Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hra tieňov (Silhouettes)

Autor: Bex-chan

Originál:  http://www.fanfiction.net/s/8212278/1/Silhouettes

Stav: autorka súhlasila s prekladom

Preklad: Morgana

   Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí: pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto konkrétnej poviedke vlastní Bex-chan.

Draco?

Zastonal, zaklipkal očami, aby z nich odohnal omamnú tiaž spánku, a prvá vec, ktorú si uvedomil, bola, že jeho ruky sú prázdne a Grangerka je preč. Sklamanie z tohto faktu ho stihlo zasiahnuť sotva na sekundu, potom začul, ako niekto volá jeho meno.

„Kdeže si, Draco?“

Bola to jeho matka, no Draco jej volanie ignoroval, rozrušene skúmal miestnosť. „Grangerka, kde si?“ zvolal do prázdna. „Grangerka?“

„Draco, si tam hore?“

Pri pohľade späť by si pravdepodobne uvedomil, ako absurdne sa zachoval, ale okamžite, takmer inštinktívne, dal Grangerovej neprítomnosť za vinu svojej matke. Koniec koncov, keď ho prišiel navštíviť Blaise, Grangerka s ním aj napriek tomu stále hovorila, tak prečo by mala zmiznúť práve teraz? Vzťah medzi Hermionou a jeho matkou bol vždy napätý a na základe tohto faktu v jeho skreslenom a nestálom stave mysle prišiel k záveru, že dôvodom toho, že sa prebudil osamotený, je len a len jeho matka. Keď sa začal ozývať šuchot nôh idúcich po schodoch, v hrudi sa mu vzdula prudká a hrozivá vlna hnevu a v momente, ako sa jeho matka objavila vo dverách, vyskočil na nohy.

„Ach, tak tu si,“ povedala úzkostlivo a premerala si ho. „Draco, vyzeráš príšerne-“

„Čo tu, kurva, robíš?“ skočil jej do reči. „Neodkázal ti Blasie, že som mu povedal, že chcem byť sám?“

Narcissa pár krát zažmurkala, zjavne ju synova ostrá odpoveď zaskočila. „Nuž, áno, ale potrebovala som sa uistiť, že si v poriadku-“

„Odíď z môjho domu. Okamžite.“

„Draco, ja ti len chcem pom-“

„Stavím sa, že si to kurevsky užívaš. Nemám pravdu?“ vyletel na ňu. „Presne toto si chcela; aby bola Grangerka z môjho života preč.“

„Ja by som jej nikdy nič zlého nepriala!“ zalapala po dychu so zdeseným a ublíženým výrazom v tvári. „Pozri, chápem, že si rozrušený-“

„Rozrušený? Rozrušený?“

„V poriadku, upokoj sa, možno som sa nevyjadrila dostatočne presne-“

„Chcem, aby si opustila môj dom,“ pomaly a rázne zopakoval. „Hneď a zaraz odíď, kým-“

„Mám o teba starosť, Draco! Si môj syn!“ prosila ho. „Obývacia izba je rozbitá na kúsky, vyzeráš nadmieru nezdravo, s nikým sa nebavíš-“

„Kurva, ja sa ani s nikým rozprávať nechcem!“

„A navyše ti tečie krv z ruky,“ ticho dopovedala a  presunula pohľad na rozbité zrkadlo v kúpeľni. „Draco, musíš mi dovoliť, aby som ti pomohla-“

„Ja ťa nepotrebujem!“ zakričal. „Nežiadam tvoju pomoc! Nestojím o tvoj záujem! Ja od teba NIČ nechcem! Stále ti to nedochádza? Toto je môj trest za to, čo si ty a ten bastard, ktorý sa nazýva mojím otcom, zo mňa vychovali!“

