Priesečník
Autor: DianaR; Preklad a banner: solace
Originál: http://severushermione.clan.su/forum/22-6706
PG-15; Snamione; Romanca
Vojna sa skončila. Hermiona je zaľúbená. Snape sa chystá dať výpoveď a začať nový život.
Severus sa cítil, akoby ho niekto otrávil. Presúval sa po chodbe ako tichý tieň a snažil sa striasť so seba jed, ktorým mal poprášené plecia. Jed, ktorý mu neustále bubnoval v pamäti ľahostajným buch-buch-buch. Hlava ho bolela kvôli všetkým nezmyselným drámam, ktoré mu vpadli do života absolútne bez povolenia. Uvedomenie si jej ľahostajnosti sa mu dlho ozývalo v hrdle lepkavou bolesťou – tak, akoby srdce ešte kričalo „počkaj, prestaň, čo to robíš, Hermiona?“, no tento výkrik sa mu nikdy nevydral z hrdých úst. Počas celého rána nepovedal do ticha ani slovo, napriek tomu bol úplne presvedčený, že prišiel o hlas. Pretože mal pocit, že jeho srdce bolo akýmsi zvláštnym spôsobom spojené s hlasivkami.
Pri Merlinovi, čo s ním narobila?! Ľahko ho obrátila na popol obyčajným rovnomerným rytmom. Úprimná vo svojej ľahostajnosti, veď jej srdce neklamalo. Ako rýchlo sa nasýtila masochistickej lásky, tak šikovne dokázala vymeniť teplo za chlad, slovo potrebný za odíď, bozk za úder. Tiež bola unavená od clivoty pri okne počas bezfarebných dní, preto rozbila sklo a nezavadiac krídlami o úlomky vyfrnkla na slobodu. Ľahko a ladne s vetrom, ktorý voňal mokrou trávou odletela od neho v ďalšie chladné ráno, ktoré neprinieslo ani štipku chuti na úsmev. Nie, Severus, minulosť sa neopakovala, ako si predpokladal... teraz sa píše úplne nová etapa života, ktorá nie je podobná tomu, v svojej dojemnosti krehkému citu lásky k Lily, starostlivo nesenému naprieč mnohými rokmi. Spočiatku to bola iba hra na víťaza, potom dar od Rokfortu, neskôr – skrátka sedatívum a teraz... liek, však? Tvoj dezert, to mystické strieborné jablko, zrazu prestalo byť sladkým. Pravdepodobne sa niekto nepridŕžal receptu a pridlho držal jablká v kamilkovom odvare, preto získali horkú chuť. A takú kamilkovú horkosť majú iba lieky, pretože prinášajú viac osohu, ako ktorákoľvek sladkosť. Silnejší účinok má len bolesť – nie nadarmo ciachovali otrokov rozpáleným železom.
Nech sú prekliate všetky romance s trápením vo finále. Zostávajú po nich len úlomky v očiach, spánok bez snov a rozum, ktorý sa hnevá, že niečie jesenné oči dokážu zahmliť jeho jasnosť.
Severus sa pristavil pri pootvorených dverách spálne, ktorú včera nariadil vyčleniť pre Hermionu. Spočiatku chcel povedať „poď dole na raňajky“, chladne a nespokojne, že musí plniť úlohu pohostinného domáceho pána, avšak... rozmyslel si to, len čo jeho oči zhodnotili obraz, ktorý sa im naskytol. Chrbtom sa oprel o zárubňu a umožnil očareniu, aby narušilo večný pokoj obsidiánových nožov.
Hermiona, oblečená v čiernej košeli, stála pri okne. Lúče slnka si na nej lámali svoje krehké prsty a celá jej silueta akoby horela vznietená mrazivým, horským ránom. Svetlo uhýbalo pred nočnými farbami látky a zároveň sa na ňu pomstychtivo a panovačne lepilo, aby jej ukázalo, kto je tu pánom. Kúsok tmy opatrne, no neľútostne objatý slnkom. Pravdepodobne by tak mohol vyzerať on, keby si jedného dňa ticho a bez zbytočných slov sadol k jej nohám. S objatím vôkol krku a bozkom požehnania na čele. Šťastný, unavený a... neporazený. Skutočný víťaz. Nie nad ňou. Nad sebou, lebo bol svojím hlavným katom. Nikto mu nespôsobil viac bolesti, než on sám. A čo ten ľahostajný tlkot jej srdca, ktorý mu ako ostrie britvy prešiel po nervoch? Cítil pritom takmer fyzickú bolesť, ako v okamihu vypaľovania Temného znamenia.
„Nádhera?“ spýtal sa Severus s nič nehovoriacim tónom.
