Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 25. V dobrom aj zlom

Hermiona preliezla cez dieru v portréte tak ticho ako len dokázala. Prekvapilo ju, že v spoločenskej miestnosti ešte stále horí malý oheň. V tak neskorej hodine už väčšina študentov bola vo svojich posteliach. Ale bolo počuť škripot brka a Hermiona sa usmiala, keď uvidela, kto to je.

„Ron,“ zvolala potichu.

Ryšavý chlapec sa obzrel cez plece a zaškeril sa na ňu. Sedel za stolom pokrytom pergamenmi; pred ním otvorená jeho kniha Kúziel. Vedľa jeho ruky bol taktiež tanier sendvičov.

„Ahoj, Hermiona, čo tvoje ruky?“

„Lepšie, myslím.“ Hermiona ich zdvihla k nemu tak, aby si ich mohol prezrieť v svetle ohňa. „Hladný?“ Spýtala sa a kývla hlavou smerom k tanieru.

„Tie sú pre teba, pretože si neprišla ani na obed ani na večeru. Harrymu a mne došlo, že asi budeš hladná, ak niekedy vylezieš z tej knižnice.“ Ron sa obrátil nazad k svojej úlohe a nevrlo si vzdychol.

Hermiona sa usadila na stoličku vedľa neho a začala sa preberať kopou sendvičov a prezerať si ich.

„Syrové sendviče sú na ľavej strane, hovoril som Harrymu, že máš rada syrové, ale Fred a George ho presvedčili, že ty tajne miluješ tie s tuniakom a čalamádou. Úprimne, čudoval som sa Harrymu, že je tak dôverčivý. „

„Vďaka Ron,“ vyhŕkla vďačne Hermiona, keď odložila ďalší sendvič s tuniakom a čalamádou a našla jeden pekný neporušený syrový sendvič. „Nemala som v úmysle vynechať obed, len bola som rozrušená.“

Ron sa pozrel naspäť na svoju knihu Kúziel akokeby sa zrazu stala najzaujímavejším kúskom literatúry, ktorú kedy kto napísal. „Znova Malfoy?“ Spýtal sa potichu bez toho, že by sa na ňu pozrel.

Hermiona prestala žuvať a uprene sa na Rona pozrela, tváril sa nezaujato a veľmi sa snažil, aby to znelo ľahostajne. „Nie, len nejaká školská práca, projekt z Aritmantiky.“

„Pozri, Hermiona,“ začal Ron, ale Hermiona ho prerušila.

„Ron, nechcem bojovať, prosím, som unavená.“

„Myslíš, všetko, čo chcem urobiť, je bojovať?“ Teraz na ňu Ron pozrel a jeho oči na chvíľu zúrivo zažiarili. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval, „Len chcem povedať, že, nuž že...“ Znova prestal a pozrel sa na knihu. „Harry a ja nerozumieme, čo vidíš na tom zatratenom hlupákovi, ale dobre...“ Ron ťažko prehltol, „Bill hovorí, že dievčatá robia veľmi pochabé veci a že by sme si s tým nemali robiť starosti.“

Hermiona si uvedomila, že sa snaží rozhodnúť, či má zúriť alebo sa nahnevať. Postavila sa a odložila zvyšok sendviča.

„Teraz to Hermiona nezober tak ako vtedy!“ Ron sa postavil a chytil ju za ruku, pričom ju potiahol nazad. „Pozri, vieš, že v tomto nie som dobrý, mal som tu zdržať Ginny, aby to vysvetlila za mňa.“

Hermiona si sadla naspäť a hľadiac na neho prekrížila ruky.

„Len som tým chcel povedať, že, nuž, že asi nechápeme, čo vidíš na tom...“ Ron sa zastavil, keď sa naňho Hermiona hrozivo pozrela, „... na Malfoyovi, ale my sme stále tvoji priatelia. Je dôležité, aby si to vedela. V dobrom aj v zlom, správne?“ Chvíľku skúmal jej tvár, nebol si istý tým, čo si myslí.

Hermiona na chvíľu zostala ohromene sedieť a Ron ju s obavami sledoval. Pomaly sa postavila a Ron ukročil dozadu, skoro vystrašený, že po ňom možno niečím hodí. V tom, čo si myslel, mal celkom pravdu, pretože Hermiona sa mu hodila okolo krku a rozplakala sa.

