Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kadiaľ?

Minerva McGonagallová nebola nikdy trpezlivým typom človeka.

Čakala už viac ako rok, kedy jej dvaja najlepší profesori prestanú neustále jeden do druhého vyrývať a tento čas bol dostatočne dlhý na to, aby mala ich správania definitívne po krk.

Severus využíval každú možnú príležitosť, aby sa k Hermione správal opovržlivo a tá sa s rovnakým elánom vrhala do vzájomných hádok. Dokázali proti sebe naladiť ostatných členov učiteľského zboru ešte aj vtedy, keď neboli spolu v jednej miestnosti. Jednoducho si robili pasiu z toho, že pílili konár, na ktorom sedel ten druhý.

Severus raz do mesiaca žiadal od Minervy, aby Hermionu vyhodila. Jej to však padlo zaťažko, keďže si ju obľúbila ešte v jej školských časoch. Okrem toho, dievčina už roky čakala, že ju z ministerstva oslovia s ponukou pracovného miesta, ktoré neexistovalo a pravdepodobne ani nikdy existovať nebude. Minerva hľadala vhodný okamih, aby to Hermione povedala, ale keď ju každé ráno videla s tvárou plnou očakávania a po raňajkách  s pokazenou náladou ísť učiť... nemala srdce rozbíjať sny dievčiny.

Severus sa samozrejme dobrovoľne prihlásil na splnenie danej úlohy, lenže Minerva mu zakázala povedať jej pravdu.

Tiež však nerada videla, ako dievčina využíva každý deň, ba dokonca každú minútu strávenú v bdelom stave na to, aby si na Severusovi brúsila jazyk.

Jediní, ktorí si túto situáciu aspoň trochu užívali, boli študenti. Pravdaže len vtedy, ak aktuálny deň hádok oboch profesorov padol na piatok a na druhý deň nemali vyučovanie. Pretože po jednej výnimočne nepríjemnej výmene názorov – v nasledujúci deň po minuloročnom Valentínskom bále – ich postihla taká veľká strata bodov, bez ohľadu na príslušnosť k fakultám, ktorú ešte Rokfort doteraz nezažil.

Filch sa snažil takmer dušu vypustiac vyprosiť u riaditeľky milosť. Aj keď študentov rád trestal, dohliadať naraz na takmer sedemdesiat mladých čarodejníkov už bolo nad jeho sily.

Úroveň podpichovania, ktorú dosiahli, už dávno prekročila zdravé súperenie. Počas predchádzajúcich mesiacov bolo takmer nemožné zdržiavať sa s týmito dvoma ľuďmi v jednej miestnosti a  pomaly sa to vzťahovalo na celý učiteľský zbor. Napriek tomu, že Severus nebol práve priateľským typom, si ho všetci profesori vážili, dokonca ho svojím spôsobom mali radi. Počas dlhých rokov si už každý z nich vytvoril svoje vlastné, dobre zabehnuté postupy pre prípad Snapovej zlej nálady, ktorými vedeli držať majstra elixírov na uzde. Lenže to neplatilo pre situácie, keď bola zdrojom jeho zlej nálady Hermiona. Vyslovovať meno dievčiny v prítomnosti tohto muža sa považovalo za tabu.

Carla ešte celkom dobre znášala ich sústavné vojnové ťaženie. Asi preto, že ho zatiaľ sledovala len necelé tri mesiace. Oproti tomu vždy dobre naladený a nekonečne trpezlivý Hagrid s obavami čakal na stredajšie popoludnia, kedy ho Hermiona zvyčajne navštevovala. V rozhovoroch ho neustále zahŕňala množstvom príkladov, ako ťažko dokáže zniesť Snapovu prítomnosť. Minerva ešte nikdy nepočula, aby sa Hagrid sťažoval. Avšak v jeden deň mala možnosť sledovať, ako sa polovičný obor snaží skryť pred Hermionou za jeden zo stĺpov na chodbe. Pokúšal sa stať neviditeľným za kusom mramoru širokým štyridsať centimetrov.

