Preklady fanfiction Harryho Pottera

 Kapitola 11

Draco sa prebudil na zvuky toho, ako si niekto odkašľal. Prudko sa posadil, hlava sa mu krútila. Prečo mal takú tvrdú posteľ? Ako keby spal na prekliatej zemi.

Z dverí Hermioninej izby na neho zízali Harry, Ron, Lucius a Rose. S vyplašenou jasnosťou si spomenul na udalosti predchádzajúceho večera.

"Ach," zachrapčal. "Správne. Obával som sa nočných hrôz... Nechcel som riskovať..."

Ron vyzeral, že ho rozhodí. Lucius sa tváril... pobavene. Harry mu očividne neveril. Rose sa práve pozrela na Rona. Zvláštne.

"Vypusť paru, Lasičiak," Dracovi sa vrátil hlas, "vidíš, že ležím na zemi. Ničiu dôstojnosť neurážam."   

Ron zdrhol preč a Rose ho nasledovala.

"Fajn, Malfoy, vstávaj. Musíme sa porozprávať," vyhlásil Harry.

Draco zastonal a postavil sa, rýchlo pritom pozrel na Hermionu. Od predchádzajúceho večera sa vôbec nezmenila. To bolo asi dobré; minimálne to znamenalo, že sa jej stav nezhoršuje.

Predral sa okolo otca bez toho, aby sa mu pozrel do samoľúbych očí a nasledoval Harryho do hosťovskej izby.

"Čo má byť, Potter?" Draco si otrávene založil ruky na hrudi. Cítil sa trochu trápne, že ho prichytili v Hermioninej izbe a tento "pokec" jeho nálade nepomáhal.

"Čo sa deje, Malfoy?" odpovedal Harry. "O čom má byť táto tvoja slabosť pre Hermionu? Je to divadlo? Myslíš to vážne? Pretože sa mi zdá, že ju máš skutočne rád a chcem z tvojich  úst počuť, či tomu tak je."  

Draco vzkypel. Mal guráž povedať o svojich citoch len Hermione iba, keď spala. Prečo si Potter myslí, že to zo všetkých ľudí vysype práve pred ním?

"Nedochádza mi, ako sa to týka teba," odvetil Draco. "Dôležité je, že k nej už viacej necítim nenávisť. Chcem, aby bola v bezpečí, a šťastná a čokoľvek iné, čo ešte byť chce, dobre? Teraz krucinál vycúvaj."

Harry na neho vyvalil oči.

"Ty ju máš vážne rád," zízal s otvorenými ústami. "Máš rád ju ako ju."  

"Merlinove gule, Potter. O tomto sa s tebou nebudem baviť!" vyprskol Draco a pohol sa k dverám. Zase začínal toho dotieravého zjazvenca nenávidieť. Tak ju mal rád. To je toho. Prečo mal o tom ktokoľvek vedieť? Nemali by sa viacej starať, aby chytili toho maniaka, čo ju uniesol?"

Harry zamkol dvere švihnutím svojho prútika.

"To si nemyslím. Myslím, že mi povieš, čo cítiš. Nie preto, že naozaj chceš, samozrejme, tomu rozumiem... Asi si to ešte nikomu nepovedal. Ale vonku je psychopat, ktorý sa jej snaží ublížiť a ja musím vedieť, či máš vážne úmysly."

"Nemám žiadne úmysly," zaškeril sa. "Aj tak by ma asi nechcela. Nie som práve ukážkový príklad priateľa, nie? Nie ako ten jej prekliaty liečiteľ alebo ktokoľvek, s kým bola. Ale áno, pretože ma nepustíš, až kým nebudem hovoriť, ak by mala záujem, bol by som smrteľne vážny. Nič menej si nezaslúži."

Harryho obočie zmizlo v línii vlasov.

"Namojdušu, nemyslel som si, že s tým v skutočnosti vyrukuješ a povieš to nahlas," riekol.

Draco na neho len zazrel. Potter ho prinútil povedať to nahlas a teraz to nemohol vziať späť. Čím viacej o tom premýšľal, tým beznádejnejšie sa to zdalo. Značka na jeho ruke to dokazovala. Jeho voľby to dokazovali. Nezaslúžil si ju.

