Preklady fanfiction Harryho Pottera

Five people – Piati ľudia

Kapitola 4: Zmätok

Uprene na ňu hľadel.

Willowová mu pohľad rovnako zaryto oplácala.

Iba Dracove náramkové hodinky v tom tichu pomaly odmeriavali čas.

Okrem prehodenia zopár zdvorilostných fráz takto strávili zhruba posledných desať minút jeho 'sedenia'. Nemal jej čo povedať. Možno bol smutný a trápil sa, to pripúšťal, ale ona to nepotrebovala vedieť. Celkom iste s ňou nebude rozoberať svoje problémy!

“Tak toto je tá zmena, o ktorej som počula,” usmiala sa Willowová.

“Čože? Aká zmena?” spýtal sa zmätene Draco.

“Že ste teraz taký málovravný a samotársky,” vysvetlila. “Vaši učitelia tvrdia, že kedysi ste boli mimoriadne zhovorčivý a pomerne vznetlivý.”

“Urobili ste si o mne prieskum?”

“Iba som zhromažďovala užitočné informácie. Vraj táto zmena nastala vo vašom šiestom ročníku. Nechcete mi povedať, prečo?”

Dozaista veľmi dobre vedela 'prečo'. Draco cítil, ako mu zašklbalo kútikom oka, napriek tomu sa mu podarilo udržať si prázdny výraz tváre. “Ani nie.”

Willowová zahmkala a niečo si poznamenala.  “Povedali by ste, že to malo niečo spoločné s vojnou?”

Čo bolo toto za otázku?

“Je to možné.”

“S čím konkrétne?”

S bolesťou.

So strachom.

So smrťou všade navôkol…

“Neviem.”

Ďalšie 'hmm' a ďalšia poznámka.

“Čo keby sme pre dnešok skončili o čosi skôr? Na tomto sedení som vás chcela iba trochu lepšie spoznať. Uvidíme sa večer na hodine.”

Draco prikývol, zozbieral si svoje veci a zamieril ku dverám. Vyprevádzalo ho ďalšie tiché 'hmm'.

* * * * *

“Takže, trieda, dnes sa zahráme ďalšiu hru 'spoznajme sa navzájom',” oznámila vzrušeným hlasom profesorka Willowová. Draco pokrútil hlavou. Tá ženská je na tieto hry vážne vysadená!

“Budete mať za úlohu obísť celú triedu a klásť otázky, ktoré máte pred sebou na papieri. Každý, kto bude vedieť otázku zodpovedať, sa vám pod ňu podpíše.”

Draco zízal na zadanie úlohy. Jej názov znel dosť otrepane: 'Nájdi ma!'

Prvá otázka bola prostá: 'Kto z nás už bol niekedy mimo Anglicka?'

Nezačul kedysi Grangerovú hovoriť niečo o tom, že plánuje ísť do Paríža? Pozrel sa na ňu, vyzeralo to, akoby sa vôbec nechystala pohnúť, či nebodaj vstať zo stoličky.

“Grangerová…, “ zarazil sa, keď k nemu zrazu posunula svoj papier a vzala si ten jeho.

“Môžeme to spraviť o čosi znesiteľnejšie, ak si vyjdeme navzájom v ústrety, nemyslíš?” navrhla a rýchlo sa podpísala pod prvú otázku.

Dracove oči sa rozšírili od prekvapenia, ale potom sa na jej papieri tiež podpísal a to pod: 'Kto z nás už bol mimo Anglicka?', 'Kto má rád metlobal?', 'Kto z nás nikdy nebol v muklovskom Londýne?', 'Kto z nás má narodeniny na jar?' a 'Kto z nás vie hrať šach?'.

Predtým, ako si s Grangerovou znovu vymenili papiere, pre istotu ešte raz skontroloval, či tam nie je žiadna ďalšia otázka, pod ktorú by sa mohol podpísať. Ona sa okrem prvej otázky podpísala ešte pod jednu o mačkách, o tom, že neznáša lietanie, o strachu z hadov a o muklovskom Londýne.

“Tak, teraz nám obom zostalo už len po päť otázok,” povedala Grangerová a chystala sa vstať zo stoličky. “Ďakujem.”

“É…” Toto bol zaujímavý zvrat okolností. “Nemáš za čo.”

