Preklady fanfiction Harryho Pottera

Severus Snape sa prichytil pri tom, že už tri minúty nepretržite pozoruje úplne mechanickú prácu na počudovanie mlčanlivej chrabromilčanky. Pravdepodobne ju dnešný výstup zničil, keď je taká tichá. Stála otočená tak, že videl jej profil. Malý noštek, trochu zdvihnutý dohora a pery stisnuté do tenkej čiary, čo svedčilo o jej zlej nálade. Nečakane pocítil sotva badateľnú úctu k dievčine, ktorá sa nebála protirečiť jemu – najprísnejšiemu učiteľovi na škole. A to pred očami spolužiakov.

Samozrejme, ak by sa on sám niekedy dostal do podobnej situácie, nikdy by sa tak ľahko nevzdal – nesadol by si do lavice a nezačal by si pokorne písať poznámky. Ak by bolo potrebné – vyhlásil by bojkot, no... čo sa dalo čakať od tejto dievčiny, ktorá aj školský poriadok porušovala len vtedy, keď všetkým hrozilo smrteľné nebezpečenstvo?

Aj tak sa zachovala dosť neštandardne. Úprimne povedané ju ani nebolo ťažké pochopiť: veď bez štipky chvastúnstva je skutočne najlepším učiteľom obrany proti čiernej mágii. Profesor Quirrell bol príliš obmedzený a ako sa kedysi trefne vyjadril Potter, z jeho zátylka trčal Voldemort – značná nevýhoda. Profesor Lockhart bol priveľmi zamestnaný svojou popularitou a tiež bol rovnako nekompetentný vo vyučovacom predmete, nehľadiac na všetky jeho silácke reči. Profesor Lupin... Remus učil naozaj zaujímavo, ale nie obranu proti čiernej mágii, skôr iba obranu pred nebezpečnými magickými tvormi. Profesor Moody, čiže Crouch, bol spôsobom výučby trochu podobný samému Severusovi, ale nedostal sa ďalej od Neodpustiteľných kliatob. Spomínať na Umbridgeovú bolo nepríjemné... len on, ktorý mal rád čiernu mágiu tak silno ako Lily Evansovú, mohol naučiť študentov brániť sa pred ňou, veď pred ním v tomto umení už nezostávalo veľa skrytých tajomstiev.

Preto Hermionu Grangerovú – dievčinu prahnúcu po úspešnej kariére a žijúcu detskými predstavami ako väčšina chrabromilčanov – nebolo treba zatracovať. Napriek tomu jej on ako učiteľ, nemohol dovoliť nechať so sebou zametať pred celou triedou. Bezpochyby nie. A preto sa nechystal rozlúčiť s myšlienkou na šťastný deň, kedy opustí Rokfort a ona mu pobalí veci.

Zrazu sa dievčina zamračila. Končekmi prstov si pošúchala koreň nosa. Severus sa na ňu zahľadel pozornejšie a vtom ho doslova ošľahol zlatistý plameň. V nasledujúcej chvíli sa v jeho mysli objavil kúsok spomienky, ktorá mu zjavne nepatrila.

„Si si istá, že si elixír uvarila správne?“ Malfoy, bledší než obyčajne, si na svetle nedôverčivo prezeral priezračnú banku. Okolo panovalo mäkké šero žalárov – nachádzali sa v triede elixírov.

„Každé ráno mi dávaš rovnakú otázku. Akú odpoveď očakávaš?“ odpovedal mu podráždený dievčenský hlas. „Ponáhľaj sa za profesorom, musím tu ešte všetko poupratovať.“

„Prečo za ním nikdy nechodíš?“

„Pretože mám strach...“

Severus omráčene zažmurkal. Stávalo sa, že ak človek nekontroloval svoje spomienky, mohol oklumentor bez toho, aby si to želal, niektoré z nich vidieť. Nie po prvý raz sa mu stalo niečo podobné. No prvýkrát videl niečo, čo vôbec neočakával. Neprekvapovalo ho, keď mu študenti v myšlienkach priali smrť. A nepohol by ani brvou, keby zrazu videl nejakú dvojzmyselnú scénu – aj to sa stávalo, lenže... Draca Malfoya závislého od Hermiony Grangerovej si nevedel predstaviť, ani keby veľmi chcel.

Po koži mu prebehol nepríjemný chlad. Už sa dovtípil pre koho dievčina tak starostlivo pripravovala elixír, ale... prečo mu nikto nič nepovedal? Draco ho ubezpečoval, že sa oňho staral sám...