"Nemáš sa kvôli čomu obávať, Potter," povedal nakoniec, znel porazenecky a nahnevane. "Aj tak by ma nikdy nechcela. Som si istý, že to vieš. Môžem už ísť?"

Harry prikývol a mávol prútikom na dvere.

"Nikomu to nepoviem, Malfoy," znel trochu ospravedlňujúco.

"Dobre," zavrčal a zdrhol z izby.

Pripojil sa k otcovi v kuchyni, odtiahol si stoličku a posadil sa za stôl.

"Ani slovo," vyštekol Draco.

"Keď na tom trváš," Lucius otočil stránku v knihe.

Ron s Rose neboli nablízku, ale Draco tipoval, že kontrolujú Hermionu.

Náhle vstal a postavil vodu na čaj. Kým sa čajník zahrieval, prechádzal sa sem a tam po kuchyni.

"Sme znepokojení, však?" ozval sa jeho otec, keď na neho nadvihol obočie.

"Len chcem, aby všetci odišli," zavrčal Draco. "Chcem, aby sa prebrala. A chcem, aby človek, čo je za to zodpovedný, kurva skapal."

Lucius prikývol, že chápe, práve keď Ron, Rose a Harry vošli do miestnosti.

"Vedie si dobre," oznámila Rose. "Len musíme počkať, kým sa preberie tentoraz."

Draco ignoroval pohľady od Harryho a Rona a hľadel do očí Rose. "Dobre. Vďaka."

"Ešte jedna vec," pokračovala Rose. "Mal si dobrú poznámku o jej nočných hrôzach. Skutočne jej nemôžem dať elixír na spanie pri všetkom ostatnom, čo berie, takže by sa mohli vrátiť. Musíte byť opatrní. Bude trpieť aj abstinenčnými príznakmi."

Draco pokrčil plecami. To mohol zvládnuť. Mohol sa o ňu postarať, aj keď tomu nikto iný neveril.

Trio odišlo, Harry pri odchode na neho vrhol posledný zvedavý pohľad, než zmizol v kozube.

"Draco..." začal jeho otec, keď sa pohol smerom k Hermioninej izbe.

"Nemám náladu, otec."

Vošiel do jej izby a zatvoril za sebou dvere. Z nejakého dôvodu tam musel byť. Vyzerala rovnako... Veľmi nehybne, veľmi nádherne.

"Grangerka," vydýchol.

Usadil sa do jej kresla na čítanie a schmatol najbližšiu knihu. Liečivá moc mozgu. Zdala sa mu v pohode. Len chcel byť v jej blízkosti. Vážne mu bolo jedno, čo číta. Otvoril ju na prvej strane a začítal sa.

Úplne ho pohltila a o tri kapitoly neskôr to začul.

"Malfoy?" ozval sa prekvapený hlas.

Prudko vzhliadol a uvidel, že na neho Hermiona žmurká. Šokovane sa nadýchol. S pokojom, z ktorého žasol, odložil knihu, postavil sa a prešiel k nej. Posadil sa na posteľ, naklonil sa nad ňu, aby mal tvár nad jej a mohol ju hltať očami. Jemne sa usmievala.

"Chýbala si mi," povedal, neveril sám sebe, že dokáže povedať niečo viac.

Neodpovedala. Namiesto toho sa priklonila a zľahka ho pobozkala na líce. Ten úsmev vôbec neopustil jej tvár. Niečo v jeho hrudi sa zovrelo. Mal pocit, ako keby sa všetko spomalilo.

Preplietla si prsty s jeho vlasmi, zľahka sa ho dotýkala, očami prehľadávala jeho tvár. Šťastne sa  zachvel. Nevedel, čo si myslieť o jej činoch. Bola taká... Láskavá. Dospel k záveru, že by bol blázon, keby sa pýtal prečo. 

"Si v poriadku. Máš... máš jasnú myseľ," potichu povedal.

Prikývla.

"Veľmi ťa to bolí?"

Trochu sa zaksichtila. "Dá sa to zvládnuť."

