Preklady fanfiction Harryho Pottera

Časť druhá: Prijatie

„Pre praktikantku je neobvyklé, aby sa zamerala na dlhodobé poškodenia kliatbami,“ povedala čaromedička Crowleyová, jej hlas sa rozliehal po oddelení.

„Áno, každý to hovorí.“

Snape sa zamračil pri zvuku Grangerovej hlasu; bolo mu samozrejme oznámené, že príde, ale ešte stále dúfal, že zmení názor.

„Pozrite, budem k vám úprimná.“ Hlas Crowleyovej zosilnel, keď vstúpili do izby.

„Volám sa Frank.“

Snape pozrel dole na muža, ktorého kúpal. „Tak je.“

„Liečiteľka Babcocková mi o vás trochu rozprávala, praktikantka Grangerová. Viem, že neschvaľujete, ako tu riešime veci, takže, ak si myslíte, že nás váš príchod na oddelenie spasí...“

„Prišla som sa sem učiť.“

Snape nemohol odolať: vzhliadol hore a pozoroval ju, bola k nemu otočená chrbtom s rukami vbok, keď v strede izby čelila Crowleyovej. Pokrútil hlavou a zamrmlal: „Blázon.“

„Máš rád bláznov,“ povedal Frank a usmial sa naňho.

Snapove pery sa skrivili dohora, keď Frank zobral špongiu z bočnej strany vane, namočil ju v špinavej vode a vyžmýkal si ju na hlavu.

*****

Prešli týždne a jeden druhému nepovedali takmer nič. Ale Crowleyová ich dala dokopy, pretože, ako sa vyjadrila: „Vy dvaja ste jediní, ktorí vedia, čo tu robia.“

Nemyslela si, že je to zaslúžené – kým nespoznala ostatných zamestnancov pridelených na oddelenie. Gibson by bol celkom dobrým ošetrovateľom, keby sa mu aspoň niekedy podarilo prísť do práce v triezvom stave. Yancyová bola vcelku schopná, ale bola šmukelkou podobnou Filchovi; jej komplex menejcennosti prevážil to dobré, čo sa jej v priebehu dňa podarilo vykonať. Crowleyová bola jedinou čaromedičkou na oddelení v dennej zmene, takže trávila hodiny behaním od postele k posteli, zosielaním liečivých kúziel a podávaním elixírov, ktoré buď uspávali pacientov, alebo spôsobovali, že kričali ako banší. Liečiteľ Nottingham prichádzal len počas štvrtkov; mal dôležitejšiu prácu na oddelení Nehôd spôsobených ľudskými výtvormi.

Takže áno, Hermiona si uvedomila, že izba Janusa Thickeyho bola slepou uličkou, aspoň pokiaľ išlo o liečebnú mágiu. Ale tiež sa naučila najlepší spôsob, ako nakŕmiť Robertu, ktorá bola presvedčená, že jej ústa sú ucho a jej ľavé ucho ústa (pravé ucho jej chýbalo); stala sa odborníčkou na to, ako dostať Eddieho z vane späť do postele (tancovať s ním valčík, aby sa mu penis pohojdával, až pokým sa nedostane k posteli a potom, keď sa ukloní, natiahnuť mu cez hlavu nočnú košeľu).

A napokon ju počas obzvlášť vlečúcich sa dní Crowleyová naučila jedno či dve užitočné kúzla. Vo svoj pätnásty deň na oddelení videla Snapa dať Alici Longbottomovej elixír, ktorý vyzeral ako rozmixovaný špenát.

„Čo to bolo?“ spýtala sa, nasledujúc ho von z izby, keď sa začala ich obedná prestávka. Zrýchlil krok, zabočil za roh a zmizol. Nenašla ho na nádvorí s kontajnerom, ani v jedálni, takže si zobrala šalát na izbu a podelila sa oň s Lockhartom, ktorý mal rád reďkovky aspoň tak ako seba.

