Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hra tieňov (Silhouettes)

Autor: Bex-chan

Originál:  http://www.fanfiction.net/s/8212278/1/Silhouettes

Stav: autorka súhlasila s prekladom

Preklad: Morgana

   Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí: pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto konkrétnej poviedke vlastní Bex-chan.

Neskoro, ale predsa.

Tentoraz ho zobudila ťažoba z prázdneho žalúdka. Keď sa jeho viečka s trepotom roztvorili, bola tam opäť - v tom istom rohu. Vydal krátky, zúfalý smiech, ktorý by sa pokojne mohol pokladať aj za vzlyk, a potom si zahrabol rukami do vlasov, zovrel ich v päsť a ťahal, až pokým ho nezačala páliť koža.

„Načisto som sa pomiatol.“

„Nie si blázon, Draco,“ ubezpečovala ho. „Naozaj.“

„Blázni vidia a počujú veci, ktoré nie sú skutočné,“ prehlásil vecne. „Takže očividne som sa, kurva, pomiatol-“

„Draco-“

„A blázni mimo iného so svojimi halucináciami hovoria - tak ako v tejto chvíli ja s tebou.“

Potom sa jej prizrel bližšie, a uvedomil si, ako... verne vyzerala. Vlasy mala stiahnuté do chvosta, pričom jej pár pramienkov voľne poletovalo popri tvári, akoby práve vyšla z postele. Mala na sebe sveter, ktorý tak rada nosila – ten, ktorý nazývala svojím „lenivým svetrom“. Vyťahaná, moľami prežratá, červená vec, ktorá jej bola o dve čísla väčšia. A k tomu jej nedeľné džínsy – taktiež roztrhané, s veľkou dierou presne nad jej pravým kolenom, ktorú si urobila pri športovaní. Nohy mala obuté do páru jeho ponožiek. Vždy sa obhajovala tým, že jeho ponožky sú teplejšie.

Vyzerala úžasne, sviežo a prirodzene cez tie pomalé dni, kedy ani jeden z nich nemal čo na práci a oni trávili celé hodiny, spokojní, len v spoločnosti toho druhého.

Jeho žalúdok znova raz zaškvŕkal.

„Mal by si vážne niečo zjesť, Draco.“

„Ty tu v skutočnosti nie si,“ zašepkal, pohľad sklonený do lona. „Toto je nezdravé. Ak ťa budem ignorovať, jednoducho sa po čase stratíš.“

„Som tu preto, lebo sa ti tvoja myseľ snaží povedať, že ma potrebuješ,“ povedala nežne. „Ako útechu-“

„Útechu?“ sykol. „Vyzerám, akoby ma tvoj prítomnosť utešovala, kurva? Vyzerám? Zošalel som, to je dôvod!“

„Nie si šialený.“

„Všetky dôkazy hovoria o opaku.“

Bum, bum, bum!

„Tie prekliate dvere!“ skríkol a položil hlavu do dlaní. „Prečo ma dopekla nemôžu jednoducho nechať na pokoji?!“

„Draco?“ zavolal hlas zvonka. Blaisov hlas. „Draco, si tam?“

„Dobrotivý Merlin,“ zamrmlal a vzhliadol späť do kúta a na ňu. Žmurkol a naraz bola bližšie, ani nie pol metra od neho, a to ho donútilo mierne vyskočiť. „Kurvadrát.“

„Koľko krát som ti hovorila, aby si si dával pozor na jazyk?“ spýtala sa.

Chcel jej povedať, že ho začala napomínať len odvtedy, odkedy sa dozvedela, že je tehotná, a že teraz ani nevie, či niekedy vôbec uvidí svoje dieťa alebo ju, takže to, že nadáva, je v tejto chvíli, kurva, úplne jedno. Pretože niekedy si ľudia jednoducho potrebujú zahrešiť, niekedy je tá zlosť vyjadrená hrubým slovom takým obrovským uvoľnením... Chcel jej povedať, že si pripadal, akoby všetko, čo mohol urobiť, bolo nadávať a nadávať, až kým ho to neomrzí. Všetko toto sa jej už-už chystal povedať, no prerušila ho ďalšia séria ostrých zaklopaní na dvere.

