Preklady fanfiction Harryho Pottera

I odspodu ľad, i zvrchu – trápim sa na pomedzí.

Kde je ten prekliaty tunel? Veď napokon musí existovať! Ako ísť ďalej bez neho? Ostré slnečné svetlo a vpred. Odkiaľsi zvrchu sa pozerám na svoje telo. Je zaujímavé, ako sa strata duše prejavuje na celkovom stave organizmu. Scvrknutá postava popolavej farby s neustále presakujúcimi obväzmi na krku. Kto to tam načúva? Trápi sa? Už dosť, slečna Grangerová! Tam už ničoho niet! Ani mňa. Uvedomil som si to až teraz – prečo som sa vlastne rozhodol, že si zaslúžim nebo? A tam dolu, ako sa dostanem?

Rokfort. Zostalo z neho len málo. Súdiac podľa toho, že sprievodu velí  strhaná Minerva, predsa sme len vyhrali. My? Kto sú pre mňa tí my? Celý život ma hojdalo zo strany na stranu ako kyvadlo. Vpravo – vľavo, láska – nenávisť, priateľstvo – zrada, tma – svetlo... Dlh. On všetko spája. Východiskový bod. Zdroj inšpirácie žiť ďalej. Už som splatil všetky dlhy, nie? Tak prečo dočerta? Už viac nechcem. Ustal som. Zvysoka kašlem na celý zhon tam dole.

Znovu som sa vrátil k telu. Veď to už ani nie som ja. Len schránka, ktorá kedysi bola profesorom elixírov, Severusom Snapom. Ako dlho tu už leží? Susedné postele sú prázdne. A ona – v rohu zakrytom plentami. Grangerová si tam niečo mrmle. Stala sa ošetrovateľkou? To je už len pozoruhodná kariéra pre Potterovu priateľku. Úbohý chlapec! Dúfam, že jeho tunel sa otvoril ihneď.

Ešte tu budem dlho takto poletovať? Dokonca aj pre rokfortských duchov som len prázdnym priestorom. Beda! Moja prázdna schránka, v ktorej ešte stále tlie iskra života ma priťahuje ako magnet. Kotva. Kedyže už zdochnem? A Grangerová kvapká na modrasté pery elixír z flakónu. Prečo máte ešte stále nutkanie to robiť? Nechajte ma, konečne, na pokoji! Každé tri hodiny. Podľa rozpisu. Táto aktivistka dokonca spí na susednej posteli. A nastavuje si budík. Pery stisnuté do čiary, mastné, dávno neumyté vlasy v drdole, oči zapichnuté do jedného bodu. Občas odchádza. Pracovať. Východná stena hradu je takmer obnovená. Kašľať na to!

Ani som nevedel, že som taký húževnatý. Ako sa vypína tento prekliaty budík? Vstala. Potáca sa ako prízrak. Škuty si rozpustila. Čo to za svinstvo do mňa leje? Ne-zná-šam! Nie, kašľať na to! Už len hocikam odtiaľto! Čo to tam počúva pritisnutá k dengľavej hrudi? Áno, tam sa už všetko, čoskoro všetko začne rozkladať. Trápi sa. Ak táto maloletá nemravnica začne robiť to, na čo myslím... nedotýkajte sa ma! A tam – tiež! Len sa pozrite! To je tá dnešná mládež! Nemôžem sa na to pozerať. Vodné procedúry – to nie je nič pre slabšie povahy.

Minerva si zapisuje. Zapisuj, zapisuj!

Madam Pomfreyová! Konečne! Vysvetlite jej, že som už dávno umrel! Nemôžete si zo mňa takto uťahovať! Úbohé dievča? Ona je tá – úbohá? Tri kvapky. Každé tri hodiny. Áno, mňa tam už dávno niet! Len hlúpe srdce ešte stále reflexívne pumpuje krv do ciev a pripútava ma k tejto hrobke... Existuje vari život po smrti? Života aj počas života niet. Existencia. Na pokraji.

Kašľať na to! Kašľať-kašľať-kašľať! Zdvihnite hlavy a uvidíte, ako na vás zvysoka kašlem! Počujete? Je mi to jedno! Nezaujímajú ma vaše rozhovory v zborovni pri kozube. Kašlem na tých, ktorí zomreli aj ktorí žijú! Nechcem to vedieť! Som mŕtvy! Niet ma! Niet! Počujete?!