Ostatní profesori, predovšetkým ženy, sa len ťažko dokázali vyhnúť Hermioniným proti Snapovi namiereným výstupom. Najmä počas piatkových večerných stretnutí, na ktorých sa z času na čas zúčastňovala aj Minerva. Smutne pozorovala, ako sa ich príjemné popíjanie dokáže s postupujúcou konzumáciou alkoholu meniť na viac menej Hermionine súkromné večery. Keďže mali profesorky dievčinu rady, ani jedna z nich jej nechcela ublížiť, a tak sa jej začali postupne vyhýbať.

Aj Binns si už dokonca všimol, že niečo nie je v poriadku; čo bolo u muža, ktorého v zabehanej rutine nevzrušovala ani vlastná smrť, dosť zvláštne. Od minulého týždňa však začal na svoje hodiny meškať, pretože sa v hrade premiestňoval po nových trasách, snažiac sa vyhýbať miestam, kde sa objavovali Hermiona a Snape.

Jedinou, ktorá svoj boj vzdala už vlani, bola Sibyla. Profesorka veštenia však dosiahla aspoň to, čo sa nepodarilo nikomu inému, aby mali Hermiona a Severus konečne na niečo spoločný názor. Zdalo sa, že proti Sibyle boli schopní vytvoriť jednotnú frontovú líniu. Jednoducho ju spoločnými silami vyštvali z učiteľských porád. Niežeby Minerva s obľubou počúvala predpovede smrti páchnuce lacnou sherry, ale odvtedy sa chuderka Sibyla neodvážila zísť nižšie, ako na siedme poschodie.

Severus a Hermiona boli jediní, ktorí si z toho všetkého nič nevšimli. Naďalej si vychutnávali vzájomné slovné prestrelky. Ani jeden z nich nezbadal, že takmer všetci členovia učiteľského zboru bez slova sedia vedľa nich a počas podávania jedla sa snažia usadiť čo najďalej. Udalosti už nabrali taký spád, že minulý mesiac Pomona požiadala, aby vo Veľkej sieni vyčlenili osobitný stôl len pre Snapa a Grangerovú a umiestnili naň Silencio. Minerva však ešte vždy dúfala, že sa jej dvaja najinteligentnejší učitelia prenesú ponad vzájomnú nevraživosť prýštiacu nevedno odkiaľ. Pretože skutočný dôvod nepoznal nik, a ak Minervu tušenie neklamalo, ani dvaja najviac zainteresovaní si neboli načistom, prečo si idú deň za dňom po krku.

Takže, keď včera ráno Tinky, škriatok starajúci sa o všetkých rokfortských riaditeľov, prišiel za ňou s tým, že personál kuchyne našiel oboch profesorov, dala sa Minerva v záchvate poblúznenia presvedčiť, aby týchto dvoch vtáčkov nechala tam, kde boli. To, že jej v jeden deň budú chýbať dvaja profesori, bolo síce krátkodobým problémom, v budúcnosti by však z toho mohli mať dlhodobý úžitok. Možno raz konečne prebehnú raňajky bez toho, aby sa začali na verejnosti slovne napádať.

Od začiatku ľutovala iba jednu skutočnosť, a to, že dohľad nad celou vecou prenechala Albusovi, zatiaľ čo ona suplovala na Severusových a Hermioniných hodinách. Niežeby výnimočne dobre rozumela príprave elixírov, alebo učeniu čarovať, ale každému ročníku sa zišla ďalšia hodina na precvičovanie premieňania...

McGonagallová si vzdychla, a unavene pristúpila k barovej skrinke, aby dávkou škótskej whisky zmiernila vnútorné napätie. Hoci profesorka len zriedkavo siahala po domácky pripravených špecialitách, kvôli bolesti hlavy, ktorá ju počas dnešného dňa trýznila, obavám o fyzické zdravie oboch profesorov  a predchádzajúcej bezsennej noci to považovala za zaslúžené.

„Nie je ešte skoro, moja milá?“ ozval  sa zvedavý hlas spoza jej chrbta.