„Draco, takto nehovor!“

„Ale áno! Osud si dal poriadne načas, a teraz sa ma chystá potrestať za to, akým človekom som ešte pred rokmi bol. A za to, čím som bol, vďačím tebe a tomu bastardovi! Vy ste zo mňa spravili toho malého, bigotného, posratého chumaja, ktorý nevedel nič iné, len nenávidieť... a potom som KONEČNE našiel pokoj! Našiel som Grangerku, chystali sme sa založiť si rodinu. Teraz mi ju vytrhli z náručia... teraz mi ich vytrhli z náručia a ty si myslíš, že toto nie je trestom za osobu, akou som býval?!“

Niekde v polovici mu zlyhal hlas a zvyšná časť jeho tirády sa zo všetkého najviac podobala na zlomené kvílenie – ako psie kňučanie. Malá časť jeho uboleného srdca začala páliť novou bolesťou, keď si uvedomil, že jeho matka plače. Pozerala sa na neho s naširoko roztvorenými očami a zraneným pohľadom, ktorý ho donútil sklopiť oči k zemi, no jeho tvrdohlavosť v ňom potlačila akékoľvek pocity ľútosti.

„Tak to bolo od teba kruté, Draco,“ povedala a utrela si slzy. „Možno sme neboli dokonalými rodičmi, ale milovali sme-“

Uchechtol sa. „To nič nemení na tom, čím sme boli-“

„Toto nie je žiadne zvrátené spiknutie proti tvojej osobe, je to jednoducho... príšerná a nešťastná zhoda okolností-“

„Ále, takže nešťastná zhoda okolností?“ sykol. „Povedz mi, matka, ako sa mám s tým vysporiadať? Takmer som bol rodičom! Vieš si predstaviť, aké kurevsky... kruté to je?! Vedieť, že som mohol mať syna alebo dcéru? A Grangerka... bola pre mňa niečím! Chápeš, čo tým myslím? Bola jedinou, ku ktorej som niečo také cítil alebo mohol cítiť.“

„Ja viem, Draco,“ riekla Narcissa hlasom nežnejším, než akým ju kedy počul prehovoriť. „Rozumiem-“

„Ako by si tomu, dopekla, mohla porozumieť?“ namietal. Prešiel si dlaňami po tvári a uvedomil si, že jeho líca sú vlhké. „Ako by si mohla čo i len tušiť, ako sa cítim? Mám pocit, že mám... znovu šestnásť; som sám.“

„Nie si osamelý. Keby si nám len dovolil pomôcť-“

„Nič, čo by ste urobili alebo povedali, by mi aj tak nepomohlo-“

„Vôbec nemusí byť... mŕtva,“ začala. „Je tu stále nádej, že-“

„Odíď. Z môjho. Domu,“ odvetil jej chladným hlasom. „Myslím to vážne, matka. A neopovažuj sa mi spomínať nádej, ty a Lucius ste zo mňa vysali všetky pozostatky tohto pocitu, ktoré vo mne ešte tleli, a to pred rokmi.“

„Draco, dovoľ mi aspoň pomôcť ti poupratovať to tu alebo pripraviť nejaké jedlo-“

„Matka, ak okamžite neodídeš, osobne ťa vyvediem von.“

Jeho vyhrážka nebola prázdna, to obaja vedeli. So skľúčeným povzdychom sa Narcissa pomaly otočila a odišla presne tak, ako prišla. Draco ju pri tom uprene pozoroval, až kým mu nezmizla z dohľadu, a potom čakal, kým nezačuje, ako sa za ňou vchodové dvere definitívne zatvorili. Na to sa zosunul na kolená a tvár si zaboril do  dlaní.

