Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16. Len hra

Keď sa šero usadilo nad hradom, Draco sa dovliekol do knižnice. Blížila sa snehová búrka a riaditeľ im počas obeda odporučil, aby sa zdržiavali vo vnútri hradu, kým to neskončí. Draco dúfal, že nájde Hermionu sedieť za chrabromilským stolom. Tak veľmi nemal rád, keď ju videl s tými otravnými priateľmi visiacimi všade okolo nej, ale prinajmenšom by ju aspoň mohol vidieť. Po tom incidente pred knižnicou ju Draco nebol schopný nájsť.

Zmizla tak náhle, že keby Draco nebol v prvom ročníku čítal Dejiny Rokfortu, bol by stavil všetko malfoyovské bohatstvo, že sa jednoducho odmiestnila zo školy. Ale keďže to nebolo možné, Dracovi došlo, že musí byť niekde v okolí. Pokúsil sa prenasledovať ju potom, čo sa Crabbe a Goyle pri hľadaní predčasného obeda zatúlali preč. Ale Draco stratil jej stopu niekde neďaleko chodby Transfigurácie. Strávil niekoľko najbližších hodín chodiac po škole. V žiadnom prípade nemohol prehľadať všetko, ale s trochou porozumenie pre Hermionin mentalitu a jej bytie Chrabromilčankou mohol poľahky vynechať všetky žaláre. Vysoko nepravdepodobné bolo tiež, že by išla do Astronomickej veže. Raz začul hovoriť Pottera, keď okolo neho prechádzal do vstupnej haly, že neznáša ten prievan. Jej silná nechuť k Vešteniu a profesorke Trelewneyovej by ju tiež udržali preč od veže. A to dievča malo priveľa rešpektu pred profesormi, aby šlo niekde do blízkosti fakultných ubytovní. Tak mohol prehľadať to, čo zostávalo. Ale nikde nebola žiadna známka jej prítomnosti. Ani šepot ani dych. Nikde nič.

Čo ale uvidel, bol Potter a Weasley, ktorí sa zjavili trochu znepokojení v chodbe Aritmantiky. Rýchlo sa schoval do tieňa blízkeho výklenku a oni prešli okolo neho bez toho, že by si ho všimli. Dvaja chlapci boli zabratí v hlbokom rozhovore.

„Kam len mohla odísť?“ povedal Weasley ustarane.

„Nuž, Ginny skontrolovala dievčenské kúpeľne, tak vieme, že tam nie je,“ odpovedal Potter. „A Fred a George povedali, že sa po nej pozrú dole pri Veľkej sieni.“

„Ako keby nám to Ginny povedala, aj keby ju našla. A Fred a George len povedali, že by sa mohli ísť najesť miesto pomáhania,“ reptal Weasley.

„Myslíš, že by sme mali znova skontrolovať knižnicu? Vieš aká je Hermiona.“

„Oprava, my sme vedeli, aké Hermiona bola, ale teraz keď sa spolčila s tým hlúpym gaunerom… Myslím tým, že ho bránila! Oh, naozaj, Malfoy nie je taký zlý, vlastne by sme mu všetci mali usporiadať párty a dať mu prekliaty metál za to, že nie je taký zlý, ako sme si všetci mysleli!“ nahnevane vybuchol Weasley.

„Ron…“

„Viem, viem, Nemal som jej to povedať. Ale ona to vždy vezme nesprávnym spôsobom,“ Weasley nevrlo pozeral na podlahu.

„Myslím, že niekedy hovoríš veci nesprávnym spôsobom,“ potichu povedal Potter.

Draco si musel silno zahryznúť do jazyka, aby sa ovládol a nešvihol kúzlo po nič netušiacich chlapcoch. Bolo veľmi lákavé vyskočiť a prekliať oboch Chrabromilčanov zozadu, ale Draco nebol hlúpy. Potter slušne kúzlil a obstál proti Temnému pánovi pri viac než jednej príležitosti a Weasley by mohol vrhnúť priemerný úder. A v pozadí jeho mysle Draco mohol počuť hlas, ktorý ho žiadal, aby to nerobil. Nechal ich odísť, ruka tak silne zovretá okolo jeho prútika, že bolo prekvapujúce, že sa nezlomil na polovicu. Bolo to až oveľa neskôr, počas obeda, kde sa neukázala, keď si Draco uvedomil, čo Weasley povedal; ona ho bránila. Postavila sa za neho.

