Preklady fanfiction Harryho Pottera

Môj sused mal dve mačky – Strach a Hrôzu.

Predstavujem si, ako ich večer volal domov...

Profesor Severus Snape, nazerajúci pod postele v prázdnych spálňach Chrabromilu, nemohol nevzbudzovať, mierne povedané, rozpaky. A tak, keď sa hlava Slizolinu zodvihla z kolien, oprašujúc si nohavice, Takmer bezhlavý Nick jednoducho nevedel, kam podieť oči.

Majster elixírov si nevšímal zmätený prízrak a prešiel pomimo. Zišiel do klubovne, kde zamieril rovno k najbližšiemu gauču.

„Profesor, potrebujete pomoc?“ nevydržal Sir Nicolas, keď zhodnotil medzeru medzi gaučom a podlahou. „Podľa mňa sa sem nezmestí.“

„Vy ju dobre nepoznáte,“ nesústredene zamrmlal Severus a nadvihol susedné kreslo. „Je síce malá, ale neskutočne vychcaná... keď sa jej zachce niekam vliezť...“

Ruka prízraku si starostlivo napravila spadnutú sánku.

*****

Profesorka Grangerová už desať minút pozorovala čudné presuny profesora elixírov po Veľkej sieni. Snapova postava v čiernom habite sa cikcakovito premiestňovala medzi uličkami a opakovane strácala pod stolmi. Pravidelné miznutie sa však javilo neúspešným.

„Profesor, môžem vám s niečím pomôcť?“ vyhŕkla, keď pribehla k čertiacemu sa mužovi, ktorý si trel zátylok. Ten si ju premeral pohŕdavým pohľadom a precedil: „Netreba. Vari nemáte čo robiť?“

„Nemám,“ úprimne sa priznala. „Študenti neprídu skôr ako o týždeň.“

„Choďte sa zaoberať niečím všeobecne prospešným a nemotajte sa mi popod nohy, slečna Grangerová.“

„Profesorka Grangerová,“ jemne opravila kolegu. „Prečo ma neustále oslovujete slečna? Cítim sa ako žiačka.“

„Z princípu. Ak ste vy, vďačiac mimoriadne zvláštnej súhre okolností, začali vyučovať transfiguráciu a navyše ste sa stali vedúcou fakulty, to ešte neznamená, že som povinný oslovovať vás profesorka.“

„Naznačujete azda, že som túto funkciu získala... vďaka tomu, že...“

„Vďaka tomu, že je Minerva nenapraviteľnou optimistkou. Z nejakého dôvodu sa rozhodla, že vás práca v Rokforte vylieči z psychickej traumy,“ Snapova tvár sa napla, pery zovreli do tenkej čiary a v hlase mu zaznel riaditeľkin mentorský tón. „A my, vaši dobrí, milí a vnímaví kolegovia vám musíme lízať rany spôsobené rozvodom. Nedočkáte sa!“ vyštekol a zavinul sa do habitu.

„Nuž, áno,“ uškrnula sa, „nikto sa nikdy neodváži nazvať vás milým. Len som si myslela, že celý rok práce bok po boku, vás aspoň trochu zmieril s mojou existenciou.“

„Počas tohto principiálne významného časového úseku som mal česť presvedčiť sa o tom, že bez ohľadu na všetky vaše dobrodružstvá a akademické tituly, ste stále tou istou neodbytnou, všetečnou chrabromilčankou so strapatými vlasmi.“

„Keby ste aspoň raz na mňa obrátili svoju vzácnu pozornosť, všimli by ste si, že som dávno zmenila účes.“

Hermiona si prešla rukou po nahladko učesaných vlasoch a upravila ťažký drdol na tyle.

„Stavme sa, že keby ste si rozpustili tú ohavnosť, znovu tam budete mať...“ Snape predviedol ľahkomyseľné gesto.

„Kučery?“ usmiala sa.

