Preklady fanfiction Harryho Pottera

13. kapitola

Snape pozoroval deti za kuchynským stolom. Dojedli svoje lievance, ale hádali sa, na čo sa podobá rozliaty sirup na ich tanieroch.

Bolo dobré, že už spolu vychádzajú.

„Páni, prestaňte sa hrať so sirupom a vypite mlieko, hneď. Pán Malfoy, môžete ísť do svojho internátu a prezliecť z pyžama.“

„Áno, pane. Uvidíme sa neskôr, Potter...“

Harry Malfoyovi zamával na rozlúčku a sledoval, ako blondiak opúšťa miestnosť. Potom si všimol, že sa Snape vrátil. Pokarhá ho, pretože opustil byt?

Snape sa posadil na stoličku a nalial si do šálky trochu kávy.

„Dojedli ste, pán Potter?“

Harry zavrtel hlavou a vypil posledný dúšok mlieka.

„Áno, pane,“ Harry si servítkou utrel ústa, aby zotrel zvyšok mlieka, ktorý mu ostal na vrchnej pere.

„O hodinu a pol mám stretnutie s riaditeľom a potom učiteľskú poradu, ktorá skončí až poobede...“

Harrymu sa viacej páčili tresty, ak boli so Snapeom, ale nechcel vyzerať tak biedne... Nepovedal včera Snape, že má Harryho rád?

„Ak chcete, môžem začať s kotlíkmi, pane.“

Snape skoro videl myšlienky v hlave mladého chlapca, ale nechcel ho nechať samého v žalároch...

„Nie, pán Potter, nechcem, aby ste dnes umývali kotlíky, ale potrebujeme sa porozprávať...“ Harrym myklo. Žiadne ďalšie kázne, prosím, hovorili jeho oči, ako/keď sa pozorne díval na Snapea.

„Choďte na internát, prezlečte sa...  Máte na sebe včerajšie oblečenie. Stretneme sa po obede vo Veľkej sieni. Doneste si plášť...

„Plášť, pane?“

„Áno, pán Potter. Pôjdeme von...“

„Áno, pane. Vidíme sa poobede,“ Harry vstal od stola a šiel si po školskú tašku...

„Profesor....“

„Áno, pán Potter?“

„Ďakujem, že ste ma nechali spať vo vašej posteli, pane. Ja...“

„Nemáte za čo.“

„A, videl som... Vo svojej izbe máte fotku mojej mami.“

Snape zacítil, že mu šálka kávy sa práve premenila na ľad...

„Bol som jej priateľom, pán Potter... Chodili sme spolu na Rokfort....“

„Naozaj?“

„Áno,“ Snape nebol pripravený odpovedať na niečo ďalšie... Harry sa usmial a prehlásil: „Bolo to pekné vidieť ju, keď som vstal z postele, pane. Som zvedavý... máte aj fotku môjho otca?“

„Pozriem sa po jednej pre vás, pán Potter....“

„Ďakujem, pane,“ Harry o tom ďalej nerozmýšľal. Iba sa prešiel k Snapeovi a objal ho. Snape položil ruku na tmavú hlavu. Tak rýchlo, ako sa to udialo, to aj skončilo. , Harry ustúpil a zdvihnúc svoje veci povedal: „Dovidenia neskôr, pane.“ Potom vybehol z izby a nepočul Snapea povedať: „Dovidenia neskôr, Harry.“

~*~

Harry našiel svojich priateľov raňajkujúcich vo Veľkej sieni.

„Harry!“

„Si v poriadku, kamarát?“

„Ešte sú tu vajíčka a...“

„Ďakujem, Hermiona, už som mal raňajky v Snapeových izbách...“

„Nebol nahnevaný, že si vrazil Malfoyovi?“

„Trochu...“ Harry si sadol vedľa Rona.

