Preklady fanfiction Harryho Pottera

O dva dni neskôr cestou z obeda Hermiona zaskočila do Čarodejníckej literatúry pre malých i veľkých pozrieť sa, či nedostali nejaké novinky. Zamávala predavačovi za pultom a pustila sa do prezerania. Zakrátko mala v rukách knihu a zamierila k pokladníkovi. Keď odrátavala sikle a knuty za svoj nákup, uvedomila si, že by to mohol byť skvelý darček od tajného ctiteľa.

„Môžeš mi ju aj doručiť?“ spýtala sa.

„Chceš tým povedať, že si ju nezoberieš domov a okamžite nezhltneš?“ spýtal sa predavač. Volal sa Robin a Hermiona ho dosť často videla v kníhkupectve a príležitostne sa stretli na káve. „Sklamal som sa v tebe.“

„Vieš, že musím pracovať,“ povedala. Chňapla po zvyšnom kúsku pergamenu v kabelke a naškriabala naň odkaz.

Pretože váš intelekt je rovnako krásny ako váš zovňajšok.

„A môžeš mi s knihou poslať toto? Podala Robinovi lístok.

„Čo to má znamenať?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím, avšak pustil sa do balenia knihy pre soviu poštu.

„Snape mi neustále strpčuje život poznámkami, že nemám prakticky žiaden súkromný život, tak som sa rozhodla vymyslieť si ho.“

„Nechceš, aby som predstieral, že som tvoj priateľ?“ spýtal sa Robin. Záblesk v jeho očiach svedčil o tom, že by mu neprekážalo, keby nešlo len o predstieranie, ale Hermiona sa už dávno rozhodla, že by mali zostať iba kamarátmi.“

„To by nefungovalo,“ odvetila. „Už sa na teba pýtal. Je nesmierne dôkladný.“

„Znie to, akoby ťa chcel pre seba. Si si istá, že to nerobíš preto, aby žiarlil?“

Hermiona prudko pokrútila hlavou. „V žiadnom prípade!“ protestovala.

Pretože to nechcela. Alebo áno?

*****

Kniha dorazila popoludňajšou poštou. Aj keď si lístok napísala pre seba, usmiala sa, keď ho čítala. A potom sa zamračila. Keby len dokázala nájsť niekoho, kto by si to o nej naozaj myslel.

„To je úplný nezmysel,“ ozval sa Snape a uchytil jej knihu spred nosa. Prelistoval niekoľko stránok a nesúhlasne tskal a hmkal ako obvykle.

„Čože? Nie je!“ zvolala Hermiona. Tešila sa, že si ju prečíta.

„Mal som dojem, že vás má ten váš tajný ctiteľ rád. Ak by to tak skutočne bolo, kúpil by vám niečo hodnotnejšie, napríklad Moorove Nepraktické elixíry pre praktické čarodejnice a čarodejníkov.“ Podal jej knihu so zamračeným výrazom. „Tento dar jasne dokazuje, že nedoceňuje vaše rozsiahle intelektuálne schopnosti.“

„Nedokážem povedať, či to mal byť sarkazmus alebo nie,“ riekla Hermiona. Naozaj si myslel, že mala rozsiahle intelektuálne schopnosti? Vždy jej omieľal, že na všetkom hľadá blchy a je príliš zameraná na detaily.

Zvraštil čelo. „Grangerová, nenechal by som viesť svoje podnikanie len tak hocikoho.“

„Ja... ďakujem,“ zajachtala.

Pozrel na ňu, akoby bola elixírom, ktorý vybuchol. „Nikdy som nepredpokladal, že máte také nízke sebavedomie.“

„Nemám!“ zaprotestovala. „Zvyčajne nemám. To len preto, že nikdy neviem, čo si o vás myslieť. Jeden deň ste plný nadšenia a nasledujúci zase ľahostajný.“

„Som jednoznačne nie príliš nadšený, Grangerová. Ak budem niekedy ľahostajný, určite sa to dozviete.“

Hermiona sa usmiala. Takže sa mu páčila. Bolo fajn, že to bolo vonku. „Zistím aj to, či budete niekedy nadšený?“ spýtala sa.