„Škuty!“ rázne sa pohol dopredu. „Nezdržiavajte ma!“

„Azda ste niečo stratili?“ slečna Grangerová sa rovnako rázne pustila za ním. „Môžem vám pomôcť. Mám kopec voľného času. A nudím sa. Takže, čo vám to zmizlo?“

„Nie čo, ale kto,“ Severus sa náhle zastavil a zamyslene preletel pohľadom po chudučkej postave v tmavom habite. „Vy ma naozaj nenecháte na pokoji?“

„Nenechám,“ prisvedčila Hermiona energicky prikyvujúc. „Viete, že profesorka McGonagallová sa ešte nevrátila z ministerstva, takže sťažovať sa na mňa ako vtedy, sa vám nepodarí.“

„Vtedy ste prekonali samu seba.“

„Snažila som sa,“ skromne sklopila zrak, avšak vzápätí sa spamätala a náhlila sa za vzďaľujúcim sa profesorom. „Takže koho ste hľadali pod stolom? Ktože je ten spomínaný kto?“

„Domáci miláčik.“ Znovu sa prudko zastavil a slečna Grangerová doňho takmer vrazila.

„Kto-o?“ oči sa jej rozšírili.

„Zviera. Domáce. Moje. Utieklo. Včera,“ vyhŕkol.

Hermiona krátko zapišťala a vyskočila na lavičku. Po malej chvíli sa zrejme rozhodla, že výška nebude dostatočná a preliezla na stôl, pre istotu si ešte podvihla sukňu.

„Čomu vďačím za natoľko pozoruhodný pohľad?“ zaujímal sa Snape hľadiaci na kolienka slečny Grangerovej, ktoré sa mu zjavili priamo pred nosom. Nie obyčajné kolienka. Okrúhle. S jamôčkami.

Chrabromilčanka zjajkla, rýchlo spustila okraj sukne a spýtala sa: „Nemali by sme radšej zavolať  posily? Ste si istý, že si poradíme sami?“

„S kým?“

„S tým vaším... zvieraťom.“

„Hhm,“ Severus si pošúchal bradu a sadol si na susednú lavicu, „trýznia ma mučivé pochybnosti. Koho si to podľa vás chovám na hrudi? Hada?“

„A vari nie? Tak potom skolopendru^[1]?“ predložila ďalší návrh Hermiona. „Alebo tarantulu?“

„Čo si myslíte, prečo ľudia chovajú domácich maznáčikov?“

„No, to sú ľudia...“ zamrmlala si pod nos.

„Čo si to tam hundrete?“

„Nič. Mimochodom, uštipnutie škorpiónom je oveľa nebezpečnejšie, ako uhryznutie slonom! Koho to vlastne hľadáme? Počkajte, len si transfigurujem gumené čižmy. Kaki. A zídem dole.“

Snape sa na chvíľu zamyslel. Pred jeho očami sa zjavila hlava Chrabromilu kráčajúca po Rokforte v kaki gumákoch, sťa volavka. Odohnal od seba sladkú predstavu a rozhodol sa zľutovať nad už aj tak dosť narušenou psychikou domácich škriatkov a prízrakov.

„Je to mača.“

„Čo?“

„Mačka. Maličká. Farba červená s kresbou. Plemeno bližšie nešpecifikované, chlpaté.“

Slečna Grangerová sa zachichotala.

„To nie je na smiech,“ zopol si ruky za chrbtom, kým Hermiona so stenaním zliezala zo stola. „Pred tromi týždňami som sa podvečer vrátil do domu v Pradiarskej uličke a na mojom prahu sedelo mača. A vedľa neho mištička. S belasým okrajom a mliekom.“

„Ktosi si vás zjavne splietol s milosrdným samaritánom.“

„Podľa mňa, ten ktosi išiel priamo k podstate veci!“ Profesor sa ustúpil z cesty a gestom pokynul slečne Grangerovej prejsť dopredu. „Nie tak dávno mi jeden starý známy poradil, aby som si zaobstaral psa. Alebo v horšom prípade ženu. So psami a ženami sa to však ukázalo trochu komplikované.“

„A s mačkou – jednoduchšie?“

„Uzavreli sme pakt o vzájomnom neútočení: ja nejem z jej misky a ona mi neciká do topánok. A ešte zopár bodov.“

Hermiona sa uprene dívala na profesora, ktorý pokojne kráčal vedľa nej.