„Sklapnite, Albus,“ odvetila, pričom si do krištáľového pohára naliala výdatnú dávku upokojujúceho, zlatistého moku.

„Ani vás nezaujíma, ako sa má náš párik?“

„Ešte žijú. Domnievam sa,“ skrivila ústa a odpila si z nápoja. „Tinky!“

„Áno, pani profesorka, riaditeľka McGonagallová, čím vám Tinky môže poslúžiť?“

Škriatok sa zjavil s hlasným puknutím a dôležito sa uklonil. Na rozdiel od ostatných škriatkov nosil normálne oblečenie, pokiaľ sa zaň dala považovať čipkovaná zástera s volánikmi ušitá z kvetovanej záclony. Tinky si vždy dala záležať na svojom zjave a namiesto handier sa snažila slušne obliekať. Extravagantný škriatok vždy dosť vyčnieval z radu v rokfortskej kuchyni, možno aj preto sa dostal na tento post.

„Ako to vyzerá s profesormi Grangerovou a Snapom?“ spýtala sa riaditeľka.

„Tinky sa na nich bola naposledy pozrieť pred pol hodinou, pani profesorka, riaditeľka, McGonagallová,“ vypískol škriatok nadšene.

„A?“

„Sú hladní,“ sťažka prehltol škriatok. „Tinky... Tinky im nezobrala jedlo, pritom povinnosťou Tinky je, aby obsluhovala obyvateľov Rokfortu, a aby...“

„Žiadny problém, Tinky, dobre si urobila,“ snažila sa McGonagallová upokojiť škriatka.

„Nevšimli si, že si tam bola?“

„Nie, Tinky urobila tak, ako ste jej prikázali! Zostala neviditeľná,“ hrdo sa udrela do hrude.

„To bolo šikovné, Tinky,“ profesorka si unavene sadla na riaditeľskú stoličku a snažila sa vymyslieť, čo by mali robiť. Nemala Albusovi dovoliť, aby ju zatiahol do svojich bláznivých plánov. Takéto drastické metódy naozaj neboli pre neho typické. Aj keď oni nemohli za to, že dvojica profesorov skončila v tej diere, a ani za to, že tam boli zavretí. Spočiatku vôbec nevedeli, že sú tam, ale keď už tam raz skončili... nuž, bolo by hlúpe nevyužiť situáciu.

Hneď, ako vysvitlo, že Hermiona a Severus zmizli a ani jeden z nich sa neobjavil na svojej hodine, sa ich Minerva pobrala hľadať. Akosi tušila, že to nie je náhoda, aby obaja naraz zanedbali svoje učiteľské povinnosti. Vďaka hlasnému kriku, ktorý prenikal cez steny miestnosti ich škriatkovia našli v priebehu necelej hodiny. Okamžite oznámili riaditeľke, ktorá práve našla ich prútiky v učebni elixírov, že dvojica profesorov je uväznená. Vychádzajúc zo stavu, v akom sa nachádzala Snapova učebňa, zrejme za svoju terajšiu situáciu vďačili prízraku. Podľa Albusovej mienky si prízrak, potom čo ich zbadal, pravdepodobne začal hľadať nový úkryt. Minervu to ani neprekvapilo. Len Severus s Hermionou boli schopní vystrašiť na smrť ešte aj prízrak...

V skutočnosti prízrak poslal oboch profesorov na dávno potrebný, nútený odpočinok. Aj keď to nebolo najlepším riešením, Minerva McGonagallová už jednoducho nemala žiadne nápady. Takže sa  dodatočne celkom potešila, že ich škriatkovia hneď nevypustili, ale čakali na jej príkaz. Mohla len dúfať, že ich oboch uvidí v poriadku, a že jeden druhému neprivodia  trvalé následky.

Avšak udalosti sa ani zďaleka nevyvíjali tak, ako si dvojica pôvodne myslela. Dúfali síce, že sa po pár hodinách dostanú von, lenže teraz už jeden celý deň čupeli v tme.