Bum, bum, bum!

„Draco, viem, že si tam!“

„Mal by si mu otvoriť,“ povedala Hermiona. „Bude klopať dovtedy, kým mu neotvoríš, alebo to skončí tak, že vykopne dvere z pántov.“

„Nechcem ho vidieť,“ odvetil jej, akoby to bola skutočne ona. „Nechcem vidieť nikoho.“

„Daj mu vedieť, že si v poriadku. Pravdepodobne sa o teba len bojí-“

„Nepotrebujem, aby sa ľudia o mňa, kurva, báli-“

„Malfoy.“

Povedala to tým tónom. Úplne z toho onemel. Bolo mu to tak dôverne známe, tak hermionovské. Jedno slovko ho zrazu podnietilo k činu a jeho nohy sa začali hýbať ešte predtým, než si to poriadne premyslel. Keď zodvihol hlavu, opäť tam už nebola, ale ako kráčal chodbou a schádzal dole schodmi, cítil chladný, nepríjemný pocit zakrádať sa mu až na dno žalúdka - ako keby ho niekto pozoroval, no odmietol sa pozrieť za seba a overiť si to.

Bum, bum, bum!

„Draco, pusť ma dnu!“

„Čo dopekla chceš, Blaise?“ zvolal, keď sa dostal až ku dverám.

„Len sa chcem pozrieť, ako si na tom.“

„Mám sa fajn. A teraz zmizni.“

Dlhú chvíľu bolo ticho. „Draco, kamarát, pusť ma dnu. Ľudia sa o teba strachujú-“

„Rozprávaš sa so mnou, takže som zjavne v pohode,“ odvrkol so zaťatými zubami. „Teraz. Zmizni.“

„Draco,“ oslovila ho Hermiona odniekiaľ spoza neho, no on sa na ňu neotočil. „Nechaj ho vojsť.“

„Draco, buď ma pustíš dnu, alebo tie prekliate dvere vykopnem!“

Počul, ako sa Hermiona pri jeho uchu zľahka zasmiala a pošepla: „Ja som ti to hovorila.“

Zavrel oči v zúfalej snahe udržať si hlavu čistú, ale zjavne to nemalo žiadny efekt, keďže si predstavoval veci tak jasne a živo. Jeho myseľ sa očividne rozhodla skočiť si na vlastné triky.

„Draco!“ zakričal Blaise, čím ho vytrhol z tranzu. „Dávam ti desať sekúnd, potom vy-“

„Si sám?“ spýtal sa. „Sú tam s tebou nejakí novinári?“

„Všetkých som sa ich zbavil. Som tu len ja.“

S hlbokým vzdychom odomkol dvere a mierne ich pootvoril, ostro na Blaisa zagánil a zaškúlil do prenikavého slnečného svetla. „Živý a zdravý, spokojný? Alebo by si mi chcel ešte skontrolovať pulz...?“

Blaise nervózne prestúpil z nohy na nohu. „Môžem vojsť?“

„Nie.“

„Len sa chcem-“

„Povedal som nie, Blaise.“

„Draco, vyzeráš ako chodiaca mŕtvola,“ vyhlásil, jeho hlas plný naliehavosti a znepokojenia. „Chcem sa iba uistiť, že si niečo zjedol, vypil... hocičo. Dobre viem, že si jeden tvrdohlavý chmuľo, ale dovoľ mi aspoň raz ti pomôcť. Si môj najlepší priateľ-“

„Nemôžem,“ odvetil Draco a sklonil hlavu tak, že mu ofina teraz zastierala oči. „V tejto chvíli toho nie som schopný. Jednoducho nemôžem... vystáť v našom byte prítomnosť niekoho, kto nie je ona. Viem, že to znie kurevsky divne, no... nedokážem to celkom vysvetliť.“

Dracove oči sa zamerali na Blaisov prútik. Pevne ho zvieral v ruke, akoby zvažoval, či ho použiť. Draco sa na túto možnosť pripravil; tak trocha očakával, že ju Blaise vskutku využije, aby sa predral do domu. Ale jeho zovretie náhle povolilo, a keď Draco zdvihol oči, uvidel na Blaisovej tvári rozorvaný a skľúčený výraz a jeho ústa boli pootvorené v nemom vzdychu.