„Hermiona?“ úzkostlivo sa spýtal Ron, keď pritláčala svoju vlhkú tvár na jeho hruď.

„Ty a Harry,“ povedala trasľavým hlasom, „ste moji najlepší priatelia na celom svete. Mám vás oboch strašne moc rada.“ Hlas sa jej zlomil a zasmrkala.

Ron jej neobratne poklepal po chrbte, špičky jeho uší mu začali červenieť.

„No tak Hermiona, to je v poriadku. My ťa máme tiež radi.“ Povedal s nádejou, že ju to uteší, ale to ju len viac rozplakalo. „Počkaj, neurobil ti niečo? Urobil?“

Hermiona zdvihla uslzené oči nad tónom očividne plným nádejí, ktorý mal Ron.

„N... nie, že by som chcel, aby ti čokoľvek urobil, samozrejme. Ja len že, nuž, kedykoľvek ho Harry a ja môžeme ísť zmlátiť, tak nám len daj vedieť, dobre?“ dodal Ron rýchlo.

Hermiona sa zasmiala a pustila Rona, ktorý vyzeral zvláštne uvoľnený, že nemá plačúce dievča omotané okolo seba. „Dám vám vedieť,“ nežne povedala.

„Vieš, že sa ťa zastal, na Elixíroch, pred Snapom?“ Zamrmlal Ron, zjavne nešťastný, že hovorí niečo pozitívne o Malfoyovi.

„Naozaj?“  Prekvapene sa spýtala Hermiona.

„Áno, zastal.“

---------------------------------------------------------

Hermiona si vážne sadla za ich lavicu na Kúzlach a pozrela opusteno na otvorenú knihu. Dnes sa učili o zväzovacích kúzlach a Hermiona sa predtým na ne tešila, ale teraz, keď sa profesor Flitwick šťastne pohyboval medzi lavicami a opravoval pohyby rukami a výslovnosť, Hermiona zistila, že jej záujem veľmi zoslabol.

„Nie, Harry, robíš to zle,“  Hermiona natiahla ruku cez lavicu a chytila Harryho za zápästie a skrútila mu ho trochu nadol. „Teraz to skús znova, ale tentoraz sa to pokús povedať hlbokým hlasom. Nechaj sa viesť, takto.“

Ron a Harry pokračovali v práci na kúzle, keď im teraz Hermiona pomohla. Mala kúzlo naštudované mimo hodiny a nemala žiadne problémy zviazať spolu predmety, ktoré jej podal profesor Flitwick.  Dokonca použil jej plyšového medvedíka so starou kópiu Metlobalu v priebehu vekov perfektne vycentrovaného v jej strede ako príklad úspešného spojenia. Ale Ron a Harry frfľali nad zničením takej dobrej knihy.

Nie, Hermiona nebola sklamaná, keď sa Draco neukázal na raňajkách. Nemala úspech v hľadaní čohokoľvek, čo by sa len vzdialene podobalo protikúzlu. Všetko, čo našla, boli stránky plné sebaanalýzy. Draco mal pravdu, tomu sebeckému chudákovi to po chvíli došlo.

Hermiona dúfala, že možno Draco mal potom, čo odišiel, viac šťastia než ona. Jedine, samozrejme, ak vôbec ešte niečo urobil. Minulú noc odišiel tak náhle, že Hermiona nemala šancu spýtať sa ho, čo mu robilo starosti... nie že by jej to ešte aj povedal.  Bol tak ponorený do seba, že Hermiona po ňom chcela niečo hodiť. Usmiala sa v duchu. Veď občas po ňom veci hádže.

„Slečna Grangerová?“

Hermiona vyskočila, keď hlas profesora Flitwicka prerušil jej myšlienky.

„Profesor?“ rýchlo sa spýtala.

„Keďže ste mali kúzlo zvládnuté skôr, než ste prišli sem, bol som zvedavý, či by vám nevadilo odniesť toto profesorke Figovej?“

Hermiona prikývla a zobrala do náručia stoh kníh, ktoré jej ukázal profesor Flitwick.  Harry pred ňou rýchlo otvoril dvere. „Vezmeme ti knihy do jedálne, keď sa nevrátiš pred koncom hodiny.“

„Vďaka, Harry,“ zavolala cez plece, keď opúšťala miestnosť.