„Nemal si sa s matkou takto rozprávať.“

Pri zvuku Hermioninho hlasu sa mykol, ale hlavu nezdvihol. „Všetko, čo som povedal, bola pravda.“

„Všetko, čo si povedal, bolo výsledkom zle orientovaného hnevu. Nemôžeš od seba takto odstrkovať jedného človeka za druhým, Draco. Nie je to zdravé.“

„Ale predstavovať si svoju nezvestnú snúbenicu je úplne v poriadku?“ fľochol. „Je to vskutku prekliato normálne.“

Vstal na nohy a prešiel popri nej. Snažil sa nepozastavovať nad tým, že teraz mala na sebe jedno z jeho vlastných tričiek a jeho boxerky. Mimovoľne sa zamyslel, či jeho veci stále voňajú po nej. Mal v úmysle zísť na prízemie a vyslať pár ochranných kúziel, ktoré by zabránili ľuďom v tom, aby ho neustále rušili v jeho vlastnom dome, ale pristavil sa pri hosťovskej izbe. Miestnosti, ktorá bola spoly prerobená na detskú izbu. Izbu, v ktorej by spalo ich dieťa. Mal pocit, akoby jeho nohy ani nepatrili k zvyšku tela, odchýlil dvere a vstúpil do tej prepchatej miestnôstky. Jediné, na čo sa zmohol, bolo uprene hľadieť na krehkú detskú postieľku.

„Myslím, že to mal byť chlapček.“

Jej hlas ho tentoraz zachytil nepripraveného, a keď sa otočil, uvidel, že Hermionin duch je vo vysokom štádiu tehotenstva. Hladkala si vypuklé bruško s láskavým úsmevom na tvári. Znova ho premohli mdloby. Začal dýchať zrýchlene, každý výdych bol kratší a plytší než predchádzajúci. Miestnosť sa s ním začala točiť, krútila sa pod jeho nohami, až kým ho závrat neprinútil k dáveniu. Vyhol sa ďalšiemu pohľadu na Hermionu, vybehol z izby, pričom kvôli svojim neistým nohám sa udrel do steny a utekal späť do spálne.

„Draco, čo to robíš?“

„Odchádzam odtiaľto,“ odvetil, kým sa prehŕňal bielizníkom pri ich posteli. Keď na ňu kútikom oka pohliadol , jej brucho bolo opäť ploché a na sebe mala jednoduché tričko s krátkymi rukávmi a džínsy. Pokrútil hlavou a pokračoval v prehľadávaní komody. „Potrebujem sa odtiaľto dostať. Ja už to, kurva, viacej neznesiem-“

„Tým, že pôjdeš niekde inde, sa ma nezbavíš-“

„Možnože áno. A prinajmenšom to znamená: žiadne návštevy-“

„Draco-“

„Nemôžem zostať TU!“ zvolal. „Všade, kam sa pozriem, si ty! A tým nemyslím - ty, ako halucinácia – mám na mysli našu posteľ, fotky, tú prekliatu detskú izbu! Už to viac neznesiem! Akoby som sa dusil všetkými tými pripomienkami tvojej neprítomnosti, a to ma zabíja!“

Zahryzla si do pery a pristúpila k nemu. „Kam sa chystáš odísť?“

„Niekam, kde ma nenájdu.“

„Ale ako ťa majú informovať, ak by sa vyskytli nejaké novinky?“ spýtala sa. „Čo ak prídem domov a-“

„A prídeš?

Konečne našiel svoj prútik, sťažka prehltol a pripravil sa na odmiestnenie. Všemožne sa snažil, aby odolal pokušeniu pozrieť sa na ňu. Bol by odprisahal, že pocítil jej dych štekliť ho za uchom. Dlho a hlboko sa nadýchol, zavrel oči, a keď ich znovu otvoril, bol v miestnosti, v ktorej sa nešírila Grangerkina vôňa z každého rohu a nebola tu ich spoločná posteľ, ktorej porozhadzované prikrývky sa mu vysmievali do tváre, ale jej duch ho sem nasledoval. Vedel, že stojí za ním ešte predtým, než prehovorila.

„Tušila som, že prídeš práve sem,“ povedala Hermiona potichu.