„Aké meno ste jej dali?“

„Ehmm...“ zasekol sa Snape. „To nie je dôležité. Teraz sa rozídeme. Odporúčam vám zobrať si na starosť štvrté poschodie. Obyčajné ci-ci-cic bude úplne stačiť. Predpokladám, že sa nezmýlite – okrem nej tu môžete stretnúť len dve staré, vypĺznuté mačky a ešte k tomu je teraz jedna z nich na ministerstve.“

„Nemáte pravdu. Je veľmi dôležité, aby počula svoje meno. Predstavte si: nešťastné mačiatko, samé, v obrovskom hrade. Kdesi sa trasie, úbožiatko. A ja mu zrazu: ci-ci-cic. Tak sucho... takmer formálne, možno povedať...“

„Snažíte sa zo mňa vytlačiť slzu?“

„Snažím sa prehovoriť k vášmu lepšiemu ja! Nuž, alebo aspoň k rozvážnosti a zdravému rozumu. Dúfam, že jej meno nie je príliš neslušné,“ napadlo Hermionu.

„Podľa toho, z akého uhla sa na to pozriete. Volá sa slečna Grangerová.“

„Čo?“

„Nie čo, ale kto! Už ste zabudli?“ V Snapovi to začalo pomaly vrieť.

„Pamätám si!“ Vedúca Chrabromilu tiež začala strácať zvyšky sebaovládania. „Takže ako sa volá?“

„Slečna Grangerová.“

„Čo?“

Profesor zastonal.

„Ešte jedna idiotská otázka – a ku všetkým svojim prehreškom si pripíšem vraždu uškrtením.“

Hermiona zažmurkala.

„Dali ste tej mačke moje meno?“

„Priezvisko,“ objasnil stručne.

„A čím som si vyslúžila takú česť?“ precedila pomedzi zuby, pohrávajúc sa pritom s prútikom.

„To bol mimoriadne zložitý asociačný postup.“ Snape zdvihol k stropu oči plné predsmrtných múk, akoby sa nádejal uvidieť tam celý logický sled, od A po Zet. „Vo všeobecnosti si už na detaily nespomínam, ale ak si prajete, môžem sa pokúsiť zostaviť chronológiu udalostí a chod svojich myšlienok.“

„Netreba,“ varovne zdvihla ruku. „Bude lepšie, keď sa pustíme do hľadania. Ako vás len mohlo napadnúť pustiť mačiatko na prechádzku po hrade?“

„Ktože ju púšťal? Sama utiekla. Za všetkým je jej nevykoreniteľná zvedavosť a takmer samovražedná smelosť. Večne lezie tam, kam nemá. Rozum mi nad tým zostáva stáť a netuším čo s tým dievčiskom robiť,“ utrápene pokrútil hlavou.

„Udeľte jej trest,“ zahundrala.

*****

Hermiona už zopár hodín prečesávala knižnicu. Teraz kľačala na kolenách vedľa jednej zo skríň, nazerala pod ňu a ticho volala: „Slečna Grangerová! Slečna Grangerová!“

Takmer bezhlavý Nick ju pozoroval s vyvalenými očami. Hlava Chrabromilu sa zodvihla, starostlivo si napravila habit a usmiala sa na vyjavený prízrak.

„Pôjdem ju ešte pohľadať do nemocničného krídla.“

„Veľa šťastia!“ Sir Nicolas ju sprevádzal súcitným pohľadom ošetrovateľky pri posteli nevyliečiteľne chorého. „Istotne je to nákazlivé.“

*****

Po ďalšej hodine neúspešného hľadania sa znovu stretli vo Veľkej sieni.

