Izba Janusa Thickeyho
Autor: sophierom
Preklad a banner: solace
Beta: arkama
Časť tretia: Liečba
Bola to únava, hovoril si, keď stál na premiestňovacom bode Nemocnice svätého Munga a čakal, kým ho dostihne. Únava a tiež sebectvo, lebo takto mohol takpovediac zabiť dve muchy jednou ranou.
„Nemienim sa nechať odradiť,“ povedala zadychčaná od naháňania sa za ním. „Chcem vedieť, prečo to nepoviete Nevillovi...“
„Preboha, mlčte!“ ozval sa a natiahol za jej lakťom. Práve, keď sa mu prsty obtreli o naškrobenú látku jej habitu, zaváhal a pozrel jej do očí čakajúc, že ich prižmúri, alebo sa odtiahne.
Namiesto toho sa naklonila dopredu a prsty mu vtisla do predlaktia. „Nebudem mlčať.“
„Tak nás oboch rozštiepim.“
Oči sa jej rozšírili a ústa zavreli – ale nepustila ho. V priebehu niekoľkých sekúnd pristáli takmer v tme a Snape, ktorý nerobil prípojné premiestňovanie... nuž, azda nikdy... natiahol ruky a kvôli udržaniu rovnováhy chňapol po drsných tehlách po oboch stranách.
„Haló, lietajúci muž!“
Skôr cítil, než videl, že po zaznení toto cudzieho hlasu Grangerová vytasila prútik.
„Odložte ho!“ zašepkal skôr, ako sa otočil za hlasom. „Dobrý večer, Richard.“
„Kto, dočerta, je...“ začala.
„Óoo, tentoraz je s tebou aj lietajúca priateľka!“
Keď sa jeho oči prispôsobili šeru súmraku, horko-ťažko rozoznal bezdomovca, ktorý sa zhrbene opieral o jeden z tehlových múrov. „Nevšímaj si ju, Richard,“ povedal a hodil mu muklovskú mincu.
„Hm, vôbec si ju nevšímam!“
Snape položil ruku na Grangerovej kríže a potlačil ju vpred.
„Kde to sme?“ obzrela sa na Richarda. „Nemyslíte, že by sme mali...“
„Toto, Grangerová, je ulička.“
Usmiala sa. „Celkom isto nie nádvorie. A vy sa pravidelne premiestňujete do uličiek pred zrakmi muklov?“ spýtala sa, keď sa dostali na ulicu vydláždenú mačacími hlavami.
„Poďte,“ povedal a viedol ju do kopca, „než si to rozmyslím.“
„Počkajte, to je krčma?“
Prešli pod vývesným štítom, ktorý visel len na jednom závese.
Zastavil sa. „Ste hladná? Teraz?“
„Nuž, myslela som, že Richard, či ako sa volá – zrejme by nebolo dobré dať mu iba peniaze, však? Mohol by ich minúť na pálenku a nie na jedlo, takže by sme mu mali kúpiť poriadne...“
„Ste kurevsky neuveriteľná,“ zamrmlal, tentoraz ju bez váhania schmatol za ruku. „Ani neviete, kde sme a ste schopná...“
„Predpokladám, že ideme k vám,“ povedala cupitajúc, aby s ním udržala krok.
Trochu spomalil. „Tak prečo ste sa ma predtým pýtali, kde sme?“
„Nuž, stále neviem, kde sme; neviem, kde bývate. Ale všimla som si pochmúrne prostredie a pomyslela, že ak by mal Snape niekde žiť...“
Šklblo mu perami. „Nechajte ma hádať, Grangerová. Bývate v nejakom krásnom predmestí s radmi rovnakých domov a záhrad.“
„No, Godricova Úžľabina je skôr dedina a...“
„Nemusíte mi opisovať Godricovu Úžľabinu,“ ozval sa a zrýchlil, keď zabočil na ulicu s názvom Pradiarska ulička. „Mal som na mysli, kde ste vyrastali?“
„Och, žiadne predmestie, skutočne! Nóbl byt v centre Londýna. Moji rodičia si mysleli...“
V diaľke zareval klaksón auta. Ticho, ktoré nasledovalo, pociťoval ako cudzie a čakal na nejaký zvuk – mačku prevrhnúcu smetiak, krik opilca, akúsi hlúpu poznámku od Grangerovej – aby prerušil prázdnotu toho okamihu.