Jej poznámku ignoroval, mávol prútikom, aby osvetlil miestnosť a sadol si na kraj postele, ktorá stála ladom už roky. V tých niekoľkých ťažkých rokoch po vojne trávil väčšinu svojho času na tomto mieste, vyhýbal sa Londýnu a všetkým tým odsudzujúcim pohľadom, ktoré ho prenasledovali na každom kroku. Táto chalúpka hneď na okraji Hastingsu nebola jeho predstavou ideálneho domova, no bola izolovaná a zvuk mora pôsobil ako balzam po všetky tie nepokojné noci. Po dlhom čase to začul znova; znelo to skoro ako rachot rozbíjajúceho sa skla. Raz sem priviedol Hermionu. Bolo to krátko po tom, ako sa médiá dozvedeli o ich vzťahu a novinári im boli neustále v pätách. Nakoniec sa však po jednej noci absolútneho pokoja vrátili naspäť do Londýna, Hermiona trvala na tom, že by sa mali postaviť novinárom čelom, aby to už mali konečne za sebou.

A hľa, prišiel opäť.

A skrýval sa.

Lakte si položil na kolená a s hlavou v rukách si povzdychol. V mihu oka pred ním kľačala Hermiona, hlavu mala naklonenú nabok a  smutnými očami ho pozorovala.

„S tým trúchlením musíš prestať,“ povedala, naklonila sa k nemu a pohladila ho po líci. Na dotyk bola ešte chladnejšia než predtým. „Musíš sa snažiť myslieť pozitívne a veriť v to, že sa vrátim domov a všetko bude zas v poriadku.“

Pokrútil hlavou a zopol ruky, aby sa vyhol šanci, že sa jej znova dotkne. „Prosím, len mi povedz, kde si.“

„Draco, toto sme už preberali – viem len to, čo ty-“

„Ak mi to povieš na rovinu, prídem si po teba,“ pokračoval. „Nájdem ťa, oslobodím ťa a privediem domov-“

„Draco-“

„Až potom bude všetko v poriadku. Len mi povedz, kde si, aby som si po teba mohol prísť-“

„Draco,“ vydýchla. „Nemôžem. Vieš, že nemôžem.“

Zovrel čeľusť a zachmúril sa. „K čomu si mi, teda? Ak mi nemôžeš nič povedať, na čo si mi potom?“

„Ja ti len-“

„Nie si nič!“ vykríkol a postavil sa na nohy. „Nie si ona! Potrebujem Hermionu, nie teba! Takže mi povedz, kde to, kurva, si!“

„Nemôžem!“ zvolala. „Nedokážem to. Neexistuje nič, čo by som mohla urobiť, okrem toho, že som tu s te-“

„Zmizni!“ vyštekol. „Myslím to vážne, vypadni z mojej hlavy! Nechaj ma na pokoji!“ Dlaňami si zakryl uši a pevne zovrel oči. „Odíď! Odíď! ODÍĎ!“

Odrazu cítil, že tam s ním už naozaj nie je, ale i tak otvoril oči, rozhliadal sa sem a tam a pozorne si prezeral miestnosť pred sebou. A práve v tej chvíli si uvedomil, aká prázdna tá izba je, a aká tichá.

Opäť sa posadil na posteľ a z hrdla sa mu vydral potlačovaný vzlyk. Zovrel okolo seba starú, štipľavú deku a obalil sa do nej ako do zámotku.

„Tak som to nemyslel,“ zašepkal. „Je mi to ľúto, Hermiona. Vráť sa.“

S očakávaním sedel na mieste, no nič sa neudialo.

„Grangerka, prosím, vráť sa!“

Nič.

Celé hodiny volal jej meno, prosil jej ducha, nech sa vráti, a keď už z toľkého kričania začal chripieť a oči ho svrbeli od usedavého plaču, zosypal sa na posteľ a udieral päsťou do vankúša, až kým nebol príliš unavený na to, aby nechal oči otvorené.