Vracia sa do nemocničného krídla. A ťahá ma za sebou, ako ovcu na bitúnok. Na povrázku. Tenšom ako vlas. Silnom ako oceľové lano. No, samozrejme! Prišiel čas podávať elixír. Zaujímalo by ma, o čo sa snaží? Možno telo precitne. A mňa tam niet. A nebude, pretože nechcem. Nechcem to znovu. Tam a späť. Nikto ma nečaká. Ani tam, ani tu. Zdá sa, že sa teraz všetko opakuje. Ani hore, ani dole... Nikto ma nečaká. Čo tak usmažiť Severusa Snapa na panvici? Neželáte si? Nie? Nie?!

Ako dlho som už tu? Grangerová. Potter. Potter je živý? Tak teda... tak teda...

Jej koža je bledá, takmer sivá od nedostatku slnečného svetla. Matné vlasy a povädnuté oči. Habit na nej visí ako na vešiaku. Tri kvapky. Každé tri hodiny.

„Nechaj ho ísť.“

Harryho ruka klesla na kostnaté plece. Hermiona stuhla s flakónom mútnej tekutiny na polceste k zovretým perám profesora nehybne ležiaceho na posteli. Jeho telo obtiahnuté zvráskavenou kožou v podstate nevystupovalo spod prikrývky. Vlasy mu zredli, odkryli vysoké čelo s lysinami na spánkoch, očné jamky sa prepadli a črty tváre zostrili. Zdalo sa, že ešte chvíľa a rozsype sa na prach ako múmia z odkrytého sarkofágu.

„Nechaj ho ísť...“ Harry jej stisol prsty s flakónom. „Pozri sa na mňa. On už odišiel.“

„Nemôžem...“

Tri kvapky dopadli na tenké pery.

„Každý muž by mal zasadiť strom, postaviť dom a vychovať syna...“

„Potrebuješ pomoc, Hermiona.“

„Zvládnem to...“

Nenormálna. Je nenormálna. Poppy, ktorá stála vo dverách nemocničnej izby si utiera slzu a odchádza. Kamže to ideš? Potter - jediný so zdravým rozumom tu nepostačuje. Zastavte ju, mali by ste. Musíte! Hlúpe malé dievča. Odkiaľ zobralo všetky tie nezmysly? Nie som už viac nikomu nič dlžný. A nikdy nebudem. Vo svojom živote som bol dlžný iba jedinému človeku a teraz sú všetky moje účty voči nej splatené. Dúfam. Večnosť – je to tak dávno. Život ako vykúpenie a smrť ako oslobodenie?

Dom... Moja chajda v Pradiarskej uličke, ktorú som zdedil po otcovi očividne nie je hodná tohto vznešeného mena. Keď sa tam každý rok vraciam, necítim nič viac, okrem vlhkosti stien, ktorá ma núti ustúpiť a s odporom strhnúť ďalší kus odlupujúcich sa tapiet. Šeď a bieda.

Strom... upas^*. Sadnúť si podeň a nadýchnuť sa z plných pľúc, objímajúc mokvajúci kmeň. Prerásť koreňmi, stať sa kompostom. Len sám. Stále. Prečo? Sad? Kvitnúci a stále zelený. Pre koho? Vtákov a motýle? Som tu... s upasom.

Syn... tiež som synom. Bol som. Deti. Cha-cha-cha... cha... Potter mohol byť mojím... Áno. Aká irónia osudu – celý život ochraňovať dieťa milovanej ženy a nepriateľa. Jedinej ženy od ktorej som chcel mať deti. Kŕčovito, spazmicky až do omdletia. Život prešiel. Skončil sa. Vyparil. Pretiekol cez prsty. A kde bola ona? Kde? Kedy? Čo tam zostalo? Vzadu? Čo napíšu na môj náhrobný kameň? Severus Snape. Profesor Severus Tobias Snape. Profesor elixírov. Profesor elixírov a člen Fénixovho rádu. Smrťožrút. Vrah. Zradca. Dvojitý špión. Napíšu to? Čerta starého! Zakryje ma náhrobná platňa, zahluší a zatlačí do zeme, aby som sa nevyhrabal. A strelená Grangerová si sadne a bude hľadieť suchými očami. A potom vstane, odnesie so sebou vietor a zmizne vo svete, aby si nechala utiecť život. Hlúpa. Čo nakoniec zostane?