Zdvihol jedno atramentovočierne obočie a ona si náhle uvedomila, ako koketne to znelo. Možno mal Robin pravdu, možno sa snažila, aby žiarlil. Ale to by znamenalo, že ho mala rada. A ona ho nemala rada. Nie nejakým iným spôsobom, než ako nevrlého kolegu, ktorý jej príležitostne kúpil večeru a hľadel na prsia, ale okrem toho jej aj ukradol bonbóny a hanil šaty.

„Áno, Grangerová,“ povedal tichým zamatovým hlasom, ktorý spôsobil, že sa Hermionine srdce zatrepotalo. „Zistíte.“

*****

Po zvyšok dňa Snapa nevidela. Papierovanie ju držalo pri stole a on pracoval na náročnom elixíre, ktorý si vyžadoval jeho pozornosť.

„Nejdete von s vaším novým milencom?“ uštipačne sa spýtal, keď zamierila ku kozubu, aby sa odhopšupovala. Hermiona sa zamračila. Nenapadlo ju, že dary od tajného ctiteľa by nakoniec mali viesť k niečomu podstatnejšiemu. Nemyslela si, že by zvládla nafingovať rande. Bola mizernou klamárkou a on expertom na legilimenciu.

„Ja... uhm... stále neviem, o koho ide,“ povedala.

„Aká škoda!“ riekol. „Takže v tom prípade môžete stráviť dnešný večer vo flanelovom pyžame s miskou zmrzliny a týmto.“ Podal jej knihu. Bol to titul, ktorý spomínal predtým. Pozrela na knihu a potom späť naňho absolútne neschopná slova. Prosila ho už skôr, či si ju môže požičať, ale s hrubými urážkami to rázne odmietol.

„Len ju nezababrite kúskom nejakej mätovej čokolády, lebo vás zaživa stiahnem z kože,“ dodal.

„Ďakujem?“

„To bola otázka?“ oboril sa na ňu. Zjavne čakal viac vďačnosti za svoje veľkorysé gesto.

„Chcela som povedať ďakujem! Skutočne si to vážim.“

„To dúfam. Radšej čítajte túto, než ten brak, ktorý vám poslal váš údajný tajný milenec.“

„Myslela som si, že ten darček bol veľmi premyslený,“ ozvala sa. Cítila sa trochu zvláštne, že sa zastáva fiktívnej osoby, no odvtedy, čo si kúpila knihu, to bol jej vkus, ktorý tak kruto urážal.

„Premyslený až príliš dokonale,“ riekol Snape. „Ale prečo vám poslal knihu? Možno mohol byť schopný z diaľky zistiť, že máte rada knihy, ale odkiaľ vedel, ktorú knihu vám má kúpiť? A ako sa vyhol nákupu niečoho, čo ste už čítali?“

Hermiona zvraštila čelo. Snape začal brať tú záležitosť s tajným ctiteľom príliš vážne. Nemala v úmysle ho do toho zatiahnuť, iba chcela, aby prestal komentovať jej súkromný život. Namiesto toho mal sklony robiť ešte viac poznámok. Mala predpokladať, že ho nejaká záhada zaujme.

„Nie každý toľko premýšľa, Snape,“ povedala.

„Potom to nie je premyslené, všakže?“ odsekol.

Pokrútila hlavou a oznámila mu, že dnes už ide domov, aby si vychutnala čítanie oboch kníh. Keď odchádzala, uprel na ňu prenikavý, skúmavý pohľad, akoby si o ňu robil starosti.

*****

Nasledujúce ráno prišiel Snape neskoro. Keď sa ho odvážila spýtať, kde bol, oboril sa na ňu a potom strávil zvyšnú časť dňa vo svojom laboratóriu bez jediného slova. Ďalšie dva dni boli rovnaké. Na tretí deň konečne pozbierala odvahu, aby sa ho spýtala na dôvod jeho mlčania.

„Nenapísala Rita Skeeterová o vás ďalší článok, však?“ spýtala sa a snažila sa, aby to znelo nenútene, akoby mu dávala jeho dennú dávku elixíru.