„Nad čím rozmýšľate, moja milá?“

„Nechcem ich trýzniť, Albus,“ odvetila masírujúc si sluchy. „Nejedli už takmer celý deň. Časom budú čoraz viac podráždení a len Merlin vie, čoho je Severus schopný, keď ho vyvedú z miery. A Hermiona je to, priznajme si, viac ako schopná docieliť.“

„Obaja už vydržali oveľa horšie veci. Ale ak vás to upokojí, pošlite im po Tinky niečo na zahryznutie,“ ozval sa bývalý riaditeľ a rukou pokynul smerom k nadšene prikyvujúcemu škriatkovi. „Myslím, že slečne Grangerovej by sa zišla trocha kávy,“ dodal zamyslene.

„Možno by sa zišla,“ odvetila Minerva pobavene. Očami sa pristavila na Tinky, ale nezaostrila na ňu. Zahĺbená do vlastných úvah pokračovala: „Lenže potom by sa Severus ihneď dovtípil, že viem, kde sú.“

„Ak by som nevedel, že ste každým cólom chrabromilčanka, myslel by som si, že sa bojíte Severusovho hnevu.“ Vidiac Minervin výraz tváre Dumbledore nadšene tleskol dlaňami, a potom si vybral z vrecka citrónový drops.

„Je možné, že som chrabromilčanka, ale nie hlupaňa,“ ozvala sa prostá odpoveď z riaditeľskej stoličky. „Nerada by som videla svoj život v ohrození.“

„Vynikajúci spôsob myslenia. Môže vás ochrániť pred mnohými stresujúcimi situáciami.“

„Tinky, dopracovali sa tí dvaja včera k niečomu?“ spýtala sa ešte vždy trpezlivo čakajúceho škriatka.

Úlohou Tinky bolo, aby každú hodinu kontrolovala, či je všetko v poriadku a podala Albusovi hlásenie o danom stave. Minerva sa bála takýmto niečím poveriť škriatka, ale Albus ju upokojil, že Tinky je najvhodnejšou kandidátkou. Dumbledorovi pomáhala aj v oveľa chúlostivejších záležitostiach, a tak Minerve nezostávalo nič iné, len dôverovať jej schopnostiam.

„Áno, pani profesorka, riaditeľka McGonagallová! Tinky videla, že si profesori rozumejú. Väčšinou,“ dodala tichšie.

„Ako to myslíš? Stalo sa niečo, o čom nevieme?“

„Včera,“ škriatok sťažka prehltol, a potom sa s prosbou v očiach zadíval na Dumbledorov portrét. Bývalý riaditeľ veselo prikývol a tak pokračoval: „Včera dopoludnia...“ Potom opäť zaváhal.

„Von s tým, Tinky!“ ozval sa rozkaz.

„Profesorka Hermiona inzultovala profesora Snapa.“

„Pre Merlina!“ riaditeľka si schovala tvár v dlaniach.

„Tinky urobila to, čo jej povedal portrét pána riaditeľa Dumbledora!“ bedákal zúfalý škriatok. „Tinky sa javilo, že sa im práve začínajú zlaďovať názory a tak profesorov nechala, aby dokončili, čo začali!“

„Dúfam, že sa dobre bavíte, Albus!“ vrhla Minerva na portrét nahnevaný pohľad. Jemu však ani na sekundu nezmizol z tváre pobavený výraz.

„Výborne, moja milá, výborne!“

„Ďakujem, Tinky, to by bolo na dnes všetko. Môžeš sa o polhodinu pozrieť, či sa ešte navzájom nepozabíjali?“

„Tinky sa pozrie!“ vypískol škriatok skôr, ako znovu zmizol.

Čo by Minerva dala za to, keby bol teraz víkend, a nie utorok dopoludnia. Aspoň by si mohla dať ešte za pohárik. Prípadne by vyrazila do Rokvillu. Alebo by navštívila sestru v severnom Škótsku. Tiež by mohla dať výpoveď a potom by sa nemusela zaoberať takýmito vecami...