Malá časť Draca bola rada, keď si všimol, ako mrzuto vyzerali Potter a Weasley počas obeda. Očividne nemali žiadne šťastie pri jej hľadaní. Táto malá časť jeho by sa radovala trochu viac, keby si s tým sám nerobil starosti.

Tak, po obede, sa Draco sám pre seba rozhodol, že ju jednoducho nejde nájsť. Že kdekoľvek bola, bolo to dobre skryté. Keďže nemal nič lepšie na práci, dostal sa ku knižnici.

Draco otvoril dvere na ich miestnosti a zastavil sa. Očakával, že bude tmavá. Namiesto toho oheň žiaril v krbe a teplo zalievalo izbu. Oveľa prekvapujúceho bolo, že istá Chrabromilčanka sedela za stolom obklopená kopou kníh.

Dvere za ním sa zavreli s hlasným buchnutím. Hermiona pozrela na neho. Výraz, ktorý nemohol prečítať, sa mihol naprieč jej tvárou predtým než zmizol za profesionálnym úsmevom.

„Už som si robila starosti, kedy sa sem dostaneš. Už som tu niekoľko hodín.“ Zhlboka sa nadýchla predtým než pokračovala. „Myslím, že to asi mám. Prišla som na niekoľko rozličných kľúčov.“ Nadvihla niekoľko pergamenov bez zastavenia sa. „Samozrejme, nemôžem nič z toho skontrolovať bez nejakého prekladu kvôli porovnaniu, ktorým si sa mal pripojiť. Aj keď si neprišiel, ale teraz si už tu. Tak ak chceš, začni s týmto, myslím, že je to najlepšie riešenie.“

Prehrabala sa cez kopu pergamenov, až kým nenašla ten, ktorý hľadala. Hermiona ho podržala pred ním s tým istým náznakom úsmevu, ktorému Draco nie celkom rozumel. Niekoľko otázok vírilo v jeho hlave, tak sa Draco spýtal prvú, ktorá mu prišla na myseľ.

„Kde si bola?“

„Popoludní som bola na čaji s Hagridom,“ povedala odmerane.

„Išla si von v počasí ako je toto, bez toho, aby si niekomu niečo povedala, kvôli tomu aby si si dala čaj s tým… s tým poloobrom?“ Dracova úľava z toho, že ju našiel, sa rýchlo menila na hnev.

„Počasie nebolo také zlé, keď som tam šla. A neskôr ma Hagrid odprevadil nazad do hradu,“ povedala pokojne, ale prezradzujúca červeň sa jej objavila na tvári.

„Oh, tak si ani trochu nemyslela na svojich priateľov, ty si len robíš čo chceš!“ vybuchol Draco.

„Ľutujem, nabudúce si dám podpísať lístok s povolením, urobí ťa to šťastným?“ jej rozvážny hlas sa jemne triasol.

„Nepoučuj ma, Grangerová.“

„Tak sa potom nechovaj ako dieťa, Malfoy.“

Draco civel na ňu. Keď sedela s vystretým chrbtom a prekríženými rukami, Hermiona vyzerala úplne ako vychovávateľka. Smelo sa stretla s jeho pohľadom, vzdorne držala vystrčenú bradu. Predtým než mohol zastaviť sám seba, predtým než mohol potlačiť ten impulz, Dracova ruka sa dotkla jej brady a sa dotkol jej líca. Jej oči sa rozšírili, ale nahnevane sa odmietla pozrieť sa preč. Zdalo sa, že skutočnosť, že ju teraz bozkáva, bola prekvapením pre oboch. Draco si nie celkom mohol spomenúť, kedy sa rozhodol, že to urobí, ale urobil to. Vytiahol ju na nohy bez prerušenia bozku. Naklonila sa k nemu bližšie a jeho ruky poklesli na jej pás, kde zovrel v dlani jemnú látku jej šiat. Len na sekundu sa stratil v slastnom momente, keď zrazu zistil, že proti nemu bojuje. S poľutovaním ju pustil.

„Prestaň!“ vykríkla na neho, keď ju pustil.

Pozerala sa neho, jej hnedé oči naplnené slzami a profesionálny tón, ktorý mala, keď ju prvý raz našiel, sa úplne stratil.