Čo vidíte, keď sa na mňa pozeráte, Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore? Doteraz sa nazdávate, že vám je všetko podriadené? Upokojte sa, ste – portrét. Žmurkajúci, večne sladkosti cmúľajúci portrét. Riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, nositeľ Merlinovho radu prvého stupňa, vážený čarodejník, ktorý odhalil dvanásť spôsobov využitia dračej krvi, člen Wizengamotu a tak ďalej, a tak ďalej. Nerobte si zo mňa žarty, Albus, nejem toto svinstvo, tobôž nakreslené.

Je to očistec. Nemajú na výber. Ustal som... Čas sa rozplynul v striedaní dňa a noci. Včera, dnes, zajtra... Nekonečné chodby Rokfortu, hľadanie východu. A návrat. K nej. Tej, ktorá ma drží. Tri kvapky. Každé tri hodiny. Sedí a pozerá na mňa. Na neho. Na mŕtvolu. S neustále presakujúcimi obväzmi na krku. Z rán vyteká hnis, trávi všetko navôkol zápachom smrti. Už sa ani nemračí. Pohyby sú spomalené ako cez hrubú stenu vody. Považoval som vás za múdrejšiu, slečna Grangerová. Tri kvapky. Každé tri hodiny.

Strapaté gaštanové vlasy vejú vo vetre. Na Astronomickej veži je vždy zima. Babuší sa do plášťa a vystupuje na polorozpadnuté kamenné zábradlie, zatvára oči a nastavuje tvár mesiacu v splne. Teraz je takmer krásna, kúpajúca sa v striebornom prúde tečúcom z neba, ktorý vyhladzuje vrásky, zmýva únavu, odstraňuje spomienky, zjemňuje črty tváre a poskytuje ľahkosť. Ešte krok, otvorí hviezdami žiariace oči, zhlboka sa nadýchne, roztiahne krídla a vzlietne... ešte krok... Sloboda?

Prečo nemôžem zavrieť oči?

Tu je, môj tunel. Nie slnečný. Mesačný. Nočný. Pozývajúci. Nemôžem zostať? Nie je v mojich silách zastaviť jej let? Pretože tri kvapky. Každé tri hodiny. Stále. Do konca.

Prenikavý cengot trýzniaci uši. Šklbnutie. Úder. Čo do čerta? Neznesiteľne ostré svetlo ma oslepuje. Jej vystrašená tvár sa skláňa nado mnou. Suché pery sa chvejú a šepkajú niečo nezrozumiteľné. Flakón s elixírom padá z trasúcich sa rúk do záhybov prestieradla a ona sa ho chvatne snaží nahmatať nespúšťajúc pohľad z mojich očí, bojí sa prerušiť kontakt, nechať ma bez dozoru... Tri kvapky. Každé tri hodiny.

„Hneď, hneď...“ dolieha ku mne zďaleka. „Hneď...“

Nemôže ho nájsť. Šklbe sponami plášťa, odhadzuje ho nabok. Rozčúlene vytriasa prikrývku, prstami šmátra po plachte. Sklo flakónu chladí moju dlaň. Tri kvapky. Spúšťa sa na kolená, čelo zabára do matraca a jej plecia sa ticho trasú. Chcem natiahnuť ruku, dotknúť sa škaredého drdola a povedať jej, aká je strelená. Nenormálna. Hlúpa...

Z hrdla sa mi vydral žalostný chripot. Každá čiastočka tela ma neznesiteľne bolí, akoby ma pomleli v mlynčeku na mäso. Krk mám v jednom ohni a v očiach sa zatmieva. Ale to už nie je dôležité. Znovu vidím jej tvár zaliatu slzami.

Prestaňte smokliť, slečna Grangerová! Privodíte tu potopu sveta! Zdá sa, že nemáte nič iné na práci! Čo ste to vtedy hovorili o pestovaní stromov?

Nie, to jej poviem neskôr. Potom. Pravdepodobne. Určite. Viem, že sa dočká. A teraz – spať. Počúvať jej šepot, cítiť chladnú dlaň na líci a okúsiť horkosť lieku. Tri kvapky. Každé tri hodiny.

Pozn. prekl.: * upas - tropický strom, z ktorého Malajci získavajú prudký šípový jed; šípový jed z tohto stromu sa nazýva ančar