Preklady fanfiction Harryho Pottera

5. kapitola

Keď sa Draco prebudil, jeho prvá myšlienka patrila Grangerovej. Potom sa striasol a preklial sa za to, že na ňu myslí tak rýchlo. Áno, bol vďačný, že ich neprezradila za to, čo urobil, ale nemohol na ňu začať myslieť inak ako s pohŕdaním. Stále bola humusáčka. On bol stále sám sebou. Žiadna láskavosť to nezmení. Nezačne sa o ňu zaujímať.

O Grangerovú.

Nahnevane vstal z postele a opláchol si tvár. Zo zrkadla na neho hľadeli bledé oči, vyzývali ho, aby priznal to, čo chce urobiť.

Chce sa uistiť, že je v poriadku.

Len skontrolovať.

Grangerovú.

Draco kráčal po chodbe k jej izbe, s každým krokom sa cítil stále viac a viac rozrušený. Toto je hlúpe. Mojou prácou nie je robiť si o ňu starosti. Ja sa o ňu nemám čo strachovať.

Dvere už boli otvorené a on nakukol dnu.

Žiadna Grangerová, len čerstvo ustlaná posteľ.

Zhlboka si vydýchol.

Hermiona už bola v kuchyni, pripravovala raňajky. Otec sedel za stolom, čítal ďalšiu knihu. Vzhliadla, keď vošiel do miestnosti. Všimol si modriny okolo zahojených rán, začervenania na jej krku a v duchu sa prikrčil. Skrášľovacie kúzla vyprchali.

Pohľady sa im stretli a na krátku sekundu Draco cítil, ako odpustenie prešlo jej črtami. Hľadel na ňu celý neistý, pripadal si ako uzlíček nervov. On ju napadol. Prečo toto robila? Prečo mu dávala šancu? Bola tak zasrane mätúca.

Prerušila ich pohľad, keď sklopila zrak a pokračovala vo varení, takže sa usadil a v trápnom tichu čakal.

Keď podala jeho otcovi raňajky, Draco si všimol, že sa Lucius na ňu usmial. Žiaden škodoradostný úsmev, ani úškrn. Len vyjadrenie vďačnosti.

Draco okamžite žiarlil na otcovu odvahu.

Položila pred neho raňajky a bez slova začali jesť.

"Dnes sa musím pozrieť na vašu nohu," zrazu povedala, vidlička v polovici cesty k ústam. V skutočnosti sa na Luciusa nepozerala, ale on aj tak prikývol a potom otočil ďalšiu stránku knihy.

Dojedla a upratala stôl.

"Ďakujem ti," povedal Draco, keď brala jeho tanier. Nebol si istý, za čo jej ďakuje, ale zdalo sa mu dôležité povedať to. Chcel sa uistiť, že vie. Že je vďačný. Za všetko.

Na chvíľu vyzerala prekvapene, ale potom sa na neho usmiala. Otočila sa a začala umývať riad.

Usmiala sa. Na mňa.

Začervenal sa, a keďže sa cítil trápne, vybehol z miestnosti, odhodlaný ponoriť sa na celý deň do knihy. Do čohokoľvek, čo by mu zabránilo myslieť na to, ako vyzerali jej pery, keď sa vykrútili dohora. Takmer ako stará Grangerová, tá, ktorá sa večne smiala. Premýšľal, či sa ešte niekedy bude znova smiať.

Draco v duchu zavrčal. Nemohol o nej stále premýšľať.

"Grangerová, nechcem čítať žiadnu z kníh, čo tu máš," sťažoval sa Draco o hodinu neskôr. Knižnica bola plná rozličných textov, príbehov, historických zväzkov, ale dnes nič nevzbudilo jeho záujem. Zostával tam celú večnosť, listoval stránku za stránku, začínal byť stále viac a viac frustrovaný, než sa rozhodol otravovať ju kvôli tomu. Vážne sa tu nič iné robiť nedalo.

