Preklady fanfiction Harryho Pottera

Spýtal som sa jaseňa: „Kde je moja milená?“

Severusovi bolo zle. A hoci mu obvykle „druhý deň po“ v hlave búšili zbíjacie kladivá, v ústach akoby sa mačky vyšpinili, ruky sa triasli a oči neotvárali, tentoraz mu bolo skrátka tak mizerne, ako nikdy.

„Hermionaaa...“ zastonal. „Hermionaaa...“

Nie, on si veľmi dobre uvedomoval, že sa ho manželka sotva chystá zahrnúť láskou a starostlivosťou, ale nejaký flakónik s proti-opicovým by vari priniesť mohla. Trinásť rokov spoločného života by za čosi také stálo. Slušné číslo...

„Dobré ráno,“ zapišťalo Snapovi pri uchu.

„Ty nie si Hermiona,“ zapochyboval profesor, neotvárajúc oči.

„Pravdaže, pane,“ zapišťalo to ešte raz. „Som Tilli, váš domáci škriatok. A panej tu niet.“

„Kdeže je?“

„Tilli nevie. Pán a pani sa včera tak povadili...“

„Vadili sme sa?“ Pamäť zmučená poopicovým syndrómom, namiesto jasného a zreteľného obrazu včerajších udalostí, poskytovala len akýsi mišmaš.

Všetko sa začalo tým, že profesor elixírov prijal včera pozvanie na večierok k Luciusovi. Ten bol venovaný narodeniu jeho prvého vnuka a preto sa od ostatných odlišoval mimoriadnym rozmachom a starostlivým výberom hostí výlučne mužského pohlavia, vpustených do hniezda rodu Malfoyovcov. Práve preto sa včera Severus rozlúčil s Hermionou obzvlášť nežne a srdečne. Odovzdal žene do opatery prútik, pretože Narcissa kedysi dávno čo najprísnejšie zakázala usporadúvať flámy osobám držiacim v rukách magické artefakty, aby predišla obetiam a skaze. A odišiel.

Večierok sa rozbiehal dosť pomaly: blahoželania mladému otcovi, želania dlhých rokov života starému otcovi a omývanie nožičiek pokračovateľovi rodu. Snape ustrnul, nasledujúce spomienky boli útržkovité a neozrejmovali fakt, kvôli čomu sa pohádal s drahou polovičkou, veľmi dobre oboznámenou, v akom stave sa zvyčajne vracia z priateľských seáns v Malfoy Manore.

„Ako sme sa hádali?“

„Pani poslala Tilliho do kuchyne...“

Severus sa znovu pokúšal sústrediť, lenže v hlave sa mu namiesto mozgu pohojdávala rôsolovitá substancia, neschopná fungovať tak, ako sa patrí. Pozbieral sily a otvoril oči. Bolo by lepšie, keby to nerobil! So smútkom si obzrel spálňu, ktorú sa jeho rozum úporne bránil identifikovať ako vlastnú a s pohnutím zaregistroval husté vetvičky jedle dotieravo prenikajúce cez otvorené okno. Predtým tu tá jedľa nebola! Všakže nebola? Stále si nevedel dať presnú odpoveď na túto pálčivú otázku: flóra a napokon aj fauna vlastnej záhrady zvyčajne nebola predmetom dôkladného skúmania a katalogizácie.

Snape vydal žalostný chripot: „No, ale veď máš vynikajúci sluch.“

„Tilli pani nepočul. A pán kričal. Tak nahlas. Pán Tillimu prepáči, však? Tilli nenačúval. Jednoducho má pán taký silný hlas. Tilli tým nechcel povedať, že pán stále kričí. No, včera skrátka hovoril príliš nahlas...“

„Tilli, len čo sa dostanem k svojmu prútiku... čo som napríklad hovoril?“

„Pán nepovedal nič urážlivé. Nazýval pani rôznymi peknými slovami. Len veľmi, veľmi hlasno: „Hermiona, ty si dub! Si jaseň, Hermiona!“A ešte rôznymi inými menami. Taktiež veľmi krásnymi.“

Škriatok si narovnal uši, spokojný sám so sebou a poklonil sa.