Stále sa dotýkala jeho vlasov, tváre, pliec, ako keby nechávala ruky znova sa zoznámiť s pocitom jeho tela. Pohybovala nimi pomaly, takmer malátne, zľahka ako pierko sa dotýkala jeho pokožky. Draca nezaujímali jej dôvody - bolo to neuveriteľné. Spokojne vydýchol, keď sa mu oči pomaly zavreli. Čo toto prepánakráľa vyvolalo? Bolo to všetko, v čo sa odvážil dúfať. Keď si jej ruka našla cestičku na jeho zátylok, nechal hlavu klesnúť o trochu nižšie, takže sa ich čelá takmer dotýkali. Keď nenamietala, spustil hlavu medzi jej plece a krk úplne a nadýchol sa vône jazmínu. Jej drobné paže sa zdvihli, ovinuli sa mu okolo chrbta a potichu ho tam držali.

Áno, skučal jeho mozog. Sakra, áno.

Prehnali sa ním ohromujúce pocity a musel sa veľmi namáhať, aby ich neanalyzoval. Len chcel byť v tejto chvíli tu. Vďaka bohu, že bola hore.

Prešlo päť minút. Prešlo desať minút. Tisli sa k sebe, neprehovorili ani slova.

Niečo Draca napadlo a trochu nadvihol hlavu. "Nechceš, aby som zaletaxoval Potterovi a Weasleymu? Asi budú chcieť s tebou o všetkom hovoriť."

"Možno o päť minút?" odvetila. Usmial sa a spustil znova hlavu, aby ju položil na jej plece.

"Bol som vážne vystrašený, Grangerka," riekol.

"Ja tiež."

"Povedala som vám, po celý čas som bola nadrogovaná, vôbec som tvár toho muža nevidela a niekto ma vhodil do letaxu skôr, než som znova nadobudla vedomie," zopakovala Hermiona, znela unavene. Telo ju bolelo a neznášala hovoriť o niečom, na čo si sotva dokázala spomenúť. "Mám nejasné spomienky na mučenie a násilie, ale drogy dajako všetko stlmili. Dokonca si ani nespomínam, že ma v prvom rade vôbec uniesli."

Harry, Ron, Tonksová, Remus a Divooký Moody sedeli v obývačke a tvárili sa frustrovane. Draco sedel vedľa Hermiony na gauči, Lucius z jej druhej strany.

"Hermiona," povedal Divooký Moody. "Keby si sa len pokúsila..."

"Nevie nič viac!" vybuchol Draco hnevom. "Nevidíte, že je vyčerpaná? Nechajte ju na pokoji a sledujte si nejaké iné svoje prekliate stopy!"

Remus sa zatváril, že sa bude hádať, ale Harry mu položil ruku na plece. "Malfoy má pravdu. Prepáč, Miona... Odpočiň si a zajtra sa znova zastavíme, dobre?"

Prikývla. Keď skupina odišla, otočila sa k nemu s unaveným úsmevom. "Ďakujem ti. Neznášam, keď tu mám veľa ľudí a všetky moje spomienky sú aj tak rozmazané."

Opätoval jej úsmev. "Niet za čo. Je to banda idiotov." Jej úsmev sa zmenil na úškrn a Lucius sa zvedavo pozeral z jedného na druhého.

"Nedáš si čaj?" spýtal sa Draco. Už si ho zvykol pripravovať sám a mal pocit, že si trochu zaslúži, aby ju obslúžil.

"Iste," odpovedala Hermiona.

"Otec?"

"Áno, vďaka."

Draco odišiel postaviť vodu na čaj.

"Slečna Grangerová..."

"Prosím, Hermiona, Lucius."

"Hermiona, samozrejme. Starým zvykom sa ťažko odnaučí." Krátko zaváhal a potom sa jej zadíval do očí. "Rád by som sa ospravedlnil za to, čo som povedal pred vaším zmiznutím. Som veľmi bláhový starý muž, ktorého vychovali, aby veril istým dosť nepekným nezmyslom, ale tým sa nedá ospravedlniť to, že som vás rozrušil. Úprimne dúfam, že mi dokážete odpustiť. Celú záležitosť som zvážil, a veľmi by ma potešilo, keby ste s Dracom zostali... blízkymi. V akomkoľvek rozsahu, v akom sa rozhodnete."

