Preklady fanfiction Harryho Pottera

Jedným mávnutím prútika uhasil Draco Malfoy oheň v kozube. Zdvihol sa spoza stola a podišiel k ozdobenému stromčeku v kúte. Vo zvláštnom rannom svetle sa zdal trochu modrastý, akoby pokrytý srieňom. Naklonil sa a takmer sa svojím ostrým, aristokratickým nosom dotkol ihličia. Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči. Vôňa živice a šišiek mu okamžite pomútila hlavu, prsty, ktoré starostlivo pridŕžali vetvičku sa na okamih zachveli. Bol to taký nádherný pocit! Prudko sa narovnal. Rovnako fascinovane sa dotkol striebornej gule, ktorá visela povyše jeho očí. Pod bruškami prstov pocítil drsnosť trblietok, ktorých dômyselné línie sa skladali do komplikovaného vzoru. Stále to bol neuveriteľný pocit! Počas mnohých rokov bol ochudobnený o obyčajné šťastie – cítiť niečo pri dotyku, počuť obyčajné zvuky a vdychovať prosté vône. Po skončení vojny začal akoby znovu žiť tým, že sa učil chodiť po cestičke vlastných vnemov. Oni, aristokrati patriaci k strane temna, mali zakázané usmievať sa dokonca aj počas spánku, nesmeli prejavovať žiadne city. Potom, čo sa dostal spod dohľadu svojho otca, neprestával nachádzať dôvody na očarenie, ktoré sa druhým javili bežné. Hodiny dokázal držať v rukách obyčajnú stuhu, ktorú mala Astória – jeho drahá a vzdialená Astória – zapletenú vo vlasoch počas ich prvej schôdzky; vychutnávať si chuť čokolády topiacej sa na jazyku, vzbudzujúc tým u Hermiony Grangerovej nesmierny údiv; dlho a opojne sa smiať na Harryho hlúpom vtipe, neočakávane vyslovenom počas ich posledného stretnutia; sedieť pri otvorenom okne so zavretými očami a snažiť sa rozoznať šepot kvapiek vody trieštiacich sa na kameni. Draco Malfoy sa učil skrytý pred zvedavými očami... a teraz sa pripravoval na svoju novú lekciu, ktorej by sa najradšej vyhol.

V tej istej guli, ktorej sa dotýkal, videl odraz vchádzajúceho Severusa Snapa. Povzdychol si a otočil sa. Profesor v štíhlych prstoch nedbalo otáčal svoj elegantný prútik.

„Ktoré je tvoje obľúbené kúzlo, Draco?“ spýtal sa zaliečavým tónom, veľmi podobným tónu jeho otca.

„Samozrejme Cruciatus, pane,“ odvetil drzo a ustúpil nabok, inštinktívne bližšie k tme, kde hľadal ochranu. Pred hnevom takých ľudí ako Snape, sa cítil úplne bezmocne a celkom zabudol, že je čarodejníkom, ktorý by mal teraz vytasiť prútik a brániť sa.

„Temné, ale vkusné,“ súhlasil a neznesiteľne pomaly si vyhŕňal rukáv košele. „Draco, odpovedz mi, to ty, ktorý si bol mojím najlepším žiakom, mojou hrdosťou, si naučil Hermionu Grangerovú spôsobom hrubého a účinného blokovania mysle pred cudzími vpádmi?“ spýtal sa ticho a nakoniec zdvihol oči. Od ľadu v jeho hlase by sa zachveli aj pokojné hory, nielen Draco Malfoy, ktorý dokonca pocítil miernu nevoľnosť.

„Áno, pane...“ prikývol, „ale...“

„Crucio!“ vyriekol tlmene a s ladnou rýchlosťou namieril prútik na svojho chovanca, pričom sa mu zlovestne zablyslo v očiach. Najprv lekcie za získané fakty. Právo na dokazovanie neviny dostane Draco až potom, keď si osvojí svätú pravdu – nemôže ísť proti tým, ktorí ho vychovali. Osvojí si ju a zaplatí za to, že ju porušil, keď sa spoľahol na vlastné sily.

