džínsy a biele tričko. Ohúrene pozeral na môj vpád do svojej izby.

„Grangerová!“ vyštekol podráždene. „Čo si o sebe myslíš?“

Povedal ešte niečo, ale to som už nepočula.

Pribehla som k nemu a päsťami mu začala búšiť do hrude. Vôbec sa nebránil. S naširoko otvorenými očami na mňa prekvapene pozeral.

„No tak, Snape, povedz už konečne, čo odo mňa chceš?! Prečo ma nechávaš tápať v neistote?! Toto je horšie ako smrť! Ak ma sem dal Voldemort priviesť preto...“

„Hermiona...“

„... aby ma zabil, kde potom je? Či ty, či niekto, komu sa ušla tá špinavá robota?“

„Hermiona...“

„Tak ma zabi, Severus! Poďme, zabi ma, nech to máme konečne za sebou!“

Zachytil mi ruku a zovrel ju.

„Hermiona, ty to skutočne nechápeš? Nikto nezomrie!“

Pokúšala som sa vyslobodiť si ruku zo zovretia a stále som ho preklínala, až kým sa ku mne nenaklonil, aby ma umlčal.

Pobozkal ma.

Chvíľu som hrdinsky odolávala. A potom som si ani nestihla uvedomiť, kedy som sa poddala.

Chytil ma za zadok a zodvihol hore.

Nohami som ho objala okolo drieku.

Bozk nás pohltil a Severus začal pomaly cúvať k posteli. Jemne ma položil na matrac a ja som sa ho, ako topiaci sa, držala okolo krku. Opatrne odtiahol mi ruky a prekrížil mi ich nad hlavou. Prerušil bozk a nežne po mne skĺzol pohľadom.

Líca som mala ešte mokré od sĺz.

Severus sa naklonil a zbozkával ich. Zachvela som sa pri tom mäkkom, spoznávajúcom dotyku.

„Chcem ťa,“ šepol mi do ucha a pritlačil sa ku mne celým telom, nenechávajúc ma na pochybách, že tomu tak skutočne je.

Celá som očervenala, keď som zacítila, aký je vzrušený. Myšlienky sa mi preháňali hlavou jedna cez druhú.

Panebože, veď na mne leží smrťožrút!

Vzápätí som si však uvedomila, že toto je ten Severus spred viac ako piatich rokov a s povzdychom som vydýchla.

Jeho horúci dych mi blúdil po koži, pristavujúc sa pri tých najskrytejších miestach.

Zachvela som sa, ale už nie od strachu.

Vpil sa mi do kože na krku a ja som cítila, že sa pousmial. Vedel, že ma má v svojej moci. Kiežby na to nikdy neprišiel...

Z krku sa mi presunul k plecu, neskôr na brucho. Najskôr mi vyzliekol župan a potom vsunul ruku pod nočnú košeľu.

Dych sa mi zastavil. Zovrela som pery, aby mi neunikol ani jeden povzdych, ktorý by nás strhol do nenávratna. Keď ma chcel znovu pobozkať, odvrátila som tvár.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa šeptom, tónom, ktorý som ešte nepočula.

„Nechaj ma!“

Pohľad mu potemnel. Zodvihol sa zo mňa a posmešne sykol:

„Pre Merlina, Grangerová, opäť stará známa pesnička? Prosím, aspoň neklam samu seba.“

„Klamať? Ale no tak, Severus? Nelietaš trochu privysoko?“

„Lietať privysoko?“ Jeho smiech sa podobal skôr chrapotu. „Možno by som lietal, keby si ma pred chvíľou neodmietla. Vieš, tvojím najväčším problémom je, že tvoja hlava a telo žijú dvoma oddelenými životmi. Trpíš ešte väčšou nevyváženosťou ako ja, drahá Hermiona.“

„Ani by som nechcela byť v takej rovnováhe ako ty, Severus. Myslím, že to by bol koniec mojich morálnych zásad.“

Odpoveďou mi bol len smiech. Znel bolestivo a chladne.

