Preklady fanfiction Harryho Pottera

FIVE PEOPLE  

Autor: Suni-Dlight

Originál: http://www.fanfiction.net/s/5454814/9/Five_People

Preklad: tigy

Beta-read: Jimmi

Prístupnosť: M (od 16.rokov)

Pairing: Dramione

 Žáner: Angst/General

Five people – Piati ľudia

Kapitola 9: Skaza

Draco ležal na chrbte a pozoroval purpurové a zelené svetielka, ktoré sa nad ním vznášali, poskakovali a tancovali, predtým ako zmizli, niektoré potichu, iné so slabým 'puk'. “Toto bolo pekné.”

Hermiona sa usmiala. “Veď mi aj dalo zabrať.”

Boli späť v Astronomickej veži, keďže bolo po vyučovaní, mali hotové všetky úlohy a nudili sa. Draco si nebol celkom istý, čo ho prinútilo vyjsť s týmto dievčaťom sem nahor, ale teraz bol tu a vlastne sa celkom dobre bavil. Netušil, že je Hermiona taký skvelý spoločník. Bola múdra a - odváži sa to povedať - celkom zábavná. Vlastne sa v toto popoludnie už aj raz či dvakrát zasmial.

“Napadlo ťa niekedy,” spýtal sa Draco váhavo, “odkedy sme sa prvýkrát stretli, že raz skončíme tu hore? Spolu? A budeme viesť obyčajnú, zdvorilú konverzáciu?”

“To sotva,” odfrkla si Hermiona. “Bez urážky, ale nikdy som nemala potrebu sa s tebou zhovárať.”

“Isteže. Povedal by som, že to bolo vzájomné. Nemyslíš si preto, že je toto čudné?”

Zahryzla si do spodnej pery a zahľadela sa na tmavnúcu oblohu. “Hádam, že svojím spôsobom aj áno, ale bolo by hlúpe myslieť si, že budeme voči sebe prechovávať zášť naveky. Koniec koncov, keď niekomu zachrániš život, alebo niekto zachráni život tebe, veci to zmení. A okrem toho, dospeli sme.”

“Pravda.” Draco nad tým príliš nepremýšľal, ale medzičasom asi… tak nejako naozaj dospel. Odkedy odviedli otca, staral sa o mamu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa bude starať aj o rodinné obchody, keď raz odtiaľto odíde. A už dlhšie nevidel v Hermione to muklorodené dievča, ale jemu rovnú, mocnú čarodejnicu.

“Môžem sa ťa niečo opýtať?” spýtala sa zrazu Hermiona, kým sa v dlani pohrávala s prútikom.

“Len do toho,” povzbudil ju.

Pretočila sa nabok, aby naňho videla. “Čo si tým vtedy myslel? Keď si povedal, že nie je pravda, že si ma nenávidel?”

Draco chvíľu mlčal, potom sa náhle posadil. “Prepáč, ale zabudol som, že mám stretnutie s Willowovou. Uvidíme sa neskôr, Hermiona.”

S tým vyskočil na nohy a zbehol dole schodmi. Samozrejme, nemal žiadnu schôdzku s Willowovou a bolo mu jasné, že to vie aj Hermiona. Pravdou je, že netušil, ako by odpovedal na jej otázku.

Prinajmenšom nie nahlas…

Hermiona,

predstavovala si všetko to, čo som nenávidel, alebo aspoň čo som 'mal' nenávidieť.

Bola si chrabromilčanka, priateľka Harryho Pottera a muklorodená. Mala si byť nižšie ako ja, v každom smere, spôsobe a forme.

Napriek tomu si bola so sebou vždy tak prekliato spokojná! Zakaždým, keď som ťa videl, si vyzerala šťastne. Vyčkával som na ten okamih, tú chvíľu, keď uvidím prasklinu v brnení, čo ťa obklopovalo. Urážal som ťa, intrigoval, bol som hrubý... a aj tak si tomu nevenovala pozornosť. Dokonca aj vtedy, keď Skeeterová uverejnila ten svoj článok a prakticky ťa nazvala pobehlicou, iba si sa na tom smiala.

To, že si bola schopná smiať sa, aj keď veci okolo teba očividne šli dole vodou, ma strašne vytáčalo. Ja, hoci som mal všetko, som šťastný nebol.

Mala si všetko, čo som chcel, všetko, čo som nemohol mať.

Nebolo fér a ani to nedávalo zmysel - keďže som vedel, odkiaľ pochádzaš - že si mala oveľa viac, ako som ja kedy mal alebo mohol mať.

Žiarlil som na teba tak isto ako na Pottera, ak nie ešte viac…

Ale nemohol som ťa nenávidieť. Ani v najmenšom. Bol som žiarlivý a nahnevaný aj preto, že si dostávala oveľa lepšie známky ako ja. Ale nedokázal som ťa nenávidieť.

Prekvapenie! Parádny šok, no nie?

Možno budeš jedinou osobou, ktorú nechám, aby si prečítala môj list. Je to síce veľké 'možno', ale tá šanca tu stále je.

S pozdravom,

Draco

Draco sa s úľakom zobudil. Rozhliadol sa po spálni, ale videl iba siluety ostatných chlapcov.

Na čo to len zabudol?

Vyšiel hore po schodoch, unavený a vyčerpaný, potom ako dopísal list Hermione…

 Listy.

Vymotal z prikrývok a vyskočil z postele. Ako mohol byť taký hlúpy? Čo ak ich niekto našiel?

Rýchlo zbehol po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Oheň v kozube pomaly dohorieval, ale stále vydával dosť svetla na to, aby Hermiona dokázala čítať.

“Čo do pekla si myslíš, že robíš?” zasyčal Draco.

Hermiona od ľaku až nadskočila. Otočila sa k nemu, listy si tisla k hrudi. “Draco. Ja… ty… ja… našla som ich na stole a… nechcela som, aby ich našiel niekto iný…”

Draco k nej priskočil a vytrhol jej listy z rúk. “Sú súkromné! Keď si ich našla, mala si mi ich hneď vrátiť!”

“Nemala som v úmysle ich čítať!” zvolala Hermiona. “Je mi to ľúto!”

“Veril som ti!”

“Draco, prosím… ja…”

 Draco hodil pergameny do ohňa, ktorý sa trochu viac rozhorel. Otočil sa späť k Hermione a z očí mu sršal hnev. “Nechcem už s tebou hovoriť. Nechcem ťa už nikdy viac vidieť.”

“Ja…”

“Sklapni!” Hermiona sa až prikrčila pri tom tvrdom tóne jeho hlasu, šokovaná a vystrašená zároveň. “Nechcem počúvať tvoje výhovorky! Myslel som si, že si sa zmenila, ale ty si stále tá istá do-všetkého-nos-strkajúca humusáčka, akou si aj vždy bola!”

Po tom hroznom slove zavládlo v klubovni ticho. Keď v srdci pocítil bodnutie viny, uvedomil si, že to nechcel povedať, ale bolo príliš neskoro ľutovať. Naďalej zazeral na Hermionu, až kým sa jej oči nezaliali slzami. Potom sa otočil a vybehol z miestnosti nahor do spálne.

Až keď bol späť vo svojej posteli, uvedomil si plný dopad svojho konania. Nielenže zničil jedinú vec, ktorá mu umožňovala dať voľný priechod svojim pocitom, ale taktiež zničil priateľstvo, ktoré možno začalo vyrastať z nevyhnutnosti, ale pomaly sa stávalo čímsi oveľa väčším.

Po prvýkrát po dlhej dobe... Draco plakal.