*****

„Premýšľala som o tom,“ povedala mu Grangerová o niekoľko dní neskôr, keď z podlahy utierali moč. Chcel jej povedať, že to nie je jej práca, že by ako praktikantka mala byť s Crowleyovou alebo liečiteľom Nottinghamom a učiť sa umeniu papierovania, ale ona už schmatla vedro a natiahla si dlhé žlté rukavice. Okrem toho bolo niečo v tom, ako sa jej cop pohojdával sem a tam a tiež v tom, ako jej tvár očervenela, keď šúchala mopom po podlahe.

„Neporozprávam vám o ňom,“ povedal jej, žmýkajúc mop nad vedrom.

Obrátila oči stĺpkom. „Nie o elixíre.“

„Prečo vám neverím?“

„Aha, tancujú!“ zvolal Eddie z postele a ukazoval na nich zdravou rukou. (Jeho chorá ruka nebola celkom chorá, no ani to nebola ruka; kúzlo, ktoré mu poškodilo mozog tiež zmenilo jeho ľavú ruku na tamburínu, ktorá bola skvelá na udržanie rytmu, ale hrozná na ukazovanie na ľudí tancujúcich s mopmi.)

Alica na nich hodila obaly zo žuvačiek, keď ju míňali, a Frank začal spievať.

„Lebo ste magor?“ spýtala sa Grangerová, keď si vytiahla z vlasov obal zo žuvačky a vrátila ho Alici.

„Lebo už niekoľko dní nehovoríte o ničom inom.“

„To nie je pravda. Pýtala som sa vás na najlepšie preháňadlo pre Franka.“

„No samozrejme. Prepáčte, že som zabudol na ten podnetný rozhovor.“

„Predvediem vám,“ ozval sa Lockhart, podišiel k nim a zobral mu mop, „ako sa tancuje s eleganciou.“

Chvíľu sledovali, ako sa bývalý profesor obrany proti čiernej mágii pohybuje po miestnosti a tu a tam sa trošku pokĺzne, kým sa na popraskaných bielych dlaždiciach neobjavil sled špinavých stôp. Eddie sprevádzal jeho tanečné pokroky rovnomerným rytmom tamburíny.

„Premýšľala som o celom tomto upratovaní,“ povedala, chodiac za Lockhartom a snažiac sa odstrániť dôkazy jeho elegancie.

Snape sa zamračil a prial si vziať predošlé slová späť. „Nemusíte to robiť, praktikantka.“

„Nie, nie preto. To len... takýmto spôsobom to nikdy nezostane čisté. Premýšľala som...“

Na konci izby sa ozvala rana. Snape nezistil, o čom Grangerová premýšľala počas ďalšej polhodiny, kedy vrátili Robertu späť do postele a zozbierali zhruba desaťtisíc špachtlí, ktoré zhodila zo skrine na zem.

„Čo keby ste zajtra, kým bude Crowleyová na obede...“ Ona a ostatní ošetrovatelia jedli o hodinu neskôr ako on a Grangerová, „...vzali všetkých von do záhrady? Ak budú preč z miestnosti, môžem použiť čistiace kúzla bez toho, aby narušili ich liečbu.“

„Ich liečbu?“ Snape si odfrkol, keď sa však Grangerová naňho zvláštne pozrela, uvedomil si, že urobil chybu. „A nie. Nepoviem vám, čo dávam pani Longbottomovej.“

Usmiala sa. „Páči sa mi, že ju voláte pani Longbottomová.“

„A mne sa páči, keď mlčíte. Váš nápad je absurdný. Zvyšková mágia by mohla...“

„Pokiaľ vieme, svetlá sú začarované a nenarúšajú liečbu. Možno sa tak deje, len keď je v ich blízkosti použité neliečebné kúzlo...“

„Zdá sa mi,“ povedal s ironickým úškrnom, „ako by ste sa snažili uľahčiť si veci. Ach, nebolo by pekné stráviť polhodinu osamote v izbe, zatiaľ čo Snape bude naháňať bláznov po záhrade?!“

„Tak ich vezmem von ja a vy zošlete kúzla, mučeník jeden!“

Eddie zajačal, keď sa Crowleyová vrátila z obeda, takže rozhovor nepokračoval.

