Preklady fanfiction Harryho Pottera

Keď sa v to ráno Hermiona prebudila, slabý dážď dopadal na chrabromilskú vežu. Vlhko spoza stien ale nemohlo preniknúť stenami spálne. Teplý oheň veselo žiaril neďaleko Hermioninej postele; červenkasté svetlo lemovalo jej tvár, keď sa začala budiť, pretože keď išla spať, nezatiahla záclony. Hermiona otvorila oči a pozerala na striešku jej postele, spokojná na chvíľku s tým, že pokojne leží a vychutnáva si samotu. Bolo príjemné mať miesto, kde bola v bezpečí; jediné miesto, kde sa mohla zastaviť a rozmýšľať bez toho, aby ju vyrušili Ron alebo Harry. Jediné miesto, kde sa mohla skryť pred prenikavými pohľadmi, ktorými ju sledoval Draco. V skutočnosti, Hermionina spálňa sa stala jej jediným útočiskom pred okolitým svetom. Bolo to jediné miesto, kde sa mohla skryť pod červenožlté prikrývky a predstierať, že si o nej nešepká celá škola, keď prechádza okolo.

Bolo zrejmé, že to, čo bolo doteraz tak veľmi dobre strážené tajomstvo, sa zrazu stalo najzaujímavejšou vecou na celej škole. Nikto nepovedal ani slovo, keď bola Hermiona priradená k Dracovi. To bolo prijateľné pre väčšinu ľudí, hlavne, keď poznali Hermionu a chápali jej absolútnu oddanosť školskej práci. Ale akoby sa cez noc Rokfort zobudil a uvedomil si, že nielenže Hermiona pracovala s Dracom Malfoyom častejšie, než by si mysleli, ale bolo zjavné, že sa z toho teší. A ani spomínaného Slizolinčana toto usporiadanie nevyvádzalo z pokoja.

Tí, čo jej boli najbližší, vedeli, že tam bolo niečo viac, než len práca na školskej práci s Malfoyom. Medzi jej priateľmi bolo niekoľko názorov na to, čo sa dialo s Malfoyom, ale najviac prevládalo presvedčenie viac-menej zhodné s Ronovým názorom.

„Úplne sa zbláznila!“

Hermiona vedela, že to myslel dobre. Vedela, že Harry a Ron sa len ju snažili chrániť. Ale Hermione sa vždy páčilo byť jedináčik; určite nepotrebovala žiadnych ochraňujúcich bratov.

Bolo zrejmé, že sa jej priatelia rozhodli, že všetka hanba, ktorú si sama Hermiona privodila tým, že bola s Dracom, je niečo, čo by malo byť udržané medzi nimi. Každý vyzeral pomerne spokojne a nevenoval pozornosť jej podivnému správaniu sa a zvláštnej akceptácii Draca. Škola fungovala ďalej a neuvedomovala si dvojicu zapadnutú v ich miestnosti neďaleko knižnice.

To všetko sa samozrejme zmenilo, keď sa jej deň predtým Draco postavil zoči-voči pred triedou Transfigurácie. Nepovedali nič, čo by mohlo kompromitovať niekoho z nich. Ale ľudia, ktorí ich sledovali, nepotrebovali jasnejší dôkaz; všetci počuli hnev a zúfalstvo v inak cynickom Dracovom hlase. Ale oveľa viac prekvapujúci bol Hermionin vlastný súhlas s jeho požiadavkami.

Okamžite sa začali šíriť reči. Ako dlho sa už spolu rozprávajú? Prečo ho ešte Hermiona neprekliala? Prečo Draco toleroval prítomnosť humusáčky? Boli priateľmi? Boli viac než priateľmi? Tento rok bolo na Rokforte tak málo vzrušenia, žiaden Trojčarodenícky turnaj, žiadni skamenení študenti a žiadni unikajúci väzni. A tak tieto drobné klebety ohľadom možného vzťahu medzi Chrabromilčankou a Slizolinčanom sa šírili po chodbách ako oheň. Hermiona si nemyslela, že sa necítila tak trápne od doby, keď v prvom ročníku prišla o všetky fakultné body.