„Nádhera,“ súhlasila Hermiona a neotočila sa. Podvedome si všimol, že nezačala trápne prestupovať z nohy na nohu, ani si kŕčovito sťahovať nižšie okraj košele. Stála tam a kvôli svojmu výzoru neupadala do rozpakov. Nakoniec, veď to bol on, kto jej pred niekoľkými mesiacmi kĺzal prstami po nohách. Skrývať sa bolo treba pred druhými, ale nie pred ním. „Tento dom sa k vám skutočne hodí,“ podotkla a mierne sa pootočila. Balansovala na hranici zlatistých lúčov a on stál pevne v pološere chodby, preto si navzájom nevideli do tvárí. Mohli rozoznať len svoje siluety. Pre Severusa tam bolo priveľa svetla, zatiaľ čo pre Hermionu primálo.
„Naozaj? Zvyčajne počujem pravý opak. Príliš veľa slnka. Hovoria, že to nie je v mojom štýle.“ Pozri, Hermiona, ponúkol ti svoj elixír pravdy. Chytíš sa na háčik? Vysvetlíš mu, ako vnímaš jeho štýl?
„Nejde o to, koľko slnka sa zmestí na tieto poschodia,“ pohodila hlavou. Pri Morgane, aké nádherné vlasy! Bolo zvláštne, že aj vo vzdialenosti desiatich krokov cítil nevtieravú vôňu orgovánu. „Podstata tkvie v tom, že dom obklopuje sneh, ktorý sa nikdy netopí. Je tu nádherne, no chladne, pane. Nič vám to nepripomína?“ drzo sa uškrnula. Vypila elixír a neklamala. Zasiahla cieľ presne ako šampiónka v hode šípkami. Bez odchýlky na tú či onú stranu.
„Poď dole na raňajky,“ nariadil jej, vrátiac sa k pôvodnému cieľu svojej návštevy a v duchu dievčine zatlieskal. Ako citlivo všetko vnímala! Bez predošlého rozčlenenia na tmu a svetlo. Jednoducho mu poskytla ideálnu odpoveď, odpoveď typu „tridsať bodov pre Chrabromil, slečna Grangerová“. „Počuješ, Hermiona? Obleč sa a poď raňajkovať.“ Pst, pst, tiež ste to počuli? Hermiona... ty? Severus, ale veď je už ráno, čas zabudnúť na to, ako sa obaja meníte na iných ľudí, keď noc vlieva atrament do svetlejšej časti dňa. Alebo nevidíš zmysel vašej frašky? Veď sa už aj tak stala Hermionou, tak načo si lámať jazyk na slečne Grangerovej? „Norkins ti prinesie nejaké veci, takže sa poponáhľaj. Zdvorilosť mi nedovolí začať raňajky bez hostí a ja som už strašne hladný.“ Opäť to urobil! Znovu jej nehanebne klamal! Kto iný, ak nie on, sa už piaty deň skleslo rýpal vidličkou v jedle?
„Kde je William?“ spýtala sa Hermiona a otočila sa späť k oknu. Buď ignorovala jeho pozvanie, alebo čakala, kým odíde, aby sa mohla prezliecť.
„V laboratóriu. Sľúbil, že príde o dvadsať minút. Takže máš také isté množstvo času.“
Prikývla. Pochopila.
Mal by sa otočiť a odísť. Hoci len kvôli tomu, aby Delan-Grimu zabránil vyhodiť laboratórium do vzduchu a znemožnil mu, aby sa v ňom cítil čo i len dočasným pánom, avšak jed v krvi mu náhle dal vedieť o svojej prítomnosti. Ako omamný účinok durmanu mu jemne zaťukal na rozum a požiadal ho, aby načas opustil rozvážnu hlavu.