„Grangerová, Grangerová, pomôž mi...“ Draco sedel na jej posteli a triasol dievčinou za plecia. Tá ospanlivo zamrmlala, nechápajúc, čo sa deje. „Grangerová, no tak poď už, je mu horšie...“

Do očí mu udrela ďalšia nekontrolovaná spŕška obrazov a nepríjemne zasiahla jeho hrdosť. Bol ochotný potichu zastonať: nie, len nebyť vďačný za život tejto malej chrabromilčanke. Od záchvatu zúrivosti ho držala len túžba poznať celú pravdu.

„Slečna Grangerová, skončite so svojím osožným trávením času a poďte bližšie,“ prikázal jej. Hermiona si povzdychla, keď začula ten zamatový hlas, ktorý neveštil nič dobré. Prikrčene urobila niekoľko krokov vpred. A potom ešte niekoľko, pokiaľ sa neocitla pred učiteľovým stolom.

„Pane?“ spýtala sa opatrne.

„Povedzte, slečna, viete o niečom, čo by ste mohli predo mnou skrývať?“ spýtal sa chladno, prevŕtavajúc ju ľadovým pohľadom.

„Grangerová, prečo to nepovieš Potterovi? Čoho sa bojíš?“

Skoré ráno. Malfoy sedí na parapete a oči si prikrýva dlaňou.

„Harry má toľko práce,“ odpovedá ticho, „ak mu poviem, ako je na tom profesor zle, podľahne pocitu viny, všetko nechá tak a bude robiť to, čo ja. A to nejde... Má veľa starostí.“

„Nie, pane,“ veľmi presvedčivo zaklamala dievčina. Ej, ej, ej, ako po nechrabromilsky!

„A čo tak trochu popremýšľať?“ naliehal ďalej s čoraz väčším hnevom.

Nikdy. Nechcel. Byť. Závislý. Od. Chrabromilčanov.

A už vôbec nie od takých „šľachetných“ Chrabromilčanov, ktorí pred ním skrývali pravdu. Už nie je malý chlapec a je schopný prehltnúť ju ako odporný, no prospešný elixír – hlavne včas. S ním nie je radno hrať sa na svätých mučeníkov, anonymne páchajúcich hrdinské skutky.

„Nie, pane,“ riekla už s podráždením. Teraz bola Potterovou kópiou a to ju prezrádzalo viac ako tie úryvky spomienok, ktoré jej prebleskovali v hlave. Keď Potter klamal, rovnako silene hovoril nie. Presne tak isto.

Pokrčil plecami, akoby prijímal jej zjavné klamstvo a sústredene sa jej zahľadel do očí. Dievčina zmeravela, nedokázala vzdorovať jeho pohľadu a on sa v tej chvíli snažil nájsť v jej orieškových očiach odpoveď.

Spomeň si, Grangerová, spomeň si! netrpezlivo ju vyzýval v mysli a neprerušoval zrakový kontakt. Zrazu jej v očiach vzplanulo nepochopenie, potom pocítil strach, ktorý z nej vychádzal a nato...

„Merlin, neviem, čo mám robiť...“ Vôňa liečivého elixíru šteklila v nose a oči z neho slzili. „Jednoducho neviem... Celý mesiac... Prešiel už mesiac a vôbec neotvára oči... Je to moja vina... Som zlá liečiteľka... Nedávala som dostatočný pozor na elixíroch, ináč by som vedela... Priala som si jeho smrť... Som vinná... Taká vinná...“

„Prestaňte! Nie!“ Oči dievčiny sa náhle rozšírili od hrôzy. Keď pocítila ľahký chaos v myšlienkach, pochopila, čo profesor robí. „NIE! Nelezte do mojej mysle. Nemáte právo!“ hlas jej prerástol do kriku. Rukami si chytila hlavu, akoby sa snažila ochrániť, zavrela oči. Hlúpe dievča! Malo by sa učiť vytvoriť štíty a nesprávať sa ako mukel!

„Pane, prestaňte!“ Od paniky sa jej spomienky rozutekali, zavreté viečka pretrhli spojenie – a hľa, Snape opäť spokojne sedel za stolom.