„Čože? Nie,“ odvetil. „Prečo si to myslíte?“

„V posledných dňoch ste sa mi vyhýbali a ja som vás len raz videla v podobnom stave, a to keď o vás minulý rok napísala článok do novín, aj keď stále nerozumiem, o čo vlastne išlo. Vyjadrovala sa o vás veľmi pochvalne.“

„Boli to všetko vlastenecké drísty, o to išlo. Súcitné nezmysly!“

Hermiona, i keď s úsmevom, pokrútila hlavou. Nikdy nechápala tohto muža. „Nepáči sa vám, že ste boli vykreslený ako hrdina?“

„Ak by Potter držal svoj prekliaty jazyk za zubami a vy by ste ma nechali zomrieť, bol by som na tom oveľa lepšie.“

Jej úsmev sa vytratil. „Mrzí ma, že to tak cítite,“ povedala smutne.

„Prečo?“ dožadoval sa.

„Pretože by ste mi chýbali.“

„Je oveľa ťažšie mať zisk z elixírov bez niekoho, kto by ich varil. To máte na mysli?“ povedal hlasom tvrdým ako oceľ.

„Chcela som povedať, že by som nechcela pracovať s nikým iným, Snape. Či už na elixíroch alebo inak. Skrátka si budete musieť zvyknúť na skutočnosť, že vás mám rada.“

Nepovedal nič, len stál a díval sa na ňu. Zavládlo medzi nimi trápne ticho. „Tak už sa mi chystáte povedať, čo sa stalo?“

„Nič sa nestalo, Grangerová,“ odvrkol. Otočil sa ku kotlíku a mávol rukou, aby odišla. „To, že cítite potrebu zdieľať so mnou váš osobný život, ešte neznamená, že budem konať rovnako. Samozrejme celú vec uľahčí, keď si svoj súkromný život nechám pre seba.“

Hermiona urazene schytila zo stola šálku s elixírom. „Potrebujem, aby bola posledná dávka hrejivého odvaru uvarená do konca dňa,“ povedala odmerane.

„Je už hotová, Grangerová,“ povedal Snape s víťazoslávnym úsmevom. „Je už hotová.“

*****

O tri dni neskôr, práve keď sa Hermiona rozhodovala, čo si najbližšie daruje, dorazil ďalší darček. Lenže tento si neposlala. Bol zabalený v zelenej fólii a na lístočku bolo napísané: Pre slečnu Hermionu Grangerovú.

„Čo je to tentoraz?“ spýtal sa Snape. Stál so šálkou kávy v ruke a sledoval, ako triedi poštu.

Hermiona ho otvorila a objavila sklenenú nádobu plnú nejakej hustej, zelenej tekutiny. „Neviem.“ Začala odkrúcať vrchnák.

„Nemyslím, že by ste to mali robiť,“ varoval ju Snape.

„Isteže áno,“ povedala zamračene. „Ako inak zistím, čo to je?“

A potom ju zápach zaplavil ako prílivová vlna. Smrdelo to odporne. Hermiona si zapchala ústa a snažila sa udržať v sebe obed. Viečko na nádobe zaskrutkovala tak pevne, ako to len išlo, nie však dostatočne rýchlo.

„Merlin! Čo to, dočerta, je?“ vykríkla. Prehrabávala sa v zásuvke svojho stola a hľadala fľašu s osviežovačom vzduchu. „Je to dokonca horšie ako váš krém na popáleniny.“

„Ak by ste ma počúvali, mohol som vám povedať skôr, ako ste to otvorili, že je to s najväčšou pravdepodobnosťou kančia žlč,“ povedal Snape. Hermiona naňho v úžase pozrela. Kto, preboha, by jej posielal kančiu žlč? Túto otázku vyslovila nahlas dostatočne jedovato, až sa Snape na ňu zamračil.

„Práca so mnou vás ničomu nenaučila?“ spýtal sa. „Je to základ silného afrodiziaka. Zdá sa, že váš milenec prešiel od banálnosti rovno k veci.“

„Chce sa so mnou vyspať?“ zapišťala Hermiona.