„Myslím, že sme nezačali zo správneho konca,“ vyhlásila Hermiona ešte vo dverách. „Veď sa stratila v žalároch.“

„Za dvadsaťštyri hodín sa mohla dostať aj do Zakázaného lesa,“ predložil Snape svoju pracovnú hypotézu, hľadiac na tmavý pás stromov za oknom. Zmrákalo sa. Teplý letný večer vyzýval k prechádzkam na čerstvom vzduchu. Slečna Grangerová sa striasla a odohnala pochmúrne spomienky.

„Budeme dúfať, že nie. Takže navrhujem poriadne prehľadať žaláre. Tam u vás by sa stratilo nielen mača, ale celkom pokojne by zablúdilo aj stádo mantikor.^[2]“

„Nuž, ak máte na mysli katakomby...“

*****

„Nepúšťajte sa ďaleko, aby som vás mohol počuť. Držte sa vo vzdialenosti vystretej ruky. Po celý čas majte rozsvietený prútik. Ak na niečo natrafíte – nedvíhajte to. Ak budete počuť zvláštne zvuky – ľakajte sa. Ak sa vám niečo zamarí – bežte. Najlepšie smerom ku mne, alebo aspoň k východu. A ešte lepšie by bolo, sadnúť si sem a keby niečo, volať o pomoc. Viete hlasno kričať? Aj keď, načo sa pýtam – ženy to majú v krvi.“

Inštruktáž sa konala v spodnom sektore žalárov vedľa obrovských drevených dverí obitých pásmi medeného plechu. Keď ich Snape otvoril, zavialo odtiaľ mŕtvolným chladom, plesňou a stuchlinou. Hermiona tu ešte nikdy nebola a pravdu povediac, nemala ani tušenia, že pod žalármi s triedami, laboratóriom a spálňami slizolinčanov existuje ešte niečo hrôzostrašnejšie, temnejšie a vlhkejšie.

„Pochybujem, že by sa sem slečna Grangerová mohla predrať. No chápem, že vás, vážená kolegyňa, nemožno len tak odradiť.“

Hermiona preglgla, prikývla, potom z rukáva vytiahla prútik a vstúpila do tmy. Majster elixírov si sťažka povzdychol a prešiel dopredu, odtisnúc mladú ženu nabok. Svetielko na konci prútika sa jej chvelo v rukách, napriek tomu vytrvalo kráčala za slizolinčanom a pozorne sa dívala na obe strany. Občas sa ozvala: „Ci-ci-cic, slečna Grangerová.“

Zrazu sa chodba rozdvojovala.

„Doľava alebo doprava?“

„Doľava,“ skrivil pery Snape.

„Kto by pochyboval,“ pokrčila plecami Hermiona.

„A vy, zrejme, navrhujete ísť vpravo? Máte v zálohe novú teóriu?“ prejavil zvedavosť. Nasrdene mu začala objasňovať: „Obdobná metóda hľadania znižuje stupeň efektívnosti využitia ľudských zdrojov v ľubovoľnej situácii.“

Severusovi zaskočilo.

„Vy máte plán? Ohľadom ľudských zdrojov?“

„Navrhujem, aby sme sa rozdelili a súčasne prehľadali obidve chodby,“ pokračovala, prepočujúc jeho ironickú poznámku. „Ušetríme si tak množstvo času a síl.“

„Viete, kto prebýva v týchto katakombách?“

„Nie,  čo také?“

Typické, v profesorke transfigurácie sa prebudil výskumník. Majster elixírov mal toho akurát po krk, otočil sa a pobral k východu.

„Nie čo, ale kto! Čert vás ber, tiež to neviem a preto sa teraz vraciame späť! Okamžite! Pre akého Merlina som sa dal naviesť na vaše bláznivé nápady? Akoby sem slečna Grangerová mohla preniknúť? To je ne-mož-né! Teraz už chápem, akým spôsobom sa vaši priatelia namočili do všetkých tých všemožných historiek. Vy ste ich zhypnotizovali? A ja som ešte zo všetkého vinil Pottera! Ale on je skrátka baránok boží! Úbožiak! A ja! Kam som to liezol?“

Jeho vášnivú reč prerušil tenký ženský výkrik. Vedúci Slizolinu sa otočil, avšak namiesto Hermiony planúcej spravodlivým hnevom, objavil len prázdnu chodbu osvetlenú jeho prútikom.

