Preklady fanfiction Harryho Pottera

Five people – Piati ľudia

Kapitola 5: Pocity

VAROVANIE: Vulgárny slovník!

“Povedzte mi o svojom otcovi.”

Draco zagánil na Willowovú. “Prečo?”

Pokrčila plecami. “Len mi napadlo, že teraz, keď stojí pred súdom, tak...”

“Do toho vás nič nie je.”

“V poriadku,” usmiala sa Willowová a čosi si poznačila.

Počas posledných štyroch týždňov sa Draco veľmi snažil, aby neposkytol Willowovej nič, čo by mohla použiť proti nemu. A teraz toto. Dobrá práca, 'pochválil' sa v duchu.

“A čo vaša matka? Ako sa má?”

“Má sa fajn,” precedil Draco cez zuby.

“Vypytujem sa len preto, lebo mám pocit, že vás zatiaľ vôbec nepoznám.”

“A prečo si myslíte, že máte právo ma spoznať?”

Willowová sa usmiala. “Je to moja práca.”

“Netuším, prečo som tu,” povedal Draco, kým na ňu zazeral. “Nechcem tu byť. Toto celé je úplne zbytočné.”

“Prečo?”

“Nepotrebujem poradenstvo.”

“Ste si taký istý?”

“Čo tým chcete povedať?”

“Draco, dva roky ste žili pod tlakom najhoršieho čarodejníka všetkých čias, váš otec by mohol stráviť doživotie v Azkabane a…”

“Dosť! Nemáte žiadne právo strkať nos do môjho života!”

“Iba sa vám pokúšam pomôcť, Draco. To je snáď pochopiteľné.”

“No, myslím, že mi veľmi nepomáhate.”

“Tak čo pre vás môžem urobiť?”

“Nič! Nemôžete pre mňa urobiť nič, tak prečo sa vôbec obťažujete?”

“Pretože musí existovať spôsob, ako by som vám mohla pomôcť.”

Draco, úplne frustrovaný, vyskočil na rovné nohy. “Neexistuje! A neexistuje ani dôvod na to, aby ste to vôbec skúšali!”

“Výborne, Draco,” usmiala sa na neho Willowová.

Zmätene sa na ňu zahľadel. “Čože?”

“Toto bolo tá najživelnejšia reakcia, akú som u vás doteraz videla. Presne túto emóciu som u vás hľadala už od začiatku.”

“Takže jediné, čo ste chceli dosiahnuť… bolo naštvať ma?”

“No, nie doslova naštvať,” začala vysvetľovať Willowová. “Draco, ste veľmi vášnivá osobnosť a máte silnejšieho ducha než mnohí iní. Potláčať túto vášeň je nebezpečné a je preto veľká škoda, že nevieme nájsť spôsob, ako ju niekde vyventilovať… vaši profesori mi vraveli, že ste kedysi hrávali metlobal…”

“Už viac nehrávam,” povedal Draco a ponoril sa späť do kresla. Bol príliš šokovaný na to, aby sa na ňu hneval, takže odpovedal skôr, než si to vôbec uvedomil.

“Prečo nie?”

“Hrával som metlobal len preto, aby…” Draco sa odmlčal, založil si ruky a pohodlnejšie sa oprel do kresla. Hral metlobal len preto, aby dokázal, že je minimálne taký dobrý ako Potter; aby bol na neho otec hrdý… Ale to jej určite nemal v úmysle vešať na nos. Už snáď dokázal, že si zaslúži aspoň trochu rešpektu.

“Pokračujte,” povzbudila ho Willowová.

“No, asi radšej nie.” Pozrel na nástenné hodiny za jej stolom. “Nemali by sme už pomaly končiť?”

Willowová tiež pozrela na hodiny. “Áno, myslím, že môžeme. Pokračovať budeme na budúci týždeň.”

Draco schmatol svoje veci a ponáhľal sa z triedy, zatiaľ čo profesorka Willowová si zapisovala poznámky do svojho neodmysliteľného zápisníka.

***

Otec

Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  CHOĎ DO RITI  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  VŠETKO, ČO SOM KEDY UROBIL, SOM ROBIL PRE TEBA  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  NIČ, ČO SOM SPRAVIL, NEBOLO PRE TEBA DOSŤ DOBRÉ  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  VÔBEC NIČ SI ODO MŇA NEZASLÚŽIŠ  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  SOM Z TEBA CHORÝ Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  CHOĎ DO RITI  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  UŽ DOKONCA ANI NEVIEM, KTO VLASTNE SOM  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  ZNIČIL SI MI ŽIVOT  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  ABSOLÚTNE NIČ PRE MŇA NEZNAMENÁŠ  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  CHOĎ DO RITI  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa  Nenávidím ťa DÚFAM, ŽE ZHNIJEŠ!

DRACO

Písmeno 'o' vo svojom mene zakončil tak zúrivo, až vyryl dieru do pergamenu, takže sa atrament roztiekol po stole.

To Draca prebralo zo strnulosti, do ktorej sa dostal. Potichu zaklial a rýchlo sa odsunul dozadu, aby mu atrament nekvapol na nohavice. Poobzeral sa a zbadal Grangerovú, ako ho pozoruje, v ruke pripravené brko a v lone položený kus pergamenu.

Šokovaný sledoval, ako vstala a vytiahla z habitu svoj prútik. Pohla sa smerom k nemu, pohľadom zhodnotila neporiadok na jeho stole a rýchlo mávla prútikom. Atrament sa stratil a diera v pergamene zmizla tiež.

Dvaja mladí ľudia sa chvíľu navzájom pozorovali. Draco bol úplne zmätený. “No, vďaka,” prelomil ticho.

Grangerová prikývla a vrátila sa na miesto. Ak si aj vôbec všimla, čo písal, nič k tomu nepoznamenala a za to bol veľmi vďačný.

Ešte raz sa na ňu zadíval ponad plece. Čo sa to s ňou porobilo?

Predtým, ako svoj list zložil, znovu ho preletel pohľadom. Keď potom kráčal okolo Grangerovej k schodisku do svojej spálne, premýšľal nad tým, ako by opísal to, ako sa práve cítil, ale bez úspechu. Nevedel ani s istotou povedať, či sa mu tento nový pocit páči. Kráčal po schodoch, zvieral dopis v ruke a cítil sa… akýsi slobodnejší, než bol len pred malou chvíľou.

Bolo by to možné? Ak by to bola pravda, bolo by to prvýkrát od vojny, čo sa takto cítil.

Nebol si istý.

Ale keď si tú noc líhal do postele, napokon musel priznať, že sa mu ten pocit páči.

Cítil sa… dobre.