„Nemyslím si, že to bude veľmi súvisieť so spaním,“ odvetil Snape so zdvihnutým atramentovočiernym obočím.

Hermiona nad tým chvíľu premýšľala. Niežeby nedokázala oceniť afrodiziakum, avšak vzhľadom na to, že to nebol štvrtý darček od neznámeho ctiteľa, lež prvý, to bolo viac ako desivé. Okrem toho by radšej dala prednosť dokončenému afrodiziaku pred nádobou páchnucej kančej žlče. „Je to trochu znepokojujúce,“ podotkla.

Snape sa zamračil. „Nie ste rada?“

„Nie! Nepoznám toho muža natoľko dobre, aby som od neho dostávala nejaké afrodiziakum. Najskôr by malo prejsť zoznamovacie obdobie. Afrodiziaká by mali byť odložené až do času, kedy prezradí svoju totožnosť.“

Snape zvraštil obočie a premýšľal. „Nesúhlasíte so mnou?“ spýtala sa.

„Nie, nie, myslím si, že je to veľmi logické. Váš tajný ctiteľ je očividne idiot. Najskôr kniha a teraz toto,“ povedal. „A teraz, ak vám to neprekáža, sa vrátim k práci. Diskusia o vašom mizernom osobnom živote nie je tým, čím by som chcel stráviť tých niekoľko voľných minút, ktoré mám medzi varením elixírov.“

„Sme zajedno aspoň v niečom,“ povedala a rozosmiala sa, keď sa jeho zachmúrený výraz zintenzívnil.

*****

Nasledujúci darček si taktiež neposlala Hermiona. Bol to set strieborných hrebeňov do vlasov. Hermiona si všimla lístoček, ktorý prišiel s balíkom a prečítala si ho. Jej tajný ctiteľ ju požiadal, aby sa s ním stretla v jednej z najkrajších londýnskych, čarodejníckych reštaurácií, U Houdiniho o ôsmej.

„Čo je to tentoraz?“ spýtal sa Snape ostro. Hermiona zdvihla hrebene, aby si ich pozrel. Zamračil sa. „Sú pre vás zbytočné.“

„Prečo mi hovoríte také ohavné veci?“ spýtala sa udivene a dotknuto. „Myslím, že sú nádherné.“

„Nikdy nechodíte nikam, kde by ste ich mohli nosiť,“ odvetil.

„Chodím na veľa miest,“ povedala. „A zajtra večer dokonca idem do najvychytenejšej reštaurácie. A on ma poprosil, aby som ich mala vo vlasoch.“

„Rád by som to videl,“ dodal, keď odkráčal do svojho laboratória. Hermiona za ním pozerala zmätená jeho tónom. Bol v ňom, prirodzene, jeho zvyčajný sarkazmus, avšak znelo to skoro, akoby to myslel vážne. Vrátila sa k práci znepokojená a rozrušená kvôli zajtrajšej schôdzke.

*****

Keď nasledujúci večer prišla do reštaurácie, spýtala sa vrchného, či na ňu niekto nečaká. Nečakal. Pobrala sa na toaletu, aby si ešte naposledy skontrolovala účes a mejkap. Polovicu vlasov si nádhernými striebornými hrebeňmi vypla hore a zvyšok nechala v kučerách padať na chrbát. V ušiach jej viseli malé kryštáliky a dekolt mala dostatočne hlboký na Snapovu narážku o „decentnom“ výstrihu. Len dúfala, že tajný ctiteľ ocení všetko jej úsilie.

Opäť si lámala hlavu, kto by to mohol byť. V skutočnosti už vylúčila väčšinu ich zákazníkov. Nemohol to byť ani Robin. Zastavila sa v kníhkupectve a priamo sa ho spýtala, či jej posielal darčeky. Ešte aj Ginny bola zarazená. A Harry s Ronom to považovali za zábavné.

„Nuž, určite nie je chrabromilčan,“ povedal Ron predchádzajúci večer v krčme.

„Prečo nie?“

„Pretože chrabromilčan by mal odvahu pozvať ťa von bez všetkých tých úskokov,“ odvetil.

„Stavím sa, že je slizolinčan,“ riekol Harry s lišiackym úsmevom.