„Nemôžeš v tomto pokračovať!“ jej hlas sa triasol. „Nemôžeš ma bozkávať, nemôžeš byť v jednej chvíli odporný a potom byť takýto ako teraz.“ Slza sa jej skĺzla dole po líci a nahnevane si pretrela oči. „Tu, len pokračuj v práci na tomto, dobre?“

Znovu pred ním podržala zvitok pergamenu a tentoraz si ho vzal. Teraz sa Hermiona nestretla s jeho očami; pozerala na podlahu. Len čo papiere opustili jej ruku, otočila sa od neho a začala odkladať svoje knihy.

„Odchádzaš?“ Draco konečne našiel svoj hlas.

Hermiona prikývla, ale nepozrela hore. Jej ramená sa triasli a Draco stál potichu, nevediac čo robiť.

„Ja som v každom prípade už urobila tak veľa, ako som dnes mohla.“ Jej hlas bol prenikavý a trasľavý.

Draco sa pozrel dole na papiere v jeho ruke. Boli popísané jej drobným písmom. Zrazu si všimol, že aj jeho ruka sa mierne triasie. Draco sa ihneď od nej otočil a prešiel okolo stola. Spustil svoju tašku na stôl trochu tvrdšie ako zamýšľal a náhly zvuk priviedol jej oči nahor k nemu. Jej teplé hnedé oči boli naplnené vlastnými pochybnosťami a bolesťou, ktorú sa pred tým pokúšala skryť. Hermiona sa zrazu odvrátila a kráčala k dverám.

„Hľadali ťa. Tvoji priatelia, Potter a Weasley.“

Zastala počúvajúc.

„Len som myslel, že… myslel som, že by si mala vedieť, že si o teba robili starosti,“ starostlivo ju sledoval Draco.

„Vďaka,“ povedala predtým, než vyšla von z dverí.

Dvere už boli niekoľko minút zatvorené predtým než Draco prehovoril v prázdnej izbe.

„Myslím, že ja som si tiež robil starosti.“

---------------------------------------------------

Draco pracoval usilovne v knižnici po zvyšok zimných prázdnin. Na druhý deň rozlúštil kód… dobre, oni ho rozlúštili. Ale pretože tu Hermiona nebola, mal pocit, že by si zaslúžil väčšinu pochvaly. Nieže by tam bolo toho veľa, čo mali. Knihy sa ukázali ako osobné denníky, veľmi zdĺhavé, súkromné denníky. Jednako, chodil do knižnice denne, aby ich prekladal. Neprestával veriť, že by čoskoro mohla prísť. Ale Hermiona nikdy do ich izby neprišla. Keby nepovažoval celé to fiasko za tak strašne nepríjemné, mohol ten vytrvalý postoj na neho zapôsobiť, ale teraz ju považoval len za veľmi tvrdohlavú. Jedinou svetlou stránkou bolo, že mohol vidieť, že trávi dokonca menej času s Potterom a Weasleym ako s ním.

Takmer okamžite si všimol, že už viac s nimi nesedela počas jedenia. Zvyčajne sedela na konci dlhého chrabromilského stolu s Weasleyho sestrou. A v niektorých ojedinelých prípadoch si sadla dokonca za bifľomorský stôl s niektorými priateľmi z Aritmantiky. Občas mohol Draco zachytiť ako Potter a Weasley vrhali jej smerom znepokojené pohľady. To, že ich úplne ignorovala, mu spôsobovalo potešenie. Pomáhalo mu to zabudnúť, že ona stále ignorovala tiež jeho.

Bolo to posledný deň prázdnin, keď ju Draco konečne uvidel znovu s Potterom a Weaslym. Sedela na jednom z úplne opustených nádvorí čítajúc knihu. Práve k nej chcel pristúpiť, keď Potter a Weasley vyšli spod jedného z klenutých priechodov. Draco bol od nej príliš ďaleko, aby počul o čom sa rozprávajú, ale za chvíľu uvidel dosť prudkú zmenu, Hermiona začala plakať a tí druhí dvaja chlapci vyzerali uvoľnení.