Zamotala sa hlbšie vo svojej prikrývke a zatvorila znovu oči. Už nikdy nechcela opustiť túto izbu.

„Hermiona? Si hore?“ dva hlasy príliš blízko zašepkali.

Hermiona otvorila oči a pozrela na jednu stranu, kde našla Parvati a Lavender ako sedia na susednej posteli. Niečo v spôsobe, akým si ju premýšľavo prezerali, spôsobilo, že v duchu zastonala.

„Hermiona, sme radi, že si hore, chceli sme s tebou hovoriť. Tak ako dievča s dievčaťom, chápeš?“ povedala Lavender s úsmevom, ktorý sa Hermione nepáčil.

„Pozri, Hermiona, dosť rečí chodí po škole a...“ začala Parvati, ale Hermionine odkopnutie prikrývky a vyšplhanie z postele ju prerušilo.

„Oh, nie, pozri sa čas, to už je pol ôsmej?“ spýtala sa Hermiona, keď zaliezla do svojej skrine a za pár sekúnd neskôr sa objavila s hábitom, ktorý naťahovala cez šaty.

Lavender a Parvarti nemali v úmysle dať sa tak ľahko odradiť a sledovali ju po izbe, kým si Hermiona balila svoje brká a knihy.

„Máš v úmysle stretnúť sa s Malfoyom?“ spýtala sa Lavender.

Hermiona sa obrátila k Parvati a Lavender.

„Malfoy? Ó samozrejme, že nie, chcem sa ísť pozrieť na Harryho a Ronov tréning na ďalší zápas.“ Bola to samozrejme lož, mala v pláne ísť do knižnice, aby sa stretla s Dracom a dokonca si nebola ani istá, či vôbec majú na dnes ráno Harry s Ronom naplánovaný tréning.

„Dobre, tak pôjdeme všetci spolu,“ jasne povedala Parvati a spojila svoju ruku s Hermioninou a vytiahla ju cez dvere.

„Nie, to je dobré, myslím, že dokážem sama nájsť cestu,“ zúfalo naliehala Hermiona, vedela, že sa blíži ďalší výsluch.

„Hlúposť! Parvati a ja milujeme metlobal a trávime spolu tak málo času. Však Parvati?“

Ťahali ju dole po schodisku a Hermiona sa usilovala vymyslieť čokoľvek, čo by je pomohlo dostať sa preč od jej spolubývajúcich, ktoré jej pripomínali párik harpií.

„Hermiona!“ nejaký hlas na nich zavolal zo spálni štvrtáčok. „Oh, som tak rada, že som na teba narazila. Chcem, aby si mi pomohla s týmto problémom v mojej domácej úlohe z Kúziel,“ vykročila z dverí a usmiala sa na Hermionu.

„Hermiona ide s nami na metlobalový tréning,“ chladno jej povedala Parvarti.

„To zaberie len minútku, dievčatá,“ Ginny schmatla jednu z Hermioniných rúk a odtiahla ju preč od nich. „Ona vás potom doženie!“ Ginny zatiahla Hermionu do izby a zavrela dvere Lavender a Parvarti pred nosom.

Hermiona si sadla na kraj Ginninej postele a vydýchla úľavou.

„Vďaka.“

„Nerob si starosti, vyzerala si, že by sa ti zišla záchrana. To nemali tie dve nič lepšie na práci?“ Ginny mala na sebe ešte stále pyžamo, keď sa hodila na posteľ vedľa Hermiony.

„Nuž, zdá sa, že ani nikto iný nemá nič lepšie na práci,“ posťažovala si Hermiona.

„Úprimne, čo si čakala? Chodíš s Malfoyom, však?“ Ginny sa pozrela na Hermionu.