„Stále si myslím, že by sme Richardovi mali priniesť niečo na jedenie.“
A potom, keď stáli pred dverami s odlupujúcou sa červenou farbou, si uvedomil, že je to po prvý raz od... nuž, azda vôbec... čo sa usmial, zatiaľ čo vchádzal do domu.
*****
Dohoda, ktorú jej ponúkol, bola prijateľná, i keď nie veľmi férová či rovnocenná. A predpokladala, že mala slúžiť ako varovanie. Čo koniec koncov vypovedala o nej a jej túžbe tráviť s ním večery v stiesnenom laboratóriu v suteréne, namiesto oddychu v spoločnosti priateľov v Godricovej Úžľabine? Prečo dávala prednosť zápachu červoplazieho slizu pred vôňou kvetov, ktoré Ginny každý večer odstrihla a položila na jedálenský stôl? A čo bolo večer čo večer lákavejšie na objednanom karí, než na domácej strave pripravenej z čerstvej zeleniny zo záhrady?
„Len premýšľam,“ povedala mu po týždni spoločnej práce, „že ak by sme si s Nevillom pohovorili o tom, o čo sa pokúšame, bol by...“
„Bol by sklamaný, pretože to nebude fungovať.“ Snape sa cez ňu natiahol po fľašu s perím Retrocantusa a zápästím sa jej obtrel o plece.
„Tak prečo sa s tým tak trápite? Prečo ste ma požiadali o pomoc?“ dožadovala sa pozorujúc, ako jeho dlhé prsty odzátkovali fľašu.
„Nežiadal som vás o pomoc; žiadal som vás, aby ste ma nechali na pokoji. Mám dlhú chvíľu. Zamestnáva to moju myseľ.“
„Čo konkrétne, ja alebo elixír?“
Vzhliadol od miešania. „Prečo niečo nerobíte?“
„Niečo robím. Hovorím. A moja fáza prípravy je už hotová. Čo sa dá robiť, ak študent predstihne svojho učiteľa?“
Sklonil hlavu nad kotlík.
„Smejete sa zo mňa!“ Prekrížila si ruky. „Som oveľa lepšia v elixíroch, než kedy uznáte, viete?“
„Och, koľká sebadôvera! Mimochodom, kedy ste naposledy vracali?“
„Práve teraz cítim nutkanie, naozaj.“
„Dobre, takže nebudete chcieť jesť. Zostane mi viac karí.“ Odložil miešadlo. „Len nevracajte do elixíru, jasné?“
Nasledovala ho von zo suterénu, zastavila sa na vrchu schodiska a zavrela oči, keď k nej z obývačky prenikol vánok. Vzduch tu páchol stuchlinou, dokonca hnilobou, ale ach, ten nečakaný chlad letného večera... zdvihla si z krku cop a usmiala sa na husiu kožu, ktorá sa jej objavila na pokožke.
Samozrejme, vedela, že ju pozoruje, cítila jeho pohľad na tvári, krku a hrudníku.
Takže keď povedal: „Radšej by ste sa mali pred večerou umyť, inak budem tým, kto bude vracať,“ usmiala sa, lebo presne vedela, čo tým myslel.
*****
V auguste nebolo žiadneho vánku, len zápach neďalekej rieky plný vlhkosti a rozkladu a tiež zvyškov ich karí zmiešaný s najnovším nepodareným elixírom. Myslel si, že by ho v tom dusnom vzduchu mohla nechať konečne na pokoji, osamote. Samého.
Ale usmievala sa viac ako inokedy a pokožka na tvári sa jej leskla od potu.