„Nemaj obavy o moje morálne zásady, Grangerová. Ja si s nimi dokonale vystačím.“

„To je skvelé!“ poznamenala som ironicky. „Aspoň teda vieš, prečo skončíš v pekle namiesto neba.“

Chladne sa na mňa pozrel a opäť sa rozosmial.

Začínala som sa ho báť.

„Aké roztomilé! Obávaš sa o čistotu mojej duše, svätá Hermiona?!“

Zaškľabila som sa a poznamenala:

„Ak by som klesla tak hlboko, s veľkou pravdepodobnosťou by som sa musela obávať aj o vlastné blaho. Nemaj strach, Snape, už dávno som vyrástla z ilúzií, aby som sa zubami-nechtami snažila zmeniť svet, ktorý pošpinil tvoj pán.“

Skrivil kútiky úst a vyzeral, ako keby ho premáhala túžba po pomste.

Ja som však vedela, že ho ani teraz nedokážem vyprovokovať natoľko, aby mi ublížil.

„Svet nebude nikdy čistý, Grangerová. Nikdy nebude vyčistený do takej miery, aby neprijal inovácie, ktoré ty pokladáš za špinavé.“

Teraz som sa začala smiať ja. Otriasal mnou záchvat smiechu a Snape zdvorilo čakal, kým ma neprejde.

„To je ten veľký plán?“ spýtala som sa pomedzi čkanie. „Vybojujete vlastnú svätú vojnu? Odteraz sa Voldemort stane novým idolom hodným nasledovania? Myslela som si, že sa toho úmyslu tá hadia tvár dávno vzdala. Alebo sa chystáte vytvoriť vlastné náboženstvo? Verte vo Veľkého pána Voldemorta a možno vás ušetrí! Ha, ha, to je ale predstava!“ Môj smiech sa stal sileným a nakoniec utíchol.

Severus na mňa ticho hľadel. V jeho očiach som zahliadla bolesť. Príliš skoro sme sa pred piatimi rokmi rozišli, aby medzi nami neostali pichľavé ostne. Vtedy ešte nebol taký zlomyseľný. Myslím. Nebola som si tým istá.

Zrazu sa pohol a ja som si ani nestihla uvedomiť, čo sa chystá urobiť. V ďalšom momente som už opäť ležala na posteli a on na mne, zvierajúc mi ruky.

„Chceš ma znásilniť? Tak len do toho!“ posmievala som sa a nenávistne mu pozerala do očí.

„Iba pokiaľ sa nerozhodneš inak,“ povedal potichu, a perami mi prešiel po krku, kľúčnej kosti až po okraj výstrihu na nočnej košeli.

Napla som celé telo a zovrela ústa, keď ma chcel pobozkať.

„Nuž, dobre,“ vzdychol si a jednou rukou ma začal vyzliekať.

Zmietala som sa pod ním, ale márne. Bol oveľa silnejší ako ja. Nočná košeľa skončila v zdrapoch po výnimočne divokom trhnutí. Skĺzla zo mňa a následne aj z postele.

Dávno som bola za bodom vlastnej hanblivosti. V tej chvíli som sa nezaoberala svojou nahotou. Viac ma desil fakt, že sa ma chystá znásilniť.

Bozkami mi pokrýval telo a ja som opäť stuhla, aby mi ani na um neprišlo podvoliť sa mu. Privrela som oči, uvažujúc nad tým, aká erotická by mohla byť táto chvíľa, keby som sa dokázala preniesť ponad to, že je smrťožrútom.

Zrejme ho môj postoj priveľmi zraňoval, pretože sa s rezignovaným povzdychom prevalil nabok a posadil na kraj postele.

Pootvorila som oči a zahliadla, ako si zaboril tvár do dlaní.

„Severus?“

Pokrútil hlavou.

„Nemôžem,“ zamrmlal. „Nedokážem to.“

Bol to skutočne pôsobivé. A ja som zrazu mala chuť plakať. Zodvihla som sa a prisunula k nemu bližšie. Už som ho takmer objala okolo pliec, keď vtom prehovoril:

„S koľkými mužmi si bola počas predošlých rokov?“

Zostala som zaskočená.