„Kedy ich pustíme von?“ spýtala sa nakoniec.

„Tinky bola veľmi nápomocná a na moju žiadosť umiestnila na miestnosť kúzlo Sicaperio.“

„Kúzlo otvárajúce dvere viažuce sa k určitým podmienkam? Hermiona na to príde.“

„Nuž, myslím, že nie. Ani jeden z nich.“ Po Minervinom skeptickom pohľade pokračoval.

„My obaja sme vyrastali v čarodejníckych rodinách a poznáme tieto staré výchovné prostriedky, ale oni nie. Slečna Grangerová má muklovský pôvod, zatiaľ čo Severus... Myslím, že Severus by bol ocenil, keby ho v detstve trestali len niečím takým,“ dokončil Albus. V jeho hlase, prvýkrát od začiatku rozhovoru, chýbal podtón dobrej nálady.

„A aké podmienky ste stanovili?“

„Nedostanú sa odtiaľ, pokiaľ si nevyriešia vzájomné problémy tak, aby bol výsledok uspokojivý pre obe strany,“ Dumbledore sa spokojne natiahol v kresle namaľovanom na plátne. „Domnievam sa, že ich to na určitý čas zamestná.“

„Albus, dúfam, že nenaznačujete, že si problémy vyriešia tak, že... že snáď...“

„No tak, Minerva! Za koho ma máte?“ spýtal sa Dumbledore so zvláštnym leskom v očiach. Minervu veľmi zaujímalo, či mal jej predchodca špeciálne želanie, aby sa jeho oči na portréte leskli, alebo to bola jednoducho súčasť Albusovej osobnosti. „Samozrejme, že naznačujem práve to,“ dodal.

„Nehnevajte sa...“ chystala sa pokračovať McGonagallová, lenže potom k jej vedomiu dorazila posledná veta. „Čože?!“

„Dúfam, že ak strávia spolu trochu času, bez akýchkoľvek rozhodcov, podarí sa im urovnať vzájomné vzťahy. A áno, naznačujem, že to možno v rámci rozhovoru nakoniec aj vyriešia,“ snažil sa Dumbledore objasniť situáciu.

„Oh!“ bolo jedinou reakciou riaditeľky, vo vnútri si však povedala, že za takýchto podmienok sa odtiaľ nikdy nedostanú.

„Prečo? Čo ste mali na mysli vy?“

„Nič,“ odvetila rýchle. „Nedovoľte, aby som narušila tok vašich myšlienok.“

„Neobávajte sa, moja milá! Skutočne usporiadanú myseľ je ťažké vyrušiť pri realizácii svojich starostlivo pripravených plánov. V takýchto momentoch sa človek sústredí len na cieľ vznášajúci sa pred ním a množstvo šťastia, ktoré môže na tomto svete dosiahnuť ... Kde som to skončil?“

„Pritom, že sa možno Severus a Hermiona porozprávajú...“ odvetila Minerva prevrátiac očami.

„Ach, áno! Nuž, mali na to už dosť času. Dúfam, že odhliadnuc od niekoľkých drobných nepríjemností, nemajú väčšie problémy.“

Minerva chcela podotknúť, či podľa bývalého riaditeľa patrí hladovanie a väznenie medzi drobné nepríjemnosti, ale radšej si zahryzla do jazyka.

„Myslíte, Albus, že z toho môže vzísť niečo dobré?“

„Mám pocit, že ich podceňujete, moja milá.“

„Len aby ste mali pravdu,“ odvetila unavene. V skutočnosti vôbec nepodceňovala intelekt svojich dvoch učiteľov, ale pokiaľ išlo o schopnosť riešiť ich vzájomné problémy... v tomto smere už mala určité pochybnosti. Nech je ako chce, dá im ešte trochu času do dnešného poludnia a potom požiada Tinky, aby ich odtiaľ vyviedla. A vtom ju ešte napadlo...