„Trochu som čítala,“ ozvala sa večer po Longbottomovej poslednej návšteve a z tašky vytiahla štós papierov. „Naozaj si myslím, že by sme mali vziať do úvahy...“
„Myslíte, že som to všetko nečítal?“ Vychmatol jej papiere z rúk a šmaril ich na zem. „Myslíte, že som nezvážil každú možnosť?“
„Nuž, niečo nám musí unikať!“ Odkopla jeden z papierov smerom k nemu a ten mu pristál na topánke. „Váš posledný elixír bol tak blízko!“
„Blízko? Do akej miery? Že s ním znovu hovorila? Bolo by to rovnaké ako predtým!“
„Nie! Pamätá si viac, pamätala si, že mal narodeniny...“
„Ach, preboha, Grangerová, ako môžete byť taká tupá?“ Zohol sa a začal zbierať papiere. „Iste si uvedomujete, že keď tieto elixíry pripravujeme... nevrátime im ich spomienky.“
„Pravdaže vrátime! Alica vie o Nevillovi niektoré veci, napríklad...“ Zarazila sa a zadívala naňho. „Minulý týždeň som pred ňou spomenula, že sa blížia jeho narodeniny.“
„Áno,“ riekol a podal jej papiere. Prsty sa na jej zápästí zdržali len chvíľočku.
„A vy ste jej povedali predtým, než som prvýkrát stretla Nevilla, povedali ste jej, ako sa volá, že je to Neville, že je to jej syn.“
„Áno.“
Zvesila hlavu a on sledoval, ako sa jej trasú plecia, počúval jej dychčanie a vedel, čo bude nasledovať.
Natiahol ruky, aby sa dotkol jej pliec, ale nakoniec ich nechal klesnúť k bokom. „Jediná vec, ktorú tie elixíry dosiahnu je, že pani Longbottomová je aspoň na krátky čas viacej pri zmysloch.“
Vzhliadla naňho, oči červené, tvár bledá. „Budem vracať.“
„Nie, nebudete.“
„Myslela som... myslela som, že sa im chystáme vrátiť spomienky!“
Otočila sa a ruky položila na prázdny kotlík.
S povzdychom sa natiahol, siahol po jej vlasoch a odhrnul ich z tváre, keď vyvrátila karí. Neskôr, keď sa ťažko dýchajúc oňho oprela, vytiahol prútik a privolal z kuchyne čistú, vlhkú utierku.
„Niektoré kúzla sú také silné a temné,“ zamrmlal a zdvihol utierku k jej tvári, „že spomienky nie sú iba zablokované, sú vymazané.“
Zavrela oči. „Myslíte, že... som, že som...“ prehltla, „vtedy použila čiernu mágiu?“
„Nie.“
Otočila sa k nemu. „Nespomínajú si na nič, ani na jedinú prekliatu vec! Na nič z Anglicka, na náš byt, či našu mačku – viete, mali sme ešte pred Krivolabom mačku – na nič o pletení alebo známkach, či na čokoľvek, čo mali radi okrem zubárčiny! A ja nemôžem, myslím tým, snažila som sa, ale nemohla som im... dokonca aj moje meno vyslovujú s austrálskym prízvukom, akoby to bolo cudzie slovo, akoby ho nikdy predtým nepočuli, akoby...“
Otočila sa späť ku kotlíku a vracala, až kým v nej nič nezostalo a nevychádzalo z nej iba sípavé dychčanie.
Ešte jedna studená utierka a povedal: „Nepamätáte sa, čo som vás učil v ten rok na hodinách obrany proti čiernej mágii? Hermiona Grangerová, pamätáte si vôbec niečo?“
Vzala mu z rúk utierku a zakryla si ňou celú tvár. Dlhú chvíľu nepovedala nič, potom z nej vyšli slová, tlmene a unavene: „Čierna mágia vyžaduje temné úmysly.“
Jemne ju obrátil. „Takže, použili ste čiernu mágiu?“
Stiahla si utierku dole. „Nie. Nepoužila.“ Potom naňho vzhliadla. „A ani vy, v tú noc na veži.“
*****
V ten večer, keď dokončili dvadsaťštyrihodinový elixír jasnej mysle, priniesla fľašu vína. Nedosiahli toho veľa, ich práca nebola prevratná. Ale urobili viac ako ktokoľvek iný, a tak si to žiadalo niečo luxusnejšie než karí na objednávku.