Až na to, že sa nemohol zdržať, aby jej nešplechol, keď spolu večer odchádzali z oddelenia: „Crowleyová vám povedala, aby ste sa nás nesnažili spasiť – spasiť ich.“

„Nechcem ich spasiť! Len sa snažím veci trochu...“ Povzdychla si a pokrčila plecami.

Dorazili k premiestňovaciemu bodu; okolo nich sa objavovali a mizli čarodejnice a čarodejníci v zelených, červených, sivých a bielych habitoch.

„Nuž, nemôžem vám zabrániť, aby ste ich vzali von do záhrady, však?“ spýtal sa tesne predtým, ako sa odmiestnil.

*****

Hermiona bola celkom hrdá na to, že Crowleyovej trvalo tri dni, kým prišla na to, čo robia. Napokon prvý deň vonku strávil Lockhart tak, že polhodinu obťažoval ostatné osadenstvo záhrady, požadujúc, aby prijali kópie jeho podpísaných kníh. Čakala, že sa niekto bude sťažovať... ak nie pacienti z iných oddelení, potom nejakí ich rodinní príslušníci, ktorí nemohli byť spokojní, že ich zotavujúci sa blízki museli tráviť tých zopár vzácnych minút na čerstvom vzduchu odháňaním narcistu postihnutého amnéziou.

Avšak zdalo sa, že ostatným v záhrade bolo ľúto návštevníkov z izby Janusa Thickeyho, predovšetkým, keď Hermiona bežala cez kríky a okolo stromov a naháňala svojich pacientov. Zvláštne, ako v týchto dňoch dokázala oveľa viac oceniť pocit ľútosti.

„Pozrite,“ povedala Crowleyová po tom, čo vtiahla Hermionu do kancelárie, „nie je to tak, že neoceňujem sentimentalitu. Venovať im deň na slniečku. Krásne, ja viem.“

Hermiona na okamih zavrela oči. Prečo nemyslela na to, že si Crowleyová môže v tento nádherný jarný deň vziať obed do záhrady?

„Musíte si myslieť, že som čarodejnica s bezcitným srdcom, avšak z nejakého dôvodu máme na tomto oddelení pravidlá.“

„Nemyslím si, že máte bezcitné srdce.“ Naozaj si to nemyslela, už nie. Dva mesiace strávené na oddelení spôsobili, že si Hermiona nebola schopná spraviť úsudky skoro o nikom – hlavne nie o Snapovi, ktorý, ako sa zdalo, ju s každým ďalším dňom rozrušoval čoraz viac. „Ale všimli ste si rozdiel vo vzhľade izby, však?“

Praskliny v dlaždiciach z veľkej časti zmizli; steny sa zmenili z tmavej sivej na slnečnú žltú; plachty boli vyžehlené a izba, vďakabohu, voňala neutrálne, naozaj príjemná zmena z vône moču a chemických čistiacich prostriedkov, ktorá sa zvykla vznášať vo vzduchu.

Crowleyová sa usmiala. „Áno, nikdy som netušila, že Snape tak vynikajúco ovláda domáce kúzla. No ak to Správna rada zistí, alebo sa vyskytne väčší problém s každodenným pobytom pacientov v záhrade... už aj tak sa hovorí o uzavretí oddelenia.“

„Čože? Ale kam pôjdu?“

„Od vojny sa otvorilo niekoľko súkromných domovov. Možno by boli pre nich vhodnejšie... vonku v prírode, financované z viacerých zdrojov...“

„Ale Eddie nemá peniaze, nie je tak? A Roberta? Možno predá Lockhartove knihy a Neville by azda mohol za svojich rodičov platiť, ale pre tých, ktorí by nedokázali platiť... to nie je fér!“

Crowleyová pokrčila plecami. „Pre Nemocnicu svätého Munga to nie je oblasť ďalšieho rozvoja. No, viete, po vojne...“

Po vojne. Koľkokrát vyslovila tie slová, zatiaľ čo ona, Ron a Harry trčali spolu v lese? „Predstavte si ten pokrok, spôsob, akým zmeníme svet!“ rozprávala chlapcom, ktorí sa zhovievavo usmievali.

