Preklady fanfiction Harryho Pottera

Severus Snape nenávidel dážď. Opovržlivo krivil pery, keď čarodejníci s vytržením začali hovoriť o tejto odpornej nálade živlov ako o zázraku prírody. Boli to skutočne iba hlúposti, veď už aj obmedzení muklovia pochopili, že zo zázraku zostalo len slovo. Keďže nebol umelecky založeným človekom, neveril na bosé múzy, ktoré sa sotva dotýkajúc kaluží ľahkými nôžkami, prichádzali za dažďa k spisovateľom a bozkom na zátylok im darovali viac inšpirácie než za iného počasia. Nechápal, čo romantické vidia študenti na bozkoch v daždi. Akoby im nestačili vlastné mokré šaty – musia ešte aj cudzie ohmatať! Nevidel žiadnu krásu v miliónoch kvapiek padajúcich zo zamračeného neba. Sú len nepríjemnosťou. Ako teraz. Hoci ho pred studenými kvapkami chránila mágia, no pred zmenou klímy vzduchu sa nebolo také ľahké ubrániť. Odrazu sa stal viskóznejším, a teda aj chladnejším. Schúlil sa, keď zacítil dotyky vetra prenikajúce až do kostí.

Napriek tomu nemal inú možnosť. Musel odsunúť všetky svoje povinnosti a zájsť do Rokvillu porozprávať sa s jedným z potenciálnych kandidátov, ktorý by ho mohol zastúpiť. Čím viac mal toho spoločného so školskými záležitosťami, tým sa proces jeho odchodu urýchľoval, čo ho mohlo len tešiť. Hneď ako sa na obzore objavila šanca v čo najbližšom čase odísť z Rokfortu, sa Severus ihneď vychytil do dediny a po tisíci raz preklínal tú „múdru“ hlavu, ktorá zakázala premiestňovanie z priestorov školy. Teraz by sa premiestnil z Troch metiel rovno do svojho kabinetu. Nebrodil by sa prázdnou ulicou a nepociťoval by, ako mu cípy habitu oťažievajú od dôverného stretnutia s kalužami.

Keď opäť na chvíľu zdvihol oči, stuhol s úprimne udiveným výrazom, ktorým by mimoriadne potešil ducha Zloducha, keby ho pozoroval.

Z bočnej uličky vedúcej od pošty a Medových labiek nevyšiel nik iný než Hermiona Grangerová. Čo mohla robiť v Rokville počas vyučovania, kedy sem majú študenti zakázané chodiť? Navyše rovno v muklovskom oblečení; ani habit, ani školská uniforma... a šaty, ktoré mala na sebe vyzerali, pravdupovediac, pomerne zvláštne. Bunda farby borovicového dreva rozopnutá odvrchu až nadol, čo jej nesporne neumožňovalo plniť jej základnú funkciu – chrániť telo. Tmavé tričko, ktoré bolo možno pôvodne svetlé, ale od dažďa zmenilo odtieň, mala úplne mokré. Džínsy – pre Snapa absolútne príšerný odev – vykasané takmer po kolená. Vôbec sa nesnažila chrániť pred dažďom. Kapucňa jej nezakrývala hlavu, takže jej vlasy vyzerali ako po sprche. Po nechránenej tvári voľne stekali kvapky kresliac krivolaké cestičky. Hermiona nepoužívala mágiu – jej ruky boli na to asi príliš zamestnané: v pravej ruke držala topánky a v ľavej akýsi balík.

Snapovo kúzlo stratilo silu, len čo ho prestal udržiavať a na jeho hlavu sa začali sypať kvapky dažďa ako hrach z roztrhnutého vreca. Strhol sa, precitol a znovu prinútil mágiu, aby mu slúžila. Pobral sa k chrabromilčanke, ktorá nemala ani tušenia o jeho prítomnosti. Tá naďalej bosými nohami rozstrekovala vodu a usmievala sa pri tom. Zdalo sa, že si chladný dážď skutočne užíva. Veľmi hlúpe!