„Ani nemám rada víno,“ priznala, keď bojovala s korkovou zátkou. Keď siahol po prútiku, povedala: „Nie, nie, bez použitia mágie. Chcem, aby bolo čisté.“
Odfrkol si. „Ako v izbe.“
Zasmiala sa a vytiahla takmer celý korok; zvyšok spadol do vína a malé kúsočky plávali v tekutine. „Aj keď si veľmi želám, aby nás Crowleyová nechala aj naďalej upratovať pomocou mágie, musím priznať, že na ručnom upratovaní je čosi poctivé.“
„Povedala tá, čo nebude ručne upratovať do konca života.“
Položila fľašu. „Ani vy nemusíte upratovať do konca života.“
„Nalejete či nie?“
„Premýšľali ste o...“
„Dobre. Prinesiem poháre,“ riekol a otočil sa ku skrinke.
Sledovala, ako siahol na hornú policu; manžeta na košeli mu skĺzla dolu a odhalila líniu jemných, tmavých chĺpkov.
„Myslela som tým, či ste niekedy uvažovali...“
„Zaprášené.“ Otočil sa k nej, zdvihol poháre a fúkol na ne.
Kýchla. „Počula som, že víno a prach idú dobre dokopy. Dajte, nalejem.“
„Nie po tom neporiadku, čo ste narobili s korkom. Môžete naservírovať karí.“
Vedela, kde nájde riad a kde boli uložené taniere. A tak, keď ich obslúžila, sadla si oproti nemu a pozorovala, ako prstami stisol stopku pohára. Presne vedela, čo riskuje. Avšak nemohla inak.
„Len... niekedy, najmä po skončení našej práce v suteréne, si nemôžem pomôcť, aby som nemyslela na to, že som možno bola predurčená pre výskum, a ak som ja predurčená pre výskum, potom vy musíte byť istotne predurčený...“
S buchnutím položil pohár. „Už hádžete bokom svoju kariéru liečiteľky, áno?“
„Nie! Nemusí to tak byť! Iba občas premýšľam... možno nie som predurčená byť liečiteľkou. A vy rozhodne nie ste predurčený tráviť čas upratovaním...“
„Mali ste jednoducho odísť, ako ste sľúbili v prvý deň na nádvorí.“
„To by sa vám páčilo, však?“
Zamračil sa. „Čo tým chcete povedať, Grangerová?“
„Nie je to tak, že by som na oddelení pracovala nerada,“ povedala. „Len... v tom nie som dobrá. Neviem byť taká rýchla ako Crowleyová a výkonná ako liečiteľ Nottingham. Nie som ani zďaleka taká prospešná pre pacientov ako vy a ...“
„A to je dôvod na odchod?“ Koľko ste tam boli... niečo vyše šiestich mesiacov? Myslíte, že Crowleyová bola taká rýchla už po šiestich mesiacoch práce?“
„Pozrite, nechcem hovoriť o sebe. Chcela som povedať, že ste...“
„Nie.“ Zapichol vidličku do karí.
„Ale mohli by sme publikovať naše výsledky! Boli by ste, samozrejme, hlavným autorom, keďže ste odviedli väčšinu práce, no ak mi to dovolíte, napíšem koncept a mohli by sme...“
„Nie.“
„Ale...“
Vzhliadol od svojho karí. „Povedal som nie. Som úplne spokojný tam, kde som, Grangerová.“
„Ale prečo?“ spýtala sa, rozhodila rukami a prevrhla svoj pohár s vínom.
Pozorovali tmavočervenú tekutinu na poškriabanom dreve kuchynského stola, rozšírila sa po jeho povrchu a kvapkala na podlahu.
„Možno,“ povedal a pritisol obrúsok na stôl, „rád upratujem po bláznoch.“
Položila mu dlaň na ruku, a keď sa im pohľady stretli, vedela, že aspoň túto noc nebude na záležitosť naliehať.
sophierom: ( solace ) | 23.06. 2013 | Časť piata: Regenerácia | |
sophierom: ( solace ) | 20.06. 2013 | Časť štvrtá: Recidíva | |
sophierom: ( solace ) | 13.06. 2013 | Časť tretia: Liečba | |
sophierom: ( solace ) | 06.06. 2013 | Časť druhá: Prijatie | |
sophierom: ( solace ) | 30.05. 2013 | Časť prvá: Diagnóza | |
. Úvod k poviedkam: ( solace ) | 27.05. 2013 | Úvod | |