Dobre, teraz menili svet. Voldemort je mŕtvy! Budú žiť šťastne až do smrti! Všetko bolo v poriadku!

„Nevidíte,“ povedal jej posledný deň nadriadený na Čarodejníckom práve, „ako vaša absencia a tie... tie nešťastné výpadky obmedzujú naše iniciatívy? Nie je to nič osobné, ale obávam sa, že v záujme pokroku...“

Ach, áno, predstavte si ten pokrok!

„Chápete, praktikantka, však?“ spýtala sa Crowleyová, jej tvár sa podľa Hermiony skrivila v akomsi znepokojení. V očiach starej čarodejnice sa mohla takmer vidieť: zhrbená, bledá, s divokými vlasmi a ešte divokejšími očami.

Kvap, kvap, kvap, pot jej stekal po rebrách a žalúdok sa jej obrátil.

Stihla vybehnúť z kancelárie nadriadenej do izby, kde sa vyvracala do vane, ktorú Yancyová naplnila pre Robertu.

„Och, preboha!“ zvolala Yancyová a vybehla z izby. „Nebudem upratovať ešte aj vaše zvratky.“

Hermiona sa zviezla na zem vedľa vane; Roberta ju nasledovala a spoločne civeli do spolovice plnej vane, pozorujúc oranžové kúsky (v dnešnom šaláte bolo viac mrkvy než zvyčajne), plávajúce po hladine vody.

„Poďte,“ povedal Snape, zľahka zodvihol Robertu na nohy a odviedol ju do postele. Hermiona premýšľala, keď zízala do špinavej vody, či by pre ňu urobil to isté. Potom pocítila, ako sa jej zboku hlavy odrazilo čosi mäkké.

„Vstávajte,“ povedal jej. Keď to neurobila, hodil po nej ďalšiu špongiu. „Máme prácu. Eddie sa vycikal do postele. Viete, aké zábavné sa mu zdá vracanie.“

Hermiona sa s povzdychom zdvihla. „Nielen jemu.“

*****

Naozaj to nechcel vedieť, ale bol to jeden z tých desivo tichých dní na oddelení, takže otázka vyletela von skôr, než sa stihol zaraziť.

„Čo je so mnou?“ Zamračene zopakovala jeho slová. „Čo je vás do toho?“

„Nič. Mám dlhú chvíľu.“

„No, a čo je s vami?“ spýtala sa, otočiac sa k nemu chrbtom, keď vkladala do skrine posteľnú bielizeň.

Podal jej obliečku na vankúš. „Som taký od narodenia.“

„O tom nepochybujem. Prestaňte s tými vankúšmi; nebudem mať dosť miesta pre plachty.“

„Vy však nie ste.“

„Naozaj? Ako viete, že som vždy nepobiehala, grcajúc na ľudí?“

„Zabudnite, že som sa pýtal, Grangerová.“

„Poviem vám to... ak mi porozprávate o elixíre.“

„Verte mi,“ povedal a hodil na ňu plachtu tak, že vyzerala ako muklovská detská verzia ducha, „že to nie je vzájomne výhodný obchod.“

„Záchvaty paniky, aspoň tak mi bolo povedané.“ Mračila sa naňho spod plachty.