Vzhliadla na neho z miesta na gauči, kde sedela, kým kontrolovala Luciusove obväzy.

"A?"

Draco si mrzuto odfúkol. Nudil sa, a pretože dnes nechcel riskovať s tým, že si ju bude doberať, potreboval nájsť niečo, čím sa zamestná. Čoskoro odíde do práce a potom bude ešte nepokojnejší.

Hermiona na neho pozrela a potom ukázala na jednu zo skriniek v kuchyni.

"Tamto sú čarodejnícke šachy. Môžeš si zahrať s otcom, ak chceš."

Draco zbystril. Už roky čarodejnícke šachy nehral.

"A čo, ty nehráš, Grangerová?" uškrnul sa.

Pokrútila hlavou a vrátila sa ku kontrolovaniu nohy jeho otca. "Ani náhodou. Nikdy som tomu neprišla na kĺb."

"Zadrž," zvolal. "Chceš povedať, že existuje niečo, v čom nie je Hermiona Grangerová dobrá?" Hoci to vyznelo ako posmešok, príliš neskoro si uvedomil, že to bol v skutočnosti kompliment.

"A lietanie," odvetila, tvár starostlivo prázdna. "V lietaní som na figu. Neznášam výšky, aby si vedel."

Bez ďalšieho slova si pobalila veci a odišla z izby.

Lucius chvíľu Draca pozoroval.

"Rozhodol si sa prejsť na slušnosť, všakže?"

Draco sa v skutočnosti nerozhodol, ale napadlo ho, že by to nakoniec stálo za pokus. Slušnosť nebola priateľstvo. Nebola to náklonnosť. Nebola to oddanosť. Bolo to len fungovanie s o niečo menším jedom ako normálne. To mohol zvládnuť.

Pokrčil plecami. "Myslím, že to nemôže ublížiť. Aj tak sme tu uviazli."

"Prečo myslíš, že to urobila?" spýtal sa Lucius. Tváril sa zmätene, kým hľadel smerom k Hermioninej izbe. Zrejme hovoril o fakte, že ich len pred pár hodinami mali takmer odovzdať nazad smrťožrútom. "Inak by sme už teraz boli mŕtvi."

Lucius bol, tak ako jeho syn, zmätený tým incidentom. Hermiona bola ťažko zranená. Lucius v hrôze sledoval, ako Draco vyťahuje kúsok po kúsku sklo z jej pokožky, z vlasov, z lebky. Keď skončil, vaňa bola postriekaná krvou. Draco ju potom nešikovne obviazal, najlepšie, ako mohol, po celý čas mrmlal popod nos vydesené ospravedlnenia. Obaja Malfoyovci očakávali smrť. Nepovedala ani slovka, aby poprela ich domnienky.

Potom šla a ušetrila ich, bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia. Nesprávala sa nadradene, ani ich nevydierala zoznamom podmienok. Skrátka sa nesprávala ako ktokoľvek iný, koho poznali.

Hermiona Grangerová bola čudná, potvrdil si v duchu Lucius. Obeť duševného zrútenia, určite, zamknutá v neobvyklom snovom svete, kde sa občas odhlásila z normálnosti a prestala rozprávať.

Ale v poslednej dobe bola čím ďalej, tým menej roztržitá. Takmer ukecaná vzhľadom na to, aká bola predtým. Naozaj dobre sa o Malfoyovcov starala a nezdalo sa, že by tú prácu odmietala. Vždy boli dobre nakŕmení. Jej dom sa nakoniec stal útočiskom pre každého z nich, v jednom význame či druhom.

"Nemám potuchy," odvetil potichu Draco, čím vytrhol Luciusa z myšlienok. "Nerozumiem jej."

Obaja muži zostali chvíľu ticho, než Draco povedal: "Nemáš chuť zahrať si čarodejnícke šachy?"

O týždeň neskôr sa Draco ponúkol, že tú hru Hermionu naučí.