„Čo?“ začervenala sa Hermiona. „Nie… nechodím! To je to, čo všetci hovoria?“

„Je to obľúbená teória. Súčasne s presvedčením, že používaš Draca, aby Ron a (alebo) Harry žiarlili alebo že on našiel niečo, čím ťa vydiera, aby si robila všetky jeho domáce úlohy. Moja najobľúbenejšia je tá, že si v skutočnosti Malfoyove stratené dvojča a ste teraz tak šťastní, že ste sa znova našli, že trávite spolu všetok svoj voľný čas.“

„Ale predsa nevyzerám ako Draco?“ zamrmlala Hermiona. Vyzerala na chvíľu zarazene a potom pozrela na Ginny, „to si si práve vymyslela!“

„Áno, predpokladám, že áno. Ale vážne, niektoré veci, ktoré ľudia hovoria, sú absolútne smiešne.“

„To mi nepomôže, Ginny,“ povedala nezreteľne Hermiona.

Ginny sa láskavo na Hermionu pozrela.

„To sa preženie, sľubujem. Škola sa len práve teraz nudí. Spomeň si na všetky tie reči potom, keď si minulý rok šla na Vianočný bál s Viktorom Krumom. Čo na to môžem povedať, Hermiona, tvoj milostný život je pre Rokfort príliš vzrušujúci, aby ho nebral do úvahy.“

„Som polichotená, Ginny.“ Hermiona sa postavila a prešla po izbe. „Čo mám teraz robiť?“

Ginny sa ponorila do šatníka a objavila sa v školskom hábite.

„Poď so mnou na raňajky, samozrejme. Jedenie jedla osamote len kvôli tomu, aby si sa vyhla zvyšku škole, nemôže byť zdravé. A okrem toho, čím viac sa pred všetkými schovávaš, tým vinnejšie vyzeráš.“

„Ako vieš toto všetko?“ spýtala sa Hermiona.

„Mám šesť starších bratov a už si sa stretla s mojou matkou. Viem ako sa dostať z problémov. Najlepšou vecou, ktorú môžeš urobiť, je postaviť sa im čelom a zasmiať sa.“ Ginny chytila Hermionu pod pazuchu a vyviedla druhé dievča von z izby.

„Toto možno nebude dobrý nápad,“ zamrmlala Hermiona, keď opustili chrabromilskú vežu.

Raňajky sa ukázali znesiteľnejšie než by Hermiona očakávala. Keď vstúpila, sieň rozčúlene zahučala, ale odhodlaný výraz, ktorý mala na tvári, premohol aj tie najhorlivejšie klebety. Po niekoľkých rozladených pohľadoch jej smerom a jej odmietnutí prilievať olej do ohňa, väčšina študentov sa posadila k svojím jedlám a nechala Hermionu samu sebou.

„Oh, Hermiona, skús toto.“ Ginny si naložila veľkú prídelu vajíčok na svoj tanier. Na nich boli roztrúsené malé kúsky jasne farebných vajcových škrupín.

Hermiona sa posmešne pozrela na svoj tanier a potom nazad na Ginny. „Vieš, Gin, moja mama sa zvyčajne snaží nenechať vajcovú škrupinu ako súčasť raňajok.“

Ginny zvraštila svoj nos.

„Prečo by robila niečo také? V škrupine je všetka chuť.“ Zaborila vidličku hlboko do svojho vajíčka.

Hermiona nepovedala nič a načiahla sa po kuse toastu. Zvyčajne mala z čarodejníckeho jedla potešenie. Ale dnes niečo príjemné a prirodzené by bolo lepšie.

Jej pozornosť upútal šum pohybu a keď zdvihla oči, uvidela ranné sovy ako zlietajú na nich. Hedviga pristála na ich stole a hľadala Harryho.

„Ľutujem, Hedviga,“ povedala Ginny snežnej sove. „Harry má tréning.“

Sova mrzuto odletela a Ginny sledovala jej špirálovitý výstup, ale Hermione oči sledovali odlišnú sovu. Dracov výr prudko klesal k slizolinskému stolu, strhnúc sa nazad len v poslednej sekunde a tesne minúc svojim pazúrom Dracovu hlavu. Vták zvieral list a Hermione vypadol jej toast. S istotou vedela, že sa Draco chystá urobiť niečo veľmi hlúpe, vedela, že sa chystá otvoriť list od svojho otca.