„Tak vám bolo povedané?“

„Raz som navštívila muklovského terapeuta,“ ozvala sa, skladajúc plachtu do úhľadného štvorca. „Vlastne to bol Harryho nápad.“

„Plachty nám došli.“

„Tak potom uteráky. Viete, Harry sa na vás pýta.“

„Hm, stavím sa, že sa pri klebetení o umastenom bastardovi dobre zabáva.“

Grangerová mu vzala z ruky jeden z uterákov a potom ho ním švacla po hlave. „Ste horší ako Lockhart, viete? Myslíte si, že každú noc trávime klebetením o vás?“

„A čo na to hovorí slečna Weasleyová, že každú noc trávite preberaním niečoho s Potterom?“

Snažila sa napchať tucet uterákov do medzery určenej pre desať. Celá kopa jej padla na zem. „Už je to pani Potterová a myslím, že to berie v pohode, keďže to bol jej nápad, aby som s nimi bývala v Godricovej Úžľabine.“

Sledoval, ako sa zohla a zdvihla uteráky. Tentoraz ich vložila do skrine deväť a potom osem. „Môžete dať navrch ešte jeden.“

„Prečo to potom neurobíte?“ spýtala sa a hodila po ňom zvyšné uteráky.

Keď ju odstrčil z cesty ku dverám skrine, zacítil závan jej šampónu. Až keď sa spýtala: „Čo je?“ uvedomil si, že na ňu zíza.

„Vaše vlasy pripomínajú vrabčie hniezdo,“ povedal a otočil sa ku skrini. Desať uterákov dokonale uložených.

„Vy máte čo hovoriť!“

Na zátylku ucítil jej smiech.

*****

V jedno letné popoludnie o tretej vošiel do izby Janusa Thickeyho Neville Longbottom. Crowleyová sa s ním stretla vo dverách a Hermiona sa ponáhľala k posteliam Alice a Franka.

Snape utieral z Aliciných pier tmavozelenú kvapku.

Hermiona sa mu pozrela do očí, no odvrátil zrak k Alici. „Pani Longbottomová, je tu váš syn Neville.“

„Hermiona, si to ty?“

Otočila sa a zbadala, ako sa k nim s úsmevom blíži Neville.

„Profesor Longbottom!“ povedala a natiahla k nemu ruku.

Avšak Neville na to nedbal a namiesto toho ju prudko objal. „Neopováž sa hovoriť so mnou tak formálne, Hermiona! Je skvelé ťa vidieť! Počul som, že tu pracuješ, ale nikdy som ťa nestretol, keďže zvyčajne prichádzam počas nočnej zmeny, po skončení vyučovania. No teraz mám dovolenku... teda, mali by sme niekedy skočiť na pohárik!“

„Znie to lákavo, no teraz ťa nebudem zdržiavať,“ povedala a ustúpila nabok.

Neville sa pozrel na Snapa a pokynul mu hlavou skôr, ako si sadol do kresla medzi posteľami svojich rodičov.

Hermiona sa natiahla, aby okolo nich zatiahla plentu, keď sa Alica ozvala: „Ahoj, Neville, synček môj! Ako sa máš?“

Zdalo sa, akoby sa všetko – všetky zvuky a pohyb na stále hlučnom a rušnom oddelení – zastavili.

„Mami?“ zašepkal Neville. „Mami! Vieš, ako sa volám?“

Usmiala sa a potom mu podala tucet obalov od žuvačiek, všetky zložené do tvaru kvetín.

Snape odtlačil Hermionu z cesty a rýchlo siahol po plente. Po tom, čo ju zatiahol okolo postelí Longbottomovcov, sa k nej otočil a zasyčal: „Nech vás ani nenapadne sa pýtať!“

Hermiona za ním hľadela, ako sa vyrútil z izby.

„To je určite vďaka tebe!“ povedal jej Neville o polhodinu neskôr, keď stál pri východe z oddelenia. „Boli čoraz viac pri zmysloch zakaždým, keď som ich v niekoľkých posledných mesiacoch navštívil!“

Hermiona pokrútila hlavou. „To nie ja, to...“

„Čaromedička Crowleyová!“ zvolal Neville na staršiu ženu, ktorá sedela niekoľko stôp obďaleč s Eddiem. „Videli ste, aký pokrok dosiahla Hermiona s mojimi rodičmi?“

„Hovorila som vám, profesor, že je pre toto oddelenie skutočným požehnaním. Však, Eddie?“

Ten namiesto odpovede potriasol tamburínou.