Preklady fanfiction Harryho Pottera

Aj jeden Snape stačí

Zobudila som sa na to, ako niekto jemne trasie mojím ramenom a opakuje, že mám rýchlo vstať, pretože musím niečo neodkladne vidieť. Cez úzku štrbinu vo viečkach som zistila, že sa nachádzam v izbe pána domu a Severusove čierne oči na mňa hľadia so zvláštnym výrazom.

„Poď, Hermiona, niečo ti ukážem.“

Zdalo sa mi, že na svitaní vstal a potichu vyšiel z izby. Na to, či sa vrátil späť, som sa nepamätala. A teraz v plnej zbroji (teda v čiernom habite) stál vedľa postele. Dovolila som mu, aby ma z nej vytiahol a doviedol do kuchyne, kde ma ťahal ďalej smerom ku kozubu. Bola som ešte ospalá a jeho ruka mi tak silno zvierala zápästie, že by som sa nevedela vyslobodiť, ani keby som chcela.

Skôr ako sme stihli vstúpiť doprostred plameňov, tie zrazu zozeleneli a na moje veľké prekvapenie z nich vystúpil ďalší Severus. S otvorenými ústami som pozerala na jeho zjav. Ten, čo ma držal za ruku, stuhol, potom však nadobudol stratenú rovnováhu a povedal:

„Ustúp dozadu, Hermiona!“

Prichádzajúci Severus stál bez pohybu, s prižmúrenými očami a zovretými perami.

Bezradne som prechádzala pohľadom z jedného na druhého.

Jeden z nich ma chce zabiť. Ale ktorý?

Ten, čo stál ku mne bližšie, vytiahol prútik a nasmeroval ho na druhého.

„Nechaj nás prejsť a nikomu sa nič nestane.“

„Ó, pravdaže,“ skrivil ústa druhý. „Ak si myslíš, že ti dovolím len tak, zobrať odtiaľto Grangerovú a zmiznúť s ňou, považuješ ma za strašného hlupáka.“

„Tak moment,“ zdvihla som ruky. „Jeden z vás,“ ukázala som na bližšie stojaceho, „je Severus. A druhý s veľkou pravdepodobnosťou smrťožrút. Tipovala by som Malfoya, keby som nevedela, že by sa nikdy k takému niečomu neznížil.“

Snape, ktorý stál v kozube prevrátil očami a potom sa zviezol na najbližšiu stoličku. Studeným pohľadom si premeriaval dvojníka.

„Toto bol z vašej strany skutočne hlúpy ťah,“ prehodil nedbalo.

„Úplne súhlasím s tým, čo tu práve odznelo,“ zamrmlala som namrzene.

Vedľa mňa stojaci Snape si odfrkol a zodvihol prútik vyššie.

„Hermione sa nesmie nič stať. Temný pán ju nedostane, zbytočne ťa sem poslal.“

„Isteže, isteže,“ mávol rukou druhý. „A teraz rad-radom vymenuješ všetky hlúpe okolnosti, aby si si pred Grangerovou zachoval ilúziu neviniatka. Keď sa ťa spýta, akú súkromnú informáciu o nej vieš, odpovieš, že sa bojí tmy, alebo že v detstve spadla z bicykla; jednoducho, všetky tie veci, ktoré sa dajú povedať o priemernej muklorodenej čarodejnici... “

Pritlačila som si prsty na sluchy a začala som si ich trieť.

„Pravdupovediac, ma asi porazí z Voldemorta a jeho stupídnych nápadov.“

„Nevyslovuj jeho meno!“ zasyčali naraz.

„Dobre, jasné, pravdaže... pardon!“ ozvala som sa sarkasticky.

Koniec prútika stále mieril na muža sediaceho vedľa kozuba, ktorého to očividne ani trochu nevzrušovalo.

„Polož ho a pusť Grangerovú!“

„Ešteže čo?“ odvetil druhý. „Aby si s ňou bežal k Temnému pánovi a zabil ju? To teda nie, o tom môžeš len snívať.“

„Nechápem, prečo si myslíš, že by som ju nezabil a unúval by som sa, odviesť ju odtiaľto.“

„Ani Merlin by sa nevyznal v tvojej šibnutej logike, ale nechajme to tak. Nebudem ti to teraz vysvetľovať, najmä nie potom, čo si vliezol  do mojej kože.“

Pomyslela som si, že práve nadišiel čas, aby som ukončila celú túto komédiu.

Vytiahla som vlastný prútik a nasmerovala ho na pokojne sediaceho Snapea.

Vzhliadol na mňa prevrátiac očami, ale nezdvihol ruky.

„Teraz ma zabiješ, Grangerová?“

Posmešne som nadvihla obočie a spýtala sa:

„A nemám? Veď ma koniec koncov chceš zabiť, nie? Prečo ťa mám teda nechať nažive?“

Pootvorila som pery chystajúc sa vysloviť kliatbu a všimla si, ako v úžase otvára ústa.

V momente som sa otočila a kliatba zasiahla druhého dvojníka, ktorý padol v mdlobách na zem.

Severus za mojím chrbtom si nahlas vydýchol.

„Už som bol presvedčený, že so mnou skoncuješ...“

Obrátila  som sa dozadu a videla, že mu okolo úst pohráva spokojný úsmev.

„Zľakol si sa, čo?“

„Skôr prekvapil. V prvom rade, že ma nepoznáš natoľko, aby si vedela, že som to ja; a v druhom, že aj keď to vieš, napriek tomu ma zabiješ.“

Neodpovedala som, len som sa pousmiala. Neverila som, že sa ma bál. Ani na sekundu.

Moja domnienka sa potvrdila, keď ku mne s úškrnom podišiel, aby ma objal a pobozkal na krk.

„Prezradíš mi ešte jednu vec?“

„Chceš vedieť, odkiaľ som vedela, že si to ty?“

Prikývol.

„Vieš, ty ku mne nie si natoľko milý, ako ten druhý,“ odvetila som prosto a Severus pohoršene nadvihol obočie.

„Vraj s tebou nezaobchádzam milo? To sa ma dotklo, Grangerová.“

Usmiala som sa na neho a len tak prehodila:

„Napríklad, by si už mohol prestať s tou Grangerovou, Snape.“ Posmešne som zdôraznila jeho meno.

Povzdychol si.

„V poriadku, budem sa snažiť.“ Naklonil sa ku mne bližšie, nosom sa dotkol miesta za mojím uchom a ticho poznamenal: „A príležitostne ti predvediem, aký viem byť milý, keď sa už na to nepamätáš...“

Celá som očervenela. Aby som zakryla rozpaky, prehovorila som zastretým hlasom:

„Poďme teraz radšej zistiť, kto sa skrýva v tvojom tele.“