„Dobrý deň, slečna Grangerová,“ obrátil jej pozornosť na seba, keď ju dostihol. „Vidím, že teraz nechodíte nielen na moje hodiny. Kto mal tú česť okrem mňa?“ Hermiona sa prudko zastavila. Zdvihla oči a po tvári pokrytej hnevom neba jej preletel tieň úsmevu. Merlin, a on ešte pred desiatimi minútami neveril v existenciu múz! A hľa, jedna – priesvitná, s ľahkým striebristým odtieňom, s pavučinkou modrých žiliek na odokrytom krku priťahujúcom pohľad, s hrivou trblietajúcich sa vlasov v sotva postrehnuteľných lúčoch slnka a úsmevom nadpozemskej bytosti.

Nadpozemskej, pretože pozemské sa tak usmievať nevedia, keďže poznajú chuť bolesti a trápenia... Ich sa už dotkol ničivý dych cudzích smrtí, snažili sa ich zviesť pozemskými pokušeniami, zniesli im k nohám celý svet... A ona sa usmievala ako dieťa, ktoré prišlo na svet len včera – otvorene, akoby nechápala, čo robí. Veď ju určite musela zasiahnuť negatívna stránka slávy. Ale dievčina bola skutočne nadpozemská, pretože sa zdalo, že sa vôbec nedotýka toho všetkého prachu vôkol nej.

„Som tu so súhlasom profesorky McGonagallovej,“ odvetila zdvorilo a mierne mykla hlavou. Tucet kvapiek sa mihol vo vzduchu, na moment v ňom zostal visieť a potom, podvoliac sa zemskej príťažlivosti, voľným pádom dopadol do blízkej kaluže. A osobitá krása každej z nich zanikla rozplynúc sa v celistvom obraze. „Potrebovala som si vyzdvihnúť zásielku. Aj tak máme teraz voľnú hodinu,“ dievčina bezstarostne pokrčila plecami. A v očiach sladkých ako nugát boli odrazu vidieť orechy, na ktorých si možno ľahko vylámať zuby. Znepokojila sa. Strach rozkolísal celú jej myseľ do najmenších čiastočiek. Snape to takmer vycítil z vibrácií vzduchu. Nakoniec sa spamätala a pochopila, že stojí dva kroky od človeka, ktorého si nestálo za to idealizovať. Úplne bezmocná, lebo by stihol päťkrát vyriecť Avada Kedavra, pokým by vo svojich voskových prstoch zovrela prútik.

„Sovy už viac do školy nelietajú?“ prevŕtal ju podozrievavým pohľadom.

„Bola to objednávka z muklovského obchodu a pravidlá poznáte rovnako dobre ako ja. Možno si ju vyzdvihnúť len...“

„V Rokville, áno,“ prikývol súhlasne. „Zaujímalo by ma, čo momentálne chýba v čarodejníckom svete?“

„Čokoláda,“ odvetila dievčina a náhle prišla do rozpakov. „Belgická čokoláda pre pána Malfoya.“

„Zrejme neklamete,“ skonštatoval prekvapene, „hlúpejšie ospravedlnenie som ešte nepočul. Prečo naboso?“ pokračoval vo výsluchu.

„To je jedno, nohy mám tak či tak mokré,“ pokrčila plecami už s miernym podráždením. Prestalo ju baviť pokorne stáť a odpovedať na zadané otázky. Chcela sa čo najskôr dostať do hradu k teplému, príjemne praskajúcemu kozubu. Šálka horúcej čokolády s mandľami sa jej zdala najnaliehavejšou vecou na svete. Ani Snape teraz nemohol nahradiť jej túžbu, pretože ju nijako nemohol zohriať. Teda, teoreticky mohol, napriek tomu bolo lepšie nedoprosovať sa praktickej ukážky.