„Čo si myslíte, Albus, ako dlho potrvá, kým zistia, že sú v jednej z komôr nachádzajúcich sa vedľa kuchyne?“

„Dúfajme, že čo najdlhšie.“

~~SS-HG~~

 

Medzitým o pár poschodí nižšie...

„Stále to nemôžem pochopiť. Ako ste zistili, kde sme?“

„Podľa vône.“

„Prečo? Akú vôňu cítite?“

„Vôňu zeme, jedla a stuchliny. Presne, ako v komore u nás doma.“

„Aha.“

„Kde som to prestal...?“

„Niekde medzi mojím plecom... och... a krkom. Áno, niekde tam... trochu doľava. Ešte viac doľava... Hmm... presne tam.“

.....

.....

~~SS-HG~~

„Poč... počkajte... minútku.“

„Možno nadišiel čas, aby sme si začali tykať.“

„Možno...“

.....

„Hermiona... Hermiona.“

„Hm?“

„Ak teraz nespomalíme, nezaručujem, že dokážem prestať...“

„Kto ťa žiadal, aby si prestal?“

„Ja... óóch... dočerta... ja žiadam.“

„Tak žiadaj.“

„Hmmm. Hneď, len predtým...“

„Óóch, Bože môj...!“

.....

.....

„Stop... Stop!“

„Prečo lapáte po dychu, profesor? Ste unavený?“

„To je možné. Už mi minulo tridsať.“

„Bude to už aj štyridsať... Koľko presne? Štyridsaťtri?“

„Štyridsaťštyri. A ty? Dvadsaťtri, dvadsaťštyri?“

„V septembri mi minulo dvadsaťpäť.“

„Ako dobre...“

„Ty si začal počítať roky.“

„Škoda.“

„Veru, škoda. Iba márnime čas.“

„Hermiona...“

.....

~~SS-HG~~

„Ideme na to prirýchlo.“

„Áno.“

„Tak potom...“

„Tak potom prestaňme.“

„Áno.“

„Okej.“

„V poriadku.“

.....

.....

„Severus?“

„Povedz to ešte raz!“

„Hm?“

„Moje meno... Vyslov ho!“

„Severus...“

.....

.....

„Možno by ani nevadilo, že na to ideme prirýchlo, však...?“

„Uhmm.“

.....

.....

.....

„Možno... och, Merlin!“

„Nemám príliš rád, ak ženy vyslovujú mená iných mužov, keď sú so mnou.“

„Počkaj. Severus.“

.....

.....

„Je možné, že by to bol predsa len problém.“

„Áno, áno, súhlasím.“

~~SS-HG~~

„V mojom lone je to príjemnejšie?“

„A oveľa teplejšie. Kde sme to prestali?“

„Pritom, že spomalíme.“

„Och! Áno. Tak len pekne pomaly...“

~~SS-HG~~

„Do... dohodnime sa...“

„Na čomkoľvek.“

„Chrabromilčanka...“

„Zaujímavé, teraz to neznelo ako urážka.“

„Ani som to tak nemyslel. Išla si do toho prirýchlo.“

„Dôverujem ti.“

„Príliš dôveruješ ľuďom.“

„Neverím každému.“

„Ako je možné, že mne predsa veríš?“

„Nemám tušenia.“

„To nie je odpoveď.“

„Môžem ti poskytnúť len to.“

„Mohla by si mi poskytnúť aj niečo úplne iné...“

„Máš prípadne nejaké nápady...?“

„Prípadne...“

.....

.....

.....

„Hermiona...“

„Hmm?“

„Dohodnime sa, že táto miestnosť zostane tabu.“

.....

„V poriadku?“

„Naozaj som do toho išla prirýchlo.“

„Ja som to hovoril ... Od tohto ďalej nezájdeme.“

„Od čoho?“

„Od tohto...“

.....

.....