„Tak dobre,“ povedal Blaise. „Ak, respektíve keď  budeš pripravený, vieš, kde ma nájdeš.“ Otočil sa na odchod, ale tam zaváhal a pohliadol Dracovi do očí. „Draco, je mi to tak ľúto.“

Draco sa snažil spomenúť si, či sa so svojím najbližším priateľom niekedy v podobnom duchu už rozprával – tak vážne a otvorene - ako dvaja prekliati bifľomorčania. Obaja sa oblúkom vyhýbali rozhovorom o hocičom akokoľvek vzdialene hlbokomyseľnom. Pravdepodobne najbližšie k vážnej konverzácii  sa dostali dva roky po skončení vojny, keď zomrel Lucius. Blaise mu položil ruku na plece a povedal, aby sa „kurva, vzmužil“. Draco len prikývol, po Blaisovom pokuse o upokojenie sa necítil ani pokojne, ani pobúrene – iba ľahostajne a otupene. Chystal sa zatvoriť dvere, ale Krivolab prebehol popri ňom a usadil sa pri Blaisových nohách.

„Zober ho so sebou. Práve teraz nie som schopný sa o niečo starať, a navyše mi len pripomína...“

„Ja sa oňho postarám.“

„A povedz ostatným, že chcem, aby ma nechali na pokoji. Hlavne matke,“  vyhlásil príkro. Potom zabuchol dvere, čím sa opäť zabarikádoval vo vnútri, preč od slnka.

Prešiel do polovice chodby, kým sa pod ním nohy podlomili a on spadol, na prahu obývacej izby sa zosypal na zem, pričom ako padal, narazil ramenom do steny. S potláčaným stonom sa podoprel a zahľadel sa na súkromné bojové pole, ktoré vytvoril po tom, ako Potter odišiel. S nezáujmom študoval prevrátený stôl a stoličky, rozbité fotografie a všetky tie porozsýpané a rozlámané veci uprostred.

„Vážne, Draco,“ povedala Hermiona. Tentoraz nevyskočil. „Viem, že sme preberali, že by sme si to tu zariadili inak, ale toto je už naozaj dosť výstredné.“

Znova mu začalo byť nevoľno. Pár krát ho natiahlo, ale zdalo sa, že v jeho žalúdku už nezostalo vôbec nič, čo by mohol vyvracať. Opäť stála v rohu, približne poldruha metra od neho, no jej sveter bol iný. Teraz mala na sebe žltý, s velikánskym červeným pleteným H vpredu – ten, ktorý jej pred tromi rokmi podarovala na Vianoce Weasleyho mama. A zakaždým, keď si ho obliekla, si ju vytrvalo doberal.

„Draco,“ zamračila sa. „Hovor so mnou. Pomôže to.“

„Ako by mi mohlo rozprávanie sa s halucináciou pomôcť?“

„Za skúšku nič nedáš.“

Pokrútil hlavou a prehol sa. Obočím spočinul na kolenách a okolo hlavy si obopol ruky v snahe zabarikádovať sa pred ňou. Alebo jej duchom. Alebo pred čímkoľvek, čo to dopekla bolo. Dokonca aj keď mal oči zatvorené a uši mu zakrývali ruky, cítil, že ho pozoruje. Díva sa naňho.

Dýcha.

Odhadoval, že čas, ktorý presedel v tejto polohe sa pohyboval  v rozmedzí jednej až desiatich hodín.

Chrbát mal celý stuhnutý a v končatinách cítil nepríjemné mravčenie, a keď pomaly zdvíhal hlavu, pukalo mu v krku. Stále tam stála a oddane čakala s tým istým smutným úsmevom na tvári. Prehnal sa ním zvláštny pocit rezignovanosti.