„To hovoríte vždy!“ protestovala Hermiona.

„Draco!“ ozvala sa Ginny.

„Nie, Crabbe!“ vykríkol Ron.

„Končím! Už som mala dosť zábavy pre dnešnú noc. Odchádzam,“ povedala Hermiona. Ale myšlienka na Crabba či Goyla, ktorí jej posielajú afrodiziaká a strieborné hrebene do vlasov jej zovrela žalúdok. Skutočne dúfala, že sa Harry s Ronom mýlia. Obyčajne to tak bolo, pripomenula si. S posledným veľkým nádychom sa vrátila do vestibulu.

Bolo tam o niečo menej ľudí, ale nikto nový. Čakala pol hodiny. „Ste si istá, že nechcete stôl, slečna?“ spýtal sa hlavný po tretíkrát.

Hermiona skrúšene pokrútila hlavou. A vtom kútikom oka zahliadla záblesk dôverne známej čiernej. Severus Snape sedel za stolom s pohárom vína v ruke. Pozdvihol ho, keď si všimol, že sa pozerá jeho smerom.

„Vlastne vidím niekoho, koho poznám,“ povedala. Vrchnému očividne odľahlo, keď sa vybrala cez jedáleň k Snapovmu stolu.

„Tak, čo tu robíte?“ spýtala sa s rukami vbok. Neželala si žiadne špiónske akcie vo svojom súkromnom živote. Každodenné pohŕdavé poznámky boli úplne postačujúce.

„Som tu, aby som bol svedkom hlúposti a trápnosti, ktorá je nevyhnutne spojená s takýmito druhmi schôdzok. A tiež som sa dopočul, že tu majú najlepšie linguine^[1] v Londýne.“

Hermiona zvraštila čelo. Neznášala, keď sa bavil na jej účet. „Nemôžete tu byť,“ zasyčala.

„Prečo? Vari boli chýry o linguine falošné?“ spýtal sa. „To je veľmi zlé. Už som si ich objednal.“

„Tak či onak, už na tom nezáleží,“ riekla Hermiona a spustila sa do kresla oproti. Zdvihol obočie a odpil si z vína. „Neukázal sa tu,“ oznámila mu.

„Stratil odvahu?“ Kývol na neďaleko stojaceho čašníka. „Pohár vína pre dámu, prosím.“

Hermiona si prekrížila ruky a pozerala na stôl. „Neviem, čo som čakala, asi nejaký rozprávkový koniec. Lenže to sa v skutočnom živote nikdy nestáva, však?“

„Existuje rozprávka o tajnom ctiteľovi? Myslím, že som takú prepásol,“ riekol Snape. Čašník jej priniesol pohár červeného vína a Snapovi tanier linguine.

Usmiala sa. „Princ sa snažil nájsť Popolušku pomocou jej topánky,“ navrhla.

Pokrútil hlavou. „To nie je to isté. Hrebene do vlasov pasujú ktorejkoľvek žene. Chcete niečo z tohto?“ Zodvihol plnú vidličku cestovín. „Sú obstojné.“

„Pochvalná kritika z vašej strany,“ povedala. Naklonila sa, vzala mu vidličku a zjedla sústo. Boli celkom dobré. „Nie je to zlé,“ riekla a podala mu ju späť. Povzdychla si a oprela sa dozadu. „Myslíte si, že sa tu ukázal, a keď ma uvidel, odišiel?“

„Nebolo to rande naslepo, Grangerová. Podľa všetkého vedel, ako vyzeráte predtým, než vám začal posielať darčeky. S najväčšou pravdepodobnosťou je zbabelec. Povedal vám, ako ho spoznáte? Ruža pripnutá na chlopni? Či niečo iné rovnako smiešne?“

„Nie, nič. Predpokladala som, že ma osloví. Ale nikto to neurobil.“ Odpila si riadny dúšok vína a snažila sa prehltnúť svoje sklamanie. Celé to začalo ako bláznivá lesť, ale keď sa stala skutočnou, domnievala sa, že je za tým niekto, kto ju pokladá za krásnu a inteligentnú. Snape jej podal ďalšiu vidličku s cestovinami. Zjedla ich a vidličku mu vrátila späť.