„Čože?“

„Som zvedavý,“ šepol, „koľko bolo tých, ktorým si venovala svoje srdce?“

 „Pýtaš sa, či som bola zamilovaná? Moja odpoveď je: nie.“

„Napriek tomu si sa veľmi rýchlo vrhla do Samovej náruče,“ poznamenal zlomyseľne a ja som sa hystericky rozosmiala.

„To znelo, akoby si žiarlil, Severus.“

„To teda nie,“ mykol plecami ako trucovité dieťa. „Len by ma zaujímali tvoje pohnútky.“

„Samuel bol dobrý chlap. To si chcel počuť?“

„Len?“ spýtal sa nervózne. „Jedinou jeho chybou bolo, že bol smrťožrútom, však?“

„Chcela som byť šťastná.“ Úmyselne som neodpovedala na predošlú otázku. „Bezvýhradne šťastná.“

Odfrkol si, ako vždy, keď niekto tvrdil nejaký nehorázny nezmysel.

„Ale choď! Bezvýhradné šťastie neexistuje. Vieš, čo nás robí šťastnými? Vytýčiš si nejaký cieľ, trápiš sa, prinášaš kvôli nemu obete a nakoniec ho s vypätím všetkých síl dosiahneš. Hovoríš si, áno, to je ono, konečne som šťastná! Lenže po čase začneš hľadať nový cieľ. Takto to v živote chodí, darmo krútiš hlavou. Boj je to, kvôli čomu sa oplatí žiť. On nás v konečnom dôsledku drží pri živote.“

„A kde je láska? A rodina?“ Nenávidela som, že vidí život tak racionálne. Svoj i môj.

Prižmúrenými očami pozrel na mňa  a na jeho tvári sa objavil posmešný úškrn.

„A vraj si sa vzdala ilúzii, Grangerová! Popremýšľaj nad tým. Bola by si šťastná s domom v horách, manželom, psom a v priemere s dvoma a pol deťmi? Ešte neodpovedaj, len si to premysli. Vedela by si žiť tak, aby si nevyužívala svoju inteligenciu? Zahodila by si svoje sny, túžby a ambície?“

„Ale veď len pred chvíľou si povedal, že nás honba za týmito vecami nerobí šťastnými.“

„Taktiež som povedal, že šťastie v podstate neexistuje.“

Chvíľu sme mlčali.

Potom som prerušila ticho.

„Ďakujem, Severus.“

„Za čo?“ spýtal sa prekvapene.

„Za to, že si mi pripomenul, aké bezcitné zviera si.“

Možno som mu ublížila, možno nie, nevšimla som si žiadnu zmenu. V jeho pohľade sa neodrážali nijaké emócie. Na tvári mal svoju obvyklú masku. Vzal si čierny župan, prehodený cez operadlo kresla, a podišiel ku dverám. Predtým, než prekročil prah, ticho poznamenal:

„Ty by si mala vedieť najlepšie, že to ani v najmenšom nie je pravda. Keby si chodila s otvorenými očami, možno by si neustále nevrážala do stien. Lenže ty si sa pred piatimi rokmi radšej zaoberala Potterovými citmi, než mojimi.“

Keď sa za ním zatvorili dvere, už nemohol vidieť  nechápavý výraz na mojej tvári.

Akými Potterovými citmi? Čo má s týmto všetkým spoločné Harry?

Na svoje otázky som chcela dostať okamžitú odpoveď. Vôbec ma nezaujímalo do akej miery sa utápa v močiari sebaľútosti. Obliekla som si župan.

Vyjdúc na chodbu som zahliadla, že sa práve nachádza v strede schodiska. Skríkla som za ním:

„Môžeš mi prezradiť, o čom to, dočerta, hovoríš, Snape?“

Ani sa neobzrel dozadu a bez zastavenia sa ponáhľal ďalej.

Vzkypel vo mne obrovský hnev.

„Severus, stoj! Nalejme si konečne čistého vína!“

Zastavil sa uprostred predsiene a vzhliadol hore. V jeho pohľade sa zablysla zlosť.

Pravdepodobne som vyzerala rovnako nahnevane, lebo sa mu dosť rýchlo rozviazal jazyk.