„Hmm… Zatiaľ to bude postačovať.“

~~SS-HG~~

„Kedy... kedy si naposledy...? Veď vieš...“

„Neviem.“

„Ale vieš!“

„Neviem čítať myšlienky...“

„Teraz sa hráš na neviniatko...“

„Nehrám.“

„So ženou. Kedy si bol naposledy so ženou?“

„Myslel som, že už nebude viac dôverných otázok.“

„To platilo ešte predtým.“

„Pred čím?“

„Predtým, než si sa pokúsil strčiť mi jazyk do hrdla!“

„Myslím, že moja technika je oveľa vycibrenejšia...“

„Áno... áno, oveľa vycibrenejšia. Ale stále je čo zdokonaľovať.“

„Teraz sa ma snažíte zviesť, slečna?“

„Možno.“

„Aj tvoju techniku zvádzania by bolo potrebné zdokonaliť...“

„Človek sa snaží... Ale neodpovedal si mi.“

„V lete.“

„Teraz v lete?“

„Áno.“

.....

„Čo sú to za výčitky?“

„Veď som nič nepovedala!“

„Ani netreba.“

„Nepoužívaj na mňa legilimenciu!“

„Nemusím použiť legilimenciu. Všetky pocity z teba doslova vyžarujú.“

„Chm!“

„A nemusíš sa zdúvať. Človek má predsa svoje potreby.“

„To má.“

„Už nie som panic.“

„To som si ani nemyslela!“

„V čom je teda problém?“

„Len som si myslela, že Harryho mama... veď vieš, že ju ešte stále ľúbiš.“

„Tieto dve veci spolu vôbec nesúvisia. Ale... veľa sa toho zmenilo.“

„Čo?“

„Musíme o tom teraz hovoriť?“

„Nie...“

.....

.....

(povzdych)

~~SS-HG~~

„Znovu sa trasieš.“

„Ešte stále je mi trochu zima.“

„Ale veď už ani nemôžeme byť viac bližšie.“

„Opäť mám sucho v ústach.“

„Lebo máš zasa horúčku.“

„Myslíš?“

„Cítim to.“

„To nie je horúčka.“

„Naozaj?“

„Uhmm.“

„Čo potom?“
„Mám ti to predviesť?“

„Myslím, že… že by som sa s jednou prezentáciou vyrovnal.“

.....

~~SS-HG~~

„Severus...?“

„Hm?“

„Počúvaj... Severus...“

„Ak chceš, aby som počúval, potom nevyslovuj moje meno...“

„Mám ťa oslovovať Harry?“

„Fajn! Všetko čaro je fuč!“

„Len... len som si chcela vyjasniť, čo je teraz toto?“

„Aké čo?“

„Toto.“

„Čo je toto?“

„My dvaja.“

„Hermiona, nie je na to ešte trochu priskoro? O niečom takom, ako „my dvaja“, môžeme hovoriť nanajvýš hodinu...“

„Zle si mi rozumel. Len by som nechcela, byť... pre teba nejakou náhradou. A taktiež  by som nerada bola akýmsi prostriedkom na uspokojenie tvojich potrieb.“

„Nemôžeš byť náhradou.“

„Prečo?“

„Lebo to, čo by si mala nahradiť, som nikdy nedostal. A ani nehľadám čosi také.“
„Ani som nevedela, že niečo hľadáš.“

„Ani ja.“

„Tak potom?“

„Nuž... neviem! Neviem, čo to je. Možno by sme si mali dopriať trochu času, aby sme na to prišli. Ale nie si ani jedným. Ani náhradou, ani prostriedkom.“

„A tvoje potreby?“

„To už nezmyjem zo seba, však?“

„Nemyslím.“

„Počkajú. Mám dosť času. Dlhé... Už veľmi dávno som sa nestretol s niekým, kto by bol... ako ty. Áno. S takou ženou, ako ty. Nie. Počkaj! So ženou, ako ty, som sa ešte nikdy nestretol, to je úplne isté, avšak myslím tým, že to bolo veľmi dávno, kedy mi nešlo len... Akoby som to vyjadril...“

„Podarí sa ti dať ešte dnes dokopy súvislú vetu?“

„Snažím sa.“

„S vetou?“

„Nielen s ňou.“

.....