„Je to jeho škoda,“ povedal a dokonca sa mu podarilo, aby to znelo súcitne, teda takmer. Mávol na čašníka. „Prineste nám ďalšie dva taniere a porciu lasagní. Táto nevďačnica trvá na tom, že mi zje pol večere.“ 

Keď chlap vyrazil preč vyplniť Snapovo želanie, Hermiona prevrátila očami. Najprv ju ponúkol jedlom a potom jej vyčítal, že ho zjedla. Typický Snape! Rozhodla sa zmeniť tému a rozhovorila sa o knihe, ktorú jej požičal. Ani sa nenazdala a už zjedli obidve porcie cestovín a vypili niekoľko pohárov vína.

„Ste opitá, Grangerová,“ obvinil ju Snape, keď sa chystali na odchod. Trochu sa zaknísala a siahla po jeho ruke. Počkal, kým získa rovnováhu a potom ju previedol cez reštauráciu s rukou na chrbte. Bolo to fajn, usúdila Hermiona. Skoro ako skutočné rande, ale bez všetkých tých trápností, ktoré prichádzajú na rad s koncom večera.

„Nie som,“ oponovala. „Som len trochu pripitá, to je všetko.“

„Takže nebudete mať problém prísť zajtra ráno načas do práce?“ Dorazili k dverám a zostali stáť vonku na ulici. Snape sa k nej otočil.

„Vôbec žiadny. Uvidíme sa ráno.“

„Áno, ráno,“ povedal potichu. Ale neotočil sa, aby odišiel. Len tam stál a pozeral na ňu.

Bol to alkohol, čo jej vohnal rumenec do tváre, nie jeho prenikavý pohľad. A vonku bola taká veľká tma, že jeho čierny habit a vlasy sa takmer rozplynuli v noci. Na kratučký okamih sa zamyslela, čo by sa stalo, ak by išlo skutočne o ich rande. Pobozkal by ju? Uvažovala, aké by to bolo – bozkávať Snapa. Nebol najkrajším z mužov, ale miloval Lily Potterovú počas toľkých rokov. Takmer zomrel na počesť jej pamiatky. Za jeho popudlivým zovňajškom muselo byť niečo, čo by stálo za to spoznať lepšie. Stavila by sa, že sa vie čertovsky dobre bozkávať.

Drahý Merlin! Mal pravdu. Bola opitá.

„Ďakujem za večeru,“ povedala, aby prerušila ticho. „Bolo to veľmi pozorné.“

„Čo iné som mal robiť, keď ste si sadli k môjmu stolu bez pozvania?“

Hermiona sa usmiala. Situácia sa vrátila do normálu. V žiadnom prípade ju nepobozká. „Dobrú noc, Snape.“

„Dobrú noc, Grangerová,“ povedal predtým, než sa konečne otočil a premiestnil preč.

*****

Nasledujúce ráno našla Hermiona po príchode do práce malú fľaštičku s nápisom „Úľava od opice“ s lístočkom, na ktorom stálo: Som si istý, že ju nebudete potrebovať. Keď ráno vstala, spočiatku ju trochu bolela hlava, ale nebolo to nič, s čím by si neporadil obyčajný aspirín. Zdvihla fľaštičku a pobrala sa do laboratória.

„Naozaj ju nepotrebujem.“

„To rád počujem,“ ozval sa Snape. Bol už zabraný do práce. Z jeho kotlíka sa pri miešaní valil fialový dym. „Teraz choďte preč. Nemám čas.“

„Tiež vám prajem dobré ráno,“ odvetila. Fľaštičku vrátila do skrine so zásobami a medzitým si všimla, že Snape v nej opäť popresúval veci. Všetko bolo poprehadzované. Rozmýšľala, že vyjde von a požiada ho, aby to napravil, uvedomila si však, že by v tom nebol žiaden rozdiel, takže sa pustila do reorganizácie. Ona balila elixíry, aby mohli byť rozoslané poštou, takže bolo dôležité, aby vedela, kde sa čo nachádza. O tri hodiny neskôr vtrhol Snape do miestnosti.