Hermiona sa na neho prekvapene pozrela.

"Ďakujem vám Lucius. To pre mňa veľa znamená."

Srdečne sa usmial. "Okrem toho, Draco je už dospelý muž. Nepotrebuje, aby mu otec hovoril, koho môže a koho nemôže milovať."

S tým sa Lucius postavil a pripojil sa k Dracovi pred šporákom, kým pripravoval čaj.

Hermiona bola príliš šokovaná Luciusovými slovami, aby odpovedala, sánka jej poklesla. Milovať? Už sa zmierila s tým, že ju mal Draco rád a ona mala na oplátku rada jeho - niežeby sa o tom poriadne porozprávali. Tej noci, čo nadobúdala vedomie, počula väčšinu jeho priznania a musela potlačiť vlastný záchvev radosti, keď sľúbil, že by k nej dokázal byť dobrý... Nehovoriac o tom predchádzajúcom dlhom objatí, keď sa prebudila. To objatie sa skrátka prihodilo. Nebolo nepríjemné alebo čudné. Chcela ho objať a on si chcel schovať tvár v jej krku. Bolo to ako vášnivé tajomstvo, o ktoré sa delili a nikdy by ho nikomu nespomenuli. Zvláštna, tajná náklonnosť. Ale láska?

To slovo ešte do rovnice nevstúpilo. Práve teraz mala na premýšľanie priveľa iného.

Sled jej myšlienok sa prerušil, keď Draco pred ňu položil pariacu sa šálku čaju.

"Pre teba, Grangerová," radostne povedal.

"Vďaka, Malfoy," usmiala sa.

Áno, skutočne. Priveľa na premýšľanie.

Obaja Malfoyovci a Hermiona si spolu čítali v obývačke, keď neočakávane prišiel Wolf. Hermiona sedela vedľa Draca, to bol jediný dôvod, prečo dokázal vycítiť, ako sa napla, keď jej zamestnávateľ vystúpil z kozuba. Bol to okamih, ale bolo to tam. Z jej potlačenej úzkosti zostal nesvoj a posunul sa k nej akokoľvek máličko, aby jej dotýkal plecom.  

"Hermiona," povedal s úľavou Wolf, doširoka sa usmial. Vyzeral, ako keby si trocha pospal, ale z prežitého utrpenia určite zostarol.

"Wolf," opätovala úsmev. "Rada ťa vidím."

Naklonil sa a chytil ju za ruky, nežne ju pobozkal. Draco pomaly zaťal päste, vedel, že sa nehodilo začať scénu, ale zúfalo chcel toho muža zmlátiť, aby ho dostal od Hermiony. Nervózne sa nad tým gestom usmiala a odkašľala si. Obom Malfoyovcom bolo jasné, že sa necítila príjemne.

Zmizni, Wolf, teba nechce.

"Neposadíš sa?" ukázala na kreslo na druhej strane konferenčného stolíka oproti nej. Draco sa uškrnul. Nechcela, aby bol v jej blízkosti. Dobre. Niečo na Wolfovi sa mu nepáčilo. Iste, odmietal jeho obvinenia z útoku na Hermionu, ale tiež tomu chlapovi neveril.  

Tiež si bol poriadne istý, že Wolf je do Hermiony zamilovaný a Draco nemienil tajiť to, čo si o tom myslel. On ju mal rád viacej a Wolf bude musieť zostať mimo, až kým Draco nenájde guráž, aby jej to povedal.

"Takže, Wolf, nejaké novinky o Bryceovi? Vedia, či je za to zodpovedný?" spýtala sa, snažila sa začať rozhovor, dokonca aj keď téma nebola príjemná.

Wolf sa zamračil. "V skutočnosti sme dnes dostali anonymný tip, kde by mohol byť. Rád ho sleduje, kým sa rozprávame."