„Veď nemáte čo skrývať, slečna Grangerová,“ pripomenul jej prehnane mierumilovne a vstal. Pomaly obišiel stôl a zastal pred ňou zachovávajúc si odstup. „Hovorte, moja trpezlivosť nie je nekonečná.“

„Nie!“

Ó, zdá sa, že toto už dnes raz absolvovali. On prikazoval a ona kričala nie. No, čo už? Našťastie sa tu nevyskytuje celá trieda zvedavých očí, takže dievčina neodíde, kým mu neodhalí celú pravdu, ktorej sa, ktovie prečo, panicky bojí.

„Bude lepšie, ak mi to poviete, slečna Grangerová, ak nechcete, aby som vás k tomu prinútil.“

Och, to sa ani trochu nepodobalo na priateľskú radu. Skôr na hrozbu vyslovenú tichým šepotom, v ktorej nebolo ani štipky zhovievavosti. Snape bol od hnevu bledší než zvyčajne. Jej spomienky sa týkali JEHO života a teda bol povinný vytiahnuť ich z nej. Za každú cenu!

„Neodvážite sa!“ Dievčina mu okamžite uverila a cúvla. Nebolo by to prvýkrát, čo by použil neodpustiteľnú kliatbu. Urobí to bez mihnutia oka. O tom nebolo pochýb. „Ministerstvo zakazuje používať kliatbu Imperius! Zatvoria vás do Azkabanu!“ Zdalo sa mu to, alebo namiesto strachu zaznela v jej hlase obava oňho? Zaujímavé... Veľmi zaujímavé...

„Nechceli ste sa náhodou precvičiť v cloniacich zaklínadlách?“ riekol takmer spevavo a v štíhlych prstoch vrtel prútikom. Oči sa mu dravo zablysli. Rád by vedel, na základe čoho sa Hermiona rozhodla, že použije Imperius?

„Nebudete hovoriť? No, dobre.“ Snapa omrzelo chodiť okolo horúcej kaše. Už len to chýbalo, aby zaobchádzal so študentkou v rukavičkách. „Legilimens!“

Prečo používať Imperius, keď existujú zákonnejšie kúzla, proti ktorým sa dievčina neubráni, keďže nepozná účinný spôsob. Hermiona iba zúfalo zavzlykala a prstami sa zakvačila o stôl, aby nespadla. Snape vnikol do jej mysle a neúctivo odhadzoval nepotrebné spomienky.

Tvár mal popolavú a hroznú ranu na krku mu zakrýval obväz nasiaknutý liečivou masťou. Vysušené pery, chrapľavé dýchanie, zatvorené oči. Hermiona sa triasla. Prvýkrát za poldruha mesiaca prišla za profesorom, ktorému dva razy denne varila elixír. Malfoy musel náhle odcestovať domov kvôli akýmsi záležitostiam a nikomu okrem nej – humusáčky Grangerovej – nemohol zveriť takú dôležitú úlohu.

„Pán profesor... profesor Snape... odpusťte mi, tak veľmi som sa pred vami previnila,“ šepkala ticho a trasúcou sa rukou nalievala elixír na lyžičku. „Za posledný rok som vám toľkokrát želala smrť, ale... už sa to nikdy viac nezopakuje. Ste šľachetný človek, stále ste nás chránili a my... hlúpe decká... Prepáčte nám. Potrebujeme vás, pán profesor, prosím, vráťte sa. Všetci hovoria – Harry, profesorka McGonagallová, madam Pomfreyová – že už nechcete viac bojovať, preto ste sa nevyliečili. Hovoria, že už viac nemáte pre čo žiť... Pán profesor, my teraz budeme žiť pre vás a naozaj to nebude stačiť na to, aby vo vás znovu vzplanul záujem o život? Nezomierajte, profesor Snape, život nie je prázdny!“ opatrne mu napravila obväz. „Za oknom tak krásne svieti slnko. A dnes v noci bol mesiac nižšie než obyčajne. Taký veľký a okrúhly ako reflektor na aute... Na večer hlásia dážď...“ náhle sa reč dievčiny prerušila – zúfalo sa rozplakala.

Pozrime sa, ďalšia spomienka – zjavne staršia.

Malfoy sedí na nemocničnom lôžku. Jeho obvykle nahladko začesané vlasy sú rozstrapatené a on rozrušený.