„Čo sa stalo s tvojou domácou úlohou?“

„Poplietol som to a odovzdal zlé papiere, stále s ním mám trest...“

„Ďalší trest? Ale bol si tam celý večer...!“

„Viem...“ Harry sa im chystal povedať, že čo sa stalo, ale nemohol to vysvetliť. Hanbil sa, že sa takto zložil a toľko plakal... ale Snape bol naozaj dobrý a nechal ho spať vo vlastnej posteli... „Musím sa s ním stretnúť vo Veľkej sieni, po obede.“

„Starý netopier. Je sobota!“

„Ron, myslím, že by si nemal nadávať profesorovi...“

„Ale nevidíš čo robí? Harry mal včera celý deň trest a bude ho mať aj dnes!“

„Ron, bude lepšie, ak ostaneš ticho, kamarát...“

„Dal si Malfoyovi dobrú ranu...“

„Nemal som... už som sa ospravedlnil... .“

„A čo povedal? Stavím sa, že ten snob sa cíti byť príliš dôležitý, než aby prijal tvoje ospravedlnenia...“

„Nie, prijal ho. Povedal som mu, že sme sa  dobre zabavili, keď sme sa cez prázdniny hrali v snehu... On... Nemôžem o ňom povedať, že je môj priateľ, ale je priateľskejší... čo myslíte?“

„Nemyslím, že by sa s nami rád pofľakoval...“

„Nemyslím si, že bude, ale povedal, že na vás bude milší.“

„Uvidíme... Chcel som s tebou ísť lietať...“

„Môžeme ísť teraz... So Snapeom sa musím stretnúť po obede, lietať môžeme ísť teraz.“

Tri deti vyšli von na metlobalové ihrisko. Harry nechal Rona lietať na metle. On a Hermiona sedeli na tribúnach, keď prišiel Malfoy. Vincent Goyle bol s ním.

„Užívaš si výhľad, Potter?“

„Čakám na Rona, kým príde dole s mojou metlou.“

Draco si sadol o dve rady dozadu. Tiež sa sledoval šantenie Rona na Harryho metle.

„Chceš to vyskúšať, Malfoy?“

„Požičal by si mi tvoju metlu?“

„Áno, ak chceš.“

Deti sa dobre zabavili lietaním na metle. Harry, Draco a Ron sa striedali v jej používaní. Bolo to trochu divné, keď bola v lietaní rada na Harrym. Ale Draco a Ron sa proste navzájom ignorovali a rozprávali s Hermionou a Vincentom. Na obed sa vrátili späť do hradu a posadili sa každý ku svojmu stolu.

„Snape povedal, že by som mal mať plášť. Kam si myslíte, že ma zoberie?“

„Moji bratia mi rozprávali, že Snape ich raz vzal do Zakázaného lesa zbierať prísady.“

Harrymu napadlo, že si nechce zašpiniť nové rifle a čistý plášť, čo mal oblečené... Možno by mal čas prezliecť sa, než sa stretne s profesorom elixírov...

„Musím ísť, dúfam, že sa uvidíme skoro...“

Chystal sa vybehnúť po schodoch do veže, keď ho zastavil hlas.

„Ste pripravený, pán Potter?“

„Áno, pane... Iba som... Chystal som sa prezliecť.“

„Ste oblečený adekvátne. Poďte so mnou.“

„Áno, pane.“

Snape ho viedol von z hradu. Muž bol ticho a Harry si pomyslel, že bude lepšie iba držať krok. Na každé dva Snapeove kroky, Harry musel spraviť tri. Mal pocit, akoby utekal.

Predpokladal, že pôjdu k lesu, ale Snape šiel smerom k školským bránam. Otvoril ich tichým slovom a pohybom prútika. Harry zastal trochu pozadu...

„Ponáhľaj sa, dieťa...“

„Myslel som, že ideme do lesa, pane.“

„Prečo by sme tam šli, dieťa?“ Harry mykol plecami...

„Neviem, iba som si myslel, že chcete, aby som hľadal prísady...“

„Ideme do Rokvillu.“

„To je skvelé, pane.“ Harry predbehol tmavo oblečeného muža. Videl malý kamenný múr, ktorý viedol popri ceste až do dediny.

„Pane...“

„Áno, pán Potter?“

„Môžem sa po ňom prechádzať..?“ Harry ukázal na starý múrik.

„Prečo by ste to chceli robiť, Potter?“

„Podľa mňa to bude zábava.“

„Buďte opatrný...“ Snape mu pomohol naň vyliezť. Harry šťastne kráčal, na niektorých miestach sa tváril akoby chodil po lane. Snape žasol nad vynachádzavosťou detstva. Stena končila nejakých dvadsať stôp pred začiatkom dediny, kde bola takmer tri stopy vysoká. Snape podal dieťaťu ruku, aby mohlo zoskočiť dole.

