Preklady fanfiction Harryho Pottera

FIVE PEOPLE  

Autor: Suni-Dlight

Originál: http://www.fanfiction.net/s/5454814/8/Five_People

Preklad: tigy

Beta-read: Jimmi

Prístupnosť: M (od 16.rokov)

Pairing: Dramione

Five people – Piati ľudia 

Kapitola 8: Miesta

Milý

Nie.

Pre tento konkrétny list by to bol príšerný začiatok.

Hryzúc si vnútornú stranu líca prečiarkol prvé slovo a znovu priložil brko na papier.

Potter

Asi by si bol strašne prekvapený, keby ti sova doručila tento list, nemám pravdu? Jasnačka, aj ja by som bol.

Ani vlastne neviem, prečo som sa rozhodol, že ti napíšem. Domnievam sa, že je to tým, že keď som s Gran
Po krátkom zvažovaní Draco posledné slovo taktiež škrtol.

Domnievam sa, že je to tým, že keď som s Hermionou,
Vyhláskoval to správne? Snáď áno…

spomeniem si, že vy dvaja ste veľmi blízki priatelia a potom sa pristihnem uvažovať nad tým, ako si to vôbec dokázal. Mám na mysli, veď vy dvaja a Weasley ste neboli nič viac ako čarodejníci - študenti. Ako je vôbec možné, že si porazil najdiabolskejšieho, no zároveň aj jedného z najmocnejších čarodejníkov všetkých čias? A nielen to, počul som chýry, že si ho už predtým premohol viackrát, mnohokrát odkedy si ho porazil ako jednoročný. Ako je to možné?

 Vždy ma zaujímalo, odkiaľ si bral svoju silu. Bol si sirota, nečistokrvný, vychovávali ťa muklovia a predsa si bol

Draco prestal písať, zvádzal vnútorný boj medzi tým, čomu naozaj veril a tým, o čom sa prel posledných pár rokov svojho života.

a predsa si bol silnejší ako ja.
Priznať to nahlas ma doslova ničí. Nie, nemalo tomu tak byť. A potom, vieš, čo ma ešte vážne štve? Ten deň, vo vlaku, keď som ti ponúkol svoje priateľstvo. Bolo by to akosi, ja neviem, správne, mať Harryho Pottera za priateľa. Ale ty si povedal nie a ja som ťa za to nenávidel.

Detinské, však?

Áno, viem, ale čo už môžem teraz povedať?

A tiež si myslím, že som

Draco zastonal.  Tento list akosi začal priveľa prezrádzať o ňom samotnom.

žiarlil. Hoci som mal vždy všetkého oveľa viac ako ty, oveľa viac výsad, aj tak si mal všetko, čo si si vôbec kedy mohol priať, všetko, čo som si vždy prial aj ja: bol si šťastný, mal si priateľov, ktorým na tebe záležalo a milujúcu rodinu, ktorá za teba dokonca položila svoje životy.

Myslím si, že keby sa môj otec domnieval, že Voldemort urobí čokoľvek len aby ma dostal, pravdepodobne by sa ma bez všetkého vzdal.

Ale predovšetkým, mal si Weasleyho a Grangerovú. Myslím, že ťa držali nad vodou a bolo zjavné, že aj ty si veľmi vďačný za to, že ich máš. Niekedy si prajem, aby som mal okolo seba ľudí, na ktorých by som sa mohol spoľahnúť, nie iba osobných strážcov.

Pozrel sa na kreslo hneď vedľa neho, v ktorom zaspal Greg. Chlapec si, ako na povel, odfrkol v spánku. Draco potriasol hlavou, na tvári sa mu objavil slabý úsmev.

Hoci, nemyslím, že veci pre mňa dopadli až tak zle. Vlastne, mám priateľa. A stále mám aj mamu. Dostáva sa mi vzdelania (hoci dosť zvláštneho). Asi by som nemal stráviť zvyšok svojho života fňukaním za niečím, čo nemôžem mať. Myslím, že môžem povedať, že toto si ma naučil ty.

Takže…

Vďaka

Malfoy

Draco poskladal list, chvíľu naň hľadel a zvažoval, že ho hodí do zhasínajúcich plameňov, ale napokon si to rozmyslel. Tento list mu prezradil veľa o sebe samotnom, čo, ako predpokladal, bolo vlastne zmyslom celého tohto zadania.

Vstal a ponaťahoval si nad hlavou stuhnuté svaly rúk. “Greg. Greg, no tak, zobuď sa.”

Chlapec si znova odfrkol a potom sa vzpriamene posadil. “Hm?”

“No tak, ideme,” povedal Draco, schmatol väčšieho chlapca za rameno a vytiahol ho na nohy.

Greg zívol a začal sa plahočiť nahor po schodoch, nasledovaný Dracom, ktorému na tvári stále pohrával ľahký úsmev.

* * * * *

“Tak Draco, ako ste sa mali v poslednej dobe?” spýtala sa Willowová.