Hermiona vyjadrila svoje prekvapenie a pokračovala s ním v zdvorilom rozhovore,  pri ktorom Draco vypol. Príliš ho zamestnávalo sledovanie Wolfa. Niečo mu na tom chlapovi nesedelo. Bolo tomu tak už nejakú chvíľu. Náhodou sa pozrel na otca a všimol si, že aj Lucius na Wolfa uprene hľadí, v tvári hlboké zamračenie.

Čo môj otec vidí?

Draco znova venoval pozornosť Wolfovi, teraz pozeral uprenejšie. Hľadal detaily.

Bolo to tam.

Tik. Jeho obočie, a občas ruka.  

Ďalší.

Draco sa nadýchol. Už predtým videl ľudí s takýmito tikmi. Do pekla, sám spôsobil, aby s nimi takto trhalo. Bol to klasický príznak niekoho pod Imperiusom, kto sa s ním pokúšal bojovať.

Môj bože. Je to len bábka.

Musel to povedať Hermione. Musel ju varovať. Nemohla sa vrátiť do toho laboratória. Možno by ho mohla omráčiť...

"Tak či tak, asi by som mal odísť," povedal zrazu Wolf a postavil sa. "Uľavilo sa mi, že si v poriadku, Hermiona. Robil som si veľké starosti. Kedy myslíš, že sa vrátiš do práce?"

"Ach, hm, ešte som si nie istá," usmiala sa. "Obávam sa, že mám stále príkaz odpočívať. Dám ti vedieť, keď mi povedia viac, dobre?"

Wolf s úsmevom prikývol. Potom sa pozrel na Malfoyovcov a zamračil sa, kým vkročil do letaxu."

"Hermiona!" prakticky naraz vykríkli obaja Malfoyovci. Vyplašená nadskočila.

"Prepáč, ale..." Draco sa zúfalo pozrel na otca. Nemal potuchy, ako jej to povedať bez toho, aby u nej nevyvolal mimoriadnu úzkosť. Jej myseľ sa síce zdala silnejšia, než kedy bývala, ale nechcel byť dôvodom, kvôli ktorému by sa zlomila. K jeho priveľkej úľave to prevzal Lucius.

"Hermiona," nežne povedal Lucius. "S Dracom sme si na vašom zamestnávateľovi všimli niečo čudné, keď sa s vami rozprával."

Sťažka prehltla. "Cítim sa v jeho blízkosti nepokojná. Kedysi tomu tak nebolo."

"Nuž, máte silné inštinkty. Nechcem vás vyplašiť, ale nie som si istý, ako sa tomu vyhnúť. Máme podozrenie, že je pod vplyvom kliatby Imperius."

Nastalo hlboké ticho, keď Hermiona spracovávala Luciusovo vyhlásenie.

"Takže... Takže môj únos... to bol on?"

"Alebo v ňom bol zapletený," vložil sa Draco. "Ten chlapík Bryce mohol byť tiež pod vplyvom kliatby. Je ťažko posúdiť, kto to mohol urobiť, ale Potter s Weasleym sa na to môžu pozrieť, keď im povieme o našich podozreniach."

"Ach," potichu odvetila. Slzy jej začali stekať po lícach, ale len tam sedela so šokovaným výrazom. Lucius sa postavil a šiel jej zobrať papierové vreckovky.

Pridusene vzlykla.

"Neviem, komu môžem veriť," vykríkla, otočila k nemu oči a vyzerala trochu spanikárene. "Dôverovala som Wolfovi, bol to môj priateľ a možno je zodpovedný za moje mučenie. Čo mám robiť?"

"Mne môžeš veriť," utrel jej Draco líčka. "Môžeš. Dúfam, že to vieš." Napadlo ho, či by ju znova nemal pobozkať na líce. Určite to urobiť chcel.

Potiahla nosom a prikývla. "Viem, viem. Skutočne ti verím."

Draco sa rozhliadol. Jeho otec sa stále nevrátil. Dospel k rozhodnutiu.

