Preklady fanfiction Harryho Pottera

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí: pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto konkrétnej poviedke vlastní Firelily10.

Hermiona Grangerová načúvala zvuku dažďa bijúceho do okien jej domu. Na druhej strane murovaných stien bola ponurá a bezfarebná obloha. Chladnému vzduchu sa podarilo presiaknuť dovnútra domu a vkradnúť sa jej hlboko pod kožu. Hermiona sedela v koženom kresle pred veľkým krbom a oheň ju chránil pred ostrým bodavým pocitom chladu.

„Mami?“ ozval sa nevinný hlások spoza nej.

Otočila sa a uvidela svoju malú dcéru, Rose, stáť tam vo svojom bledomodrom pyžamku.

„Áno, miláčik?“ spýtala sa Hermiona. Dievčatko vyliezlo svojej mame do lona a s očakávaním sa na ňu pozrelo. „Nedá ti zaspať ten dážď?“ opýtala sa.

Rose prikývla a pošúchala si oči.

„Rozpovieš mi nejaký príbeh?“ spýtala sa a s prosebným pohľadom sa obrátila na mamu.

Hermiona sa vrelo usmiala.

„V poriadku. Myslím, že mi práve jeden napadol.“

„O čom je?“ opýtala sa zvedavá Rose. Na malý moment sedela Hermiona nepohnuto, stratená v spomienkach, no potom pohliadla na svoju dcéru.

„Nuž, je to o jednom mladom mužovi, ktorý zachránil život jednej mladej žene. Stalo sa to pred mnohými rokmi, ale tá dievčina si to do tohto dňa pamätá.“

„Pokračuj, mami,“ povedala Rose, ktorá náhle zbystrila svoju pozornosť.

Hermiona teda začala svoje rozprávanie...

V skutočnosti sa to stalo práve v deň veľmi podobný tomu dnešnému. Pršalo a obloha bola sivá, ulice takmer úplne zaplavené. To mladé dievča bolo v kníhkupectve, prehľadávalo police a hľadalo tú pravú knihu pre seba, lebo nasledujúceho dňa sa mala konať jej svadba a ona potrebovala niečo dobré, čo by upokojilo jej nervy. Ako tak listovala knihami, z rádia, ktoré stálo na predavačovom pulte, sa ozvalo oznámenie o tom, že cesty sú zaplavené vodou a ľudia by teda nemali nikam jazdiť. Avšak to mladé dievča nič z toho nezachytilo, pretože jej oči boli sústredené len na knihu, ktorá ju zaujala. Po tom, ako si prečítala prvých pár stránok, sa rozhodla, že práve toto bude ideálny titul, ktorý jej pomôže odviesť pozornosť od nervov. Kúpila knihu a vyšla z obchodu do dažďa.

Tá dievčina bola čarodejnicou, no vedela, že v daždi je veľmi náročné odmiestňovať sa, takže si privolala taxík. Vodič sa jej spýtal, či si je stopercentne istá, že chce, aby ju odviezol. On – na rozdiel od nej – počul oznámenie v rádiu. Dievča mu odvetilo, že k nej domov to nie je až tak ďaleko a cesta taxíkom je ten najrýchlejší spôsob prepravy. Vodič neochotne naštartoval auto a vydal sa dolu ulicou.

Čarodejnica bola úplne zabratá do svojej knihy. Nevidela ulice zaplavené vodou. Taxík sa približoval k mostu, no ani ona, ani vodič si nevšimli značky, ktorá hovorila: Zábradlie vo výstavbe, nejazdite blízko krajníc.

V tom istom čase, ako sa auto blížilo k mostu, kráčal dažďom aj jeden mladý muž. Tak, ako mnoho ďalších ľudí, aj on sa pokúšal prejsť domov pešky čo možno najrýchlejšie a dostať sa tak z tohto lejaku. Ako ho ten taxík míňal, jeho pohľad padol na ženu na zadnom sedadle. Spoznal ju. Zastavil sa v kroku - priamo na ulici, a pozoroval, ako taxík vchádza na most. Keď už bolo auto na polceste naprieč, mladý muž sa začal otáčať na odchod, no v tom niečo začul. So zdesením uvidel, ako sa taxík vodičovi vymkol spod kontroly a namieril si to do zábradlia na kraji mostu, ktorý sa mu poddal akoby tam ani nebol. Auto narazilo na hladinu besniacej rieky pod ním. Mladík bez akéhokoľvek rozmýšľania skočil do besniacej riavy, vôbec nehľadel na to, že v stávke je jeho vlastný život.