Väčšina študentov bola v triedach, takže bola Hermiona schopná prejsť k učebni Obrany proti čiernej mágii dosť rýchlo. Profesorka Figová s ňou začala na začiatku tohto roka. Bola príjemnou učiteľkou, rovnako ako bol profesor Lupin. Sírius ju poznal veľmi dobre. Harry si myslel, že museli byť priatelia, keď boli na Rokforte, ale Sírius o tom určite nikdy nehovoril.

Dvere do učebne boli zatvorené a Hermiona, s plnou náručou kníh, do nich kopla špičkou nohy. Zaznela tlmená odpoveď a dvere sa otvorili. Hermiona opatrne vošla a zamierila si to k stolu. Obzrela sa okolo seba a uvedomila si, že profesorka Figová stála v strede triedy... v strede triedy slizolinských piatakov. 

„Profesor Flitwick ma požiadal, aby som vám to priniesla, profesorka Figová,“ zamrmlala Hermiona a zaželala si, aby nepriťahovala tak veľa negatívnej pozornosti.

„Ďakujem vám, slečna Grangerová. Žiadala som profesora Flitwicka o tie knihy celý týždeň. Pán Malfoy, prosím, pomôžte jej.“ Profesorka Figová stála na vzdialenej strane triedy a držala zvláštnu tmavú krabicu, ktorá vyzerala, že hučí.

„Oh, nie, profesorka, zvlád...“ Ale Hermiona prestala, keď zacítila jeho ruky na svojich a potom sa hromada kníh zdvihla. Otočil sa od nej a položil knihy na stôl. Draco sa pozrel nazad na ňu, jeho sivé oči nečitateľné. Zdalo sa, že celá miestnosť sa strašne zaujíma o nich dvoch a Hermiona nervózne preglgla.

„Dovidenia, profesorka Figová,“ povedala rýchlo a utekala z triedy.

Len čo sa dostala na koniec chodby, dvere sa otvorili a nejaké kroky sa náhlili k nej. Draco sa svižne priblížil nesúc ďalšiu knihu.

„Figová chce, aby si to vrátila Flitwickovi, už má kópiu.“ Povedala prosto, prameň ľadovobielych vlasov mu padal cez oko.

„V poriadku,“ povedala placho Hermiona a zobrala ponúkanú knihu.

Draco sa otočil a kráčal nazad do triedy, zanechajúc Hermionu, ktorá ho sledovala. Bol už dosť ďaleko a predsa sa Hermione začala jemne motať hlava. Nakoniec zastal, niekoľko krokov od nej.

„Niečo som našiel,“ zamrmlal.

„Čože?“ spýtala sa Hermiona, nevedela o čom vlastne rozpráva.

„Niečo som našiel, čo si hluchá?“

„V knihách? Počkaj.“ Hermiona vykročila k nemu a chytila ho za ruku kvôli tomu, aby sa na ňu pozrel. „Našiel si protikúzlo?“ Ťažko zvládala vzrušenie v svojom hlase.

„To som nepovedal, len som povedal, že som niečo našiel.“ Dracov hlas bol nejasný a Hermiona sa zamračila.

„Tak čo si potom našiel?“

„Len keď sa so mnou stretneš neskôr v knižnici.“ Draco odtiahol svoju ruku.

„Čože? Nemôžem čakať tak dlho! Povedz mi to teraz!“ vybuchla Hermiona na neho.

Draco sa otočil k nej a pritiahol si ju bližšie, jeho ústa klesli nad jej, ale nepobozkal ju. Tesne predtým sa zastavil a Hermiona bola prekvapená, keď si uvedomila, že sa naklonila, aby ho pobozkala a ešte viac šokovaná, keď sa stiahol späť.

„Netušíš,“ Draco ju jemne odtisol, „ako rád ťa nechávam v neistote.“

Hermionine oči sa rozšírili a so zdeseným šokom pozrela na Draca. Uškrnul sa na ňu.

„Ty... ty... nemôžem tomu uveriť!“ Hermiona sa zvrtla a hnala sa dole chodbou.

„Len som ťa naťahoval,“ zavolal na ňu Draco rýchlo.

Hermiona sa prechádzala po izbe rýchlymi, nahnevanými krokmi. Bola tu už viac než hodinu. Miloval, keď ju nechával čakať. A kvôli tomu kúsku na chodbe Obrany proti čiernej mágii sa Hermiona už niekoľkokrát rozčúlila.