Nuž, jedľa v okne akosi podozrivo zavŕzgala. V priebehu dvoch dlhých sekúnd sa Severus predsa len rozhodol: „A jedľu som náhodou nespomínal?“

„Tilli nepočul o žiadnej jedli. Tilli nebude klamať.“

Profesor zastonal a otočil sa nabok. Keď strop prestal s aktívnymi pokusmi splynúť s podlahou, vsunul ruku pod vankúš v nádeji na zázrak. Ten sa nekonal – prútik pod vankúšom nebol.

Bývalý smrťožrút zachrčal hlasom plným zúfalstva a beznádeje: „Accio prútik!“

Mágia však neobrátila na muky profesora elixírov ani najmenšiu pozornosť.

„Tilli, premiestni sa do sídla Malfoyovcov a povedz Luciusovi, že umieram.“

Škriatok s hlasným prasknutím zmizol. Severus so stenaním a trasúcimi sa údmi skĺzol z obrovskej postele a odšuchtal sa do kúpeľne. Síce sa bez prútika nemohol dostať do laboratória zabezpečeného siedmymi ochrannými zaklínadlami pred zvedavými deťmi a nemenej zvedavou manželkou, ale v skrinke v kúpeľni sa vždy nachádzala strategická rezerva. Pri pohľade na svoj bledozelený odraz v zrkadle sa skrivil. Otvoril dierka a skrivil sa ešte viac – typické, tu sa už niekto riadne odopicovával – jediná tmavá fľaštička na prázdnych poličkách sa javila osirelou a osamelou rovnako, ako sám profesor uprostred nemilosrdného sveta, ľahostajného k utrpeniu temných mágov.

Veď aj mačky skúmajú všetky svoje záležitosti ústami – chuť brečky absolútne nepripomínala vlastnoručne pripravený elixír. Severus sa zamračil. Vedľa sa ozvalo prasknutie.

„Lord Malfoy poprosil odkázať, že už umrel.“

„Povedz mu, že ak sa tu neobjaví do desiatich minút, prídem ho osobne pochovať. Zahrabem ho v záhrade a na to miesto zabudnem. Pre mňa to bude dnes hračka,“ vyštekol majster elixírov a Tilli sa v podstate vyparil.

*****

Jedľa bola vysoká, urastená a vždyzelená. Jej košatá koruna vŕzgala pod poryvmi chladného vetra. Severus pohladil drsnú kôru, zaklonil hlavu a takmer videl, ako sa na najhrubšom konári hojdá jeho mŕtvola na povraze vŕzgajúcom unisono s jedľou.

„Ty si sa preklevi... preklavi... prekvalifikoval na druida?“ ozval sa pokorný hlas Luciusa Malfoya, snažiaceho sa vysloviť slová za chrbtom Snapa, ktorý objímal kmeň.

„Včera som povedal Hermione, že je dub...“ zamračene oznámil priateľovi.

„A ako to, že si ešte živý? Alebo si ju dorazil? V záujme sebaobrany? Potrebuješ alibi? Môžem ti odporučiť znamenitého advokáta. Držím si ho v zálohe.“

Severus sa otočil k Luciusovi. Ten sa snažil na bledej, čistokrvnej tvári vyjadriť súcit. Dojem nepatrne kazili okuliare s tmavými oválnymi sklami v kovovom ráme, úplne nearistokraticky zdobiace Malfoyov nos.

Snapovi zaskočilo: „Ty máš problémy so zrakom?“

„Mám problémy s Narcissou.“ Lord Malfoy nadvihol okuliare a ukázal na fialovú ohyzdnosť krášliacu mu oko. „Nepamätáš sa, kto z nás včera prišiel s nápadom pozvať dve dievčiny necudného výzoru s cieľom získať od nich parfum, ako darček pre naše ženy?“

„To sme urobili?“ s úžasom sa pozrel na blondína.

„Draco hovorí, že sme usporiadali testovanie.“

„To nie je možné...“ Majster elixírov sa uštipol v nádeji, že je to iba zlý sen.