„Čo ideme robiť, pane?“

„Potrebujem pripraviť izbu, pán Potter. Aj keď máme väčšinu nábytku, potrebujeme zaobstarať posteľnú bielizeň a podobné veci.“

Vstúpili do obchodu, ktorý bol plný volánov a čipiek. Nastala tvrdá zrážka mužnosti s vecami vo vnútri.

Severus sa zhlboka nadýchol zmesi vôní a začal hľadať, čo potrebovali.

„Kde je tá izba, pane?“

„V Rokforte, v podzemí...“

„Žaláre sú studené. Uistite sa, že máte dosť prikrývok...“

„Bola ti počas noci zima, keď si tam spal, dieťa?“

„Nie, pane. Ale musel som mať zakryté ruky... Je príliš chladno na to, aby mal človek ruky a dlane vonku...“

Snape požiadal, aby mu boli ukázané na výber prikrývky, plachty a pokrývky.

„Akú farbu máte rád, pán Potter?“

„Povedal by som, že modrú so zelenou... Sú pre chlapca alebo dospelého?“

„Chlapca. Hádal by som, že by ste vybrali červené... Keďže je to farba vašej fakulty.“

„Mám rád červenú, ale občas je jej priveľa, pane. Ako je vymaľovaná Slizolinská spoločenská miestnosť?“

„Rozličné tóny zelenej, mahagónovej a trochu striebornej.“

„Je vrelá? Chrabromilská spoločenská miestnosť je veľmi útulná s kopou závesov a krbom...“

„Tiež má kozub, ale je v nej ústredné kúrenie.“

„Z ktorej fakulty je ten chlapec, pane?“

„Pardon?“

„Myslím...Ospravedlňujem sa. Odhadujem, že ešte len bude zaradený... však?“

„Ako sa ti páčilo Triedenie, dieťa?“

„V poriadku, myslím... všetci boli najprv vydesení... nevedeli sme, ako bude prebiehať triedenie. Ronovi bratia mu povedali, že bude musieť bojovať s trollom...“

„Nemali ste sa toho obávať, veď napokon ste aj bojovali s trollom a vyhrali...“

„Ale bolo to skutočne desivé, pane... nepoznali sme žiadne kúzla... niektorí hovorili, že budeme musieť vytiahnuť králika z klobúka...“

„Klobúk by bol pobavený.“

„Má zmysel pre humor...“

„Ako to viete? Pamätám si, že mu to zabralo chvíľu, zaradiť vás.“

„Nebol si istý, kam ma zaradiť...“

„Aké boli možnosti?“

„Nie som si istý, či to naozaj zvažoval, ale... povedal, že by sa mi darilo v Slizoline... ale ja som tam nechcel ísť... tak ma dal do Chrabromilu.“

„Čo je zlé na Slizoline, pán Potter?“

„V skutočnosti nič, pane. Prepáčte...To iba... teda, povedali mi, že čarodejník, ktorý zabil mojich rodičov, bol odtiaľ a... iba som nechcel byť v rovnakej fakulte... asi to bol hlúpy dôvod....“

Nie tak hlúpy ako neznášať ťa, pretože vyzeráš ako skazený James Potter, pomyslel si Snape.

„Čo si myslíš o Slizoline teraz, dieťa?“

„Myslím, že je to iba fakulta, pane. Teda... ako ostatné. Sú v nej dobrí ľudia aj zlí ľudia. Je fajn patriť do fakulty... ja...“

„Áno, pán Potter?“

„Boli ste menovaný mojim opatrovníkom, pretože som nebol z vašej fakulty, takže, myslím, že bolo dobré, že som šiel do Chrabromilu... Naozaj vás mám rád ako svojho opatrovníka, pane.“

„To som rád, dieťa.“

„Zo začiatku som sa vás bál... pretože... pretože vyzeráte tak vážne... a vy ste si mysleli, že som neposlušný a... ja som... Ale máme... budete tiež opatrovníkom toho chlapca? Myslím, toho, ktorý bude spať v žalároch?“

„Nebude vždy spať v žalároch, pán Potter, bude spať na internáte a u mňa ostávať iba občas... Možno cez víkendy a prázdniny.... a budem viac ako jeho opatrovník... Adoptujem si ho.“

