Preklady fanfiction Harryho Pottera

Ten dom nikdy nikomu nepatril. Muž, ktorý ho staval pre svoju milovanú, stratil o ňu záujem skôr, ako bol zatlčený posledný klinec, a pretože v ňom nechcel bývať, ponúkol ho na predaj. Pravda, trochu zaváhal, keď si dom postavený z lásky chcel kúpiť človek, ktorého čerň slúžila ako urážka pre množstvo svetla, ktoré sa voľne šírilo cez francúzske okná, ale... Niekedy je túžba vymazať spomienku na lásku a všetko, čo s ňou súvisí silnejšia než estetika. Preto sa akt kúpa-predaj zavŕšil v priebehu niekoľkých dní a  pre predávajúceho mimoriadne vhod, lebo neprešli ani tri týždne a Voldemort, v znovuzrodenie ktorého nikto neveril, dal o sebe vedieť. V tom čase už nezáležalo nielen na výbere kupca, vtedy sa všetko muselo ukončiť čím skôr, aby pri potrebe odísť nikoho nič nedržalo.

Snape dal tiež nadlho zbohom túžbe prekročiť prah svojho obydlia, aby sa v ňom usadil. V priebehu vojny sem pricestoval niekoľkokrát, nie však kvôli hľadaniu útechy, ale len tak... na dvadsať-tridsať minút. Obnovil ochranné kúzla a znovu sa stratil vo víre dvojitej hry. Opäť sa všetko začínalo odznova – chodenie po ostrí noža, tanec na špendlíkovej hlavičke, bozky s osudom páchnuce trpkým pocitom uvoľneného adrenalínu. Nechal sa príliš uniesť...

Jeho dom, miesto, kde sa možno dotknúť neba, ktoré skrýval rovnako horlivo pred smrťožrútmi ako aj pred členmi Fénixovho rádu, zničili. Možno jeho vlastní... a možno... jeho vlastní. Podľa toho, z ktorej strany tmy sa na seba pozeral. Z tej, ktorá bola moralizovaná, alebo z tej čestnej. Možno to tu všetko rozmetala na milióny maličkých, nepravidelných trojuholníkov šialená Bellatrix... alebo možno aurori, ktorí pri hľadaní zradcu súčasne prebodli kamene stovkou trhacích zaklínadiel...

Nebolo to podstatné ani vtedy, keď sa sem premiestnil týždeň pred poslednou bitkou a videl hŕstku popola a trosiek, ani teraz, keď dom postavili nanovo, takmer od nuly, snažiac sa zreprodukovať pôvodnú architektúru. Už na tom nezáležalo, pravdu sa nedozvie.

Snape vošiel do obývačky a pomaly prešiel prstom po rímse kozuba. Zamyslene naň pozrel a sfúkol z neho prach. Ten sa tešiac z voľnosti roztancoval v malinovočervených lúčoch usínajúceho dňa a potom si mu poslušne sadol k nohám. Severus si povzdychol, vytiahol prútik a vyslovil domáce kúzlo, pričom so zvyčajnou ladnosťou vykonal pohyb zápästím.

Škoda, že presne tak, s pomocou prútika nemožno jedným šmahom vymiesť prach aj zo svojho vnútra. Niekoľko listov, ktoré držal v druhej ruke, nedbalo hodil na nízky stolík. Na všetkých bola jedna a tá istá pečiatka – pečiatka Ministerstva mágie. Chceli ho dostať do svojich pazúrov. Snape sa spustil do kresla a skrivil tvár. Ešteže čo! Nikdy nebude pracovať pre Ministerstvo mágie, ktoré mení priority rýchlejšie než vrtošivá dievčina rukavice.

Jeho cestou je čierna mágia, ktorá mu teraz vstupuje do života úplne oficiálne. Dokonca aj s pečiatkou na pergamene voňajúcim brezovým lesom. Teraz bude pracovať s temnotou na zákonnom základe v uzavretom spoločenstve, ktoré sa zaoberalo prípravou nových ochranných zaklínadiel pred stále vzrastajúcim množstvom temných kúziel. A kto iný, ak nie človek obľubujúci čiernu mágiu ako tráva jarný dážď, by mohol nájsť účinný spôsob na ich neutralizáciu? Najdokonalejšiu smrť predsa prináša vrúcne milujúci.