Draco 

Ospalo zastonal a snažil sa sústrediť na šum mora. 

Draco, zobuď sa. 

Zachveli sa mu viečka, a keď ich pomaly otvoril, bola späť. Sedela na posteli vedľa neho a na sebe mala šaty, ktoré si vzala v deň, keď odišla. Natiahol k nej ruku, aby jej zastrčil zatúlaný pramienok vlasov za ucho, a všimol si, že teraz je jej pokožka teplejšia a aj jej vôňu cíti akosi silnejšie. Posadil sa a ona mu rýchlo padla do náručia a nechty zaťala hlboko do chrbta. Napadlo mu, či mu po nich zostane na koži nejaká stopa, no potom si uvedomil, že je to absurdné, keďže to nie je v skutočnosti ona. Napriek tomu ju pohladil rukou po chrbte a nos si zaryl do jej jemných kučier.

„Vrátila si sa.“

Prikývla a odtiahla sa. Na perách jej pohrával úsmev a spopod rias sa jej kotúľali slzy. „Áno, som doma. Tak veľmi si mi chýbal.“

„Mrzí ma, že som na teba včera kričal,“ zašepkal. „Ja-“

„Včera? O čom to hovoríš?“

„Keď som ti povedal, aby si odišla. Nemyslel som to tak.“

Na sekundu sa jej tvár zachmúrila zmätením, ale hneď na to sa jej výraz zmenil na smutné porozumenie. Zobrala jeho ruku do svojej a pevne ju zovrela. „Draco, to som ja.“

„Nie si to tak celkom ty, veď vieš,“ povedal a zamračil sa. „Len som chcel počuť tvoj hlas-“

„Nie, Draco, pozri, som to ja,“ trvala na svojom. „Som to ja, prisahám-“

„Nie, ty si preč-“

„Pozri na mňa. Prisahám, som to ja. Včera v noci nás s Nevillom našli a dnes ráno sme sa vrátili. Polovica Londýna ťa hľadala, aby ti povedala tieto novinky, potom mi napadlo, že by si mohol byť práve tu-“

„Prosím, nerob mi to,“ povedal a snažil sa ju zložiť zo svojho lona. „Je to kruté-“

„Draco, prisahám ti,“ naliehala, a keď hovorila, hlas sa jej mierne lámal. „Som. To. JA.“

Pokrútil hlavou a znovu sa ju pokúsil odsunúť, ale ako sa k nej načahoval, prsty sa mu obtreli o jej napätú kožu bruška. Na chvíľu zaváhal a pýtal sa sám seba, či by bolo možné, že... pomaly presunul svoju ruku nahor po jej hrudi a váhavo si na ňu položil svoju dlaň a snažil sa ignorovať ten pulzujúci hukot krvi v ušiach.

Zadržal dych a po chvíli, ktorá sa zdala večnosťou, ucítil, ako mu spod dlane prúdia známe vibrácie tlkotu jej veľmi skutočného srdca.

Okamžite ju objal - tak pevne, ako len mohol, bez toho, aby ju svojimi rukami rozdrvil a spočinul svojimi ústami na jej krku. Jej krv pod jeho perami živo pulzovala, akoby ho tým chcela definitívne uistiť. Pobozkala ho na spánok, prsty si vplietla do jeho vlasov a do ucha mu šepkala upokojujúce slová. Snažil sa niečo povedať, snažil sa jej povedať, že mu neskutočne chýbala, že ju miluje, no jediné, čo mu vychádzalo z úst, boli vzlyky, nie vety, takže ju namiesto toho pobozkal. Tak vášnivo, až to bolelo. Keď skončili, spočinul hlavou na jej prsiach a rukou opäť nahmatal jej skoro neviditeľné bruško.

„Všetko je v poriadku,“ povedala upokojujúco Hermiona. „Sme doma.“