V tom istom okamihu bola mladá žena ešte stále uväznená vo vnútri taxíka, ktorý sa pomaly ale isto napĺňal vodou. V celom tom zmätku stratila svoj prútik, a teraz sa horúčkovite pokúšala otvoriť dvere auta, kým jej dôjde všetok kyslík v pľúcach. Cítila, ako sa jej myseľ poddáva,  a ako ju jej sily pozvoľna opúšťajú. Bola si vedomá toho, že je na hranici úplnej rezignácie, keď sa zrazu dvere zvonka otvorili. V tej chvíli vnímala už len napoly, no ucítila silné ruky, ako ju vyberajú z taxíka, a následne ťahajú späť na hladinu. Hneď, ako sa vynorila, začala kašľať a lapať po dychu. „Vydrž,“ počula povedať mladého muža. Zrak mala stále rozmazaný, takže tvár svojho záchrancu nedokázala vidieť celkom jasne.

Teraz, keď mal tú mladú ženu vo svojich rukách, sa mladík načiahol do vrecka po svoj prútik – lebo on bol taktiež čarodejníkom. „Ascendio,“ povedal a obidvoch ich to vystrelilo z vody a oni bezpečne pristáli na brehu rieky. Jeden i druhý - premočení až na kosť, chladný vzduch sa im vkrádal pod kožu.

Mladá žena sa zachvela.

„Tu máš“  riekol a prehodil cez jej plecia svoj plášť.

V tom okamihu sa jej naskytol zreteľný pohľad na jeho tvár. Mal plavé vlasy, ktoré  mu odstávali na všetky strany, a dôverne známe strieborné oči. Spoznala ho.

Nechápala. Po celé tie roky, kedy tohto muža poznala, jej nepreukázal ani najmenšieho kúska láskavosti.

„Prečo si ma zachránil?“ spýtala sa ho.

Usmial sa na ňu. „Pretože... povedal som si, že toto je to najmenej, čo by som pre teba po všetkých tých rokoch mohol urobiť.“

Pozrela naňho so zvláštnym pohľadom v očiach. „Mám to teda zobrať ako ospravedlnenie?“ opýtala sa.

„Aj tak sa to dá nazvať. Dúfam, že mi raz budeš schopná odpustiť,“ povedal.

Na malý moment zaváhala, no potom prikývla.

„Ďakujem,“ zašepkala.

Namiesto odpovede sa ku nej naklonil. Ich pery sa o seba sotva obtreli, keď na ňu pohliadol a zbadal zásnubný prsteň, ktorý mala nastoknutý na prste.

„Prepáč,“ v rýchlosti odvetil a odvrátil sa.

Odprevadil ju až ku dverám jej domu. V krátkosti sa rozlúčili, a potom sa mladík odmiestnil. Ona tam len stála a uprene hľadela na miesto, odkiaľ zmizol. Na svoje veľké prekvapenie si uvedomila,  že po tom bozku naozaj túži, zakončila Hermiona s pohľadom na míle vzdialeným.

„Zobrala si namiesto toho druhého mladíka tohto?“ spýtala sa Rose.

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie... v skutočnosti ho už nikdy viac neuvidela.“

Ucítila vo svojich očiach slzy, ale rýchlo si ich z tváre zotrela.

Rose zazívala.

„Unavená?“

„Uhm,“ povedala Rose. Pobozkala mamu na dobrú noc a utekala späť do postele.

Hermiona sedela vo svojom kresle a hľadela do plamienkov vyhasínajúceho ohňa. S pohľadom stále na plameňoch naraz vstala a prešla ku stolu v rohu miestnosti. Pomalým pohybom otvorila šuplík a uvidela malé zlaté presýpacie hodiny na retiazke. Jej starý časovrat. Dala si ho okolo krku a hodiny päťkrát pretočila. Miestnosť sa začala rozmazávať a bolo to, akoby bola v centre víchru, ktorý všetko okolo nej odnášal. Potom to naraz skončilo.

Stála uprostred ulice. Pršalo ako z krhly a obloha bola stále bez akejkoľvek farby. Pri dverách domu stála mladá žena a vyzerala veľmi smutne. Len asi poldruha metra od jej terajšieho miesta uvidela mladíka, ako tej žene kýva na rozlúčku. Ako sa začal odmiestňovať, Hermiona schytila jeho ruku. Spolu zmizli preč.

Z každej strany cítila ohromný nápor tlaku, až nakoniec prestal. Porozhliadla sa navôkol a uvidela, že sa nachádzajú v nejakom sídle. Obrátila sa na mladíka a zadívala sa na neho. On pozeral zas na ňu.

„Čo tu robíš? Zajtra máš predsa svadbu,“ povedal. Oči mu padli na jej oblečenie. „A akoto, že nie si skrz-naskrz mokrá?“ Potom zahliadol, že okolo krku má retiazku s časovratom. Pochopil. „Kvôli čomu si sa vrátila?“

Hermiona sa naklonila k nemu a pobozkala ho. „Kvôli tomuto,“ odvetila, keď sa odtiahla.

Obrátila sa a vzala do ruky tie malé presýpacie hodiny. „Zbohom, Draco,“ zašepkala.

S týmito slovami na perách hľadela, ako všetko okolo nej postupne mizne. Bolo to sotva počuteľné, no bola by prisahala, že ako prechádzala z jedného miesta na druhé, začula hlas.

Zbohom, Grangerová, ozvalo sa pošepky.