Ako sa opovažuje jednať s ňou ako s nejakou slizolinskou pobehlicou?

Hermiona zdvihla knihu zo stola a trhnutím ju otvorila, roztrhnúc stránku takmer na polovicu. „Oh, hlupák!“ zareptala.

Ozvalo sa cvaknutie a dvere sa začali otvárať. Hermiona hrozivo pozrela na škeriacu sa tvár, ktorá sa tam objavila. A zo žiadneho reálneho dôvodu okrem skutočnosti, že si uvedomovala, že ten cynický pohľad je tou najhroznejšou vecou, ktorú kedy videla, hodila knihu do neho. Draco neočakával útok a tak nemal čas, aby sa vyhol alebo dokonca zareagoval. Trafila ho rovno do tváre.

„Au!“ zakričal Draco, keď si rukami zakryl svoj nos. „To bolo za čo?“

„To bolo za... za... za to predtým, ty sebecký, egocentrický, sukničkársky darebák!“ Hermiona zdvihla ďalšiu knihu zo stola.

„Polož tú knihu nazad! Len som ťa naťahoval! Nevzrušuj sa! To nikto v chrabromilskej veži nežartuje? Alebo ste všetci príliš zaneprázdnení robením vznešených, svätých činov v službe spoločnosti?“ Draco si dôrazne trel svoj nos.

„Oh, ja som ublížila Dracovmu nošteku?“ vyprskla Hermiona na neho, keď odložila druhú knihu.

„Áno, ublížila. Budem mať modrinu.“

„Oj, som si istá, že to zlomí veľa sŕdc v slizolinskom podzemí,“ odpovedala posmešne.

„Som si istý, že zlomí.“ Draco prešiel krížom cez miestnosť a skúmal svoj odraz v okennom  skle.

„Dobre, tak čo si našiel?“ Hermiona sa teraz začala cítiť oveľa lepšie, keď si vyventilovala svoj hnev.

„A prečo preboha by som ti mal niečo povedať?“ Odbojne sa spýtal Draco, keď si sadol do kresla oproti Hermione.

Hermiona sa na neho hrozivo pozrela a načiahla sa po knihe.

„Dobre, dobre, netreba sa uchyľovať k násiliu.“ Draco zdvihol ruky dohora požadujúc mier.

„Tak našiel si protikúzlo?“

„Neexistujú žiadne protikúzla, koľkokrát ti to mám ešte povedať. Avada Kedavra ťa zabije, nemôžeš urobiť nič, keď si mŕtva.“ Draco si prešiel rukami cez vlasy a upravil si dozadu niekoľko neposlušných pramienkov.

„To je to? To je to, čo si mi chcel povedať?“ Zdalo sa, že Hermiona pukne hnevom.

„Nie, povedal som, že som niečo našiel.“

„Nuž? Robíš to preto, aby si ma trápil, však?“

„Áno, pravdepodobne. Vieš, že keď si nahnevaná, tak zovrieš päste ako keby si mala v pláne niekoho zabiť? A ja to len považujem za rozkošné! Áno, práve tak ako teraz. „Draco sa usmial a ukázal na Hermionine ruky, ktoré boli pevne zovreté v jej lone.

„Ja naozaj... naozaj ťa práve teraz nemám rada.“

„V poriadku, koniec zábavy. Nenašiel som protikúzlo, ale našiel som niečo iné.“ Draco vytiahol knihu zo svojej tašky a otvoril ju na označenej strane a podal Hermione.

„Čo je to? Patronus?“ Spýtala sa Hermiona, keď sa pozrela na text.

„Ty vieš vytvoriť patronusa?“ čudoval sa Draco.

„Harry ma to naučil, a Rona tiež.“

„Potter a Weasley vedia vyčarovať patronusa?“ povedal Draco s nepatrnou úctou v hlase.

„Nuž, po našom treťom ročníku sme sa rozhodli, že bude lepšie vedieť ako sa brániť dementorom. Vieš, to je veľmi užitočné kúzlo. A Harry...“ Hermiona sa pozrela na Draca, ktorý sa na ňu začal mračiť.