„Čo chceš počuť, Hermiona? Že som oboznámený s tvojou aférou s Potterom?“

„Čože?“

Zodvihol obočie a zadíval sa na mňa tak opovržlivo, až mi po tele prebehli zimomriavky.

„Vari si nechápavá, Grangerová? Mohla si mi povedať do očí, prečo ma nechceš. Bol by som to pochopil, predpokladám.“

Chrapľavo som sa rozosmiala. Zdá sa, že som sa to naučila od neho.

„Pochopil by si? Pri Merlinovi, určite! Lenže čo som ti mala povedať? Nepočkal si ani kým si utriedim myšlienky! Do konca školského roka chýbali dva mesiace, Severus, dva mesiace! Boli by sme ten čas prečkali, hoci stojac na jednej nohe, keby si mi dal aspoň šancu! Keby si mi dokázal, že vieš čakať a ja by som sa vyrovnala s tým, čo sa stalo! Teba ani nezaujímalo, čo cítim...“

„Hovoríš, že som sa o teba nezaujímal?“ hrozivo vystúpil o jeden schod vyššie. „Ako to, do horúcich pekiel, môžeš povedať?! Vôbec si si nevšimla, že som bol do teba blázon? Nemohla si si všimnúť, lebo si bola zaujatá tým, aby si čo najviac času trávila v náručí svojho milenca!“

„V tom jedinom máš pravdu, naozaj som bola vtedy zaujatá niečím úplne iným. Sužovali ma pochybnosti, či som to skutočne ja, komu... ale prečo ti to vysvetľujem? Radšej mi prezraď, ako si dospel k tomu, že Harry a ja...“

„Ako ste sa mi vysmievali?“ skočil mi do reči. „Ten hlupák Snape, netvor s mastnými vlasmi, ten hlúpy, starý blázon, u ktorého sa konečne prejavili ľudské city! Určite ste sa dobre bavili. Prezraď mi, aj ste sa milovali v knižnici, alebo ste to uskutočnili na inom mieste?“

„Povedz mi už konečne, o čom to hovoríš?!“ kričala som naňho zvrchu schodiska.

Zasmial sa, hlasným a suchým smiechom.

„Videl som vás, Hermiona! Teba a Pottera! V knižnici!“

Zmätene som na neho pozrela. Pamätala som si ten moment, ešte aj teraz, po rokoch. Lenže Severus mi akosi nezapadal do obrazu.

„Čo presne znamená, že si nás videl?“ spýtala som sa s predstieraným pokojom v hlase.

„Bežal som za tebou požiadať ťa o prepáčenie, že ťa súrim, povedať ti, že chápem tvoje obavy, ubezpečiť ťa, že dokážem na teba čakať. A zrazu som bol nútený čeliť krutej realite...“

V tej chvíli som ho ľutovala. Skutočne ľutovala. Bol taký presvedčený o svojej pravde, pôsobil tak neoblomne, čakajúc, kedy prikývnem a dám za pravdu jeho najhoršej teórii, že som sa nezmohla na viac než povzdych.

Stál tam vzpriamene a hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal. Tvár mal červenú a plnú života, tak ako kedysi. Najradšej by som k nemu podišla, aby som ho objala, pobozkala a šepkala mu do ucha upokojujúce malichernosti, že už bude všetko v poriadku a budem tu s ním, pretože sme sa stali obeťami hlúpeho nedorozumenia. Chcela som ho primäť, aby sme na všetko zabudli, zavreli za sebou dvere a zostali tu, na konci sveta, spolu, navždy.

A predsa som to neurobila. Zabránila mi v tom hrdosť a fakt, že ešte stále nechápal, čo nám vtedy skutočne stálo v ceste. Lepšie povedané kto.

„Nepoznáš ma, Severus Snape. Vôbec ma nepoznáš,“ skonštatovala som potichu.

Bola som unavená.

„Choď, radšej choď, kam si mal pôvodne namierené. Choď a trieskaj do kláves umárajúc sa dávnymi bolestivými spomienkami. A požiadaj Mimi, aby ti uvarila dobrý, horúci punč s poriadnym množstvom klinčekov.“

Vrátila som sa do svojej izby. Predtým než som zavrela dvere, na moment som zahliadla v jeho očiach záblesk poznania.