„To bolo za čo?“ 

„Lebo sa snažíš.“

„A keby si vedela, ako veľmi sa snažím...“

„Dal si na túto miestnosť tabu.“

„Beriem to späť.“

„Nemôžeš to zobrať späť.“

.....

„Mimochodom, koho si si tu prial miesto mňa?“

„Nikoho. Teba.“

„Och!“

„Veru, och...“

.....

„A tebe sa čo snívalo?“

„Čo keby som ti to radšej predviedla?“

„Predpokladám, že by to mohlo byť uspokojivé.“

„Predpokladáš správne. Maximálne uspokojivé...“

.....

.....

.....

.....

„Čo to bolo?“ 

„Čo?“

„To cvaknutie. (...) Počula si to?“

„Severus! Otvorili sa dvere! Sme zachránení!“

.....

.....

„Tak... tak potom...“

„Poďme.“

„Áno. Poďme.“

.....

.....

„Severus? Naozaj musíme vyjsť?“

„Nebolo by od veci. Prečo?“

„Len... Však, keď odtiaľto vyjdeme, nebude všetko znovu po starom?“

„Nie. Obávam sa, že nie.“

„A to je problém?“

„Mojou najlepšou zábavou počas uplynulého roka boli hádky s tebou.“

„Napriek tomu si na mňa podal oznámenie..“

„Naše rozhovory už začali strácať šťavu. Bolo potrebné vniesť do nich trochu vzrušenia...“

„Si ohromujúci!“

„Súhlasím. Takže, môžeme ísť?“

„Len ešte jednu vec.“

„Hm? Och…“

.....
„A toto som za čo dostal?“

„Aby si vedel, že je oveľa príjemnejšie, keď svoje ústa nepoužívam na hádky.“

„Budem si to pamätať. Hmm... tá ponuka, aby sme... s kaviarňou. Ešte stále platí. Pravdaže, len ak máš chuť.“

„Takže ma pozývaš na rande?“

„Nie. Pozývam ťa na kávu.“

„Povedz to!“

.....

.....

„Ruky preč! S týmto u mňa nič nedosiahneš...“

„Severus, je to len slovo...“

.....

.....

„Rande.“

„To bolo rýchle.“

„Tvoje argumenty sa mi začínajú páčiť.“

„Tak teda, môžeme ísť.“

.....

.....

„Až po tebe.“

„Tu je tiež úplná tma!“

„Všimol som si.“

„Nezvykli byť chodby osvetlené? Alebo ťa len zradil tvoj cit pre čas?“

„Môj cit pre čas je dokonalý. Ale je možné, že naša teória nebola správna...“

„Chceš povedať tvoja teória. (...) A... kadiaľ sa teraz máme vydať?“

„Neviem.“

.....

„Podaj mi ruku.“

„Ale nepustíš ma...“

„Čože? Niekto sa predsa len bojí tmy?“

„Naposledy ti hovorím, že sa nebojím tmy!“

„No pravdaže...“

„Obaja vieme, že si to ty, kto sa bojí, takže sa nemusíš pretvarovať.“

„Žiješ v omyle... Čo to robíš?“

„Pusť mi ruku!“

„Veru nepustím.“

„Dokážem ti, že sa nebojím tmy!“

„Chrabromilčanka...“

„Neprevracaj očami!“

„Veď ich ani nevidíš!“

„Nemusím ich vidieť!“

.....

A pokiaľ, ubolený Severus a krivkajúca Hermiona kráčali ďalej, ich debata sa ešte dlho ozývala v jednej zo zastrčených chodieb rokfortských žalárov...

 

~~Koniec~~

 

....................................................

A/N: Ďakujem každému čitateľovi, ktorý ma poctil tým, že sa podelil so svojím názorom.

Duch horúceho čokoládového cappucina nech je s vami!

pozn. prekl.: Aj ja ďakujem za všetky milé komentáre ku kapitolám. Dúfam, že ste sa pri čítaní tejto poviedky plnej brilantného humoru bavili rovnako dobre ako ja. Teším sa na stretnutie pri ďalšom preklade ;-))