Postavila sa a prešla k Longbottomovi. Draco preletel pohľadom po triede a zbadal Grega, ktorý sa tváril neuveriteľne znudene. Vstal a prešiel k nemu. Druhý chlapec sa usmial. “Máš tam niečo, čo by som mohol vyplniť?”

“Ty mi povedz,” odpovedal Draco a podal mu pergamen.

Nemohol si však pomôcť, aby sa nepozrel na Grangerovú, ktorá sa práve rozprávala s Longbottomom, aj keď zväčša hovoril on.

O čo tu dopekla vlastne ide? Čo ju tak trápilo?

Ale najdôležitejšia otázka znie: Prečo ho to vôbec zaujíma? Pred vojnou sa predsa nestaral…

Hoci, vojna zmenila mnohých…

Uvažoval, či niekedy myslela na tú noc, keď boli ona, Potter a Weasley na manore… On na to v skutočnosti myslieval dosť často. Myslel na to, ako vtedy spoznal Pottera. Bolo mu bolo jasné, že to musí byť on, keď sú tam aj Weasley s Grangerovou, ale napriek tomu cítil, že musí klamať. Myslel na to, ako Bellatrix mučila Grangerovú a on sa na to nemohol pozerať, ako ho prebodávali jej výkriky…

Grangerová sa na neho zrazu pozrela a on sa rýchlo otočil späť ku Gregorymu, ktorý ešte stále čosi hovoril. Vôbec si neuvedomil, že na ňu zízal.

Zazvonilo na koniec hodiny, ôsmaci odovzdali svoje papiere a vyhrnuli sa z učebne, Grangerová ďaleko vpredu pred ostatnými a Draco s Gregorym ako obvykle poslední.

A hoci Draco si predtým neuvedomil, že sa pri pohľade na Grangerovú stratil vo svojich myšlienkach, profesorka Willowová si to všimla. Všimla si to, poznamenala si to a mala v úmysle vyťažiť z toho čo najviac.

* * * * *

Dumbledore

Stavím sa, že ste prekvapený, že druhou osobou, ktorej píšem, ste Vy.

Okej, dobre, ja tiež.

Vždy som Vás považoval za bláznivého, muklov-milujúceho starého hlupáka. Boli ste symbolom všetkého, čo som mal nenávidieť. Do tváre som sa Vám usmieval a za chrbtom som Vás zosmiešňoval.

Koniec koncov, veď ste aj boli na smiech, vkladajúc toľko viery v Pottera, vždy taký usmiaty, taký pokojný a vždy taký prekliato nevypočítateľný…

A predsa ste vždy mali pravdu.

Potter porazil Voldemorta presne tak, ako ste očakávali, takže ste nakoniec neboli až taký blázon…

Keď sa obzriem späť na tú noc, keď ste mi ponúkli, že ukryjete mňa aj moju rodinu, prajem si, aby som bol prijal Vašu ponuku.

Spravilo by to zo mňa zbabelca? Keby som utiekol a schovával sa? Alebo by to bol prejav odvahy, pokus zmeniť svoj život? Môj otec by nikdy neprijal Vašu pomoc. Všetci sme mohli aj skapať, len aby sme zachránili jeho hrdosť!

Všetko je také zmätené!

Cítim sa stratený! Už nie som tá istá osoba ako kedysi! Dopekla, už ani sám neviem, kto vlastne som!

Draco sa zhlboka nadýchol, keď zistil, že píše rovnako zúrivo, ako zbesilo mu bije srdce. Nepredpokladal, že toho toľko zo seba dostane pri písaní tohto listu. S ďalším hlbokým nádychom sa znova pustil do písania.

Myslím, že týmto všetkým chcem povedať, že mi je to ľúto. Prial by som si, aby existoval spôsob, ako to všetko vrátiť späť, vrátiť späť čas. Teoreticky by to bolo možné, veď viete, keby som mal prístup k Časovratu, to sa však nikdy nestane.

Ospravedlňujem sa, že som Vám neveril tak, ako ste chceli.

Kiežby som bol prijal Vašu pomocnú ruku.

Draco

Zhasol svetlo, zaľahol do postele a zatiahol závesy.

Naozaj nevedel, kto vlastne je?

Nie, naozaj nevedel, kto vlastne je.

Toto zistenie nebolo príliš povzbudivé. Čo dopekla má teraz robiť, keď ani sám nevie, kto vlastne je?

A ako to má zistiť?