„Draco, chlapče môj,“ pokračoval Snape, keď sklonil prútik a neprerušoval očný kontakt s Malfoyom, ktorý bol už zničený, „to ty si nahovoril Hermionu, aby sa stretávala s Williamom Delan-Grim?“

„Áno, ale vypočujte ma, pane...“ Draco sa snažil počas krátkej prestávky medzi otázkou a kliatbou niečo povedať, ale nestihol. Nové Crucio skĺzlo s bezcitných pier Snapa ako prenikavý švih biča, ktorý s ohromujúcou silou a rýchlosťou zasiahol mladíka. Ďalší záblesk pred očami a rôznofarebné hviezdy bolesti mu začali tancovať v hlave. Kľačal na kolenách, rukami sa oprel o zem a snažil sa nesyčať a nekričať od bolesti. Ach, drahý aristokrat, s čím si nespokojný? Veď ešte pre piatimi minútami si sa tak tešil, že máš právo cítiť všetko v plnej miere. Žiaľ, nevysvetlili ti, že budeš cítiť jasnejšie nielen to pozitívne... to nedobré sa tiež zintenzívni. Ak slzy, potom záplava, ak bolesť, tak priamo z pekla...

„Povedz mi, Draco,“ znelo to ako cez závoj jesennej hmly. Zdvihol hlavu a tvrdošijne sa zadíval na tmavú, rozmazanú siluetu, ktorá sa nad ním týčila ako skala, „zaumienil si si, že budeš proti mne splietať intrigy?“

„Áno, pane,“ odvetil zúfalo a už sa ani nesnažil obhájiť.

„Crucio!“

Táto bolesť bola nová. Sofistikovanejšia. Tucet ostrých ihiel mu neprešiel telom, zapichol sa mu rovno do mozgu a prenikol ním skrz-naskrz. Draco si chytil hlavu do dlaní a skoro sa popálil o sluchy. Nedokázal zadržať zúfalé „aaach“, hoci sa snažil premôcť.

„Draco, vstaň!“ Bolesť, ktorá sa naňho valila ako vlny nekompromisného cunami, prudko opadla, akoby sa skončil čas prílivu. „Zdvihni sa! Si slabý a úbohý!“ Snapov hlas bol plný jedu. „Vari som ťa toto učil? Pokorne sa poddávať cudzej sile? Si čarodejník, Draco, mocný čarodejník. Mal by si sa aspoň pokúsiť brániť. Dokonca aj Potter vie použiť Protego.“ Snape už sedel v kresle so zopätými rukami, ponad ktoré naňho hľadel. Draco roztržito sklopil oči.

Jeho ľavá ruka ešte stále zvierala prútik. „A teraz mi vysvetli, prečo si konal tak hlúpo? Len maj na pamäti, že ak zaklameš, v tej chvíli ti spálim znamenie,“ pokojne mu prisľúbil. Pokojne... Pretože po spálení Temného znamenia nemal čarodejník šancu prežiť viac než dvadsaťštyri hodín. Tá kliatba bola strašnejšia ako avada kedavra.

Kto povedal, že slizolinčania nevedia ľúbiť? Veru vedia, až do partnerovej smrti. Kto povedal, že slizolinčania nevedia trpieť? Veru vedia, až do zlámaných kostí. A kto povedal, že slizolinčania nevedia vychovávať? Dávno sa naučili udeľovať lekcie s takou eleganciou, že nakoniec dosiahli maximálnu oddanosť svojich zverencov. Pretože slizolinčania vždy, v akejkoľvek situácii, používali bolesť a táto prísada robila akýkoľvek životný chod viac... zapamätateľným.