„Takže budete niečo ako jeho otec, všakže?“

„Áno. Je to syn spriaznenej duše. Jeho rodičia zomreli a potrebuje domov.“

„To je dobre... Myslím, priatelia by to mali robiť... Ja by som... Myslím, keď vyrastiem a ak by Hermiona alebo Ron mali deti a ak by sa im niečo stalo, bolo by to správne postarať sa o ich deti...“

A budem sa o nich starať ako o časť svojej rodiny, nie ako k niečomu nechutnému, čo niekto podhodil  na prah, pomyslel si Harry. Viac ako trochu žiarlil na chlapca, o ktorom sa rozprávali, ale...

„Kde je teraz, pane?“

„Kto, pán Potter?“

„Chlapec.“

„Je... je na škole, dieťa.“

„Kedy príde na Rokfort? Do ďalšieho roka?“ Ak by chlapec prišiel na ďalší rok, Snape by nepripravoval izbu teraz.

„Myslíte, že by sa mu páčilo mať pracovný stôl v izbe?“

„Možno, robiť domáce a také veci, ale... ja som si rád robil domáce úlohy pri vašom kuchynskom stole... pane... robiť domáce sám vo svojej izbe je takmer ako byť potrestaný...“

„Chápem. Dobre, v tom prípade mu dám iba knihovničku na knihy a veci...“

Harry pozrel na veci, ktoré mali.

„Beriete plachty rôznych veľkostí, pane.“

„Áno, pán Potter, keďže so mnou bude žiť, bude mať rôzne izby. Na Rokforte nebývam po celý rok...“

„Nad tým som nerozmýšľal... Kam chodíte?“

„Mám dom blízko Londýna a občas chodím na panstvo svojich starých rodičov...“

Harry si iba vzdychol. Bolo by pekné mať jednu izbu len pre seba, ale mať tri izby...!“

„Povedal by som, že máme dosť. Nemyslíte, pán Potter?“

Harryho to prebralo z jeho zasnívania. „Áno, pane.“

Harry bol unesený balením vecí. Snape za nich zaplatil a predavačka ich zmenšila. Snape ich iba odložil do vrecka.

„Kam ideme teraz, pane?“

„Do kníhkupectva, bude potrebovať aj niečo iné ako učebnice, aby sa zabavil, nemyslíte?“

„Áno, pane.“

Šli do kníhkupectva, kde sa Snape cítil doma. Tu sa vyznal.

„Aký druh kníh máte rád, Potter?“

„Ja... mám rád dobrodružné knihy a klasiku...“

„Poličky sú tam....“

„Koľko kníh by ste chceli, pane?“

„Vyber všetky, ktoré sa ti páčia, a keď budeš hotový, vyberieme, ktoré kúpiť.“

„Áno, pane.“

Snape pozeral na chlapca prechádzajúceho sa medzi policami. Ďalšia zastávka bude v hračkárstve a to by už malo byť všetko...

Počká do olovrantu, aby prezradil chlapcovi svoje plány... Alebo možno, kým sa nevrátia na Rokfort. To ráno sa cítil tak sebaisto, keď rozprával s Albusom a potom na stretnutí...

~*~

„Ako sa môžu ochrany udržať, keď Harry nie je v tom dome vítaný?“ Pomona to povedala ešte slušne, pomyslel si Snape.

Stretnutie zboru ako vždy končilo rozoberaním Harryho situácie. Minerva odpovedala na otázku.

„Mágia je niekedy doslovná, Pomona, ako s Neporušiteľným sľubom. Chráni ho krv jeho matky, krv jeho tety ho chráni. Je nepodstatné, či ho miluje alebo nie. Takže sa potrebuje vrátiť, ak chceme udržať ochranu...“