Toto bolo po dlhšej prestávke prvé súkromné sedenie Draca s profesorkou Willowovou. Nie kvôli tomu, že by na ne nechodil, ale ona sama na istý čas zrušila ich sedenia, vyhlasujúc, že Draco možno 'potrebuje prestávku, aby na pár vecí získal ten správny pohľad'. Pokrčil plecami. “Povedal by som, že sa mám fajn.”

“To je dobre… hoci, keďže máte momentálne otca vo väzení, usudzovala by som, že sa budete cítiť, povedzme, trochu viac na dne.”

“Nemyslím na to.”

“Hm.” Niečo si poznačila. “Všimla som si, že ste sa vy a slečna Grangerová trochu zblížili. Je zaujímavé sledovať, ako sa k sebe správate.”

Draco znovu pokrčil ramenami. V poslednej dobe to robil dosť často. “Zistili sme, že bojovať proti sebe nikam nevedie, preto sme sa rozhodli radšej spolupracovať. Ona nie je… ja neviem… nie je taká zlá, ako som si kedysi myslel.“

“Hm.” Do jeho, pravdepodobne už preplnenej, zložky pribudla ďalšia poznámka.

“Čo je to?” spýtal sa zvedavo.

“Čo je čo?” odpovedala zmätene Willowová.

“Čo ja viem… čo si o mne myslíte? Čo ste si to zapísali do mojej zložky? Jednoducho, čo sa deje? Vyzeráte, že máte určitú predstavu o tom, prečo sa správam tak, ako sa správam, či kto vlastne som, ale nikdy mi o tom nič nepoviete.”

“Takže…” Willowowá sa odmlčala a usadila sa pohodlnejšie vo svojom kresle. Zložku položila na stôl a zadívala sa na Draca. Po chvíľke pokračovala: “Myslím, že ste prvý, kto sa ma pýta takéto otázky, prvý spomedzi všetkých ľudí, s ktorými som doteraz pracovala.”

Po tretíkrát, odkedy začalo ich sedenie, Draco pokrčil plecami. Profesorka Willowová sa zľahka pousmiala a zložila si ruky do lona. “Vy, Draco Malfoy, ste to, čo by väčšina ľudí označila ako záhadu.”

No… tak toto určite neočakával. “Prečo?”

“Mätiete ma… Keď ste prvýkrát vošli do tejto miestnosti, automaticky som usúdila, že budete ako ostatní. Sprvu odmietavý, ale do desiatich minút to vzdáte, hoci si stále budete myslieť, že moje metódy sú trochu zvláštne. Ale vy nie. Odolávali ste všetkému, o čo som sa pokúšala a keď ste konečne niečo povedali, nebolo to to, čo som očakávala. Vy a slečna Grangerová ma neprestávate prekvapovať zakaždým, keď sa stretneme.”

“Môžete so mnou diskutovať o inom študentovi?”

Tentoraz pokrčila plecami Willowová. “Pravdepodobne nie, no vy a slečna Grangerová ste si tak podobní a zároveň tak rozdielni. Pristihla som sa, že si zapisujem veci, ktoré ste mi povedali a ktoré mi ju pripomínajú, a tiež naopak. Je naozaj úžasné, že hoci viem, z akého prostredia obaja pochádzate, poznám váš spôsob života a rozhodnutia, ktoré ste urobili, tak keby som o ničom z toho nevedela, prisahala by som, že ste si vy dvaja boli oveľa bližšie, než by si ktokoľvek mohol myslieť.”

Willowová pozrela letmo na hodiny. “Náš čas vypršal. Uvidíme sa v triede.”

Draco zodvihol svoj batoh a pobral sa ku dverám. Willowová ho však ešte zastavila. “Och, Draco… akokoľvek, ak existuje aspoň jedna vec, ktorú o vás môžem s istotou povedať, tak je to to, že nie ste šťastný. Stále sa pokúšate schovať to pod maskou ľahostajnosti, ale aj tak vidím, že sa trápite. Neschovávajte sa tam dlho, Draco, nie je to dobré miesto.”

Chvíľu na ňu dokázal iba hľadieť, predtým, ako odpovedal. “Myslím, že sa mýlite.”

“Áno?” zareagovala Willowová prekvapene.

“Ja… veľa som toho prežil. Omnoho viac, ako by som kedy považoval za možné. Ale… nie som nešťastný. Urobil som množstvo chýb a s ich následkami sa musím naučiť žiť, ale… nie som nešťastný. Som tu a pokúšam sa urobiť zo seba lepšieho človeka. Možno to bude chvíľu trvať, ale dokážem to.”

Profesorka sa nezmohla na nič iné, len na neho chvíľu hľadela a potom sa usmiala. “Veľmi dobre, Draco. Prajem vám pekný deň.”

Draco jej pokývol a po ceste von za sebou zavrel dvere. Vedel, že si o ňom profesorka Willowová zase niečo zapisuje.

No, tak možno nebol šťastný.

Ale to miesto, na ktorom práve teraz bol, vôbec nebolo zlé.