Severus urobil krok, druhý, tretí. Nie od nej, práve naopak. Bližšie k oknu, kde ho svetlo neprijme tak isto, ako odtiaľ vyháňalo Hermionu v čiernom. Počula jeho kroky, ale mlčala. Šachová partia pokračovala. Len bol teraz na ťahu Severus, nič viac. Objal ju okolo pliec. Jednoducho ju objal, zadíval sa ponad jej hlavu na krajinu vonku a v myšlienkach mu preblesklo skutočná nádhera. Nikdy sa nepozeral z okna, nekochal sa výhľadmi, rovnako ako nesedel pri kozube a neopekal si penové cukríky[1]. Celý život niekam bežal – buď kvôli niekomu, pred niekým, či zo samotnej zotrvačnosti, aby cítil, že ešte žije – preto nevidel krásu, necítil chute, vône, prestal rozlišovať farby. A teraz všetko náhle zmeravelo, rytmus ustal a obraz takmer novoročného rána mu celou silou udrel do očí. S ňou, práve s Hermionou znenazdajky dostal šancu nie na nový rozbeh, lež na krátky oddych... chvíľočku pokoja a ticha. A to mu nečakane otvorilo oči nielen pre okolitý výhľad, ale aj pre jeho city k dievčine, ktorá ešte stále mlčala. Nie, Severus, to nie je vášeň, túžba, či útecha. Už dávno to nie je dezert, sedatívum, ani tvoje víťazstvo, či obeť. Cítiš jej bolesť rovnako, ako ona cítila tvoju, keď ti dala zaucho. Rozosmial by si sa, ak by sa miestnosťou rozlial jej smiech. Usmievaš sa – spokojne a bez irónie a objímaš ju okolo pliec. Jednoducho ju ľúbiš, Severus. Bez vzletného pátosu, dramatického napätia, priania byť lepším, s primitívnym, sebeckým inštinktom a sladkou túžbou po zabudnutí. Ľúbiš ju inak, nie ako Lily. Nejako po novom... Dlho si si toto sloveso zamieňal so stovkou iných. Ľúbiš ju, pretože zostala visieť na nudnej jedli tvojho života ako žiarivá hračka hrajúca všetkými farbami. Ľúbiš ju, pretože ti vniesla do života jemnú vôňu najšťastnejšej detskej spomienky. Ľúbiš ju, pretože ti prostredníctvom seba ukázala tvoje obavy a prežívala ich s tebou. Ľúbiš ju, pretože sa nevzdala, keď si sa jej vysmieval. Ľúbiš ju... pretože to skrátka chceš. Ľúbiš ju trochu detinsky a zároveň rozvážne. Ľúbiš ju, aby si mal pre čo po ránach otvoriť oči, aj keď to znie tak gýčovo. Ľúbiš ju, aby si mohol veriť v to, že si potrebný. Ľúbiš ju omamne, náruživo, odkrývajúc nové aspekty citu, ktorý si poriadne nepreskúmal. Keď žila Lily... nedostal si sa ďalej od očarenia. S Hermionou si prešiel po tej kľukatej cestičke, preto je všetko iné.
„Musím sa pripraviť.“
„Viem.“
„William sem môže každú chvíľu vojsť.“
„Viem.“
„Hneď po raňajkách odídeme.“
„Viem.“
„Tiež to viem, dopekla, ale nemusíte to hovoriť takým znudeným tónom, ako keby vám na tom vôbec nezáležalo!“ vybuchla a na chvíľu tým odhalila svoju dušu. Chcela sa otočiť, ale jeho silné prsty jej nedovolili sa ani pohnúť. Hermiona, vari si zabudla, že vaše karty sa rozdávajú len po polnoci? Nemôžete hrať partiu po siedmej ráno, kedy je slnko vysoko na nebi. Nemôžete ani objímať jeden druhého, preto mu teraz nemôžeš nazrieť do očí a opiť sa čiernym vínom v nich. Nehráte počas dňa, len po nociach.
„A akým tónom to mám povedať, Hermiona?“ Dievčina len-len že nepodskočila, keď sa jeho zamatový hlas ozval takmer nad jej uchom. Bruškami prstov jej neznesiteľne pomaly prešiel po bruchu, keď si šikovne našiel cestičku medzi šiestym a siedmym gombíkom. Diabol, čo to robí? Prečo ju trápi? Veď už ich čas pominul. Premeškali ho. Ich čas je preč, preč! Teraz sú naplánované ďalšie dejstvá. Nie tieto omamné dotyky. „Aj tak ma nepočúvaš. Nuž, vojde William a... ?“ Stále jej nedovolil otočiť sa, hoci už hynula pri jeho hlase, ktorý znel tak... výrečne. „Odídete a...? Čo chceš, Hermiona? Prosiť ťa, aby si zostala? Alebo ťa čím skôr vyhodiť za dvere? Vyber si... urobím jedno aj druhé... čo si vyberieš...“ Och, aká veľkorysosť! Keby sa tie horúce pery nedotýkali jej krku a prsty nerozopínali košeľu, Hermiona by sa snažila rozhodnúť, čo je pre ňu lepšie a správnejšie. Veď sa ešte v noci rozhodla, či nie? Utiecť. Hneď teraz utiecť. Ozlomkrky, bez zastavenia, aj keď v tejto chvíli nič nesvedčilo o trvalom vzdore. Utiecť... Pri Merlinovi, ale ako, keď jej neposkytol ani najmenšiu šancu na odmietnutie?
„Chcem...“ Vyhoď ma za dvere, Severus. Nie, nezabíjaj ma! „zostať...“ zašepkala a prudko sa mu vytrhla z rúk. To bol ten moment pravdy. Napätie dosiahlo vrchol – nakoniec sa stretli. V slnečnom svetle, neskrývajúc viac pod rúškom noci ani seba, ani svoje city. Stretli sa, akoby sa nikdy predtým nevideli. Hermiona ho očarene pohladila po líci. Tak dojemne, ako keby bol prvým človekom, ktorého sa v živote dotkla.