„Na vašom stole sú ďalšie kvetiny,“ povedal. Otočila sa a zistila, že sa opiera o dvere skrine so zásobami. „Práve vám ich doručili.“

Hermiona sa zachmúrila. Neobjednávala si už kvety. Museli byť od jej skutočného tajného ctiteľa. Niežeby jej to prekážalo. Snape vyhlásil, že je na ne alergický, takže sa ich bude musieť zbaviť, alebo ich skryť, kým si ich bude môcť vziať večer po práci domov. „Pôjdem a postarám sa o ne,“ riekla s povzdychom.

Keď chcela prejsť okolo, schmatol ju za ruky. Hermiona od prekvapenia zalapala po dychu. Nikdy sa jej nedotkol. Nikdy. „Ako dlho budeme pokračovať v tomto divadielku, Grangerová?“ spýtal sa. Naklonil sa tak, aby mal ústa nebezpečne blízko jej ucha.

Snažila sa tváriť nevinne. „Divadielku?“ vypískla.

„Posielali ste si darčeky od fiktívneho, tajného ctiteľa, aby ste ma prinútili žiarliť,“ objasnil. Zároveň s obvinením sa mu prsty na jej ramene zovreli a oči zúžili.

„Vy o tom viete?“

Snape sa na ňu zamračil. „Bol som špiónom, Grangerová. Trochu rešpektu, prosím.“

„Neposlala som si ich všetky,“ dodala.

„Viem.“

Hermiona naňho nechápavo pozrela. „Naozaj? Viete, kto to urobil?“

„Ja.“ To bol prekvapivý vývoj situácie, ale stále nechápala prečo? Prečo by niečo také robil? Zosmiešňovať ju? Určite to nebolo preto, že...

„Prečo?“ šepla.

Neodpovedal. Namiesto toho položil svoju otázku. „Prečo ste si ich posielali vy?“

„V nádeji, že prestanete s pohŕdavými poznámkami na margo môjho súkromného života,“ povedala. „A teraz odpoveď na moju otázku.“

„Ste sklamaná, že som to ja,“ povedal a vôbec neodvetil na tú jej. Hovoril tak tlmene, až sa zdalo, že je to skôr určené jemu, než Hermione. „Áno, myslím, že sa to dalo čakať.“ Pustil jej ruky a otočil sa. Úplne zmätená sledovala, ako odchádza.

Na jej stole bola váza naplnená až po okraj ružami, klinčekmi, margarétkami a pol tuctom ďalších kvetov. Hermiona sa opatrne priblížila ku kartičke. Aký typ kartičky by napísal Snape? Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla, keď sa za ňou natiahla. Svojou ostrou čmáranicou na ňu napísal:

Pre rozčuľujúcu, ale nádhernú ženu, ktorá sedí za stolom v Snapovej lekárni a elixíroch.

V očiach sa jej objavili slzy. Myslel si, že je nádherná. A náhle si uvedomila, že v posledných týždňoch robil pre ňu samé milé veci, tým svojím osobitým spôsobom. Pripravil pre ňu elixír dobrej nálady a dovolil jej požičať si knihu. Dokonca aj dary, ktoré jej venoval ako tajný ctiteľ, boli svojím zvláštnym spôsobom roztomilé. A v tú noc na ňu čakal v reštaurácii, ale bol príliš nervózny, aby jej prezradil pravý dôvod. Mala už vedieť, že nie je správne očakávať od neho niečo menej iritujúce.

Prihnala sa do laboratória a vrhla sa na naňho. Stál otočený čelom k dlhému pracovnému stolu, takže ho objala okolo pása a hlavu si mu oprela o chrbát.

„Ďakujem!“

„Grangerová, vysvetlite mi to!“ dožadoval sa. „Nie, počkajte. Najskôr ma pustite a potom mi to vysvetlite.“

Hermiona spustila ruky a o krok odstúpila. Snape sa k nej veľmi pomaly a opatrne otočil. Otvoril ústa, aby niečo povedal, lenže po ňom skočila skôr, než sa stihol dostať tak ďaleko. Kým si uvedomil, čo sa stalo, schmatla ho za chlopne habitu a pobozkala.