"Som v tom zlá," odmietla, keď spustila čierne úponky kliatby do svojho obvyklého vedra a stiahla ruky z jeho odhalenej hrude. Vedro bolo dopoly plné, zaplnené čiernou látkou, ktorá vyzerala ako surová nafta. Len z pohľadu na to behali Dracovi zimomriavky po chrbte.

"Som dobrý učiteľ," odpovedal, na letmý okamih si zaprial, aby znova na neho položila ruky. Snažil sa nepremýšľať o tom prečo. Bolo to príjemné. Už si na to zvykol. To bolo všetko.

"Ron to skúšal. Nikdy som to nepochopila." Utrela si ruky a priložila plátno k jeho hrudi, aby mu utrela červený elixír. Páčilo sa mu, že bola vždy taká dôkladná. Nesnažila sa to skrátiť.

"Weasley je zasraný debil. Ja ťa to dokážem naučiť správne."

Prstami sa mu obtrela o rebrá a on sa zachvel.

"Obleč si košeľu," riekla. "Je ti zima."

Neobťažoval sa ju vyviesť z omylu.

O týždeň nato konečne súhlasila.

"Nechápem, prečo tak naliehaš," otrávene vyhlásila.

Hermiona si nevšimla, že pravidelnejšie začala dávať najavo emócie, ale Draco áno. Dokonca chvíľková mrzutosť bola lepšia, než jej mŕtve oči. Zakaždým si to vychutnával, keď jej vykĺzol úsmev alebo naštvané zamračenie, alebo zamyslený pohľad... Pripomínalo mu to, aká kedysi bývala.

"Grangerová, robím ti láskavosť. Viem, že ťa musí zabíjať, že nie si v niečom dobrá."

Prevrátila očami, potom sa usmiala a prešla do kuchyne, aby priniesla hru.

Draco zachytil otcov pohľad a Lucius na neho nadvihol obočie.

Dobre, tak možno dvaja ľudia si všimli, že začala dávať najavo emócie.

O dva týždne neskôr sa Ron s Harrym zranili na misii a nevrátili sa do Hlavného stanu ako plánovali. V tom zmätku si nikto v Ráde nespomenul povedať to Hermione. V obývacej izbe sedelo čudné trio a snažilo sa ignorovať jej znepokojené pohľady smerom ku krbu.

"Grangerová, prestaň zízať na ten letax," vybuchol Draco. "Zastavia sa. Chodia každý večer."

Vzdychla si. "Máš pravdu. Len zvyčajne nie takto neskoro. Robím si starosti." Žmolila si ruky. Draco si všimol, že sa trasú.

Ach, áno, závislosť.

Lucius vzhliadol od knihy a chvíľu ju pozoroval.

"Keby ste si chceli ľahnúť, môžeme ich nasmerovať rovno do vašej izby, keď prídu. Som si istý, že tu budú čoskoro."

Povedal to takým láskavým hlasom, že sa Draco vyplašil. Na čo sa to jeho otec hrá? Hoci Hermiona si nevšimla rozdiel a rozrušene prikývla.

"Dobre. Ďakujem vám. Budem len vo svojej izbe."

Po tom, čo odišla, Draco nadvihol na otca obočie a vyhlásil: "Rozhodol si sa prejsť na slušnosť, všakže?"

Lucius ho ignoroval a otočil ďalšiu stránku knihy.

"Týmto tempom prečítaš celú jej zbierku, otec."

"Nemaj obavy. Každý týždeň mi objednáva poštou ďalšie. Nevšimol si si?"

Všimol, ale nechcel priznať, ako často ju sleduje, keď sa nikto iný nepozerá.

Prešla ďalšia hodina a Draco si vymenil pohľad s Luciusom.

"Neprídu. Myslíš, že ich zabili?"

"Pre jej dobro dúfam, že nie," sucho odpovedal Lucius. "Nemyslím si, že by to jej myseľ dokázala zvládnuť."

"Mal by som ju ísť skontrolovať," povedal Draco a skôr než jeho otec mohol protestovať vstal, a prešiel k jej spálni.