Priklonil sa, priložil ústa k jej uchu a zašepkal: "Veľmi mi na tebe záleží, Grangerka."  Kurňa, práve to urobil. Bol rozpoltený medzi tým byť vydesený z odmietnutia a tým byť nadšený z toho, že povedala, že mu verí. Konečne jej povedal, že mu na nej záleží. Mohla si to vyložiť akokoľvek chcela. Ako priateľovi alebo ako niečo viac. Bolo to dosť nejasné, ale stále to niečo znamenalo.

U Merlina, ale bol vydesený.

Venovala mu uslzený úsmev. "Ten pocit je vzájomný, Malfoy."

Dracovi klesla sánka.

"Je... vážne? Počkaj... Záleží ti na mne ako..."

"Zopár vreckoviek pre dámu," vrátil sa k nim Lucius.

"Ďakujem vám, Lucius. Je mi ľúto, že som taká uplakaná," povedala, odvrátila sa od Draca a vzala si krabičku od jeho otca.

Dracovi sa chcelo kričať.

"Niet za čo. Chápem, že toto musí byť pre vás vyčerpávajúce."

Prikývla, poťapkala si oči a vyfúkala nos."

"Mala by som sa spojiť s Harrym a Ronom. Všetci sú v nebezpečenstve, ak je Wolf pod Imperiom," postavila sa.

Draco sa musel  ovládnuť, aby ju nechytil za ruku a nestiahol nazad. Ešte sa nedorozprávali! Nemôže mu povedať, že jej na ňom záleží a potom to nevysvetliť! Čo ak... Čo ak to obaja cítili rovnako? Čo ak pre neho existovala skutočná šanca?

Strčila hlavu do letaxu a on sa sám odhovoril z pomyselnej hysterickej rímsy. Musí ju rešpektovať. Nech to akokoľvek neznášal priznať, mali na starosti dôležitejšie veci než jeho pocity k istej čarodejnici.

Sledoval ju, ako sa s niekým v Hlavnom stane háda cez plamene.

Ten pocit je vzájomný. Povedala by to, keby vedela, aké hlboké sú jeho city?

"Pozeraj na ňu takto ešte chvíľu a čoskoro jej to dôjde," vyhlásil spoza neho jeho otec. Draco nadskočil a potom prižmúril oči na svojho uškŕňajúceho sa otca.

"Čo jej, prosím ťa, dôjde?

"Ale no tak, synu, nehraj sa pri mne na blbého. Nehodí sa to." Lucius sa priklonil a zašepkal Dracovi do ucha: "Obaja vieme, že si do toho dievčaťa zamilovaný."

Dracove oči sa roztvorili. "Otče, nikdy som nič nepovedal o..."

"Láske? Prosím ťa. Máš to napísané po celej tvári. Neklam sám seba."

Draco prudko sklapol ústa. Ako mal na takéto dačo odpovedať?

"Mimochodom, už som sa s tým zmieril," povedal Lucius uvoľnene, prezeral si pritom nechty. "Je to roztomilá dievčina. Som za vás oboch veľmi šťastný."

"Otec, aj keby to bola pravda, čo nie je, veľmi pochybujem, že by mohla spojiť také silné slovo s čímkoľvek, čo ku mne cíti," zasyčal Draco, nervózne sa pozrel Hermioniným smerom. Stále používala letax, rozhovor, ktorý sa viedol za jej chrbtom, si neuvedomovala.

"Synu, ak mám súdiť podľa toho, ako si sa na ňu práve pozeral? Rovnako sa pozerá ona na teba, keď si čítaš, alebo hráš šachy. Nabudúce sa mrkni, ak mi neveríš. Je rovnako priehľadná ako ty."  

Hermiona vytiahla hlavu z kozuba a postavila sa.

"Čoskoro tu budú Harry s Ronom... Budete im obaja môcť povedať, čo ste videli?"

"Samozrejme, drahá," odvetil Lucius s úsmevom.

"Ďakujem vám," povedala. "Pripravím nám rýchlu večeru... Mám pocit, že toto bude dlhý večer."

Draco sa díval, ako odvliekla do kuchyne, kým mu v hrudi šlo vyskočiť srdce.

On ju...? Ona ho...?   

Krucinál, v tomto nebol dobrý.