„Grangerová, odpovedz, zachránila si profesora? Žije?“

„Áno, Malfoy, vyslala som signálne kúzlo, len čo si stratil vedomie,“ poslušne odvetila chrabromilčanka sediaca na stoličke oproti. Ruky mala zamazané od krvi, tvár pokrytú špinavými fľakmi. „Potom som sa pokúsila zastaviť šírenie jedu v krvi. Je to zázrak, že žije. Je to zázrak, že si si to všimol. Ďakujem, Malfoy.“

„Vedel som, že nesklameš,“ šepká s úľavou a opiera sa dozadu o vankúš. Zatvára oči. „Grangerová, my ho postavíme na nohy. Ty vieš variť tie prekliate elixíry a ja viem... Zoženiem bezoáre... Pomôžeme Snapovi... Pomôžeš mi?“

„Áno, Malfoy, pomôžem, len o tom nikto nesmie vedieť... Harry...“

Snape si ani nestihol uvedomiť zmysel toho, čo videl, keď sa spomienky začali mihať rýchlejšie.

„Hermiona, prepáč, ale ľúbim Lavender. Zostaňme priateľmi...“

„Tá prekliata Rita Skeeterová zase napísala odporný článok!“

„Budem bývať u Síriusa! Budem bývať u Síriusa!“

„Vingardium LEviosa, a nie LeviOsa!“

„Prečo som mal povedať Čcho, že si škaredá?“

Úryvky rozhovorov, tváre jej priateľov a pre Severusa akési neznáme miesta. Zrazu pochopil – Grangerová sa snaží pred ním ochrániť svoje spomienky, hoci nevie, ako sa skoncentrovať. Jednoducho mu hádže do tváre kúsky svojej minulosti, ktorá nesúvisí s udalosťami, ktoré ho zaujímajú. Ani trochu ho nezaujímalo, prečo Ronald Weasley uprednostnil Lavender Brownovú a ako sa tešil Potter, keď sa dozvedel pravdu o Síriusovi Blackovi. Potreboval informáciu, ktorá sa týkala len jeho.

„Hermiona, som – totálny úbožiak!“

„Harry, ty si najlepší zo všetkých, ktorých poznám... Všetci sme podcenili Snapa... Prosím ťa, len si nesiahaj na život. Zachránil si celý svet.“

„S JEHO pomocou,“ nečakane skríkol a vyskočil na nohy. Kniha, ktorá mu ležala na kolenách , spadla. „Ak by nebolo Snapa, Voldemort by vyhral a čo som preňho urobil ja? Alebo môj otec? Nič dobré a on nás naďalej chránil. Nemôžem mu pomôcť dokonca ani teraz – jednoducho ma k nemu nechcú pustiť. Pomáham s rekonštrukciou hradu namiesto toho, aby... mimochodom, ty sa kam pravidelne strácaš?“ spýtal sa Harry už trochu upokojený a znovu si sadol do kresla.

„Tiež pomáham s rekonštrukciou, ale v inej časti,“ zamumlala Hermiona.

„Protego!“ Spomienku, ktorú našiel s takou námahou, prerušil bolestivý úder do pleca. Hermiona nakoniec premohla stuhnutie, vytiahla prútik a vykríkla záchranné kúzlo, ako to kedysi urobil Harry.

„Pane, prosím, už nie,“ riekla prosebným hlasom. A z očí jej na jemnú pokožku líc stekali veľké slzy. Profesor sa zamračil v nepochopení. Kúzlo Legilimens obvyčajne nespôsobovalo bolesť. Prečo sa teda hrdá chrabromilčanka dusí slanými slzami?

„Takže ste to boli vy, slečna Grangerová, kto mi zachránil život?“ tónom jeho hlasu by sa dal sekať ľad. Bol schopný od zlosti liezť po stene. Len to nie! Za to, že dýcha, je zaviazaný nejakej dievčine? Vari sa v nemocničnom krídle nenašli iní pomocníci? Draco je tiež dobrý – to si ale našiel pomoc! Profesorov rozum sa búril proti prijatiu takej pravdy. Ešte šťastie, že mali dosť rozumu nezaťahovať do toho Pottera. „Odpovedajte, keď sa vás učiteľ pýta!“ skríkol celý bez seba od hnevu.

„Nemôžem, pane, nenúťte ma,“ prosila naďalej a ustúpila o dva kroky dozadu, „nie, nie, nie...“

„Zopakujem svoju otázku, slečna Grangerová. Boli ste to vy, kto...“

„Áno, áno. BOLA. SOM. TO. JA!“ Dievčina prenikavo vykríkla. V ďalšej chvíli jej oči pohasli, na sekundu okolo nej vyšľahol belasý plameň a zrútila sa priamo na chladnú podlahu.