„Použiť mágiu vás, pravdaže, nenapadlo,“ podotkol uštipačne a namieril na ňu prútik. Ale keď zbadal, s akou nezmyselnou hrôzou zareagovala na ten pohyb – pamäť tela reaguje rýchlejšie ako rozum – spustil ruku.

„Načo sa chrániť pred dažďom?“ začudovala sa Hermiona a hnevala sa na seba za zbytočný strach. Musela ho prehltnúť ako studenú kašu. Nasilu a bez chuti do jedla. „Je to to najlepšie, čím nás príroda mohla obdariť. Symbol očisty. Nádej na nový deň. Veď po daždi sa určite objaví dúha a to je to isté, ako uvidieť sen. Mám rada dážď. Prekvapuje vás to, pán profesor? Naozaj nikto z vašich známych nemá rád dážď?“ v nasledujúcej chvíli si dievčina zahryzla do jazyka. Zaujímalo by ju, ktorý smrťožrút – iných známych Snape pravdepodobne nemal – sa pristavil, aby obdivoval krásu vody padajúcej z nebeskej klenby na hriešnu zem?

„Ale nie, má... Mala...“ opravil sa a mrak, o nič tmavší ako ten, ktorý teraz zakryl kúsok neba nad ich trpiacimi hlavami, mu skĺzol na bledú tvár.

„Oh...“ dostala zo seba Hermiona. To bolo naozaj hlúpe.

„Dobre, slečna Grangerová, poďte,“ posúril ju a rozhodol sa ignorovať záblesk viny, ktorý sa objavil v jej sladkých očiach. Nepohla sa a ďalej k sebe pritískala bonbóny pre Draca Malfoya. Ako absurdne to znelo. Bonbóny pre Draca Malfoya. Bol to pocit, akoby čaj v Troch metlách podávali príliš silný.

Snape sa uškrnul. Samozrejme, že sa s ním nechystala ísť nikam. Dievčina sa proste bála. Teraz by sa mal zamyslieť, či je prospešné konať dobro v prospech druhých? Zatiaľ dosahoval len samé negatívne výsledky. „Nie ste moja najobľúbenejšia študentka, no ani tak nie som schopný nechať vás napospas búrke.“ Očami ukázal na rýchlo sa pohybujúci oblak. „Do Rokfortu prísť nestihnete Tri metly sú počas všedných dní pre študentov zatvorené. Takže by ste sa mali radšej poponáhľať a rýchlo sa rozhodnúť, čoho sa bojíte viac: mňa alebo bleskov? Ak druhej možnosti, radím vám pridať do kroku, lebo sa chcem dostať do bezpečia skôr, než ma ohlušia prvé údery hromu.“ Otočil sa a zabočil do jednej z uličiek. Hermiona chvíľu váhala a potom sa pobrala za ním. Vôbec sa nebála búrky, avšak... nenasledovať ho sa javilo ako najväčšia chyba.

*****

„To je váš dom, pane?“ spýtala sa s opatrnou zvedavosťou po desiatich minútach mlčania naplnených šumom dažďa, zvukmi otvárajúcich sa dverí a krokov po úzkej chodbe. Keď sa nakoniec ocitli v nečakane svetlej obývačke, rozhodla sa položiť mu túto otázku, zatiaľ čo Snape bol zamestnaný celkom prozaickou činnosťou: zapaľovaním ohňa v kozube, lebo v dome bolo citeľne chladno. „Po odchode zo školy neodídete príliš ďaleko od Rokfortu.“ Škoda, že nemal oči na chrbte, pretože by ho udivil oheň nádeje, ktorý jej pri tých slovách vzplanul v očiach.