Hermiona urobila maximum, aby ho presvedčila, že keby bola jeho matka naozaj chorá, riaditeľ by mu to povedal. Dúfala, že znela úprimnejšie, než za cítila. Draco správne odhadol, že niekedy riaditeľ býva menej než ústretový. Ale Hermiona nemohla uveriť, že by Pansy hovorila pravdu, musel to byť nejaký trik.

Draco vzhliadol k vzdialenej strane siene a ona sa stretla s jeho sivými očami. Dokonca aj pri takej vzdialenosti vedela, o čom premýšľa. Musel to vedieť, dokonca aj keby list obsahoval nejaké podlé kúzlo. Aj keby mu jeho otec klamal, musel to vedieť.

Draco sa tak prudko postavil, že niekoľko Slizolinčanov prestalo jesť a pozrelo sa na neho. Niekoľko okamihov sa jej pozeral do očí, potom sa otočil a svižne odkráčal z jedálne, list v ruke.

Hermiona sa okamžite postavila takmer buchnúc pohárom tekvicového džúsu o stôl. Ginny sa na ňu prekvapene pozrela, ale Hermiona už odtlačila svoju stoličku a uháňala okolo ostatných Chrabromilčanov.

„Hermiona, čo ty...“ Ginny sa zastavila, keď sledovala Hermionin pohľad a zbadala Draca vychádzať zo siene. „Hermiona, to vážne nie je dobrý nápad,“ zašepkala, pretože ostatní študenti si ich už začali všímať.

Hermiona si ju nevšimla a bežala okolo stolov a cez dvere za Dracom. Bolo to takmer osviežujúce, uvedomiť si, že sa nestarala, čo si ostatní myslia.

Ani nepotrebovala premýšľať o tom, kde bude. Miestnosť za knižnicou bola zakorenená v jeho mysli presne tak, ako bola zakorenená v jej vlastnej. Hermiona zamierila do knižnice šprintujúc po chodbe, spomaliac do kroku len vtedy, keď Profesorka McGonagallová a Profesor Flitwick spolu vyšli z učebne. Keď sa znova hnala chodbou, napadlo ju, ako ironicky to vyzerá, keď sa ženie dole chodbou za Dracom Malfoyom, keď ešte pred rokom, dokonca možno ešte pred pár mesiacmi by kvôli jeho utrpeniu nevyronila ani slzu. Ale naproti tomu, nebyť jej, možno by sa netrápil. Hermiona nikdy neuvažovala o tom, že hocičo z toho by mohlo mať súvis s ňou. Nikdy sa nespýtala Draca, prečo sa nestal smrťožrútom.

Zvalila stoh kníh, keď vstúpila do knižnice, ale ignorovala knihovníčku, ktorá po nej zajačala. Niekoľko študentov sa na ňu prekvapene pozrelo, keď prechádzala, Hermiona bola bežným inventárom knižnice, ale vidieť ju ako beží a zráža veci - to vôbec nezodpovedalo povahe pokojného mladého knihomoľa. Hore schodiskom brala schody po dvoch a roztvorila dvere na ich miestnosti s takou silou, až udreli o stenu.

„Draco, nie,“ zavolala zúfalo.

Draco stál pár krokov od nej už s roztrhnutou otvorenou obálkou.

„Nerob si starosti,“ povedal jej bez toho, aby zdvihol oči, keď rozložil kúsok pergamenu. „Je to len list.“

„Si si istý?“ povedala medzi výdychmi.

Prikývol a ona sa zrútila na stoličku s výdychom úľavy a začala si opatrne trieť svoj bok, kde sa niekedy počas jej behu do knižnice začalo ozývať zúrivé pichanie.

„Môžeš si to prečítať, ak chceš,“ skleslo povedal a upustil list do jej lona. Potom sa otočil, aby zobral nejakú knihu a posadil sa.

Hermiona opatrne sledovala pergamen a potom sa pozrela na Draca, ktorý si začal robiť poznámky v knihe a vyzeralo to ako keby sa vôbec nezaujímal o ňu a ten list. Pokrčila plecami a potom začala čítať.