Draco zaťal zuby, keď ju uvidel ako sa vrhla Weasleymu okolo krku a ponorila svoju tvár do jeho plášťa. Jeho hnev vzrástol, keď videl ako ju Weasley zovrel v náručí. A keď sa otočila, aby to isté urobila s Potterom. Dracovi došlo, že už viac nemôže zadržať sám seba bokom. Dlhými krokmi vykročil do stredu nádvoria.

Weasley ho zbadal prvý.

„Čo chceš Malfoy?“

„Nič moc, len som chcel zablahoželať vám všetkým. Celá škola bude nadšená, keď sa dozvie, že úžasná trojica sa nakoniec znova spojila,“ chladne povedal pomalým hlasom.

„Zavri hubu, Malfoy,“ vybuchol Potter.

„Prečo ma nedonútiš, Potter?“ odpovedal s rovnakou prudkosťou.

Potter pustil Hermionu a obaja on aj Weasley vykročili smerom k Dracovi. Ale Slizolinčan sa nebál; pevne držal svoj prútik vo vrecku a dovolil hnevu, aby ho viedol. Ale predtým, než ktokoľvek z nich mohol niečo povedať, Hermiona sa predrala dopredu a postavila sa medzi nich.

„Prosím nebojujte. Harry, Ron, prosím,“ naliehala na nich. Pozrela na Draca bez toho, že by niečo povedala; jej hnedé oči hovorili všetko, čo mu potrebovala povedať. Ale Draco bol príliš nahnevaný, aby v tejto chvíli počúval. Tie teplé, známe oči ho ešte viac robili nahnevanejším.

„Ty vždy musíš stáť v ceste, Grangerová?“ povedal ľadovo.

Trhla so sebou, ale zostala na mieste. Weasley sa pretlačil okolo nej.

„Nerozprávaj sa s ňou takto, Malfoy,“ zasyčal.

„Môžem sa s ňou rozprávať ako chcem, Weasley.“

Potter sa hneď predral okolo nej. Draco si všimol, že teraz vytiahol prútik. Časť Draca vzdialene zauvažovala, prečo to urobil, ale bol príliš nahnevaný, aby si viac premyslel odpoveď.

„Teda Potter, sú prútiky nevyhnutné? Nie sme tu všetci priatelia?“ falošne sa spýtal Draco.

„To je skutočne zábavné Malfoy!“ Weasley sa prinútil zasmiať.

„Nie sme priatelia, Hermiona?“ spýtal sa Draco, posmešne vysloviac jej meno.

Pozrela na neho, bez toho, že by čokoľvek povedala. A Draco zacítil čosi pomstychtivé.

„Mali by sme byť priatelia, poznám ťa v takých situáciách, ktoré si tí dvaja ani nemôžu predstaviť,“ pohladil ju po líci špičkami svojich prstov a uškeril sa, keď sa začervenala. Draco sa cítil víťazoslávne, keď na neho Potter a Weasley pozreli v šoku a nedôvere.

„Čo si tým myslel, Malfoy?“ spýtal sa Potter.

„Vieš, čo som tým myslel.“ Draco odpovedal zasväteným hlasom a žmurkol na oboch chlapcov.

Obaja Chrabromilčania nahnevane zarevali, ale predtým než ktokoľvek z nich mohol pohnúť, Hermiona urobila niečo, čo ich oboch zastavilo. Udrela Draca priamo do tváre. Jeho blond vlasy mu spadli cez oči, keď sa pozrel nazad na ňu. Jej oči boli naplnené slzami a ona sa triasla. Potter a Weasley užasnuto pozerali na ňu v prekvapení, ale Draco nespustil z nej oči. Tie hnedé oči vyzerali niekedy ako zrkadlo jeho vlastnej duše.

„Zmýlila som sa,“ zašepkala.

Draco si nebol istý, či to povedala dostatočne nahlas, aby to počul Potter alebo Weasley, ale práve teraz za zdalo že úplne zabudla na kohokoľvek z nich. Bol úplne bezmocný, aby sa pozeral inam ako na pekné mladé dievča. Vôbec sa nesnažila pred ním neplakať, jej jemné slzy jej voľne stekali. Len chvíľu ho držala ako rukojemníka predtým než sa zvrtla od neho a ostatných a odkráčala naprieč zasneženým nádvorím s vysoko zdvihnutou hlavou.

Potter a Weasley sledovali jej odchod mlčky. Len čo zmizla cez ten istý priechod, ktorým prišli oni, pozreli sa nazad na Draca.

