Preklady fanfiction Harryho Pottera

Útok

„Zviazala som ju.“

Severus na mňa nepozrel. Naďalej sústredene pracoval vedľa kotlíka.

„Nemôže sa dotknúť znamenia?“

„Nie.“

„Skvelé.“

Kdeže skvelé, pomyslela som si. Nič nie je skvelé. Všetko je jeden veľký guláš, kopa pomyjí, ktoré pochádzajú z Voldemortovej kuchyne, tečú do našich čistých domovov a infikujú všetko naokolo, čo je dobré.

„Daj mi, prosím, päť gramov zlatoočky,“ ozval sa Severus silným, zvučným hlasom. Nebolo v ňom ani stopy po nervozite. Zdalo sa, že počas práce ho skutočne nič iné nezaujíma. Bol chladný a nemilosrdný. Keby som ho nepoznala... Lenže poznám ho vôbec? V poriadku, poznám jeho telo a občas viem, čo mi odpovie na moje otázky, ale... Na túto otázku som ešte stále nenašla odpoveď. Hlbšie sa nad všetkým zamysliac, svoj život som nemala absolútne pod kontrolou. Každý zvrat závisel od množstva náhod. Tak, ako aj Severus. Najskôr nenápadne vkĺzol do môjho života, pomaly a ľstivo. Keby nebolo Malfoya... a toho hlúpeho elixíru. Severus mi predošlú noc všetko vyrozprával a dobre sme sa na tom nasmiali. Jednoducho prišiel, potom odišiel a teraz je opäť tu... ako prílivová vlna.

„Zlatoočku, Hermiona...“

So zažmurkaním som sa spamätala. Ani som si nevšimla, že som sa ponorila do myšlienok. Zbožňovala som pozorovať ho pri práci. Bolo to, ako divadelné predstavenie, alebo dokonale skomponovaná symfónia. A teraz sa práve snažil zachrániť Dumbledora...

Podala som mu do rúk presne odvážené množstvo prísady a potom, nemajúc nič iné na práci, opretá o zárubňu dverí som ho ďalej pozorovala. Viem, je to hlúposť, ale v tej chvíli mi... mhmm... chodili po rozume úplne iné veci...

***

O pár hodín neskôr sme sa strhli na buchot. Severus s prižmúrenými očami položil na stôl naberačku. Pravou rukou zovrel prútik a pozrel na mňa. Bez slova som kývla hlavou smerom k stropu a on prikývol. Dlhými krokmi stúpal po schodoch a ja som ho s prútikom v ruke nasledovala.

Pri dverách pivnice sa zastavil a ja som sa dostala tesne zaňho. Bradu som mu položila na plece.  Videla som, ako cez škáru medzi doskami pozoruje, čo sa deje v kuchyni.

„Smrťožrúti?“ šepla som.

„Lucius a Rod,“ prikývol. „Ustúp dozadu.“

Zostúpili sme o pár schodov nižšie a Severus nasmeroval prútik na dvere.

„Impedimenta!“ vykríkol a dvere vyleteli z pántov.

Vzápätí sa z kuchyne ozvali bolestivé výkriky a my sme sa vyrútili z pivničnej chodby.

Rodolphus Lestrange si držal krvácajúcu hlavu a druhou rukou ťahal svoju ženu preč z trosiek. Malfoy stál v strede kuchyne s prútikom namiereným pred seba. Dlhé blond vlasy mu vplyvom silného kúzla povievali. Nemal čas sa spamätať, Snape znovu zaútočil – červené záblesky križovali kuchyňu, riady padali s obrovským rachotom na dlažbu. Lucius sa vyhol kliatbe a jediným pohybom plášťa presunul za chrbát svojho súpera. Severus sa otočil a v poslednej chvíli vytvoril vôkol seba štít, ktorý pohltil približujúci sa zelený lúč.

„Expelliarmus!“ vykríkol a prútik z Malfoyovej ruky oblúkom vyletel. Severus triumfálne spustil ruku, lenže bol to dosť unáhlený počin. Lucius sa zrazu vrhol za svojím prútikom a zachytiac ho vyslal červenú kliatbu smerom k bývalému profesorovi elixírov.

Severus sa sklátil na zem vedľa steny.

Malfoy skríkol: „Vypadnime!“

V tej chvíli sa dvojica Lestrangeových a Lucius vyparili.

Pribehla som k Severusovi a čupla si vedľa neho.

„Ennervate,“ šepla som.

Otvoril oči.

„Ten prašivý pes!“ zahundral.

„Zrejme ti je už lepšie,“ skonštatovala som, načo sa on pozviechal zo zeme.

So zovretými päsťami a nahnevaným pohľadom zízal na miesto, odkiaľ zmizol Malfoy.

„Ten prašivý pes!“ zopakoval.

***

Stála som v záhrade pripravená na cestu, čakajúc na Severusa. Museli sme počkať do večera, pretože nechcel riskovať, aby na nás niekto zoslal kliatbu, len čo sa objavíme v blízkosti Nemocnice svätého Munga. Do vrecka plášťa ukryl flakón s elixírom, ktorý pripravoval celých dvadsať hodín, s perličkami potu na čele a premáhajúc únavu. Ani na okamih sa od kotlíka nepohol, a keď bol protijed konečne hotový, nešiel si oddýchnuť, alebo aspoň vypiť kávu; neváhal ani chvíľu a hneď sa načiahol za plášťom. Spýtal sa iba, či by sa nemal ísť osprchovať, avšak nečakajúc na odpoveď vzápätí zahlásil, že na to nie je čas.

„Prípojné premiestňovanie,“ zamrmlal potichu, keď ku mne podišiel.

„Čo prosím?“ pozrela som naňho a on sa zahľadel na oblohu.

„Predpokladám, že si sa ešte nikdy nepremiesťovala do zahraničia.“

„Veru nie,“ prisvedčila som. Trochu ma znervózňoval jeho učiteľský tón. Bol mojím milencom, nie profesorom elixírov. Pri inej príležitosti by som mu to veľmi rada vytmavila, lenže teraz som nemala to srdce. Nech si len hundre, koľko chce.

Pozrela som mu do očí. Povzdychol si a privinul ma k sebe. Veľmi tesne ma objal okolo pása, jeho tvár sa dotkla mojej.

„Nieže sa rozštiepiš,“ zamrmlal s predstieraným hnevom a ja som do jediného clivého bozku vložila všetky svoje city.

Starý somár! pomyslela som si láskyplne.

Vtom nás schytil rotujúci vír. Francúzsky statok zmizol a my sme leteli v prázdnote smerom k Dumbledorovi.