„Nie,“ pokrútil hlavou, čím Hermionu dosť prekvapil. Správal sa tak... po domácky, ako sa na návšteve nikdy nesprávame. „Presnejšie, nie celkom. Kedysi dávno patril mojej vzdialenej príbuznej, ktorú hneď na začiatku vojny zabili – každým cólom patrila ku strane svetla. Dom som zdedil. Nieže by som bol obdivovateľom zlatých stien, veľkých okien a pokojného podriemkavania pri kozube.“ Hovoril tak pokojne, vyrovnane, nerobil z tejto časti svojho života tajomstvo. „V tom čase som však potreboval miestnosť, v ktorej by som sa mohol stretávať so smrťožrútmi bez vzbudenia prílišnej pozornosti. Dom sa mi hodil a po vojne som ho nemal kedy predať. Keď skončím so školskými záležitosťami, zbavím sa ho. Ale zatiaľ,“ skončil s manipuláciou, otočil sa a uškrnul,“ si ho nechávam ako útočisko, kde si môžem oddýchnuť od hluku školy.“

„A kde bývate, pane?“ ticho sa zaujímala Hermiona a opatrne položila balík na stolík pre poštu. Snažila sa dotýkať čo najmenšieho počtu vecí. Bolo jej trochu nevoľno z toho, že sa fakticky nachádzala v jeho dome. Nevoľno a zároveň z toho bola rozrušená.

Snape sa na chvíľu odmlčal, akoby nevedel, či by mal uspokojiť jej netaktnú zvedavosť.

„Tam, kde sa možno dotknúť neba.“ Nedal jej čas, aby sa spamätala a dodal: „Slečna Grangerová, urobte mi malú láskavosť a vysušte si oblečenie, inak mi zaplavíte celý dom.“ Po tých slovách rýchlo opustil miestnosť. V susednej izbe sa znervózňujúco roztancovali tiene. Zjavne aj tam zapálil svetlo.

Dievčina dala na jeho radu-prosbu-príkaz a potom si s nohami pod sebou sadla do kresla pri kozube. Nazdávala sa, že sa profesor nenahnevá. Nech bol aký chcel, bolo nepravdepodobné, že by svojich hostí nútil sedieť na koberci. A ona bola teraz jeho hosťom, nie študentkou.

Tam, kde sa možno dotknúť neba, zamyslene si zopakovala a nechápala zmysel tej krásnej frázy. Snáď sa Severus Snape nezdržiava na Mesiaci?

„Pán profesor, Harry ma bude hľadať,“ povedala, keď sa vrátil. Ani ju nenapadlo, ako netaktne to mohlo vyznieť.

„Ó, ďakujem za upozornenie,“ chladne si odfrkol, „môžete mu poslať sovu.“

Hermiona sa odmlčala a predsavzala si už viac nič nehovoriť, lebo v Snapovej prítomnosti si večne nedávala pozor na jazyk.

„Nuž, slečna Grangerová, môžem vám ponúknuť ohnivú whisky a ohnivú whisky, vyberte si,“ veľkoryso jej navrhol a zjavne sa rozhodol, že nebude venovať pozornosť jej netaktnosti. Spustil sa do susedného kresla a podal jej sklenený pohár na whisky.

„Vy pijete so študentmi?“ dievčina zagúľala očami a v rozpakoch si vzala nielen pohár, ale tiež mu dovolila, aby jej doňho nalial tekutinu jantárovej farby s jemnou arómou vanilky, medu a lieskovcov. Takmer ako zmes liehovín z Grande a Petite Champagne.

„Pijem so svojimi hosťami,“ opravil dievčinu, keď postavil fľašu na dlážku, „sem-tam...“ Znovu sa uškrnul. Aký očarujúci bol ten jeho zvláštny polo úsmev s nádychom horkého pochopenia. „Tento dom často využíva Draco a nič tu okrem pitia po sebe nenecháva. Prepáčte, slečna Grangerová, ale ani kvôli vám nepôjdem do dažďa, aby som niekde kúpil čaj.“

„Zaobídem sa aj bez neho, ďakujem. Aj keď vo všeobecnosti nepijem,“ neochotne priznala. Presvedčila sa, že Snape svoje ostne nikdy nestráca. Mohol hovoriť menej ostrým tónom a dovoliť zamatovým polohám svojho hlasu sa naplno rozvinúť, avšak tým sa nestal menej sarkastickým. Zázračné premeny sa nedejú a ľudí nemožno premeniť na anjelov ako tekvicu na koč.

