Preklady fanfiction Harryho Pottera

Epilóg

Silnejúci vietor sa zapieral do konárov stromov stojacich okolo jazera. Slnko bolo na zostupe haliac okolitú krajinu do purpuru. Bola polovica apríla. Jarné kvety pomaly odkvitali a na ich miesto sa drali zelené listy a jemná tráva.

Prechádzala som rokfortským parkom. Vietor mi strapatil vlasy a dolu tvárou mi stekala slza. Pociťovala som smútok, hlboký smútok. Zdalo sa mi, že stojím na okraji hlbokej priepasti a od pádu do nej ma delí len krok.

Od svojho cieľa som bola ešte ďaleko, ale už som zahliadla hrob. Kus kameňa. A pod ním ležal človek. Človek, ktorý znamenal pre čarodejnícky svet tak veľa.

Moje kroky boli na smaragdovozelenom trávniku trochu neisté. Nebola som v čiernom. Dumbledore by si to neželal. V ruke som držala bielu ružu, už trochu stlačenú  a povädnutú od stisku rúk. Jeho by však nezaujímalo, v akom stave je kvetina.

Tak teda, tu je. Predo mnou, na dosah ruky. Zlatými písmenami vyrytý do mramoru: Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore. Položila som kvetinu na hrob, jej lupene takmer splynuli s čistou belosťou kameňa. Zamyslene som pozorovala odblesk podvečerného slnka kĺžuci po nápise na náhrobku. Spoza môjho chrbta dopadol na hrob ďalší tieň. Keď som sa otočila, naše pohľady sa preplietli.

„Ako len neznášal všetky tie mená,“ zvláštnym hlasom podotkol Severus.

Jemne som sa pousmiala. Takmer som zabudla, ako dobre poznal Dumbledora. A ja ako málo. Príležitostne by mi o ňom mohol porozprávať...

Jeho oči mi opäť umožnili nazrieť mu do duše. Presnejšie, do jednej z jej častí. Boli čierne ako vždy, ale za nevľúdnosťou sa skrývalo ešte čosi – bolesť, sklamanie, výčitky svedomia  a mnoho otáznikov.

Odvrátil odo mňa pohľad, možno si uvedomil, čo všetko o ňom prezrádza. Sústredil sa na mramorovú hrobku, čo sa nezdalo dobrým nápadom, pretože v ďalšej chvíli už pozoroval západ slnka.

„Existujú veci, ktoré nedokážeme zmeniť,“ povedal stroho, dôsledne sa vyhýbajúc môjmu pohľadu.

Prikývla som, lenže potom ma napadlo, že sa na mňa nepozerá a tak som povedala:

„Áno.“

Skĺzla som po ňom očami a moje vnútro zalial pocit tepla. Severus mal oblečený modrý pulóver a sivé nohavice. Nebol v čiernom. Možno prvýkrát v živote.

Keď som sa ho spýtala, čo mu Dumbledore ukázal v mysľomise, povedal mi len toľko, že to bol dvadsaťtriročný príbeh, kvôli ktorému sa s nami udiali všetky tie veci. Že on v podstate vyhral stávku, a Dumbledore dodržal svoje slovo – aj keď trochu oneskorene.

Pristúpila som k nemu bližšie čakajúc, že sa ma dotkne. Lenže, to sa nestalo. Stáli sme vedľa seba pred miestom chrániacim Dumbledorove telesné pozostatky; zahĺbení do myšlienok, v tichosti, ponorení do výnimočnosti okamihu.

Neviem presne, koľko času uplynulo, možno desať minút, možno hodina. V tej chvíli na tom nezáležalo. Vedela som, že rozmýšľa o nás dvoch a ja som ho nechcela súriť. Sám musel dospieť k rozhodnutiu, či sa stanem súčasťou jeho života, alebo nie. Manipulácie neboli na mieste.

Slnko zašlo za horizont a nás, stojacich neďaleko lesa, zahalilo šero. Zrazu sa pohol, potichu, rozvážne, ako niekto, kto chce pomaly zmiznúť, využijúc pritom závoj milosrdnej tmy; temnotu, ktorá skryje všetky hriechy a poskytne domov tajomstvám.

„Dúfam, že si si vedomá následkov, Grangerová.“

„Áno,“ odvetila som, sotva tušiac, čo má na mysli.

Pôsobil trochu zmätene. Počula som, ako vykročil po tráve. Tichá ozvena krokov sa odo mňa postupne vzďaľovala.

„Vieš, doma mám kozub... možno sa nájde aj fľaša vína...“

„Veď je jar, Severus.“

„Je mi zima. Tebe nie?“

Pousmiala som sa a pobrala za ním. Tesne za jeho chrbtom som sa ozvala:

„Naozaj, takto podvečer je vietor už dosť štipľavý... nuž a potom, na severe Anglicka človek nikdy nevie...“

Ovinul ruky okolo mňa a tesne si ma k sebe pritiahol. Bradu si položil na moje temeno a zhlboka vdýchol vôňu mojich vlasov. Keď prehovoril, na koži som pocítila jeho horúci dych:

„Hm... vôňa orgovánu...“

Zachichotala som sa.

„Vari si nemyslíš, že zostanem pri klinčekoch, po predošlých, nie práve šťastných, skúsenostiach?“

Zamyslene mi pozrel do očí.

„Môžem ti niečo povedať?“

Prikývla som.

„Zmýlil som sa. Vôbec mi nepripomínaš Lily. Si len sama sebou.“

Netuším, či v tej tme videl, ako sa mi rozžiarila tvár, naklonil sa však ku mne bližšie a nežne ma pobozkal. Myslím, že to bol náš prvý, skutočný, zamilovaný bozk.

Keď sa naše pery oddelili, rozochvene som poznamenala:

„Spomínal si akési víno...“

KONIEC

Pozn. prekl.: Tento príbeh má ešte svoje ďalšie (tretie) pokračovanie, ktoré však autorka nedokončila a ani ho dokončiť neplánuje (pýtala som sa na to). Prezradím len toľko, že má názov „Príležitosti“.  Je písaný z pohľadu Severusa, ktorý sa postupne stane Dumbledorovým nástupcom a zameriava sa v prevažnej miere na boj Fénixovho rádu s Voldemortom. Má 11 kapitol.

Všetkým vám veľmi pekne ďakujem za komentovanie jednotlivých kapitol. Dúfam, že vás záver poviedky nesklamal, aj keď nie všetko skončilo šťastne. V živote to už tak chodí...