„Urobil som to kvôli vám, pane,“ odvetil Draco a rukávom košele si úplne nearistokraticky zotrel tenký pramienok krvi tečúci mu z rozbitého nosa. Všimol si, že Snape už zdvihol prútik. Zrazu sa nahneval. Prudko trhol manžetou a odhalil si bledú kožu, na ktorej sa ako ohyzdný biľag černelo Temné znamenie. „Spáľte mi ho, hoc aj hneď, ale vedzte, že som to naozaj urobil iba kvôli vám, jedinému človeku, ktorý v mojom živote niečo znamená!“ Prirodzene, bola tu ešte Astória. Krehká, priehľadná, súmračná a matná ako čierna perla. Avšak mohla sa jeho prvá, tak trochu romantická láska k dievčine porovnávať s nekonečnou vďačnosťou a oddanosťou človeku, ktorý ho vychoval? Ktorý ho naučil nielen ako má prežiť, ale i užívať si život. Ktorý ho kryl pred Temným pánom a inkasoval zaňho všetky údery. Ktorý ho chránil pred kárajúcou rukou jeho otca a stvoril z neho takého človeka, akým bol. „Sami ste mi povedali – uchráň ju a ja som ju uchránil, pane. Nechceli ste, aby som ju ochraňoval, chceli ste, aby som uchoval váš záujem, ktorý sa ešte len začal rozhárať, a tak som do Hermiony Grangerovej zasial zopár démonov, aby sa po vašom zdrvujúcom údere mohla zdvihnúť a po určitom čase vám bez strachu hľadieť do očí. Chceli ste, aby som uchránil váš záujem... a ja som preto urobil všetko, pane... za každú cenu tak, ako sme sa dohodli. Viac by ste jej smerom neotočili hlavu, keby ste videli, ako sa pre vás trápi, ako odtláča taniere s jedlom, ako plače zvierajúc si vlasy... ako malátne obracia stránky kníh a s akou nádejou hľadí do okna. Nikdy vás nezaujímala slepá poslušnosť, ste dieťa vojny a potrebujete intenzívne emócie, lebo nedokážete nebojovať. Vytvoril som pre vás ešte jednu vojnu, pane. A naozaj som zaplatil vysokú cenu – zradil som svoje princípy a pil s hlúpym bystrohlavčanom, postrkoval som ho k Hermione, pretože som vedel, že bude najvhodnejším kandidátom vďaka svojej odlišnosti v porovnaní s vami. Zriekol som sa Astórie, pretože by nebola schopná prijať moje priateľstvo s Hermionou Grangerovou. Dal som facku svojej hrdosti, keď som išiel za Potterom a Weesleym s návrhom, aby mi pomohli. Prosil som ich o pomoc, pane, chápete? Prosil! Pottera! Weasleyho! Takmer som žobronil ako malý chlapec. Skoro som zapredal svoju dušu pozostávajúcu z pýchy za vaše šťastie, ktoré ste, myslím, predsa len dosiahli. Možno nestojí za to zosielať na mňa štvrtý Cruciatus. Pokojne sa rozlúčime a stretneme v novom roku?“ Draco si stiahol rukáv košele a vystrel sa.

„Ale kvôli čomu?“ posmešne sa spýtal Snape.

„Pretože ste stratili chuť žiť. Naschvál ste išli za Voldemortom, aby ste zomreli. Nie preto som vás vyťahoval z pazúrov smrti, aby som vás znovu pochoval! Ak je táto humusáčka jedinou šancou na váš pokoj tak som, čert to ber, pripravený aj na viac. Rozumiete? Len aby ste ďalej žili. Som slizolinčan! Viem byť vďačný, aj keď to nevyzerá tak usmrkane vďačne ako u chrabromilčanov. Áno, intrigoval som, ale nakoniec ste ju získali, získali ste svoju Hermionu. A ja som získal svoj Cruciatus. Takže mi teraz dovoľte, aby som si odpočinul, pozbierať zvyšky hrdosti a zašiel za Astóriou, aby som možno nepremárnil svoju poslednú šancu. Aj ja ju potrebujem. Viete, tiež nie som od skončenia vojny príliš šťastný, pretože... všetko je iné,“ potichu dodal. Severus Snape ho počúval pozorne. Pokrútil hlavou.

„Draco... nie humusáčka, ale muklorodená,“ jemne ho opravil. „Sectumsempra!“ Snapovo srdce nezostalo ľahostajné k oddanosti, o hĺbke ktorej nemal ani tušenia, avšak... nemohol nezobrať na vedomie závažnú chybu, ktorú urobil jeho chovanec. Z vlastnej skúsenosti vedel, ako jedno vypustené slovo môže zničiť celý život a všetky šance na šťastie. A nechcel, aby Draco, ktorého teraz zasiahol silnou kliatbou, opakoval jeho chyby a potĺkal sa polovicu života v tme, preto bol k nemu krutý. Len tak, ako môže byť krutý skutočne ľúbiaci človek. Nemohol nemať rád svojho chovanca, lebo doňho vložil celú svoju dušu. Hoc aj čiernu, v ktorej len teraz začali klíčiť výhonky svetla. „Nevšimol si si, čo robil Temný pán s tými ľuďmi? Vari tých lekcií bolo málo? Takýto postoj len urýchľuje znovuzrodenie nového černokňažníka... nemal si dosť krvi, umierania?“

„Pochopil som... pane.“ Profesor naňho zjavne nezoslal zaklínadlo plnou silou, pretože ho zabolelo len pod rebrami a nie v celom tele, ako vtedy, keď ho kliatbou polovičného princa zasiahol Potter. „Nie humusáčka,“ syčal so zovretými perami.