„Zvláštne, ale Draco mi hovoril, že sa z vás stal skvelý spoločník na pohárik či dva. Nesklamte ma, slečna Grangerová, inak vás vystrčím za dvere,“ prirodzene, žartoval. Odpil si z whisky a na chvíľu zavrel oči. Mal unavenú tvár. Unavenú, akoby ho niečo trápilo. Asi nočné mory, ktoré sa nikdy neskončia. Och, pre človeka, ktorý ho bláznivo miluje (teraz Hermiona definitívne strácala svoje hlúpe podozrenia typu zrazu sa mi zazdalo) bolo veľmi zložité prijať ho takého, akým bol a aké to teda mohlo byť pre samotného Snapa?

„Nikdy by som si nepomyslela, že s Dracom klebetíte o chrabromilčanoch,“ uškrnula sa a zrazu ju napadlo, že by nikdy neverila, že prísny profesor Snape bude s tými istými chrabromilčanmi piť.

„Okolnosti,“ neurčito kývol rukou a opäť otvoril oči. Odrazili sa v nich tancujúce plamene vysielajúce smaragdové iskry. „Draco vás ustavične spomína a mne nezostáva nič iné, len prijať rolu pasívneho poslucháča.“

„Prepáčte, pane. Určite je to nie je ľahké, lebo bezpochyby pospomína všelijaké hlúposti,“ odfrkla dievčina.

„To je pravda. Všetkému je na vine tá vaša muklovská čokoláda... Priznajte sa, čo do nej pridávate predtým, než mu ju dáte?“

„Samozrejme, omamujúci elixír,“ uškrnula sa Hermiona. Téma bola vyčerpaná a pavúk trápnosti začal rýchlo tkať pavučinu mlčania. Dievčina si odpila pár dúškov – skôr cielene než z chuti. Za počiatočnou jemnou vanilkovou príchuťou postupne prenikali záverečné ovocné tóny... Áno, táto ohnivá whisky sa odlišovala od tých, ktoré mala možnosť, síce nie často, vo svojom živote piť. To, čo čarodejníci nazvali takým príšerným slovom, pripomínalo skôr muklovský koňak, pretože po jačmennom destiláte s názvom whisky tu nebolo ani stopy.

„Máte zaujímavú ozdobu, slečna Grangerová,“ prerušil ticho. Tiež si zjavne stihol vychutnať nielen ovocné tóny, ale rozpoznať v nich aj maliny. Očami ukázal na nápis humusáčka, ktorý bolo vidieť odvtedy, čo Hermiona prekročila prah domu a vyzliekla si bundu.

„Toto?“ Hermiona mierne otočila ruku, aby sa znovu stretla zoči-voči so strašnou pravdou, ktorú ju prinútili nosiť na koži. „Áno, zaujímavú. Táto vojna každému z nás zanechala podobný darček. Aby sme nezabúdali. Každý na svoju lekciu.“ Snape by bol odprisahal, že teraz narážala na jeho temné znamenie, napriek tomu nepohol ani brvou. „Ja som sa svoju naučila. Neverím na nadradenosť čistej krvi, lebo tá ešte nie je zárukou výnimočnosti.“

„Tak to ste boli vy, kto Draca naučil tie slová!“ prekvapil sa a zároveň tým prekvapil aj samotnú Hermionu. „Zábavné. Bystré pozorovacie schopnosti. Teraz môžete neobmedzene prijímať ľubovoľné závery... veď ste, zdá sa, pomstená... Molly Weasleyovou? Čo je, slečna Grangerová?“ spýtal sa, keď si všimol, ako sa zmenil výraz jej tváre.