Draco,

Nemám žiadne možnosti, ako dostať túto informáciu k tebe, len nádej, že nakoniec odložíš bokom niečo z tvojej naivnej tvrdohlavosti a prečítaš si listy, ktoré ti posielam sovou poštou. Viem si predstaviť, že ničíš väčšinu z nich, dúfajúc ale, že nakoniec u teba zvíťazí zdraví rozum a ja sa s tebou spojím.

Bojím sa, že tvojej drahej matke zostáva veľmi málo času. Zrútila sa kvôli nejakej hroznej chorobe (Aucupor) a špecialisti zo Svätého Munga ma uistili, že robia všetko možné, aby ju uzdravili. Avšak, je to ťažká choroba a tvoja matka bola vždy krehkou ženou s veľmi slabou telesnou konštrukciou a ja nie som schopný dúfať, že má silu to vydržať. Taktiež utrpela silný úder, keď si sa tak odcudzil od nás. Som naklonený veriť tomu, že za to značne vďačíme nadmernému vplyvu niektorých nechutných elementov na vašej škole, menovite riaditeľovi a jeho drahocenným nečistokrvným čarodejníkom. Ty a ja poznáme samozrejme pravdu, ale vedomie, že zrádzaš svoju rodinu tak zavrhnutiahodným spôsobom, by určite vymazalo akúkoľvek možnosť jej uzdravenia.

Tajím jej chorobu tak ako len môžem. Myslím si, že náhly prejav podpory od jej priateľov by nemusel byť pre ňu blahodarný účinok a existujú takí, čo by využili jej chorobu, aby ovplyvnili moje ciele. Len niekoľko veľmi blízkych priateľov bolo informovaných o vážnosti, s akou berieme jej nevoľnosť.

Nemám žiadne ilúzie o tvojich citoch ku mne, ale len dúfam, že som ťa vychoval dosť dobre, aby si ukázali nejaké obavy o svoju matku. Rozhodnutie ale jednoznačne spočíva na tvojich zradných ramenách.

Otec.

Hermiona zdvihla oči.

„Draco?“

„Nechcem o tom hovoriť,“ povedal jednoducho bez toho, aby zdvihol oči.

„Ale snáď neveríš...“

„Povedal som,“ Draco zabuchol knihu a pozrel na Hermionu, „že si neželám o tom hovoriť.“

„Nemôžeš to brať vážne.“ Hermiona sa postavila a začala sa prechádzať. „Chcem tým povedať, že neexistuje žiaden dôkaz, že má tvoja matka nádchu, tobôž nie zákernú chorobu.“

Draco sa postavil a zúrivo sa pozrel na Hermionu.

„To nie je tvoja záležitosť, Grangerová.“

Hermiona sa zastavila a prekvapene sa na neho pozrela.

„Čože?“

„To nie je tvoja záležitosť.“ Draco sa otočil chrbtom k nej a prešiel ku kope kníh a vytiahol jednu, ktorú chcel. Vrátil sa na miesto a vytiahol brko spod roliek pergamenov.

Hermiona stále neschopná slova ho sledovala.

„Tak toto teda chceš?“ Čakala, čo odpovie alebo či niečo urobí, ale on len stále mlčky sedel na stoličke. „Dobre.“

Prehnala sa okolo neho a schytila knihu zo stola. Strčila ju do tašky, pozrela na neho cez plece a potom sa vyrútila z izby. Ale Draco sa ani nepozrel nahor.

---------------------------------------------------------

Hermiona sedela s prekríženými nohami na podlahe pri nohách svojej postele a nahnevane otvorila latinský slovník. Náhly zvuk trhnutia nasledoval po jej pohybe a Hermiona s úžasom pozerala na roztrhnutú stranu v jej ruke.

„Do šľaka.“ Položila knihu a vytiahla svoj čarodejný prútik, ktorým rýchlo opravila roztrhnutú stranu.