„Ty si fakt niečo iné než si, však Malfoy?“ spýtal sa chladno Potter.

Draco si všimol, že Potter pevne zvieral chrbát Weasleyovho hábitu, čo bolo pravdepodobne dobrá vec, pretože červená hlava vyzerala, že by poľahky zavraždila Draca holými rukami.

„Poďme,“ zamrmlal Potter k jeho priateľovi. Zdalo, že Weasley bude namietať, ale potom sa otočil a nasledoval druhého chlapca.

Draco sa ocitol sám, uprene hľadiac na sneh. Ona to len nepochopila. Podľa jeho názoru to nebolo fér. Odpustila im. A Draco vedel, že oni boli príčinou, prečo bola taká rozrušená. Ale s kým sa rozprávala? Komu bola oddaná? Tým mizerným Chrabromilčanom samozrejme. Draco nahnevane kopol do snehu, ale nemohol si pomôcť, ale mal pocit, že by mal kopnúť sám do seba.

----------------------------------------------

Draco už zase zazrel na Hermionu. Ona ale odvtedy, čo si sadla, sa pozerala priamo dopredu a odmietala uznať jeho prítomnosť. Bol to prvý deň späť v ich triede a on sa na Aritmantiku tešil. Pravda, bol to po Elixíroch jeho obľúbený predmet, ale oveľa dôležitejšie bolo, že sa mu tam nemohla vyhnúť. A predsa, príliš k jeho veľkej mrzutosti, zdalo sa, že robí presne to.

Profesorka Vectorová mrmlala jej prednášku, ktorá pravdepodobne bola veľmi zaujímavá, ale Draco nemohol prinútiť sám seba, aby jej venoval pozornosť. Bolo to, ako keby sa posledných pár mesiacov nestalo. Akoby to bol prvý deň roku a nie prvý deň nového semestra. Hermiona sedela tak ďaleko od neho ako to len bolo možné. Všetky jej veci ležali nakopené úhľadne na konci stola. Jej brko utekalo sem a tam naprieč kúskom slabo pokrúteného pergamenu. Vedel, čo robí; uzatvorila sa pred akýmkoľvek rozptýlením a úplne sa zamerala na profesorku. Ale nebol tam žiaden dôvod venovať pozornosť profesorke. Draco bol ochotný pripustiť, že Hermiona vie tak veľa o Aritmantike ako on, možno keď prišlo na mnohočleny tak dokonca viac. Skutočný dôvod prečo sa tak silne sústredila, bolo kvôli tomu, aby na neho nemusela myslieť. Bola to dosť egoistická Dracova predstava, ale bol Malfoy, presvedčený, že svet sa točí okolo neho. V skutočnosti to bola jeho zdedená vlastnosť. Hoci v tomto prípade, sa Draco nemýlil.

Civel na presýpacie hodiny, ktoré boli položené na nakláňajúcej sa hromade kníh na profesorkinom stole. Hodina čoskoro končila a Hermiona sa ešte dokonca ani zo slušnosti na neho nepozrela. Draco pozeral na jej profil a potom treskol svojou učebnicou Aritmantiky o podlahu. Náhla rana pritiahla všetky pohľady na neho, vrátane tých, v ktoré dúfal. Po prvý raz za niekoľko dní našiel sám seba užasnuto hľadieť do jej tmavých očí a tie sa netešili, že ho vidia. Hermiona civela na neho a bol to pohľad, ktorý poznal veľmi dobre. To bol ten istý výraz, ktorý zvykla mať na tvári, keď išlo o neho. Jej hnedé oči naplnené odporom a niečím hlbším, bolesťou a sklamaním. Otočila sa nazad na profesorku Vectorovú a po zvyšok hodiny sa už na neho nepozrela.

Draco nevrlo sedel, kým sa posledné zrnká piesku neprekĺzli na dno presýpacích hodín a študenti začali baliť svoje veci. Sledoval ako si Hermiona rýchlo robila cestu dole schodmi a v tom dostal nápad. Draco vyskočil na nohy a zbehol dole k Hermione, berúc schody po dvoch. Zdrapol ju za ruku a pritiahol nazad do triedy, skôr než sa mohla stratiť vo valiacej sa mase, ktorá prechádzala halou. Otočila sa k nemu s nahnevanou poznámkou na špičke jazyka, ale ako predpokladal, nedokázala povedať čokoľvek pred ich učiteľkou.