„Dosť o Chlapcovi, Ktorý Prežil Aby Ma Otravoval, máme dôležitejšie veci na práci.“ Draco vstal a prešiel okolo stola tak, aby sa mohli do knihy pozerať obaja naraz. „Vidíš, nie je to protikúzlo, je to skôr štít vytvorený z pozitívnej energie, kvôli čomu ti to pripomína patronus.“

Hermiona vyzerala a cítila sa strateno. „Čo dobré môže urobiť pozitívna energia?“

„Nevieš ako fungujú smrtiace kliatby?“ spýtal sa Draco prekvapene.

„Nie! Samozrejme, že nie. Ty áno?“

„Samozrejme, že áno. Nepozeraj sa tak na mňa, obaja súhlasíme, že moje znalosti o čiernej mágii ďaleko prevážia tvoje vlastné. V zásade, smrtiaca kliatba je usmernená nenávisťou. Keď si vrhla toto kúzlo zakaždým, keď si nenávidela, nasmerovalo ju to do jedného rýchleho výbuchu.“ Draco zastal a pozrel sa na Hermionu, jej tvár začal sivieť.

„To je to, čo to je? Nenávisť?“ spýtala sa Hermiona a potom zavrela svoje oči, začínala ju bolieť hlava.

Draco sa pozrel nadol na knihu.

„V zásade.“

„Tak to je to, čo myslel tým o láske jeho matky,“ potichu zašepkala Hermiona, oči sa jej naplnili slzami.

„Čej matky?“

„Harryho matky. Povedal nám, že Dumbledore povedal, že láska jeho matky ho zachránila, ochránila ho. Umrela kvôli nemu.“ Hermionin hlas sa zatriasol, otočila svoju hlavu a schovala svoju tvár na Dracovom ramene.

Stuhol, ale neodtiahol sa preč.

Potom sa Hermiona odtiahla od neho, utrela svoje oči.

„Prepáč,“ zašepkala.

„To je v poriadku, som k dispozícii pre plačúce dievčatá, hoci zvyčajne plačú kvôli mne a nie na mne.“

Hermiona sa na neho cez slzy zaškerila. „Očarujúce.“

„Snažím sa.“

„Tak toto funguje ako patronusove kúzlo?“ spýtala sa Hermiona, keď konečne dokázala prestať plakať.

„Áno a nie, používa tie isté emócie ako patronus, ale nemusíš si pomyslieť na nejakú z nich, čo je dobré, ale je to silné tak ako tvoje šťastné pocity, takže tvrdím, že keby si bola Longbottomom, nepracovalo by to vôbec. Kvôli tomu musíš mať silné emócie, aby sa to dalo použiť. Pamätaj, ľudia nenávidia celý čas, ale šťastie je vzácne.“

„Také pesimistické.“

„Je to pravda. Nenávisť a hnev zatienili šťastie, preto toto kúzlo by ťa mohlo ochrániť len krátku chvíľu. Dúfajme, že dosť dlho na to, aby si unikla preč. A myslím, že tiež mal v úmysle použiť to ako ochranu proti Cruciatus,“ dodal Draco.

„Čože? Ale to nevytvoril on! Každý vie, že kliatba Cruciatus bol vynájdená Thornom Firootom v 13. storočí, keď mu jeho sused úmyselne zrezal jeho kríky ríbezlí,“ Hermiona pozrela na Draca.

„Viem to, ale bol to snaživec, nezabudni. Z toho, čo som prečítal minulú noc, toto kúzlo bolo v skutočnosti zamýšľané ako protikúzlo ku Cruciatus, ale on ho trochu upravil potom, čo vynašiel smrtiacu kliatbu.“ Prelistoval pár stránok dozadu a ukázal na ďalší blok textu, ktorý si označil zelenou farbou.

„Funguje to?“ vyslovila otázku so zatajeným dychom.

„Netuším, nemyslím si, že to tvrdí. Ani som sa celkom nedostal na koniec prekladu.“

„Ale je to lepšie ako nič,“ povedala mu. „Je to oveľa lepšie ako nič. Vieš, že by to mohlo všetko zmeniť.“

„Je len jediná vec, ktorú teraz môžeme urobiť.“

„Ísť za riaditeľom Dumbledorom,“ okamžite povedala Hermiona bez toho, že by ju napadlo niečo iné.

„Ani nápad, potrebujeme to vyskúšať.“

„Čože?“