Pootvoril dvere, aby ju našiel v oblečení spať na posteli schúlenú do klbka, tvár jej zakrývali vlasy.

Bez premýšľania prešiel k nej a jemne jej odhrnul vlasy z tváre.

"Mätieš ma, Grangerová," zašepkal.

Dôkladne ju pozakrýval dekou a pri odchode z izby premýšľal, kedy začal mať z jej spoločnosti radosť.

O niekoľko hodín neskôr ho prebudil mučivý krik.

Obaja, on aj otec, vybehli na chodbu v tom istom čase, zúfalo sa rozhliadali po votrelcovi.

Výkriky prichádzali z Hermioninej izby. Draco v panike rozrazil dvere.

Hermiona bola na posteli, vydesené oči otvorené, pretože videla niečo, čo nikto iný vidieť nemohol. Odhodila prikrývky a krčila sa v rohu, kde hystericky vzlykala a trhala si vlasy. Vydala ďalší výkrik, z ktorého Dracove uši zahučali bolesťou.

"Grangerová!" zreval.

Oči mala doširoka roztvorené, ale hľadela priamo cez neho, kým stále kričala. Začala si nechtami škrabať ruky tak silno, že sa jej pustila krv.

"Zachráňte ich!" vrieskala, vzlykala silnejšie.

"Nočné hrôzy," zašepkal Lucius vedľa neho. "Ale nikdy som nič takéhoto nevidel."

"Grangerová, prebuď sa!" vykríkol Draco, keď si s dodatočnou jasnosťou uvedomil, prečo Potter a Weasley tak usilovne podporovali jej závislosť. Kurva, prečo sa neukázali? Nemohli si vybrať iný deň, kedy sa vypariť?

Namiesto odpovede vypálila z postele a zrazila oboch mužov, keď vybehla z izby zavýjajúc strachom.

Draco sa rozbehol za ňou a našiel ju v kuchyni. Držala veľký mäsiarsky nôž, vyzerala ako posadnutá.

"Grangerová, upokoj sa," povedal s nádejou, že znie pokojne. Začul, ako za ním kríva jeho otec.

"Pri Merlinovi, je nebezpečná, Draco," vydýchol. "Vôbec nevie, že sme to my."

Hermiona začala vrčať, sekala nožom do vzduchu. Tvár sa jej leskla slzami a z rúk jej kvapkala krv.

"Niekto ich musí zachrániť," šepkala, keď sa k nim blížila.

"Grangerová, to sme len my... Draco a Lucius... Bývame s tebou, Grangerová. Poznáš nás. Odlož ten..."

Zaútočila.

Špička noža zachytila Dracove predlaktie. Zasyčal bolesťou, keď sa snažil vykrútiť nôž z jej ruky. Urputne bojovala, kopala a hrýzla, kričala, ako keby ju mučili.

Keď nôž vytrhol, podal ho otcovi a hrubo tú škriekajúcu ženu zdvihol. Ruku mal porezanú, ale bola to dosť malá rana, takže ju ignoroval. Určite nevykrváca.

"Toto schovaj. Skrotím ju."

Lucius nepotreboval povzbudzovať a odkríval.

Hermiona teraz zavíjala, malé ruky sa jej otvárali a zatvárali, keď mu vzlykala na hrudi. Draco cítil, ako mu zovrelo srdce, keď si pritlačila tvár o jeho krk a objala ho rukami okolo pliec. Zdala sa byť taká krehká.

"Sakra, Grangerová, mohla si ma varovať, že sa v noci meníš na netvora," mrmlal jej do vlasov. "Mohla si si vážne ublížiť." Alebo mne, dodal v duchu a potom premýšľal, prečo to nepovedal nahlas.

Prešiel ku gauču, nadvihol ju a posadil sa s ňou v náručí.

"Nemôžem ťa teraz dokonca ani nechať samu," mrmlal. "Okamžite by si mi prebodla srdce. Čo mám s tebou robiť, hlúpučká?"