Bude ničiť čiernu mágiu, ako prvé a najnekompromisnejšie lúče slnka ničia slobodu noci. Ako sneh zasýpa ešte živú trávu. Ako zničil Hermionu Grangerovú. Tak bezohľadne a veľmi rýchlo. Bez nároku na krásu.

Pri Merlinovi, ako trpela! Odignoroval jej čin, vysmial sa z neho, šmaril jej do tváre vlastné emócie – to všetko on, človek, ktorému tak úprimne rozpustila srdce svojím skromným úsmevom; ktorého tak naivne prehovárala, aby bol sám sebou a nespôsoboval im obom ujmu; ktorý v nej videl ideál čistoty a sám túto čistotu poškvrnil. Chcela sa ochrániť štítom vlastného hnevu a nevedela, chúďa, že je odsúdená. Odsúdená na neúspech ešte pred prvým slovným útokom, ktorý mu nemohol ublížiť. Pretože už stotisíckrát počul na svoju adresu obviňujúce reči a len pred jednou sa nevedel ubrániť... na ostatné buď na oplátku rezal argumentmi, alebo im vôbec nevenoval pozornosť...

Iba Lily ho raz postavila do laty a vtedy sa dôkladne naučil lekciu: že hovoriť veľa je škodlivé.

Viac to už nik nedokázal. A v nej... bolo priveľa tichej plachosti, ktorá vábila ako vôňa pohánkového medu... a zanechávala za sebou dlhú stopu s príchuťou orgovánu... a ... rozplynula sa, akoby sa nič nestalo. Áno, nestalo. Nevedela mu odolať, bojovať s ním, a preto... na ňu zabudne tak, ako strom zjari krehko pripútaný k svojim listom na ne zabudne, len čo ich odovzdá jesennému vetru... Nemal krátku pamäť, ale ona skrátka mala málo skúseností s krutou realitou života. Nenaučila sa najdôležitejšie pravidlo – nikto si nepamätá dobro. Na Harryho Pottera zabudnú rýchlo, ale Voldemorta sa budú báť vždy. Ľudskú amnéziu lieči bolesť.

Keď mu hodila do tváre scénu Lilinej smrti, celý mesiac sa mu ju nepodarilo dostať z hlavy... no keď mu dovolila zobrať si od nej to najcennejšie a zacelila mu rany, začal sa jej obraz – jasný, detský, nádherný – rozplývať ako halucinácia.

Možno spravil najväčšiu hlúposť za posledné roky, keď sa rozhodol nezostať... Možno. No prečo by mal človek, ktorý dostal úplne všetko, tráviť čas v spoločnosti tých, ktorí pred ním padli na kolená? Dokonca ani Draco Malfoy nedokázal náležitým spôsobom dokázať svoju silu. O ostatných ani nemal chuť premýšľať. Ak, tak iba o Grangerovej. Ako podnete na úsmev...

Severus vstal. Zhasol svetlo. Podišiel k jednému z okien a uvidel kúsok neba, ktorého sa bolo možné dotknúť. Natiahol ruku... no zrazu sa mu odnechcelo dvíhať ju k oblohe. Zažil svoje osobné nebo a odvtedy nemal chuť dotýkať sa ničoho iného, pretože mu už nič nemohlo priniesť viac šťastia.

Pri Merlinovej brade, pohŕdal Grangerovou... zabúdal na ňu... stále sa však nemohol zbaviť myšlienky, že je jeho osobným rajom, ktorý si nezaslúžil, ale z nejakého dôvodu ho znenazdania získal.

*****

Draco sa oprel o jeden z početných regálov. Pomaly si pošúchal nos, v ktorom si prach z políc na knihy doslova zorganizoval diskotéku. Prižmúril strieborné oči a pozorne sledoval, ako sa dosť unavená Hermiona Grangerová rozpráva s akýmsi bystrohlavčanom. Slizolinčanova trpezlivosť vydržala rovné tri minúty a dvadsaťštyri sekúnd. Potom sa dlaňou mierne odtlačil od police a podišiel k stolu, za ktorým sedela Hermiona so svojím novopečeným známym.