„Tak zostaň... prosím,“ spomenul si, že sa rozhodol poprosiť ju, ak bude chcieť. Bolo by zaujímavé, ako by ju vyhodil za dvere v prípade druhej možnosti? Rýchlym kúzlom a okamžite, alebo by ju nakŕmil raňajkami?
Nepovedal, ako dlho môže zostať... neprisľúbil večné šťastie, neprisahal lásku a nedal záruku, že si ju vybojuje u Delan-Griho. Jednoducho ju poprosil, aby zostala a ona mu odvetila, aj keď vedela, že by mala ujsť, inak „ráno po..“. bude desaťkrát horšie než minule. Pretože už teraz vedela, ako pália jeho oči, keď do nich hľadí... ľstivá noc ju o to neobrala.
Sľúbil, že príde o dvadsať minút. Takže máš také isté množstvo času.
Nielen ona... oni... a už nie dvadsať.
Sama si sadla na parapet a ihneď bola chytená do pasce dychtivého bozku, ktorý zmazal imaginárne hodiny počítajúce v jej mysli minúty.
„Čas, Severus... čas,“ pripomínala mu, keď ju začal láskať a ona jeho dotyky menila, hoci nerada, na sladkú bolesť, pretože sa čas rozpúšťal ako prvý sneh – rýchlo a nekompromisne.
Pri Merlinovi, úplne zošaleli, ako dvaja nešťastníci, ktorí sa dlho hrali na nedostupnosť. Zvliekli zo seba len to najnutnejšie, ani ich nenapadlo zatvoriť dvere. Bozkávali jeden druhého do zástavy srdca, nepriali si počuť vrzgot schodov. Hermiona cítila len jeho ruky hladiace jej chrbát a Severus jej nechty na krku. Kedy si mali všimnúť, ako sa dvere samy starostlivo zavreli a dokonca cvakol zámok?
Nevideli, nepočuli, nevedeli a nechceli vedieť. S nesmiernym nadšením sa odovzdávali jeden druhému a kašľali na pravidlá. Hermiona ticho vzdychala do rytmu jeho pohybov. Severus sa usmieval mierne oslepený slnkom bijúcim mu do očí, absurdnosťou tejto nečakanej blízkosti a teplom jej tela, ktoré bolo od neho oddelené ich košeľami. Bolo také nevysvetliteľne zvláštne byť v inom človeku a napriek tomu sa ho celkom nedotýkať kvôli prekliatemu času a tenkej látke... Pri Merlinovi, aké to bolo hlúpe, nádherné a ... skutočné!
„Hermiona! Hermiona, kde si?“ ozvalo sa akoby z druhého života, inej reality, iného času.
Kde je Hermiona? Na vrchole, William. Na samom vrchole blaženosti je tvoja Hermiona, ktorá sa práve v tejto chvíli stala JEHO Hermionou... Hermionou Severusa Snapa. S jeho tmou v očiach... s jeho menom na perách... s ním samotným...
Pozn. prekl.: [1] penové cukríky – marshmallows, v ruštine sa používa názov zefir, podľa západného vetra Zefyros z gréckej mytológie, keďže tieto cukrovinky pochádzajú z Grécka.
DianaR: ( Solace ) | 30.10. 2012 | 35. kapitola (Záver) | |
DianaR: ( Solace ) | 25.10. 2012 | 34. kapitola | |
DianaR: ( solace ) | 20.10. 2012 | 33. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.10. 2012 | 32. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.10. 2012 | 31. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.10. 2012 | 30. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.09. 2012 | 29. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.09. 2012 | 28. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 20.09. 2012 | 27.kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.09. 2012 | 26. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.09. 2012 | 25. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.09. 2012 | 24. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 31.08. 2012 | 23. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.08. 2012 | 22. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.08. 2012 | 21. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.08. 2012 | 20. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.08. 2012 | 19. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.08. 2012 | 18. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.07. 2012 | 17. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 25.07. 2012 | 16. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 20.07. 2012 | 15. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 16.07. 2012 | 14. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 10.07. 2012 | 13. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.07. 2012 | 12. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 30.06. 2012 | 11. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 26.06. 2012 | 10. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.06. 2012 | 9. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 15.06. 2012 | 8. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 09.06. 2012 | 7. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 05.06. 2012 | 6. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 02.06. 2012 | 5. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 29.05. 2012 | 4. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 24.05. 2012 | 3. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.05. 2012 | 2. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 21.05. 2012 | 1. kapitola | |
DianaR: ( Solace ) | 16.05. 2012 | Úvod - Priesečník | |