Hermiona sa zaklonila sa dozadu a zatvorila oči, pokúšajúc sa prinútiť samu seba, aby nemyslela na list. Chcela zabudnúť na všetko okolo Malfoyovcov, najmä na Draca. Nebola si istá, kedy sa stal ústrednou postavou jej myšlienok, ale teraz vyzerala neschopná dostať ho z hlavy.

Hermiona nemohla pochopiť, prečo si neuvedomuje, že nič z toho nebolo pravdivé. To proste nemohla byť pravda, že nie? Príliš náhodné. A Draco vyzeral, že to prijal. Nemohla porozumieť. Nemohla pochopiť ako v okamihu, keď ráno opustila ich miestnosť, cítila, ako keby všetko čo získali, všetko, čo ich spájalo a zastieralo hranice, čo ich vždy rozdeľovali, odišlo preč. Opustila izbu s pocitom, že sú cudzinci.

„Nie, nie cudzinci,“ zamrmlala, „nepriatelia.“

---------------------------------------------------------

Ulička bola ponurá, ale kamenná dlažba ulice odrážala mesačné svetlo a posielala ho do temného útočištia, kde sa krčila Hermiona. Bolo počuť hlasy a Hermiona napínala uši ako sa snažila počúvať. Chrapľavý smiech prehlušil ostatné hlasy a Hermiona sa naklonila von, aby uvidela, čo sa deje. Skupina mužov stála pred schátraným domom. Draco ležal roztiahnutý na zemi a vyzeral dosť zle so zakrvavenou perou a modrinami označujúcimi jeho normálne biele líca. Jeho otec stál nad ním, nedbalo mieriac prútikom na svojho syna. Hermiona zalapala po dychu a vytackala sa smerom k ulici.

„Draco,“ zakričala, pričom vedela, že mu nijako nemôže pomôcť, ale nemohla sa zastaviť, aby sa o to nepokúsila.
Draco pozrel jej smerom.

„Bolo to všetko zbytočné?“

„Čože?“ Hermiona zašepkala nechápavo, nezdalo sa, že by si niekto z nejasných postáv všimol jej prítomnosť.

„Celý môj výskum má byť bezcenný?“ opakoval Draco.

Hermiona sa striasla, keď jej studený vánok našuchoril plášť. Ale nemala oblečený plášť; mala oblečené flanelové pyžamo, ktoré jej matka tento rok dala na Vianoce. Znovu sa striasla zimou.

A potom sa zobudila.

Ľadový vietor dul okolo chrabromilskej veže a prievan vnikal do dievčenských izieb. Niekedy počas sna jej paplón spadol na zem z jej nepokojného tela a ležal zhúžvaný na podlahe. Hermiona sa načiahla nadol a prehodila si ho cez chrbát a zakrútila ho okolo svojich ramien. Ako sedela na posteli, zdvihla svoj prútik z nočného stolíka.

„Lumos.“

Z konca prútika vytryskla modrobiela guľa svetla, ktorá ju na chvíľu oslepila. Svetlo, ktoré vychádzalo z prútika, bolo upokojujúce po temnote v jej sne.

„Hermiona...“ zamumlal hlas vo vedľajšej posteli. Lavender, ktorá bola vždy protivne ľahký spáč, odtiahla svoj záves a pozrela sa priamo na Hermionu. „Čo robíš? Sú...“ pozrela na malé hodinky, ktoré ležali na jej stolíku, „tri ráno.“

„Prepáč,“ zašepkala Hermiona. „Mala som zlý sen. Hneď zhasnem.“

Lavender sa posadila na posteli a zasvietila svoj vlastný prútik.

„Sen? Aký druh sna? Bol o určitom Slizolinčanovi?“

„Nie!“ vehementne odpovedala Hermiona a potom sa začervenala, nikdy nevedela dobre klamať.

„Poď, porozprávaj mi to, viem o snoch všetko.“ Lavender sa hrdo na ňu usmiala. „Profesorka Trelewneyová hovorí, že sny sú okná do skrytých hlbín podvedomia.“

Hermiona nadvihla nedôverčivo obočie.