To bol moment, ktorý si Snape vybral, aby sa postavil a povedal: „To sa nestane.“ McGonagallová, Flitwick, Sproutová a Pomfreyová ostali ticho a zízali sa na neho. „Viem... Pripúšťam, že som mal o Harrym zlé domnienky, ale počas posledných troch mesiacov som ho vídal zblízka a trochu ho poznám a môžem vám povedať toto: To dieťa potrebuje viac ako bezpečné miesto na žitie. Potrebuje zodpovedného dospelého, ktorý sa o neho postará a dovolí mu byť dieťaťom. Nepotrebuje byť Chlapcom-ktorý-prežil, alebo záchrancom čarodejníckeho sveta. Potrebuje byť dieťaťom a cítiť sa milovaný a môcť robiť chyby... Bol vhodený do nášho sveta, sám, iba s plným trezorom. Ako od neho môžeme očakávať, že bude mať zdravý rozum? Harry nevie, že si zaslúži mať teplé oblečenie alebo izbu, ktorú môže volať svojou. Dieťa potrebuje sebadôveru. Je ľahkomyseľný, pretože sa nepovažuje za dôležitého. Všetko, čo mu dáte, berie s bázňou a desí sa, že si to nezaslúži... a stratí to pri prvej chybe. Potrebuje porozumieť svojej hodnote... potrebuje rodinu. Niekoho, kto ho bude milovať, za každých okolností. Potrebuje byť milovaný taký aký je...“

Zvyšok kolegov zostával potichu. Boli takí neznesiteľní!

Pokračoval: „Keďže ste zintrigovali moje zapojenie sa do života dieťaťa, nemali by ste byť prekvapení... Viem, kde hľadať  Považujem sa za dobrého priateľa jeho matky a sľúbil som jej pamiatke, keď dieťa osirelo... Musím vám oznámiť, že plánujem adoptovať Harryho Pottera... Už som požiadal riaditeľa, aby mi pomohol s  vybavovaním na Ministerstve mágie, ale keďže Harry potrebuje všetku ochranu, ktorú môže dostať, budem potrebovať vašu pomoc s ochranami a medzitým ho chcem adoptovať starovekými spôsobmi a rituálmi...“

„Si si istý, že je to to, čo chceš, Severus?“

„Som si istý, Filius...  Nemohol by som sa nazývať priateľom jeho matky, ak by som dovolil, aby sa vrátil k tým muklom alebo zostal osamelým dieťaťom, ktoré si neváži seba samého...“

„V tom prípade ti musíme pogratulovať,“ drobný mužík si potriasol rukou so Severusom. „Vytiahnem všetky rukopisy popisujúce staroveké spôsoby adopcie, Severus.“

„Filius, prosím, žiadne púšťanie žilou...“ ozvala sa Minerva. Tiež Snapeovi  potriasla rukou.

„Čo si o tom myslí pán Potter?“

„Zatiaľ som mu to nepovedal, ale... spravím to toto poobedie. Zoberiem ho von na výlet do Rokvillu, ak to nebude vadiť...“

„Nepáči sa mi, ak nie som vopred informovaná, že jedno z mojich levíčat nespí vo svojej posteli, ale niekde inde..“

„Ospravedlňujem sa za včerajšiu nepríjemnosť, Minerva...“

„Neskôr prediskutujeme, ako sa to bude zvládať. V učiteľskom zbore sme nemali rodiča od prelomu storočia...“

„Kam ho berieš, Severus?“

~*~

„Tieto sú lepšie, profesor, majú obrázky a sú trochu drahšie, ale krajšie...“ Harryho hlas vytrhol Severusa z dumania.

„Potom zoberieme tieto, dieťa.“

„Má šťastie, pane.“

„Kto, dieťa...?“

„Chlapec, ktorého sa chystáte adoptovať...“

„Prečo si to myslíš? Kvôli všetkým tým veciam, ktoré pre neho kupujeme?“

„Nie preto, pretože bude s vami..“

„Nemá také šťastie, keď zvážite, že bude musieť žiť so mnou a riadiť sa okrem školským pravidiel ešte mojimi...“

„Budete ho biť, keď bude neposlušný?“

„Čo myslíte, mal by som, ak poruší pravidlá?“

„Neviem. Bolí to... ale potom... vždy ma objímete... včera ste to neurobili hneď, ale objali ste ma neskôr a odpustili mi.“

„Máš rád objatia?“

„Áno, pane. Teta Petúnia zvykla objímať Dudleyho veľakrát denne... Ale nikdy ho nebila.“

„A má tvoj bratranec rád objatia?“

„Niekedy hovorí, že je príliš starý... ale vždy ju nechá objať ho...“

„Mýlim sa, ak poviem, že teba nikdy neobjala?“

„Nie, pane. Neobjala...  ale ani som nebol jej syn. Je viac než dosť, že mi dovolili žiť s nimi. Viem, že by som mal byť vďačný.“