„Hej, chlapče,“ obrátil na seba pozornosť a prisadol si na susednú stoličku, „mám ti snáď odcitovať rokfortské stanovy, v ktorých sa hovorí, že po ôsmej sa študenti nesmú prechádzať po škole?“ spýtal sa chladne a trochu sa naklonil dopredu. „Čože? Ešte si tu?“ opýtal sa vzápätí bez toho, aby čo i len chvíľu počkal. Bystrohlavčan zmizol ako gáfor. Zostalo po ňom len ľahké chvenie vzduchu. „Graáángerová, moja drahá Graáángerová,“ zaspieval naťahujúc slová a mierne k nej pootočil hlavu, „nerob grimasy. Dievčatám to škodí, v tridsiatke sa objavia prvé vrásky.“ Milo jej poradil. „S kým si sa to zaplietla, Grangerová? Už si od žiaľu načisto prišla o rozum, či čo?“

„Sám si mi radil, aby som sa častejšie stýkala s ľuďmi,“ nevrlo zavrčala a odtlačila knihu. Bola rovnako smutná ako včera, predvčerom a pred týždňom. Skľúčená, málo sa usmievajúca (načo si niečo nahovárať – celkom bez úsmevu), mlčanlivá... Jedným slovom iná Grangerová. Ktorú nikto nepoznal a ani nechcel poznať.

„Vieš, ktoré slovo je v tomto odporúčaní kľúčové? Ľudia. S ľuďmi, Grangerová, nie s... bystrohlavčanmi.“ Draco zmraštil tvár. „No dobre, nehnevaj sa. Daj si bonbón,“ podal Hermione veľkú škatuľu s francúzskou čokoládou objednanou v muklovskej cukrárni. Žiaľ, jeho starostlivosť Hermionu nedojala ani po siedmykrát. Mierne, akoby nasilu, prikývla, strhla dolu modrú stužku, ktorou pozorný cukrár previazal škatuľu, a zložila vrchnák.

Tak, uvažoval Draco a kútikom oka pozoroval dievčinu, už som začal čosi objednávať u muklov... Prvá obeť. Zjavne je to málo... Dobre, čo ešte budem musieť obetovať? Aký princíp porušiť kvôli Snapovi?

„Čo mi v nich podsúvaš, Draco?“ spýtala sa Hermiona a podozrivo si prezerala jahodovú plnku, akoby sa v nej snažila nájsť odpoveď na všetky hádanky naraz. „Elixír šťastia?“

„Uhm, ten tiež,“ prikývol a zamračil sa. Pomaly zjedol svoju obľúbenú mliečnu čokoládu s malinami a neodvracal od dievčiny uprený pohľad. Nie. Rozhodne sa mu nepáčila taká slabá. Nemôže sa tak správať, hlupaňa, nemôže, inak dôjde k najhoršiemu. Prečo ho nikto nenaučil... vlastne...

To je ono – cena! konečne ho napadlo.

Stolička, na ktorej sedel a rytmicky sa pohojdával, tupo dopadla prednými nohami na starú dlážku. Malfoy sa oceľovým zovretím zadrapil do pleca dievčiny a tej skoro zabehlo.

„Počúvaj, Grangerová!“ zasyčal temne. „Vzchop sa! A to ihneď! Život ide ďalej. Snape žije bez teba úplne normálne, pracuje a nezmieta sa po nociach v hysterických záchvatoch. Preňho už všetko skončilo! Prečo si stále myslíš, že sa príbeh ešte len začína? Prebuď sa, Grangerová, záverečné slová sú už napísané, kniha zabuchnutá. Vezmi si z police druhú... Možno budeš mať viac šťastia! Apropo,“ ešte viac stíšil hlas a jeho strieborné oči sa dravo zablysli. „Pamätáš sa... na svoj dlh? Tuším mám chuť na jeho vrátenie. Zajtra popoludní ťa čakám v Rokville, Grangerová. Zaplatíme spolu cenu za šťastie,“ viac už nepovedal ani slovo a odišiel. Rovnako ako Snape. Rýchlo a takmer nečujne.

Chytil ju na háčik. Príde, nikam neutečie. Chrabromilská česť je dôležitejšia ako city a zásady.

Zaujímalo by ma, pán profesor, čo by ste povedali na túto obeť? s úškrnom si pomyslel Draco. Prirodzene, odpovede sa nedočkal, a tak sa ponoril do tmy neprajúc si, aby si ho niekto všimol.