„Ale je,“ potešil ho Lucius. „Nekupuj voňavky v ružových flakónoch, kúp si len tie modré – majú väčšiu výdrž, hoci cena je príšerná. Vyskúšané. Na sebe. Apropo, nepodelíš sa kvapkou proti-opicového s najlepším priateľom? Všetky naše zásoby mi Cissi vyliala na hlavu. Sadistka!“

„Na,“ Snape vytiahol fľaštičku z vrecka. „Ale pozor – to je posledná.“

Lord trasúcimi sa rukami prijal pozornosť a hltavo sa prisal k hrdlu. Vyprázdnil ju do dna a so začkaním sa podozrievavo zadíval na flakónik.

„Má trochu zvláštnu chuť.“

„Podľa mňa je po expirácii. Ale pohladil mi dušu.“

Lucius súhlasne prikývol a sústredil sa na pocity. O niekoľko minút očividne rozjarený odhodil fľaštičku nabok a zaujímal sa: „A prečo sa objímaš so stromom?“

„To nie je strom. Je to jedľa. A zdá sa, že tak trochu aj Hermiona,“ oznámil Severus nešťastným hlasom. Lucius zamyslene prižmúril oči.

„Z logického uhla pohľadu, mi je tvoja vášeň premieňať oponentov na tiché a nenáročné zvieratá dávno známa. Rastliny sa zatiaľ, pravdupovediac, nevyskytli. Ako ju chceš odkliať?“

„Neviem nájsť prútik,“ zamrmlal zamračene.

Malfoy si odkašľal, opierajúc sa o jedľu. Rýchle sa však spamätal, odstúpil a uklonil sa: „Ospravedlňujem sa, pani Snapová. Severus, spomínam si, že si potom, čo sme včera sami stiahli fľašu absintu, ešte čosi fajčil.“

„U mňa taká tráva nerastie,“ zatrpknuto oznámil. A s nádejou sa zadíval na priateľa. „Možno u teba?“

„Iba ak Narcissin srdcovník. Niekedy sa mi zdá, že ho nepoužíva len na pitie,“ posťažoval sa na bremeno svojho rodinného života. „Navrhujem porúbať túto borovicu na drevo. Vážne, keď horí, vonia veľmi dobre – čistá živica!“

„Fajn, borovicu si nechaj. Hermiona je jedľa,“ profesor elixírov sa urazil v mene ženy.

„Nuž, Severus, nezávidím ti – intímny život s brvnom je mimoriadne nepohodlný. Preštuduj si literatúru, možno sa počas splnu premení na ženu. Vo všeobecnosti máš vlastne šťastie – teraz ti žena nebude píliť uši, ale ty jej. A pritom doslova. Ak chceš – ručnou pílou, ak chceš – motorovou.“

„Ak hneď teraz nezmĺkneš, sám ťa pohryziem a budeš počas každého splnu trieliť do laboratória a hynúť nad kotlami.“

„To je zbytočné,“ Lucius si dôstojne odhrnul dlhé vlasy za chrbát, „dám prednosť tomu, že umriem ako blondiak a darmožráč.“

„Tak zomieraj, na zdravie! Ja potrebujem ženu.“

„Musím ti povedať, že som si spomenul na jednu starú legendu. Vyrozprávala mi ju jedna Talianka. Vášnivá žena to bola...“

„Nerozptyľuj sa!“ stroho vyzval priateľa k disciplíne a upokojujúco pohladil kmeň. „Hneď si spomenie, drahá.“

„Takže, legenda hovorí o tom, ako jeden strelený čarodejník, trpiaci  impotenciou a neplodnosťou, následkom svojho pokročilého veku a chronického alkoholizmu vyrezal z polena chlapca. Ten ožil a stal sa jeho synom. Bol to, pravda, taký hlupáčik, dal sa na herectvo... Ale akú úspešnú kariéru urobil, bastard! Jeho životopis sa vydáva v miliónových nákladoch.“

„A deti mal tiež drevené?“

„No len sa naňho pozrite! Ja mu chcem pomôcť a on?“ Lucius rozhodil rukami. „Tri ti vari nestačia? A netráp sa, viem o jednom znamenitom majstrovi. Držím si ho v zálohe.“

*****

„Kde začneme stínať, pane?“ majster zdvihol nad kmeň obrovskú sekeru.