„Skutočne si to pochopil?“

„Áno, áno!“ skríkol Draco hlasom plným emócií a túžil len po tom, aby sa mohol zvaliť na pohovku a priložiť si k rane pod rebrami nejaký obklad. „Muklorodená,“ šepol takmer od bolesti strácajúc vedomie. Všetko sa mu znovu začalo pred očami zahmlievať, tancovať a zlievať do akéhosi zeleného pruhu.

„To je fajn, Draco... to je dobre,“ riekol Snape unavene a sklonil prútik. „A teraz...“ chcel niečo dodať, ale periférnym videním zachytil akýsi pohyb. Intuitívne pootočil hlavu tým smerom a stuhol. Vo dverách stála s lícami špinavými od popola Hermiona Grangerová, ktorá nedodržala svoj sľub a prišla oveľa skôr...

*****

Hermiona si spálila krídla. Letela a spadla, len čo uvidela Draca Malfoya, ako kľačí na kolenách a ani sa nesnaží brániť pred zásahom kliatby, ktorú naňho zoslal... Severus Snape. V hlave sa jej všetko poplietlo... zvyčajné nadšenie, s ktorým sa Draco vždy zmieňoval o svojom učiteľovi... zúfalstvo, s ktorým ju tak, aby ho nikto nevidel, prosil vo Veľkej sieni, aby mu pomohla zachrániť Snapa... mierna clivota, ktorá neopúšťala jeho hlas odo dňa, kedy profesor opustil Rokfort... A zrazu taká krutosť od Snapa! Toho Snapa, ktorý ju pred dvoma hodinami bozkával takmer nežne, prinášajúc v tom bozku svoje neľahké priznanie, ktoré si možno ešte nie celkom uvedomoval.

Draco Malfoy kľačal na kolenách a jeho sivá košeľa bola nasiaknutá krvou. Zničený Draco... ale na jeho mieste mohol byť aj Harry, ktorý sa voči Snapovi previnil rovnako ako on... Mohol tam byť Ron – milý a usmievavý... Za celú trojicu niesol zodpovednosť slizolinčan, ktorý nikdy neuznával slovo šľachetnosť, no pri pohľade na jeho utrpenie Hermiona s prekvapením skonštatovala, že necítila o nič menšiu bolesť.

Neuvedomujúc si, čo robí, vykríkla Protego, pretože sa inštinktívne bála, že by ju mohla zasiahnuť kliatba a v nasledujúcej chvíli sa ocitla vedľa Draca na kolenách. Nezvažovala následky svojho konania, ktoré hrdý Draco nemusel akceptovať.

„Draco... Draco... už bude dobre,“ zašepkala a objala mladíka, ktorý sa o ňu staral, keď Snape odišiel. Pohladila ho po vlasoch rovnako, ako by pohladila Harryho alebo Rona, keby videla, že im niekto ubližuje. „Draco... počuješ ma... no tak, Draco... povedz niečo...“ V jeho sivých, vždy sústredených očiach videla nepochopenie. Potreboval pomoc. Hneď teraz ho bolo treba zbaviť bolesti. Preto sa perami sotva citeľne dotkla jeho rozbitých, ešte krvácajúcich úst tak, ako sa jej kedysi dotkol Snape. Zachraňujúc. Vdychujúc teplo pokoja. Telom mládenca, ktorý bol vždy taký silný a zniesol silu Snapovho hnevu, ktorý neodpúšťal prešľapy nikomu – ani sebe, ani svojím chovancom, prešlo upokojujúce chvenie.

Tento úplne nešikovný bozk sa odrazil v Snapových čiernych očiach ako úder blesku na tmavomodrom nebi – jasne a navždy. Naďalej ich však mlčky pozoroval, pretože vedel, že Hermiona, ktorá bola teraz šokovaná tým, čo videla, ho nebude počúvať – rovnako, ako on nechcel počuť, čo by povedal Draco po „ale“...

„Prečo?“ bezmocne sa spýtala, keď sa k nemu otočila. Na jej malinových perách bola teraz Malfoyova krv. Modrá krv na muklovských perách. Aká irónia! Aká dráma! „Prečo, Severus? Myslela som si, že smrťožrút v tebe už zomrel... očividne nie... zjavne v tebe bude už navždy...“ Znovu objala Draca. Chcela ich premiestniť, ale Malfoy ju predbehol. Prvý zašepkal zaklínadlo nerozpojac ruky.

Niekam zmizli a zanechali za sebou úplne zničeného Severusa Snapa, ktorý konal ako slizolinčan, ale kajal sa ako chrabromilčan.