Trvalo chvíľu, než odvetil, no keď to konečne urobil, Hermionu potešilo, že ju neodtlačil preč. Keď sa jeho ruky ovinuli vôkol nej a pritiahli si ju bližšie, využila príležitosť, aby prehĺbila bozk. Minulú noc sa uložila do postele napoly opitá a úplne zmätená a rozmýšľala, aké by to bolo bozkávať Snapa a teraz bola tu a celé sa to uberalo za rámec všetkých jej predstáv. Kolená sa jej triasli a bola bez dychu, keď sa od neho konečne odtiahla a pozrela mu do tmavých očí. Neprezradili však nič, čakali na ňu.

„Ďakujem za kvety,“ zašepkala.

„A?“ spýtal sa. Ústa sa mu prehli do takmer úsmevu a ruky okolo nej pevnejšie zovreli.

„A tiež za hrebene a večeru, aj keď si ma prinútil myslieť si, že sa môj tajný ctiteľ neukázal,“ pobozkala ho na kútik úst. „A za požičanie knihy,“ ďalší bozk na druhú stranu. „A za prípravu elixíru dobrej nálady.“ Skončila s bozkom priamo na pery.

„A čo kančia žlč?“ spýtal sa potom.

„Za tú ti poďakujem neskôr,“ povedala tak zvodne, ako len vedela. Dúfala, že jej to išlo dobre.

„Už sa na to teším,“ riekol takým hlbokým a zastretým hlasom, až sa jej kolená premenili na rôsol. Oprela sa oňho, aby nespadla. Diabolsky sa uškrnul, ale zdvihol ruku a pohladil ju po líci. Očividne bola dostatočne zvodná.

„Mám ešte jednu otázku,“ ozvala sa Hermiona.

„Len jednu? Nemyslel som si, že je to možné.“

Hermiona sa ho pokúsila za tú poznámku capnúť, ale pridržal ju tesnejšie, s rukami pritisnutými o svoju hruď a pochechtával sa nad jej pokusmi. „Naozaj si myslíš, že teraz, keď ťa mám, ťa nechám len tak odísť? Aká je tvoja otázka? Sľubujem, že odpoviem len na jednu.“

„Prečo si robil taký rozruch okolo toho, že nemám žiadny súkromný život?“ spýtala sa.

Stuhol a ona premýšľala, či azda neurobila chybu, keď sa spýtala. Naozaj už na tom nezáležalo. Páčila sa mu, možno ju dokonca miloval. Nebolo dôležité, čo bolo predtým.

Po niekoľkých dlhých, mučivých okamihoch k nej natiahol ruky, vzal do dlaní jej tvár a zdvihol bradu, aby jej mohol hľadieť do očí. „Čoskoro potom, ako si začala pre mňa pracovať, som si uvedomil, že si výnimočná žena,“ povedal jemne. „Neodvážil... nemohol som očakávať, že by si,“ odmlčal sa, hľadajúc správne slová, „ocenila moje zámery, a tak som sa snažil postrčiť ťa k niekomu inému. Urobiť čokoľvek, aby som ťa dostal z hlavy.“

„Ale potom som začala dostávať darčeky od niekoho iného...“ povedala Hermiona. Nechala vetu nedokončenú, čakajúc na odpoveď.

„Hoci neboli od niekoho iného.“

„Ty si to vedel!“

„Prišiel som na to napodiv ľahko. A začal som si lámať hlavu, prečo by si niečo také robila. Takže som sa rozhodol vyviesť ťa z rovnováhy,“ dodal.

„To ti vyšlo. Som však rada, že si sa nakoniec rozhodol odhaliť svoju totožnosť.“

„Ako aj ja, Grangerová. Ako aj ja.“

A potom ju znovu pobozkal. A znovu. A znovu.

Pozn.prekl.: [1] linguine – druh talianskych cestovín. Sú podobné špagetám, ale trochu širšie, cca 6-9 mm a ploché. Pochádzajú z oblasti Janova a talianskej Ligúrie. Často sa pripravujú s plodmi mora alebo pestom.