„Dobre, skôr ja, ale sny sú veľmi dôležité.“

Hermiona zhasla svetlo a ľahla si nazad. Zatvorila oči a pokúšala sa prinútiť k spánku. Ale to bolo zbytočné; opäť a opäť v duchu počula Draca.

„Lavender,“ povedala a prevalila sa na jej stranu a znova zasvietila prútik, „v mojom sne niekto opakoval niečo, čo bola naozaj dôležité.“

Lavender, ktorá si už ľahla, sa oprela na jednom lakti.

„Dobre, znamená to pre teba niečo?“

„Ja... myslím, že áno.“

„Si si istá? Už si to niekedy predtým počula? Alebo to poznáš, pretože si to čítala v knihe? Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale mysli Hermiona.“ Lavender dodala predtým, ako si pritiahla prikrývku. „Niekedy stratíme veci z očí a sny nám môžu pomôcť pripomenúť si ich. A väčšina snov sa zakladá na veciach, ktoré do istej miery dôverne poznáš.“

Hermiona zatvorila svoje a pokúšala sa sústrediť. Poznala to, samozrejme, ale mohla to už niekde počuť, však? Skľúčene si vzdychla a zamračila sa na podlahu. Latinský slovník ležal otvorený vedľa jedného z tých starých denníkov z knižnice. Bola príliš sklamaná, aby si dala námahu s ich uprataním. Čo sa toho týka, nepodobalo sa to na ňu, nestarať sa o knihy alebo byť neporiadna. Hermiona si zrazu sadla. Zhodila svoju vlastnú prikrývku, vypotkýnala sa z postele a kľakla si vedľa kopy kníh. Otvorila vrchnú z nich a zúrivo ňou listovala.

Lavender sa naklonila dopredu a sledovala ju so záujmom.

„Napadlo ťa niečo?“

„Nie som si istá,“ zašepkala Hermiona, keď odložila nabok prvú knihu a začala listovať v ďalšej. Bola to tá, čo tak dávno čítal Draco, keď sa po prvýkrát dozvedeli o tom, kto O'Leary bol. Preletela ňou rýchlo, aby sa dostala k miestu, ktoré si Draco označil. Nikdy nedokončili ten text; kniha kúziel ich zaujala viac. Jej prst obkresľoval zakódovaný text až kým nenašla, čo hľadala. Draco si to poznamenal na malý kúsok papiera.

„Môžem len dúfať, že môj výskum nebude bezcenný.“

„Toto Draco povedal,“ potichu zašepkala Hermiona, zabudnúc na ostražité uši Lavender.

„Draco?“ s otvorenými očami sa spýtala Lavender, každý poznal tie reči, ale toto bolo oveľa pútavejšie, než si predstavovala.

Ale Hermiona už Lavender nepočúvala. Vyskočila na nohy a namierila ku šatníku. Náhlivo sa obliekla a začala si baliť tašku.

„Hermiona, nemáš v úmysle ísť do knižnice, že nie?“ pochybovačne sa spýtala Lavender.

Parvati zamrmlala a posadila sa.

„Nemôžete rozprávať tichšie? Sú vážne tri ráno?“ Rozospatosť prešla do mrzutosti.

„Hermiona mala sen o Dracovi Malfoyovi a teraz sa vykráda, aby išla do knižnice.“ Lavender to oznámila ako fakt, keď sledovala ako si Hermiona naťahuje topánky.

„Čože? Vážne?“ vzrušene sa spýtala Parvati.

Hermiona sa dokonca ani neobťažovala pozrieť na jej spolubývajúce, keď rýchlo zamierila ku dverám.

„Nech ťa nechytia!“ potichu zavolala Lavender, keď Hermiona za sebou zatvárala dvere.

Keď sa zakrádala do knižnice, nemohla si pomôcť, ale počula Dracov hlas vo svojej hlave. To, čo povedal vo sne a to, čo čítal z knihy, bolo takmer rovnaké, to muselo niečo znamenať. Ale ešte niečo na tom bolo. To boli O'Learyho slová, nie Dracove. A boli veľmi dôležité.