„Ak by si sa staral o deti tvojich priateľov, objímal by si ich?“

„Samozrejme...“

„Myslím, Harry, že tvoji príbuzní sa o teba mali starať lepšie. Nakoniec, bol si dieťa sestry tvojej tety. Nie je chyba dieťaťa, že je bez rodičov, a dospelí by sa o neho alebo o ňu mali starať poriadne.“

„Tuším, že moji príbuzní majú iné názory, pane. Chystáte sa... myslím... budete ho milovať, pane?“

„Áno, dieťa, už ho milujem a aj mu dám pocítiť, že je milovaný.“

„Ako sa to robí, pane?“

„Nie som si istý, dieťa. Hádam, že ho budem často objímať. Chcete niečo ďalšie?“

„Nie, pane.“

„Dali by ste si zmrzlinu?“ Harry sa usmial: „Áno, pane.“

~*~

„Ďakujem za pomoc, pán Potter.“

„Chcete pomôcť s prípravou izby?“

„Nie, ďakujem, Harry. Stále odtiaľ potrebujem odstrániť veci a chcem to urobiť...“

„Potom... Myslím, že by som mal ísť...“ Harry dúfal, že Snape zabudol na kotlíky, ktoré mal drhnúť.

„Ešte nie, pán Potter. Potrebujem vašu asistenciu s inou vecou. Knižnica pri dverách, potrebujem pomôcť s presunom kníh a vyprataním poličky.“

„Tejto, pane?“

„Áno, uložím si knihy do knihovne vo svojej izbe, kým ich budete vykladať.“

„Áno, pane.“

~*~

„Tu sú posledné knihy, pane.“

„Ďakujem, Harry...“

„Spravili ste to zas, pane.“

„Čo, dieťa?“

„Nazvali ste ma Harrym...“

„Nemáš to rád?“

„Mám. Mohli by ste to robiť častejšie...“ Takmer okamžite chlapcova tvár zosmutnela. „Prepáčte... nechcel som to povedať...“

„Harry, môžeš mi povedať, čo chceš...“

„Ďakujem, pane. Mám rád, keď ma voláte Harry a mám rád výlety... hádam, že budete príliš zaneprázdnený, aby sme si to skoro zopakovali a napokon, kúpili sme všetko, čo bolo treba...“

„Nebudem zaneprázdnenejší ako zvyčajne, takže to môžeme robiť raz do mesiaca....“

„Chystáte sa starať o svoju fakultu a triedy a svojho adoptovaného syna a mňa...“

„Nemyslím, že je ťažké starať sa o teba, Harry.“

„Ale budete sa musieť venovať svojmu synovi...“ Už na mňa nebude mať čas, pomyslel si Harry.

„Stále si si to neuvedomil, Harry?“

„Čo, pane?“

„Nekupovali sme pre iného chlapca...“

„Nie, pane? Potom... pre koho?“ Prosím, povedzte, že je to pre mňa, dúfal Harry, cítiac, ako sa mu oči plnia slzami...

„Skús hádať...?“

„Je izba, ktorú pripravujete... pre mňa? ... vy ste? ... som?“

„Dnes ráno som podpísal pár papierov, Harry. Akonáhle sa vrátia, prestaneš byť mojim chovancom a staneš sa mojím synom.“

Harry tomu nemohol uveriť, prial si to celé popoludnie... Snape sledoval, ako Harry spracovával jeho slová.

„Chceš, aby som ťa objal, Harry?“ Harry neodpovedal, iba prešiel bližšie k Snapeovi.

PP: Prepáčte za dlhú prestávku, ale bola som mimo domu dlhšiu dobu (niečo medzi školením a brigádou – programovala som), aj teraz mám letnú školu. Okrem toho sa mi začiatkom leta dosť zmenil osobný život (nepomerne k lepšiemu, vlastne som šťastná ako blcha, len nemám veľa voľného času na moje staré, časovo náročné koníčky). Nie príjemné je, že ma v tomto roku bude čakať písanie bakalárky, tak neviem ako na tom budem od októbra. Ale aj keď mi to trvá, som vytrvalá ;-)