Stále plakala, ako keby ho nepočula a on si nebol istý, či je vôbec hore. S povzdychol ju objal silnejšie a všimol si, že sa pri tom geste trochu upokojila.

Vzlykala tichšie a tichšie, až kým mu nakoniec neštikútala na hrudi. Draco sa veľmi snažil nepohnúť sa, stále ju silno objímal, ale potlačil túžbu utešiť ju ešte väčšmi. Bolo by príliš ľahké hladiť ju po chrbte alebo si ju dokonca prisunúť bližšie. Nemohol si dovoliť urobiť to; bola mimo. Drasticky mimo. V každom význame.

Nakoniec sa jej dýchanie začalo spomaľovať.

"Čo ti toto spôsobilo, Grangerová?" povedal potichu Draco, oprel si bradu o jej hlavu. Voňala ako jazmín. Domnieval sa, že už si to všimol skôr, ale nikdy tú vôňu nedokázal pomenovať. Jazmín mu odteraz bude vždy voňať ako Grangerová.

Pozrel sa nadol kvôli odpovedi, ale už spala.

Pomaly sa nechal uniesť spánkom, žasol na tým čudným pocitom z toho, že drží jej telo pritlačené o svoje.

Hermiona pootvorila pravé oko a vedela, že niečo je hrozne zle.

Najprv uvidela svoju vlastnú ruku. Pokrývali ju krvavé škrabance. Bolo jej jasné, čo tie škrabance znamenajú. Zaspala bez svojho elixíru. Teraz mohla byť kdekoľvek. Predtým zvykla utekať celú noc a keď Harry s Ronom začali strážiť jej izbu, nakoniec sa dohodli, že elixír bude najlepší spôsob, ako ju udržať v pokoji.

Evidentne celú noc neutekala. Spoznávala svoj gauč a kúsky steny, na ktoré pomaly zaostrovala zrak. Vďaka Merlinovi, stále bola vo svojom dome.

Tiež na niekom sedela. Objímali ju ruky a okolo pása mala zastrčenú deku. Hlavu mala opretú o niečiu hruď. Ten človek spal, ak sa dalo súdiť podľa hlbokého dýchania.

Hermiona sa prinútila, aby nevykríkla.

Kto ma drží?

Objatie bolo pevné a láskavé, prsty toho človeka spočívali na jej rebrách, druhá ruka jej podopierala hlavu. Asi sa Harry alebo Ron zastavil uprostred jej epizódy a zostali s ňou, aby ostatní boli v bezpečí. Dúfala, že to bolo správne vysvetlenie, ale keď sa zhlboka nadýchla, žalúdok jej poklesol.

Harry vždy voňal ako čistá bielizeň. Dokonca v dňoch na misii voňal ako citrónový čistiaci prostriedok a čerstvý vzduch. Bola to Harryho charakteristická vlastnosť - Hermiona na to mohla staviť svoj život.

Ron voňal ako tráva a sladké mydlo, ktoré Molly vždy kupovala. Voňal tak, odkedy ho stretla a vedela, že sa to nikdy nezmení.

Nech ju objímal ktokoľvek, voňal ako silný santalový olej. Pokiaľ Harry s Ronom drasticky nezmenili svoje návyky, asi ju neobjíma ani jeden z nich.

Takže zostával Wolfgang, ktorý prekvapivo voňal ako rozmarín, alebo jeden z Malfoyovcov.

Santalový olej. To musela byť malfoyovská záležitosť. Presne to sedelo.

Ach nie.

Objímal ju jeden zo smrťožrútov, o ktorých sa starala. A hádala, že ak ju drží takto silne, existovala šanca, že včera v noci zostala násilná a bolo ju treba zmierniť.

Pravdepodobnosť, že ju dohnal Lucius a schmatol ju, sa zdala malá už len preto, že si ešte v skutočnosti nezvykol na novú nohu.

To znamenalo...