„Nemám to slovo rada. Pomsta. Už jeho prvotný význam nesie v sebe zápornú stránku,“ Hermiona opäť užasla nad tým, že len tak sedia v kreslách a pokojne diskutujú o vážnych témach. Ako príjemne sa teraz cítila! Rovnako ako v detstve, keď sa zababušila do obľúbeného vlneného svetra.

„To znamená, že si nezaslúžila smrť?“

„Smrť si zaslúži každý, kto ju prináša, len nechápem, ako môže mať niekto radosť z faktu akejsi pomsty. Viete, prečo sa Harry nehrdí tým, že zabil Voldemorta? Práve preto, že ho zabil. A každá radosť na tento účet, to je... stredoveké tmárstvo. Ako je možné velebiť kult zabíjania?“

„Áno, ste pacifistka,“ podoklol zamračene. V prvej chvíli Hermiona nepochopila príčinu jeho rozmrzenej poznámky. Za tých niekoľko minút si stihla zvyknúť na jeho pokoj... Rýchlo zanalyzovala vyrieknuté slová a takmer zavyla. Skutočne by bolo lepšie, keby zostala pri predchádzajúcom sľube a mlčala. „Vy si príliš dramaticky vzťahujete všetko na seba. Verím aj v prospešnosť eutanázie, pán profesor.“ Odvrátila sa. Nech sa deje, čo sa deje. Trebárs aj autodafé^[1]. Dôležité je, že sa prinútila to povedať. Naozaj reaguje príliš emocionálne na akúkoľvek zmienku o zabíjaní...

„Keby bol Dumbledore jediným...“ pretiahol akosi melancholicky a dopil whisky. „Dovolil som vám opäť navštevovať moje hodiny a vy ste riaditeľke napísali žiadosť o individuálne štúdium predmetov. Bojíte sa ma, je to tak, slečna Grangerová?“ zamatový tón jeho hlasu ju chytil do pasce.

„Mám svoje dôvody.“

„Samozrejme, určite objektívne,“ zaironizoval Snape.

„Naopak, dosť subjektívne,“ smelo odvetila Hermiona. „Bojím sa vás, pán profesor, skutočne veľmi bojím, avšak... vôbec nie tak, ako si myslíte. Ľaká má vaša moc nad ľuďmi a nie množstvo vašich obetí.“ Drzá odpoveď, no nečakane mu bola po chuti. Po dvoch týždňoch jej uštvaných pohľadov, ktoré občas zachytil vo Veľkej sieni, bolo toto priznanie podobné hltu mrazivého vzduchu.

„Inak povedané, máte strach z vlastnej nevedomosti,“ skonštatoval zamyslene. „Bojíte sa oklumencie... pri Merlinovi, slečna Grangerová, nikto vám nepovedal, že podobnú moc môže nad vami získať ktokoľvek? Nemusí vám liezť do hlavy, aby pochopil váš postoj k tým či oným veciam. Dajte mi ruku!“ nečakane ju požiadal a mierne sa naklonil. „Ľavú.“

Dievčina, ktorá v prvom momente čakala búrku, zmätene počúvala jeho reč. Dočerta, ako jednoducho to znelo; bála sa vlastnej nevedomosti, jeho moci nad ňou, no ani najmenej samotného profesora. Neschopnosť objasniť tento strach ju priviedol na falošnú stopu. Pokrčila plecami a poslušne mu podala ľavú ruku nechápajúc, načo mu bude.

Studené prsty sa ovinuli okolo jej zápästia a od toho dotyku, v podstate intímneho, kvôli šeru panujúcemu v miestnosti, sa jej takmer zrýchlil dych. Banálny pohyb prstov v nej vyvolal také úprimné nadšenie, až sa jej srdce bolestivo zovrelo. Palec položil kúsok vyššie – tam, kde bol cítiť pulz.

„Teraz hovorte, slečna Grangerová,“ prikázal jej.