„Nižšie.“ Severus nemal ani tušenia, že jeho srdce môže krvácať pri pohľade na kvapky živice na popraskanej kôre. Ona trpí! Veľký Merlin! Chcel Hermionu nejako povzbudiť. Vedel, že ho počuje a trápi sa. Nedostane sa mu odpustenia. Nikdy! Ako na ňu vôbec mohol zdvihnúť ruku?

„Takže pri koreňoch.“ Sekera urobila prvý zásek. Jej úder zarezonoval v hlave majstra elixírov súčasne so ženským krikom. Ona kričí! Bože môj! Ako kričí! Bolí ju to!

„Prestaňte! No tak, už aj prestaňte!“ Hermiona k nim pribehla a velikánskou knihou odháňala neúspešného drevorubača od stromu. „Neopovážte sa! Severus, čo stojíš?! Veď sa chystá vyťať moju borovicu!“

„Jedľu,“ automaticky ju opravil, spamätávajúc sa zo šoku.

„Hovoril som ti – borovica,“ spokojne prikývol Lucius.

„Toto je jedľa,“ povedal tvrdo profesor a potichu zaklial. „Sám si borovica! Ty dub!“

„Aha,“ Hermiona roztvorila pred manželovým nosom knihu. „Toto je borovica. Toto jedľa. A toto karélska breza.“

„Osiku mu ukážte, osiku,“ veselo ju požiadal Malfoy. „Nech vie, na čom si to bude komfortnejšie hodiť.“

„Teraz mi vysvetli, prečo je potrebné o druhej v noci zisťovať, čo rastie pod oknami hosťovskej izby?“ pani Snapová sa neupokojila a zaútočila na muža.

„Izby? Hosťovskej?“ zopakoval majster elixírov.

„A akej ešte? Veď si v nej zaspal! A ja som sa musela hnať za týmto idiotským adresárom.“

Lucius sa už nevládal ďalej smiať. Vyčerpane sa oprel o borovicu a utieral si slzy čipkovanou batistovou vreckovkou s monogramom.

„Drahá,“ Severus sa precítene zahľadel svojej manželke do očí a pritisol si ju k svojej pevnej profesorskej hrudi, „a kde je môj prútik?“

„Ty sa necítiš dobre, však?“ Hermiona ho nežne pohladila po líci. „V našej spálni. Na nočnom stolíku ako obvykle.“

Snape zastonal a Malfoy začal potichu skĺzavať popri kmeni dole.

„Pravdaže mu nie je dobre, veď pred chvíľou len-len že vlastnú ženu na triesky neporúbal.“

„Poďme, miláčik. Dám ti elixír proti opici a poprosím Tilliho, aby ti pripravil slepačí vývar. A ty mi o všetkom porozprávaš.“ Láskavo chytila Severusa za ruku a pobrali sa k verande. „Predovšetkým ma zaujíma, prečo si vypil uhorkové tonikum, ktoré si tu minule zabudol môj otec a fľašu z neho odhodil v záhrade? Teraz z teba razí na míľu...“

Severus sa vďačne pridŕžal drieku svojej manželky a po stý raz si sľuboval nemiešať tvrdý alkohol s obzvlášť tvrdým. A v rovnakom čase lorda Malfoya v tichosti napínalo pod borovicou. Alebo jedľou.

Pozn. prekl.: Poviedka bola napísaná na výzvu Ladomir na stránke TTP: Severusovi sa zdá, že strom rastúci pod jeho oknom je Grangerová. Názov poviedky je inšpirovaný piesňou „názov v ruštine...“(Spýtal som sa jaseňa...) z filmu „ názov v ruštine“ (Irónia osudu alebo trochu pod parou). 

Víťazná poviedka hlasovania o „Najlepší fanfic roka 2010“ na stránke TTP v kategórii Humor.