Opatrne trochu odtiahla hlavu dozadu a zbadala krvavú sečnú ranu na ruke, ktorá ju objímala.

Všetky jej obavy z toho, kto ju objíma, opustili jej myseľ a ona zhíkla, ruky jej vyleteli k ústam.

"Ja som ti ublížila!"

Pri pohybe padla chrbtom na zem, pomkýnala sa od Dracovho tela, keď si uvedomila, čo urobila.

"Ja som ti ublížila... Ach, Merlin, ublížila som ti..."

Draco prudko otvoril oči a pokúsil sa ju zachytiť, kým dopadla na zem, ale reflexy mal z vyčerpania spomalené.

"Grangerová, to je v poriadku... nie je to veľké..." začal hovoriť, ale ona upadala do hystérie.

"Čo som urobila? Zase to bol nôž? Ježiši, nemôžem ani veriť sama sebe, že nikomu neublížim..."

Začula nerovnaké kroky a zbadala, že sa z chodby blíži Lucius.

"Aj vám som ublížila?" vzlykala.

"Uisťujem vás, že obaja, aj ja, aj Draco sme v poriadku. Sme oveľa väčšmi znepokojení kvôli vašej duševnej pohode," vážne prehovoril. Hoci Lucius znel autoritatívne a rozhodne, Draco dokázal zazrieť obavy v jeho očiach, ktoré prekĺzli za jeho obvyklú emočnú bariéru. "Neuvedomili sme si, že máte nočné hrôzy. Mali ste nám to povedať."

"Myslela som, že prídu Harry s Ronom..." riekla, a potom sa jej oči roztvorili, keď si uvedomila, čo to znamenalo. "Ach môj bože, už nikdy neprídu!"

Začala pred nimi hyperventilovať a Draco sa bezmocne pozrel na svojho otca. Jedna vec bolo objímať a utešovať ju, keď bola v zmenenom stave. Bolo úplne iné robiť to, keď bola pri zdravom rozume. Ale práve si uvedomila, že sú Harry s Ronom možno zranení, alebo horšie, a Draco nevedel, ako ju vyhovoriť z jej rýchle stupňujúcich sa prejavov náhlej úzkosti.

"Grangerová, prosím, len počúvaj..."

Hermionine oči sa začali zahmlievať a Draco zaklial.

"Zase sa dostáva do toho zasraného tranzu," zavrčal.

"No, nemôžeme ju tu nechať ležať, synu," prehovoril Lucius, keď si s ťažkým povzdychom zovrel koreň nosa. "Polož ju na posteľ a pokúsime sa zistiť, či sú jej priatelia mŕtvi."

Draco znova zaklial a prešiel k miestu, kde ležala s mŕtvymi očami a prázdnou tvárou.

"Krucinál, Grangerová, ty budeš moja smrť."

Nabral ju, odpochodoval do jej spálne a nechal svojho otca trápiť sa s letaxom, a pokúsiť sa skontaktovať Hlavný stan.

Keď bol za dverami, z dosahu očí svojho otca, bol k nej oveľa nežnejší. Položil ju na posteľ a uhladil vlasy. Prehľadal kúpeľňu, aby našiel frotírovú rukavicu. Pustil na ňu teplú vodu a priniesol nazad, aby jej utrel tvár a ruky. Dal jej pod hlavu vankúš.

Sedel vedľa nej, sledoval jej oči bez života hľadieť na strop, keď si niečo uvedomil.

Keď sa prebudila, rozrušilo ju, že bol zranený. To bola jej prvá reakcia.

Nie že sa prebudila v jeho lone, v jeho náručí. V náručí smrťožrúta, nepriateľa z detstva a toho istého človeka, ktorý ju pred pár týždňami treskol o okno.

Rozrušilo ju, že bol zranený.

Draco slabo zastonal a stiahol sa z jej postele. Nevedel, čo to znamenalo, ale niečo to znamenalo.

Zatvoril za sebou dvere s prianím, aby bolo všetko menej komplikované.