„Slečna Grangerová!“ chrapľavo skríkol do ticha.

„Tu som!“ tlmený zvuk sa k nemu doniesol odkiaľsi zdola. „Presnejšie, my...“

Severus si zotrel z čela studený pot a na meravých nohách sa pohol vpred. Po niekoľkých krokoch zbadal vpravo od seba neveľký výklenok, ktorý sa končil polorozpadnutými kamennými schodmi.

„Čo tam, do čerta, robíte?“ vyštekol s obavou v hlase.

„Trochu som sa rozptýlila,“ doľahlo k nemu z tmy. „A hľa... Avšak, zdá sa, že som našla slečnu Grangerovú.“

„Ona sa rozptýlila! Vylezte odtiaľ, okamžite!“ Snape sa ešte stále snažil osvetliť celé schodisko, lenže svetielko prútika nedokázalo preniknúť skrz tmu. Obozretne začal schádzať dole, pridržiavajúc sa jednou rukou steny. „Obe!“

„Opatrnejšie!“

Profesor zakopol a spod jeho nôh sa začali sypať malé kamienky.

„Chýba tu niekoľko schodov!“

Majster elixírov zoskočil dole a vo vzdialenosti približne troch stôp^[3] od seba uvidel Hermionu sediacu na kamennej podlahe. K hrudi si pritískala trasúce sa, chlpaté klbko, ktoré takmer nehlučne mňaukalo – sipľavo a ľútostivo.

„A čo ste sa tak rozsedeli?“ nevľúdne sa spýtal. „Chystáte sa prechladnúť, ochorieť a umrieť v rozkvete života? Alebo je to znak protestu? Len mi teraz nezačnite oznamovať vaším najprotivnejším hlasom, že ste ako vždy, mali pravdu.“

„Nezačnem,“ slečna Grangerová k nemu zdvihla špinavú tvár pokreslenú cestičkami sĺz. Snažila sa usmiať. „Skrátka som si trochu vyvrtla nohu. Alebo zlomila. Trošička.“

„V tom prípade,“ Snape niekoľkokrát mávol prútikom, niečo zamrmlal, zamračil sa a vytiahol z vrecka fľaštičku, „pite!“

Hermiona si usrkla a zvraštila tvár.

„Vždy so sebou nosíte elixír proti bolesti?“

„Cítim, že by som si mal zaobstarať aj upokojujúci,“ starostlivo ju zdvihol na ruky a začal obozretne stúpať po schodoch. „Inak ma privediete do hrobu skôr, než nadíde môj čas. Už teraz mám – stres. Vy ste sa skrátka rozhodli narušiť moju psychiku s osobitým cynizmom a krutosťou.“

„Nikdy by som si nepomyslela, že máte také slabé nervy!“

„Ak budete mudrovať, ešte stratím silu a upustím vás!“

„Mohli by ste ma celkom jednoducho odlevitovať do nemocničného krídla.“

„Zaklínadlá – to nie je nič pre mňa. Čo ak sa ruka zachveje? Uisťujem vás, že rozotrená po stene budete vyzerať ešte horšie, než teraz.“

„Áno, áno, ako som len mohla zabudnúť: smiešne švihanie prútikom, alebo niečo v tom zmysle. A všeobecne, vo vašom veku je iste dosť zložité udržiavať sa v takej dobrej forme.“

„Nuž, zdá sa, že sa predsa len chcete prejsť peši. Alebo tu dole počkať, pokiaľ nezájdem po pomoc. Ubezpečujem vás, že takí nemohúci starci, ako som ja, chodia veľmi, veľmi pomaly. A ešte trpíme sklerózou.“