„O čom?“ udivila sa dievčina.

„O všetkom. Uvidíte, či váš pulz prezradí vaše tajomstvá. Poďme to vyskúšať. Napríklad... Harry Potter.“ Snape sa započúval. Nie. Buch-buch-buch. „Ronald Weasley.“ Buch-buch-buch. Opäť vedľa. „Počujte, vy ste naozaj len priatelia? Žiadne romániky?“ Zdalo sa, že bol sklamaný.

„No... mám rada metlobal.“ Hermionu nenapadlo nič lepšie. Vždy je to tak. Keď ťa požiadajú nemyslieť na veľkú ružovú opicu, s istotou ju nedostaneš z hlavy až do konca dňa. Keď ti prikážu hovoriť, myšlienky uletia a nezostane po nich ani stopa.

„Klamete,“ skonštatoval Snape. „Strhnem Chrabromilu päť bodov za nehanebnú lož.“

„Melasový koláč.“ Buch-buch-buch.

„Žiadne emócie.“

„Transfiguráciu.“ Buch-buch... buch.

„Je tam niečo,“ súhlasil profesor a nespúšťal z nej upretý pohľad. Temnota priťahovala jeho oči. Zdalo sa, že okrem nej nebude tejto bezmesačnej noci existovať nič iné na svete. „Dážď,“ poradil jej.

„Dážď,“ zopakovala dievčina. Buuuch-buch-buch.

„Stáva sa,“ súcitne si povzdychol, očividne prijal podobné vybočenie z normy. „Pokračujte.“

„Marhuľový džem.“ Buch-buch-buch.

„Zaujímavé, koho teraz balamutíte, mňa alebo seba?

„Ohnivá whisky.“ Buch-buch-buch.

„Vy celkove vždy klamete, alebo je to dnes výnimočná situácia?“

„More.“ Buch-buch-buch.

„Typické, nie natoľko, ako si myslíte. Dobre, vráťme sa späť k ľuďom. Draco Malfoy...“ Buch-buch-buch. Snape sa po prvýkrát potešil. „Viktor Krum.“ Buch-buch-buch. „Zaujímavé, klebetilo sa, že máte románik.“

„No tak, koniec, stačí!“ Hermiona stratila trpezlivosť. Avšak neopovážila sa vytrhnúť si ruku. „Dobre, som ľahko čitateľná. Súhlasím. Naisto sa začnem učiť kontrolovať emócie, aby sa so mnou nikto nemohol zahrávať. Prosím, pán profesor, zmeňme tému. Prečo ste boli v Rokville?“

„Zoznámiť sa s novým učiteľom.“ Mal by jej pustiť ruku. Ale bolo také príjemné cítiť, ako pod jeho prstami bije jej život... „Viete, vy sa s ním určite spriatelíte.“

„A kedy plánujete od nás odísť, keď sa vám náhrada tak zapáčila?“

„O dva dni,“ pokojne odvetil Snape, ktorý ešte sám neveril svojmu šťastiu. Buch...buch...buch...buch...buch... Náhle kladivko pod jeho palcom ožilo. Zdvihol hlavu. Dievčina, ktorá tiež zacítila zrýchlený tlkot srdca, sa neodvážila ani nadýchnuť. „To je skutočne zaujímavé,“ riekol do napätého ticha. „Slečna Grangerová, a čo ak poviem...“

„Nie, nemusíte nič hovoriť...“ Zúfalo mykla rukou, lenže akoby sa dokázala vzoprieť jeho sile? Stíchla.

Snape sa samoľúbo usmial. Na jej tvári videl neskrývanú paniku. Mierne sa naklonil k jej pulzu a takmer nečujne, proti jej vôli, šepol: „Severus Snape.“

Pozn prekl.: [1] autodafé – v stredoveku verejné pálenie kacírov, kacírskych spisov po rozsudku katolíckej inkvizície (najmä v Portugalsku a Španielsku)