„Profesorka Vectorová,“ Draco pritiahol Hermionu k miestu, kde stála.

„Pán Malfoy, slečna Grangerová, ako idú záležitosti s vaším projektom? Narazili ste na niečo vzrušujúce?“ profesorka Vectorová zaostrila na nich.

„Oh, áno, profesorka, Hermiona a ja sme venovali väčšinu našich vianočných prázdnin, aby sme rozlúštili niektoré staré O'Learyho denníky, ktoré napísal v latinčine a potom zakódoval.“ Draco sa na ňu usmieval a pevnejšie uchopil Hermionu.

„Som tak rada. Keď mám pravdu povedať, obávala som, že by to mohlo byť na vás oboch príliš pokročilé. Viem, že som žiadala priveľa.“

„Oh nie, profesorka,“ Draco využíval celý svoj malfoyovský šarm, aký mal. „Po našej poslednej správe ste povedali niečo o tom, že sa prídete pozrieť, čo sme už urobili. A premýšľal som, že ak nemáte hodinu, tak by ste možno mohli ísť teraz?“ Draco sa usmial ešte širšie.

„To je vynikajúci nápad, pán Malfoy, slečna Grangerová.“

Draco sa škeril, keď ho profesorka nasledovala von z miestnosti, jeho úškrn sa zmenil na víťazoslávny úsmev, keď sa Hermiona začala vliecť pár krokov za nimi. Cesta do knižnice trvala krátko. Pretože išli s učiteľkou, ostatní študenti im nechali široký koridor. Profesorka Vectorová bola veľmi zaujatá prekladmi, ktoré Draco zapísal a prakticky žiarila na Hermionu, keď skúmala jej rozličné kľúče. A potom profesorka odišla svojou cestou, zanechajúc ich samých v ich miestnosti.

„Hermiona?“ potichu povedal Draco, vyzerala že sa stratila v myšlienkach, uprene hľadiac von z okna.

So zvukom jeho hlasu si Hermiona uvedomila, že sú tu sami. Pohla sa smerom k dverám, ale Draco sa postavil pred ňu.

„Nie, neodídeš,“ povedal jej rozhodne.

„Rada by som videla, ako ma zastavíš,“ chladne zamrmlala.

„To je vyzvanie, Grangerová?“

„Skutočne sa z toho tešíš, však? Tebe sa skutočne táto hra páči. Aké typické,“ prekrížila ruky na hrudi a civela na neho.

„O čom to rozprávaš?“ Draco prekrížil ruky napodobňujúc ju .

„Veľmi dobre vieš o čom hovorím,“ kypela. „Ty sa len rád hráš s ľuďmi. Vieš, že Harry je na mňa stále nahnevaný a Ron… Ron si vôbec nevšíma, že existujem.“

Draco ustúpil trochu doľava, samozrejme sa uisťujúc, že dvere sú zablokované predtým než pokračoval.

„Ja som naštval Pottera a Weasleyho? Oh nie, ako budem teraz sám so sebou žiť?“

„A vlastne smutnou súčasťou tohto všetkého je to, že nemám dokonca právo byť na teba nahnevaná. Nemôžeš si pomôcť, aby si nebol taký chladný a bezcitný,“ jej hlas sa znovu triasol a Draco si nebol istý, či to bolo hnevom alebo bolesťou. „Mali o tebe pravdu. Je to všetko len hra,“ jej hlas zmĺkol a ona sa pozrela mimo neho.

Draco k nej vykročil potichu, práve si roztržito utierala slzy v očiach a nevšimla si ho, až kým neprešiel svojou rukou cez jej hnedé kučery, ktoré jej lemovali tvár. Cúvla späť, ale Draco to predpokladal. Jeho ruka sa ovinula okolo jej pása, udržujúc ju na mieste. Hermiona ani nezápasila, už vedela, že by to bolo márne; bol silnejší ako ona. Teraz na neho pozerala s veľkými očami, obávajúc sa toho, čo urobí.

Draco sklonil hlavu nadol a zľahka ju pobozkal na čelo.

„Ja neviem, čo to je, ale nikdy to nebola hra,“ zašepkal potichu do jej vlasov predtým než si ju úplne pritiahol k sebe.