„Pamätáš sa na naše prvé stretnutie?“ spýtal sa. „Myslím po vojne. V mukelskom Londýne.“

„Áno,“ prikývla. „Vrazil si do mňa v Covent Garden. Všetky knihy mi popadali na zem.“

Bol by sa uškrnul, keby na to mal tú energiu. „Nikdy som ti to nepovedal, ale urobil som to naschvál. Hnevať ťa bolo vždy  zábavné.“

„No pekne.“

„Taktiež som to urobil preto, že som s tebou chcel hovoriť,“ priznal sa. „V ten deň som ťa prvý krát uvidel v Hyde parku pri Mramorovom oblúku (Marble Arch) a... jednoducho som s tebou chcel hovoriť. Nemám ani tušenia prečo. Keď som ťa pozval na kávu, aby som odčinil svoju „nešikovnosť“, myslel som si, že sa mi chystáš dať opäť facku.“

Zasmiala sa. „A potom si tú kávu vylial na moju obľúbenú knihu.“

„Pamätám sa. To v skutočnosti bola nehoda.“ Hlboko sa nadýchol a uprel pohľad na podlahu. „Mala si na sebe také šaty... boli na nich nejaké vtáky.“

„Lastovičky.“

Znova spočinul očami na nej. Bola oblečená v tých šatách; elegantných, modrých letných šatách s bielymi lastovičkami. Sťažka prehltol. „Áno, tieto,“ zašepkal. „Toto som ti tiež nikdy nepovedal; vyzerala si v nich naozaj nádherne.“

Jej tvár znežnela, no nič mu na to neodpovedala. V tom tichu si Draco uvedomil niečo, z čoho ho začalo pichať v hrudi.

„Povedal som ti vôbec niekedy, že si nádherná?“ spýtal sa zdráhavo. „Viem, že som ti povedal aká si múdra, zvodná a všelijaké iné kraviny, ale nazval som ťa niekedy nádhernou?“

V neistote sa zachmúrila. Skoro sa zdalo, akoby sa jej postava zachvela a prebleskla – ako nejasná spomienka v mysľomise. „Ja... ja viem len to, čo ty. Som odrazom tvojich vlastných spomienok a pohľadu, akým ma vnímaš-“

„Nepovedal som ti to, všakže? Viem, že nie.“

„Draco, vedela som-“

„Ako si to mohla vedieť, keď som ti to nikdy nepovedal?“ zvolal. „Ani jeden poondiaty raz! A pri tom si taká nádherná! Kurva, veď sa na seba pozri! Pomyslel som si to každý deň, ale nikdy som to nevyslovil!“

Opäť to spravila, pohla sa príliš rýchlo, aby to jeho oči zachytili – a v mihu sekundy už kľačala pri ňom. Neodvážil sa ani len skúsiť siahnuť po nej. Tá myšlienka sama o sebe ho desila; pohľad na to, ako jeho prsty prechádzajú skrz ňu  ako cez opar, by bol preňho príliš. No cítiť jej pokožku pod svojimi prstami by bolo omnoho horšie. Omnoho horšie.

„Draco,“ vzdychla si Hermiona. „Prestaň s tým. Ničíš sám seba. Je to... nezdravé.“

Vzlyk, ktorý sa mu predral hrdlom, nabral silu nabrúseného ostria. Bodal ho vo vnútri priedušnice. Vydal ďalší a ďalší, až sa dostal do bodu, kedy už nič iného robiť ani nemohol. Od toho osamelého dňa na toaletách v šiestom ročníku neprelial ani jednu slzu, ani keď mu zomrel otec. Skoro sa zdalo, akoby jeho telo ani nevedelo, ako reagovať na toto zvláštne rozpoloženie. Všetko sa to z neho sypalo v rozorvaných a patetických nárekoch plných zúfalstva. Celé telo sa mu chvelo a prehýbalo. Tvár si schoval do dlaní - ani len halucinácii nechcel povoliť, aby bola svedkom jeho zrútenia. Všetok svoj zármutok vysmrkal a vyvzlykal do dlaní – ako malé, stratené dieťa.

„Ne-neviem, čo mám robiť,“ koktal. „Ja proste neviem-“

„Ššš, všetko bude v poriadku,“ tíšila ho. „Spi, Draco.“

Neprítomne prikývol. Oblizol si slzy z kútikov úst, potom zavrel oči, pripravený čeliť démonom, ktorí naňho čakali v snoch, pretože nemohli byť horší, ako realita, ktorú práve prežíval.