„Nie! To nemôžete!“

„O tom nepochybujte! Navyše ste akási ťažká! Koľko vážite?“

„Ženám sa podobné otázky nekladú!“

„Žena by v podstate mala byť ustavične pripravená na to, že ju môžu v ľubovoľnej chvíli začať nosiť na rukách – a neprepchávať sa!“

„Nie som tlstá!“

„Mhm. Ste dobre živená. A ak budete ďalej takto jačať, slečna Grangerová sa zľakne a utečie!“

„Rozhodla som sa, že si ju nechám! Vy ste príšerné indivíduum a grobian! Nemožno vám zveriť to úbohé zvieratko!“

„Slečna Grangerová, na to raz a navždy zabudnite – slečna Grangerová patrí mne! Je moja!“

„O tom by mala rozhodnúť ona!“

„Vy sa hlboko mýlite – o tom rozhodnem ja. Ženám v žiadnom prípade nemožno dávať hlasovacie právo v podobných otázkach. Veď vy večne čakáte na princa na bielom koni. A keď sa rozprávkový hrdina zjaví na vašom prahu a zabúcha na dvere, nespoznáte ho, považujúc ho za úbohého žobráka. A pritom jeho kôň tam – vo dvore ostal.“

„Ešte je možné odísť s prvým, ktorý sa naskytne, keďže niet ani najmenšej nádeje. Pretože princovia sa vždy ženia s princeznami.“

„Prvý, ktorý sa naskytne – to je dobré! To je tak jednoduché! A princ, ajhľa, pricválal a – jej niet. Nepočkala naňho... pokiaľ sa on duševne pripravoval a koňa sedlal.“

„Ale ona nevedela...“

„Nuž, ani on sám nevedel. Držte sa silnejšie, slečna Grangerová.“

„Veď sa držím.“

„To nepatrilo vám. Je v poriadku?“

„Merlin! Súdiac podľa toho, že by ju teraz bolo možné odtrhnúť iba s kúskom môjho tela, sa cíti mimoriadne uspokojivo. Nazdávam sa, že vo svetle situácie, ktorá nastala, by ste ma pokojne mohli volať Hermiona. To by, napríklad, umožnilo vyhnúť sa chaosu.“

„Budem vás volať profesorka Grangerová, Hermiona,“ rezolútne vyhlásil Snape.

Slečny Grangerové si potichu odfrkli.

*****

„Hovorím vám, že sa ponevierajú po Rokforte, šmátrajú po kútoch, nazerajú pod postele a skrine. On ju hľadá. A ona... ona – tiež! Nie je to nebezpečné?“

Minerva takmer nezareagovala na ustráchaný šepot Takmer bezhlavého Nicka. So záujmom sledovala, ako Severus s Hermionou na rukách prešiel pomimo, nevšímajúc si nikoho navôkol. Majster elixírov so svojím bremenom zmizol za zákrutou vedúcou k nemocničnému krídlu.

Riaditeľka pokývala hlavou a zamyslene riekla: „No, čo už... podľa mňa sa našli. On – ju a ona – seba. U niektorých takéto hľadania trvajú celé roky. Respektíve celý život. Podľa toho, kto má aké šťastie,“ profesorka McGonagallová si napravila okuliare a pobrala sa k schodisku sprevádzaná prízrakom nenáhlivo letiacim za ňou. „Poďte, priateľu, čaká nás ešte hromada práce – prvý september je tu čo nevidieť. Apropo, Sir Nicolas, dnes sa mi konečne podarilo nájsť miesto pre posledné mačiatko z tých, ktoré sme našli na zadnom dvore...“

Pozn. prekl.: [1] skolopendra – stonožka žijúca v subtropických alebo tropických oblastiach. Juhoamerická Scolopendra gigantea môže dorásť až do dĺžky 27 cm. Ak uhryzne človeka, môže sa to skončiť aj smrťou. 

[2] mantikora – citlivý tvor schopný prejavov inteligencie. Pre isté sklony k násiliu ju však klasifikujú ako nebezpečného zvera. Mantikora má ľudskú hlavu, telo leva a jedovatý chvost škorpióna. 

[3] stopa = 0,30480 m